znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 91/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   B.   a maloletého   R.   B.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátom   JUDr.   Z.   S.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 249/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný súd Košice   I v konaní vedenom   pod sp.   zn. 19 C 249/04 p o r u š i l základné právo   J.   B.   a maloletého   R.   B.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   J.   B.   a maloletému   R.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. B. a maloletému R. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 384,78 € (slovom tristoosemdesiatštyri eur a sedemdesiatosem centov), ktoré j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. Z. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 91/09-10   z 24. februára   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B. a maloletého R. B., obaja bytom K. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   „maloletý   sťažovateľ“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 249/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Sťažovateľom v 1. rade je fyzická osoba, ktorá dňa 01. 07. 2004 podala na Okresnom súde Košice I návrh na rozvod manželstva a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode proti R. B... Vec bola na Okresnom súde Košice I pridelená sudkyni JUDr. Z. M. a je vedená pod spisovou značkou 19 C 249/2004. (…)

Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 27. 10. 2005, proti ktorému navrhovateľka(...) v časti výroku o výživnom a o úprave styku podala odvolanie. Výrok rozsudku v časti o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť. Krajský súd v Košiciach až uznesením zo dňa 28. 02. 2007, sp. zn.: 7 CoP/672/2005- 83   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   27.   10.   2005   v odvolaním   napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením Okresného súdu Košice I   zo dňa 06. 11. 2007 bola ustanovená PhDr. Ľ. C.(...) ako znalkyňa z odboru psychológia za účelom podania znaleckého posudku. Keďže znalecký posudok, ktorý mal byť vyhotovený PhDr. Ľ. C., znalkyňou z odboru psychológia, mi ako právnemu zástupcovi matky nebol doručený ani do 26. 05. 2008, som písomným   podaním   doručeným   súdu dňa   27.   05.   2008   podal   sťažnosť   pre   prieťahy   v konaní, v ktorom som žiadal o vykonanie nápravy, resp. o odstránenie prieťahov.

Predseda Okresného súdu Košice I vo svojom liste zo dňa 11. 06. 2008, sp. zn.: Spr 53/08, skonštatoval, že v konaní došlo k prieťahom, za ktoré sa ospravedlnil a uviedol, že vec bude sledovať až do právoplatného skončenia.

Znalecký posudok č. 5/2008 zo dňa 03. 06. 2008 vyhotovený PhDr. Ľ. C., znalkyňou z odboru psychológia mi bol ako právnemu zástupcovi matky doručený dňa 17. 06. 2008. Na   návrh   matky   bolo uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   02.   09.   2008 nariadené kontrolné znalecké dokazovanie PhDr. E. S., znalkyňou z odboru psychológia. Znalecký   posudok   č.   125/2008 vyhotovený   PhDr.   E.   S.,   znalkyňou   z odboru psychológia, mi bol ako právnemu zástupcovi matky doručený dňa 30. 10. 2008.

V danej veci som písomným podaním zo dňa 04. 11. 2008 doručeným súdu dňa 05. 11. 2008 žiadal o nariadenie pojednávania v čo najkratšom možnom čase.

Avšak pojednávanie vo veci samej do dnešného dňa nariadené nebolo. (...) Na   základe   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   využili   všetky   právne prostriedky, ktoré právne predpisy na ich ochranu poskytujú. Napriek tomu o výživnom a o úprave styku na čas po rozvode ohľadom maloletého R. B.(...), nie je súdom rozhodnuté ani po uplynutí štyroch rokov a siedmych mesiacov.

(...) Dôsledkom toho, že súdom nebolo rozhodnuté o úprave styku otca s maloletým R.,   pričom   styk   je   vzhľadom   rizikové   znaky   otca   (alkoholová   závislosť,   paranoidné tendencie,   poruchy   myslenia,   suicidálne   tendencie,   morálna   nespoľahlivosť,   trestná činnosť) podľa záverov vyslovených v Znaleckom posudku č. 125/2008 vyhotoveného PhDr. E. S., znalkyňou z odboru psychológia, potrebné zakázať, sťažovateľka v 1. rade už roky žije v psychickom strese spôsobovanom možným ohrozovaním života a zdravia dieťaťa zo strany otca. Keďže si otec maloletého dieťaťa svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne neplní, absencia rozhodnutia o určení výživného zo strany otca na čas po rozvode, spôsobuje už dlhé roky sťažovateľke nemalé ťažkosti pri zabezpečovaní materiálnych potrieb dieťaťa. Keďže dodnes žiadne rozhodnutie súdu,   ktorým by bola otcovi určená povinnosť platiť výživné   na   svoje   maloleté   dieťa   neexistuje,   sťažovateľovi   v   2.   rade   v zmysle   zákona č. 201/2008 Z.   z.   o náhradnom výživnom nie je možné priznať ani nárok na náhradné výživné.

Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdím, že Okresný súd Košice I mohol uvedenú vec v rozumnej lehote rozhodnúť, pretože od podania návrhu už uplynuli štyri roky a sedem mesiacov.

V   danej veci   žiadam,   aby Ústavný súd posúdil   túto sťažnosť v súlade so svojou judikatúrou a pri rozhodovaní zohľadnil efektívnosť postupu samotného súdu a zároveň prihliadol na predmet konania. (...)

Z dôvodu, že vec nieje dodnes právoplatne skončená, žiadam aj zjednanie účinnej nápravy. (...)

Vzhľadom k uvedenému stavu žiadam Ústavný súd SR, aby priznal sťažovateľom primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   127   Ústavy   SR,   nakoľko   ochrana   práv v uvedenom prípade nebola rýchla a účinná. Finančné zadosťučinenie žiadam pre každého z nich vo výške 5.000, -EUR. (...)

Zároveň Ústavný súd SR žiadam, aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania v celkovej sume 384,78 €. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. základné právo sťažovateľov: 1. J. B.(...) a 2. mal. R. B.(...), na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj ich právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod spisovou značkou 19 C 249/2004, porušené bolo,

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 19 C 249/2004 konal bez zbytočných prieťahov,

3. sťažovateľke v 1. rade J. B.(...), priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,

4. sťažovateľovi v 2. rade mal. R. B.(...), priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do rúk sťažovateľky v 1. rade do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,

5. sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva náhradu trov konania v sume 384,78 EUR (slovom: tristoosemdesiatštyri eur a sedemdesiatosem centov), ktorú je Okresný súd Košice I povinný uhradiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Z. S., advokáta, so sídlom: K., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedom JUDr. A. M., listom sp. zn. Spr. 53/08 z 24. marca 2009   a   právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   súdu z 15. apríla 2009.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom prípise opísal chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Dňa 13. 8. 2004 bola predmetná vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na Okresný súd Košice I.

(...) Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci som toho názoru, že vzhľadom na nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   vypočúvania   odporcu   vo   väzbe   a   neskôr vo výkone trestu, zabezpečovania množstva listinných dôkazov, možno považovať predmetné konanie   za   vecne   zložitejšie.   Táto   vecná   zložitosť   podstatne   ovplyvnila   dĺžku   konania. K celkovej   dĺžke   konania   prispela   aj   dĺžka   odvolacieho   konania   (od   1. 12. 2005   do 1. 6. 2007), za ktorú Okresný súd Košice I nenesie zodpovednosť.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   som   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   svojim postupom   neporušil   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Súhlasíme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti konal bez nariadenia ústneho pojednávania. (...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   zástupcu okresného súdu uviedol, že:

„(...) Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení uvádza časový prehľad úkonov, ktoré vo veci vykonal a v závere konštatuje, že vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V danej veci je treba zdôrazniť, že súdu prvého stupňa ešte pre vynesením rozsudku zo dňa 27. 10. 2005 bolo tak v rámci konania 19 C 249/2004 ako aj v rámci konania vedeného na Okresnom súdu Košice II pod sp. zn. 27 P 454/2004, preukázané, že odporca bol v priebehu roku 2005 liečený v neštátnom zdravotníckom zariadení P., s. r. o., pre zdravotné problémy psychickej povahy, pričom mu bola navrhnutá protialkoholická liečba (str.   6   rozsudku   ),   dňa   09.   01.   2004   si   podrezal   tepnu   na   krku   (prepúšťacia   správa   z úrazovej chirurgie zo dňa 09. 01. 2004), viackrát vzbudil svojím správaním pod vplyvom alkoholu verejné pohoršenie, sám vo svojom vyjadrení zo dňa 27. 08. 2004 uviedol, že si podrezal hrdlo a viackrát sa psychicky zrútil.

