znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 91/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána   Lubyho   v konaní   o   sťažnosti   spoločnosti   A.,   s. r.   o.,   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A.,   s. r. o., p r i z n á v a   úhradu trov konania 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   G.,   T.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2006 doručená sťažnosť A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   23 Cb 26/05-22   zo   17.   mája   2005 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala zaplatenia istiny 14 687,57 Sk z dôvodu poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % denne za omeškanie s úhradou   faktúr,   ktoré   boli   vyúčtované   na   základe   platných   lekárskych   predpisov a poukazov, pričom vychádzala z § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia   a o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní odborových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   právnych   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktorý ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % za každý deň omeškania. Žalovaný s návrhom sťažovateľky nesúhlasil a poukázal na to, že k omeškaniu s platbou faktúr došlo až po 1. júni 2003, a preto má sťažovateľka nárok len na poplatok z omeškania 0,01 % denne podľa zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a ktorým   bol   novelizovaný   zákon č. 273/1994 Z. z. Sťažovateľka poukázala na to, že relevantné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona   č.   273/1994   Z.   z.   stratilo   účinnosť   15.   júla 2004,   keď   bolo   v Zbierke   zákonov Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka   zákonov“)   uverejnené   rozhodnutie   ústavného súdu. Znamená to, že v čase podania návrhu sťažovateľky okresnému súdu 30. decembra 2004 (doručené 31.   decembra 2004) toto   ustanovenie nebolo účinné a v čase vynesenia rozhodnutí obidvoch súdov už nebolo ani platné. Sťažovateľka je toho názoru, že vzhľadom na nález ústavného súdu na zistený stav veci treba použiť ústavne súladne interpretovanú platnú a účinnú právnu normu korešpondujúcu s týmto nálezom. Je preto toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, keď sa vo veci nerozhodovalo podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   by   mala   základ   v platnom   právnom   poriadku Slovenskej republiky, ale sa rozhodlo podľa právnej normy, o ktorej ústavný súd vyslovil, že nie je v súlade s ústavou.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 26/05-22 zo dňa 17. 5. 2005 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Cob/75/2005-44   zo   dňa   7.   12.   2005 (doručený sťažovateľke 16. 1. 2006) bolo porušené základné právo spoločnosti A. s. r. o., P. (zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Trnava Oddiel: Sro, vložka číslo...) IČO:..., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 26/05-22 zo dňa 17. 5.   2005   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Cob/75/2005-44   zo   dňa 7. 12. 2005 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 8 000,- Sk vrátane   19   %   DPH   vo   výške   1   520,-   Sk   spolu   vo   výške   9   520,-   Sk,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   91/06-9 z 5. apríla   2006   ju   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 26/05-22 zo 17. mája 2005 odmietol pre   nedostatok   svojej   právomoci   a v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom   krajského   súdu č.   k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky   a predsedníčku   krajského   súdu,   aby sa   vyjadrili,   či   trvajú na tom,   aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 31. mája 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Ústava   Slovenskej   republiky   vo   svojom   článku   46   ods.   1   garantuje   zásadu sudcovskej nezávislosti. V tejto súvislosti sa predseda súdu, ako orgán štátnej správy súdu, nemôže vyjadrovať alebo hodnotiť procesnoprávny postup sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, usmerňovať, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup v konaní, alebo spôsob rozhodovania.

Nakoľko   dôvody   uvádzané   v sťažnosti   sa   týkajú   výlučne   procesného   postupu a rozhodovacej činnosti súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktorého zákonnosť mi ako predsedníčke súdu neprináleží hodnotiť, zasielam Vám v prílohe vyjadrenie predsedníčky senátu v tejto veci.“.

V priloženom vyjadrení predsedníčky senátu 4 Cob sa okrem iného uvádza:„Uplatneným   nárokom   bol   vyúčtovaný   poplatok   z omeškania   z faktúr,   ktoré   boli splatné po 01. 06. 2003, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. až do nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17. 05. 2004 publikovaného v zbierke zákonov SR 15. 07. 2004, kedy bol vyslovený nesúlad ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 s Ústavou SR.... Rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   i odvolací   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní bral zreteľ na čl. 125 ods. 3 Ústavy SR ako aj na ust. § 41a ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a dospel k rovnakým právnym záverom a to takým, že v čase od nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/2003 Z. z. až do uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov SR prináležalo sťažovateľke právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania bez ohľadu na to, kedy si toto právo uplatnila, teda či až po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov SR. Súd vychádzal zo skutočnosti, že právo žalobcu na účtovanie poplatku z omeškania vzniklo už prvým   dňom   omeškania   so   zaplatením   jednotlivých   faktúr   a už   týmto   dňom   sa   mohol žalobca   domáhať   svojho   práva   nielen   na   zaplatenie   istiny   spočívajúcej   vo   vyúčtovaní hodnoty liekov a zdrav. pomôcok poistencom žalovaného, ale aj poplatku z omeškania, kedy bola zák. č. 138/2003 Z. z. ustanovená sadzba tohto poplatku vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR majú účinky ex nunc, teda až po ich publikácii v zbierke zákonov SR, ale nie spätne, teda ex tunc. Tento názor odvolacieho súdu vychádza aj z čl. 1 Ústavy SR, ktorý proklamuje právnosť štátu SR a z judikatúry Ústavného súdu SR, z ktorých rovnako vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mám za to, že sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa   §   41   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nález, ktorým sa zistil   nesúlad   právnych   predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde  ...právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mautandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom prípade sťažovateľka namieta rozhodnutie krajského súdu v konaní, ktoré ešte   nebolo   15.   júla   2004,   t.   j.   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 7. decembra 2005, t. j. po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretia veta ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou.   Sťažovateľka   argumentuje,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský súd v namietanom rozsudku vyslovil právny názor, podľa ktorého na daný vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení platnom v čase omeškania, t. j. uplatniť poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Vo vyjadrení k sťažnosti krajský súd odôvodnil svoj postup právnym názorom, podľa ktorého rozhodnutia ústavného súdu majú účinky ex nunc, od ich publikácie v Zbierke zákonov a nie spätne, teda ex tunc.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   v Zbierke   zákonov,   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretia veta ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľa na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý mu priznal vo svojom rozsudku č. k. 23 Cb 26/05-22 zo 17. mája 2005 okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol (jún a júl 2003) bolo toto platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti   (po   15.   júli 2004),   ako aj po   následnej   strate   platnosti   (po   15.   januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.,   keď   ustanovoval   poplatok   z omeškania   0,1   % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na   tomto   základe   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto rozsudkom č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   č.   k. PLz. ÚS 1/06-4   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39   zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 75/2005-44 zo 7. decembra 2005 bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 825 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2005 bola 16 381 Sk), t. j. 2-krát 2 730 Sk a 2-krát 164 Sk za miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné.   Pretože   išlo   o úkony   urobené   v roku 2006, celková suma je zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j. 1 100 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006