znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 91/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2005 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti M. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., so sídlom K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2005 doručená   sťažnosť   M.   M.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ing. P. H., so sídlom K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil 25. apríla 2000 okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti pracovného pomeru a priznanie nároku na náhradu mzdy proti E. P., spol.   s r.   o.,   so   sídlom   B..   Vzhľadom   na   nečinnosť   okresného   súdu   podal   sťažovateľ 3. augusta   2000   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa č. Spr. 3389/00 zo 4. decembra 2000 konštatoval, že sťažnosť je dôvodná, a informoval sťažovateľa, že vzhľadom na zistené okolnosti bol „zákonný sudca dňa 4. 12. 2000 dôrazne upozornený na potrebu konať vo veci priebežne, bez prieťahov“.

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. jún 2001, ktoré bolo ale následne zrušené.   Sťažovateľ   medzitým   podaniami   z 29.   mája   2001   a následne   z 15.   mája   2003 a 17. júna   2003   opätovne   adresoval   predsedovi   okresného   súdu,   ako   aj   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sťažnosti na prieťahy v konaní. V odpovedi na sťažnosť sťažovateľa   z 15.   júla   2003   predsedníčka   okresného   súdu   konštatovala,   že „nezistila prieťahy   v konaní“. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vo   veci   nebolo   stále   rozhodnuté, sťažovateľ aj v ďalšom období opakovane podával sťažnosti na prieťahy v konaní (podania z 8. júna 2004 a z 1. februára 2005). Predsedníčka okresného súdu v odpovediach na tieto sťažnosti   z 30. septembra   2004   a 10.   februára   2004   opakovane   konštatovala,   že v namietanom konaní nezistila prieťahy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   v doterajšom   priebehu   konania   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie prijal tento nález:„1. Základné právo M. M.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   303/00 prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00 konal po skončení prekážok v konaní bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000,- Sk slovom osemdesiat tisíc korún, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť M. M. trovy konania vo výške 5 300,- Sk (slovom päť tisíc tristo korún slovenských) na účet advokáta menom JUDr. Ing. P. H., so sídlom K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti, prijal ju podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a okresný súd, aby ústavnému súdu oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd vyzval tiež na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovateľ a okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd uviedol k sťažnosti nasledovné: „... na základe Vašej výzvy na vyjadrenie sa k sťažnosti M. M., bytom K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 303/00 Vám oznamujem, že sťažnosť na prieťahy v konaní považujem za nedôvodnú.

Z obsahu spisu   vyplýva,   že sťažovateľ   podal na tunajšom   súde návrh na začatie konania dňa 25. 4. 2000. Následne na to dňa 2. 5. 2000 doručil súdu ďalšie podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že navrhovateľ zmenil petit pôvodne podaného návrhu. Vzhľadom k tomu, že ani jedno z podaní nespĺňalo náležitosti riadneho návrhu na začatie konania bol sťažovateľ   vyzvaný   na   odstránenie   vád   podaných   návrhov.   Dňa   14.   12.   2000   doručil sťažovateľ   tunajšiemu   súdu   ďalšie   podanie,   ktorým   opätovne   zmenil   návrh   na   začatie konania. Sťažovateľ bol vyzvaný na odstránenie vád podaných návrhov prostredníctvom dožiadaného súdu v Košiciach, pričom zo zápisnice spísanej na Okresnom súde Košice II dňa 24. 1. 2001 požiadal poskytnutie dvojtýždňovej lehoty na poradu s právnikom. V spise na č. l. 74 sa nachádza podanie sťažovateľa označené ako oprava výrokovej časti, z ktorého však nie je zrejmé, kedy bolo dožiadanému súdu v Košiciach doručené.

Zo   spisu   ďalej   vyplýva,   že   na   deň   27.   6.   2001   bol   vo   veci   určený   termín pojednávania,   ktorý   bol   odročený,   pričom   o jeho   odročenie   požiadal   odporca   podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 20. 6. 2001. Ďalší termín pojednávania bol stanovený na deň 24. 10. 2001, na ktorý sa však sťažovateľ nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil podľa zápisnice kolíziou s iným pojednávaním. Dňa 31. 10. 2001 doručil sťažovateľ tunajšiemu súdu   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   súd   rozhodol   tak,   že   tento uznesením   zo   dňa   22.   11.   2001   zamietol.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   stanovený   na 30. 1. 2002,   na   ktorom   sťažovateľ   vypovedal   ako   účastník   konania.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľom voči konajúcej sudkyni.   Vec   bola   dňa   15.   2.   2002   predložená   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý uznesením   zo dňa 26. 4. 2002, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 28. 6. 2002 rozhodol tak, že sudkyňa JUDr. M. F. nie je vylúčená z konania.