Z nálezu vyhotoveného MUDr. T. R., detskou psychiatričkou, vyplynulo, že potom ako otec dieťa svojvoľne berie z predškolského zariadenia, je dieťa plačlivé, prejavujú sa u neho zmeny v správaní a je výrazne instabilné.

A teda tak ako navrhovateľka aj súd prvého stupňa mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že odporca nie je sám spôsobilý po dobu styku vykonávať nad maloletým náležitý dohľad, resp.   že   styk   odporcu   s   maloletým   by   mohol   byť   z   hľadiska   zdravia   a   života maloletého nebezpečný.

Napriek   tomu,   však   súd   prvého   stupňa   v   tomto   smere   nenariadil   vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológia.

Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu ani za účelom určenia výživného.

V zmysle § 120 ods. 2 O. s. p. vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, medzi inými aj vo veci úpravy rodičovských práv, súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

Máme   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   sa   touto   zásadou   neriadil   a   včas,   resp. s dostatočnou rýchlosťou nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu. Tu podotýkam, že sťažovateľka v 1. rade v tom čase nebola v konaní zastúpená advokátom.

V danej veci konanie súdu prvého stupňa okrem toho, že bolo neprimerane zdĺhavé bolo   aj   málo   efektívne. Ak   by   totiž   súd   prvého   stupňa   bol   už   v   štádiu   konania   pred vynesením   rozsudku   zo   dňa   27.   10.   2005   nariadením   znaleckého   dokazovania   ako   aj vykonaním   ďalších   dôkazov   náležité   zistil   skutkový   stav   a   na   základe   takto   zisteného skutkového   stavu   vecne   správne   rozhodol,   mohlo   by   sa   odvolaciemu   konaniu   predísť, prípadne vecne správne rozhodnutie mohlo byť odvolacím súdom potvrdené.

Napokon   neefektívnosť   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   potvrdzuje   aj   to,   že rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 27. 10. 2005 bol odvolacím súdom v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie(...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   je   nepochybné,   že   základné   právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 19 C 249/04, porušené bolo.

Na   základe   vyššie   citovanej   výzvy   ako   právny   zástupca   sťažovateľov   oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že súhlasíme s tým, aby súd rozhodol o veci bez nariadenia ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 249/04:

Dňa 1. júla 2004 podala sťažovateľka na Okresnom súde Košice II proti R. B., K. (ďalej   len   „odporca“),   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností k maloletému sťažovateľovi.

Dňa 13. augusta 2004 bola predmetná vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na Okresný súd Košice I.

Dňa 16. augusta 2004 súd začal s prípravou veci na pojednávanie a doručil návrh na vyjadrenie odporcovi.

Dňa 31. augusta 2004 odporca doručil súdu písomné vyjadrenie k návrhu.Dňa 16. novembra 2004 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. február 2005 a boli zabezpečené doklady o finančných a majetkových pomeroch účastníkov.

Dňa 2. decembra 2004 súd uznesením sp. zn. 19 C 249/04 ustanovil úrad práce, sociálnych vecí a rodiny za kolízneho opatrovníka pre maloletého sťažovateľa a vyzval ho, aby prešetril pomery v rodine maloletého a podal o tom súdu písomnú správu.

Dňa 9. februára 2005 kolízny opatrovník podal súdu správu o prešetrení pomerov v rodine účastníkov konania.

Dňa 17. februára 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. apríl 2005 z dôvodu ďalšieho dokazovania.

Dňa   26.   apríla   2005   bolo   pojednávanie   odročené   na   12.   júl   2005,   pretože   sa nezúčastnil odporca a nedoručil súdu ani požadované opisy mzdových listov.

Dňa 12.   júla 2005   sa   uskutočnilo vo veci   pojednávanie, ktoré   bolo odročené   na 18. október 2005 z dôvodu opätovného predvolania kolízneho opatrovníka.

Dňa 18. októbra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27. október 2005 z dôvodu vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 27. októbra 2005 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 19 C 249/04-64, ktorým bolo   manželstvo   účastníkov rozvedené a boli upravené   práva a povinnosti k maloletému sťažovateľovi.

Dňa 30. novembra 2005 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozsudku vo vzťahu k výrokom, ktorými bola určená vyživovacia povinnosť a upravený styk otca s maloletým sťažovateľom.

Dňa 6. decembra 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 28. februára 2007 krajský súd uznesením č. k. 7 CoP/672/05-83 zrušil rozsudok prvostupňového   súdu   v   napadnutých   výrokoch   a   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Dňa 1. júna 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 5. júna 2007 súd doručoval uznesenie krajského súdu č. k. 7 CoP/672/05-83 účastníkom konania.

Dňa 18. júna 2007 okresný súd požiadal zamestnávateľov účastníkov konania, a to B., s. r. o., K., P., s. r. o., B., T., s. r. o., K., P., s. r. o., K., a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru   v K.   o oznámenie priemerného zárobku   účastníkov konania a zadovažoval ďalšie dôkazy podľa pokynov odvolacieho súdu.

Dňa   27.   júna   2007   odporca   oznámil   súdu,   že   súhlasí   s nariadením   znaleckého dokazovania bez pojednávania. V ten istý deň Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v K. reagovalo na výzvu súdu.

Dňa 28. júna 2007 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v K. reagoval na výzvu súdu.Dňa 6. novembra 2007 okresný súd uznesením č. k. 19 C 249/04-100 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí.Dňa 12. novembra 2007 odporca podal námietky proti osobe ustanovenej znalkyne „výlučne pre bod 6“ znaleckej úlohy.

Dňa 30. novembra 2007 súd uznesením č. k. 19 C 249/04-103 zmenil svoje uznesenie zo 6. novembra 2007 tak, že vypustil bod 6 znaleckej úlohy.

Dňa 10. januára 2008 bol spis zaslaný znalkyni z dôvodu vypracovania posudku.Dňa   22.   januára   2008   znalkyňa   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie posudku z dôvodu, že odporca bol vzatý do väzby.

Dňa 30. januára 2008 súd uznesením č. k. 19 C 249/04-109 predĺžil znalkyni lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 30 dní.

Dňa 5. júna 2008 znalkyňa doručila okresnému súdu znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Dňa 11. júna 2008 súd uznesením č. k. 19 C 249/04-158 priznal odmenu znalkyni. Toho istého dňa bol účastníkom konania zaslaný znalecký posudok, aby k nemu zaujali stanovisko.

Dňa   23.   júna   2008   odporca   oznámil   súdu,   že   nesúhlasí   s uvedeným   znaleckým posudkom.   Na   dopyt   súdu   však   3.   júla   2008   uviedol: „predbežne   kontrolného   znalca nenavrhujeme.“

Dňa 3. júla 2008 sťažovateľka podala návrh na doplnenie dokazovania a vyjadrila sa k znaleckému posudku.

Dňa   23.   júla   2008   súd   oznámil   účastníkom   konania,   že   vo   veci   bude   nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, a žiadal oznámiť „či okrem položených otázok“ navrhujú „ďalšie otázky“.

Dňa 25. júla 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie kolízneho opatrovníka ku konaniu.Dňa 5. augusta 2008 sťažovateľka doručila súdu „Návrh otázok pre znalca“. Dňa 2. septembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 19 C 249/04-177 nariadil vo veci kontrolné   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   psychológie,   odvetvia   klinickej psychológie detí, pričom znalkyni určil 60 dní na podanie posudku.

Dňa 17. septembra 2008 odporca doručil súdu námietky „proti otázkam, na ktoré má znalec odpovedať“.

Dňa   26.   septembra   2008   bol   spis   zaslaný   znalkyni   na   vypracovanie   znaleckého posudku.

Dňa 17. októbra   2008 odporca   požiadal súd o doplnenie dokazovania výsluchom svedkov.

Dňa   23.   októbra   2008   znalkyňa   doručila   okresnému   súdu   kontrolný   znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Dňa 24. októbra 2008 súd uznesením č. k. 19 C 249/04-199 priznal odmenu znalkyni. V ten   istý   deň   bol   účastníkom   konania   zaslaný   znalecký   posudok,   aby   k nemu   zaujali stanovisko.

Dňa   5.   novembra   2008   sa   sťažovateľka   vyjadrila   ku   kontrolnému   znaleckému posudku a požiadala o nariadenie pojednávania.

Dňa 27. januára 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. marec 2009. V ten istý   deň   okresný   súd   opätovne   požiadal   zamestnávateľov   účastníkov   konania,   a   to   B., s. r. o., K., P., s. r. o., B., T., s. r. o., K., P., s. r. o., K., a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru   v K.   o oznámenie priemerného zárobku   účastníkov konania a zadovažoval ďalšie správy aj od ústavu na výkon väzby.

Dňa 3. februára 2009 ústav na výkon väzby reagoval na výzvu súdu.Dňa 5. februára 2009 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v K., a T., s. r. o., K. reagovali na výzvu súdu.

Dňa 9. marca 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok   č.   k.   19   C   249/04-291,   ktorým   boli upravené   práva   a povinnosti   rodičov k maloletému sťažovateľovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   249/04   dochádzalo   k porušovaniu   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Ústavný   súd   však nepopiera, že rozhodovanie v okolnostiach danej veci „vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, vypočúvania odporcu vo väzbe a neskôr vo výkone trestu“ mohlo predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   veci.   Na   túto   okolnosť   ústavný   súd   nemohol neprihliadnuť pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale aj na opakovanú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť súdu, tak ako to vyplynie z vyhodnotenia postupu okresného súdu v III. časti bode 3 tohto nálezu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Čo   sa   týka   predkladania   návrhov a námietok,   napr.   v danej   veci   proti   vymedzeniu   znaleckej   úlohy,   podanie   opravných prostriedkov a pod., ústavný súd nekvalifikuje ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 4 a polročné trvanie preskúmavaného konania je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci neprimerané, aj keď je faktom, že vec bola poldruha roka na odvolacom súde, za ktorého postup okresný súd nezodpovedá. Práve z uznesenia odvolacieho súdu č. k. 7 CoP 672/05-83 však vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu bolo do podania opravného prostriedku sťažovateľkou (30. novembra 2005) jednoznačne neefektívne,   keďže   v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   bolo   okresnému   súdu vytýkané   medzi   iným   aj   to,   že   dovtedy „nevykonal   ďalšie   navrhované   dôkazy.   Pri rozhodovaní o výživnom sa ani len nepokúsil zistiť, či sa povinný - otec maloletého nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania“, atď.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   aj   opakovane krátkodobo nečinný, a to konkrétne od 31. augusta 2004 do 16. novembra 2004 (tri mesiace) a od 28. júna 2007 do 6. novembra 2007 (štyri mesiace). Okrem toho súd 30. januára 2008 už predĺžil znalkyni lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 30 dní, teda do začiatku marca   2008,   napriek   tomu   toleroval,   že   znalkyňa   doručila   okresnému   súdu   znalecký posudok   až po troch   mesiacoch   od   uplynutia   lehoty   na vypracovanie posudku   (5.   júna 2008). Zbytočné prieťahy pritom môžu vzniknúť aj vtedy, ak všeobecný súd, ktorý vo veci koná, neuplatnil svoju právomoc voči znalcovi, ktorý včas nepredložil znalecký posudok (napr. IV. ÚS 239/03). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas najmenej jedného roka nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu sú z hľadiska čl. 48 ods.   2   ústavy   netolerovateľné,   pretože   vec   bolo   potrebné   posúdiť   aj   s ohľadom   na   jej povahu (rozhodovanie aj o výživnom) a význam pre sťažovateľov. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ak je predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom príjmov), konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov v predmetnej veci, ku ktorým došlo síce čiastočne aj v dôsledku zložitosti veci, ale   predovšetkým   v dôsledku   postupu   súdu.   Ústava   pritom   v čl.   48   ods. 2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 9. marca 2009 bol v napadnutej veci vyhlásený rozsudok č. k. 19 C 249/04-291, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 €, „keďže si otec maloletého dieťaťa svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne neplní,   absencia   rozhodnutia   o   určení   výživného   zo   strany   otca   na   čas   po   rozvode, spôsobuje   už   dlhé   roky   sťažovateľke   nemalé   ťažkosti   pri   zabezpečovaní   materiálnych potrieb dieťaťa“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   dlhé   trvanie napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti z 27. januára 2009 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. apríla 2009). Za tri   úkony   vykonané v roku   2009 patrí   odmena v sume trikrát   po   115,90   €,   preto   trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 347,70 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   278,16   €   v prípade   jedného   sťažovateľa.   Spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (3   x 6,95   €   v roku   2009)   v prípade   dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 577,17 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 384,78 €, ústavný súd im priznal náhradu trov   právneho   zastúpenia   v uplatnenej   sume,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009