Sťažovateľ doručil tunajšiemu súdu dňa 25. 7. 2002 návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 10. 2002, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené 15. 11. 2002 tento návrhu na prikázanie veci nevyhovel. Na deň 5.   3.   2003   bol   vo   veci   stanovený   ďalší   termín   pojednávania,   na   ktorý   sa   sťažovateľ nedostavil, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil ochorením.   Dňa 4. 6. 2003 doručil sťažovateľ súdu ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia z rovnakých dôvodov ako pôvodný návrh, ktorý bol súdom zamietnutý uznesením tunajšieho súdu zo dňa 9. 7. 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 10. 2003 sp. zn. 10 Co 223/03 súd konanie prerušil, pričom táto skutočnosť bola sťažovateľovi i oznámená, rovnako boli predmetné uznesenia doručované jeho právnemu zástupcovi. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa   30.   3.   2005   súd   konanie   zastavil.   Predmetné   uznesenie   doposiaľ   nenadobudlo právoplatnosť.

Mám za to, že na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd konal vo veci plynulo a ak aj došlo k prieťahom v konaní, boli zavinené jednoznačne a výlučne len sťažovateľom“.

Ústavný súd zistil zo spisu rovnaké skutočnosti, ako uviedla vo svojom vyjadrení poverená zástupkyňa predsedníčky okresného súdu.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím“. K vytvoreniu stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti.

1.   Predmetom   konania   vedeného   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   C   303/00   je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a uplatnenie nároku na náhradu mzdy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o štandardnú   súčasť   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov a toto konanie nemožno považovať za právne a fakticky zložité. Na túto skutočnosť nepoukázal ani okresný   súd a faktická   zložitosť veci   s ohľadom   na predmet sporu zo spisu nevyplynula.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ svojím správaním prispel k celkovej dĺžke konania dopĺňaním a zmenami jeho návrhu počas roku 2000, keď ho nakoniec okresný súd musel vyzvať na odstránenie nedostatkov návrhu. Rovnako   k dĺžke   konania   prispel   sťažovateľ   tým,   že   využil   svoje   procesné   oprávnenie a vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ako aj tým, že navrhol prikázať vec z dôvodu vhodnosti inému súdu a príslušné súdy sa museli jeho návrhmi zaoberať. Absencie sťažovateľa,   síce   ospravedlnené,   na   nariadených   pojednávaniach,   mali   taktiež   vplyv   na dĺžku konania, pretože sa museli tieto pojednávania odročiť. Okrem toho sa musel okresný súd dva razy zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že využitie procesných oprávnení účastníkom konania nemôže byť ospravedlnením nečinnosti alebo neefektívnej činnosti konajúceho súdu, je však skutočnosťou, ktorá môže mať vplyv na celkovú dĺžku konania;   táto   však   nemôže   ísť   len   na   vrub   konajúceho   súdu.   V nadväznosti   na   toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa podieľal na celkovej dĺžke konania, v ktorom namieta porušenie svojich základných práv.

3. Postup okresného súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje prvky nečinnosti v období od podania návrhu v apríli 2000 do prerušenia konania 9. júla 2003, keď okresný súd   uznesením   č.   k.   18   C   303/00-227   zamietol   druhý   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia a konanie prerušil z dôvodu, že žalovaný (E. P., spol. s r. o.) bol ako obchodná spoločnosť zrušený. Proti rozhodnutiu o prerušení konania sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie prvostupňového súdu 31. októbra 2003 potvrdil.

Okresný súd požiadal 28. septembra 2004 Okresný súd Bratislava I, aby v prípade, že konanie o výmaze žalovaného z obchodného registra nie je skončené, oznámil, kedy je predpoklad ukončenia predmetného konania. V nadväznosti na odpoveď Okresného súdu Bratislava   I,   že   nebol   podaný   žiaden   návrh   od   žalovanej   spoločnosti,   okresný   súd 20. októbra 2004 požiadal Krajský súd v Bratislave o oznámenie, kedy podal príslušnému registračnému   súdu   návrh   na   výmaz   žalovanej   spoločnosti.   Krajský   súd   v Bratislave 29. októbra 2004 oznámil okresnému súdu, že 26. mája 2003 dal zákonný sudca pokyn na zaslanie právoplatného uznesenia č. k. 3 K 186/01-54 z 28. októbra 2002, ktorým bol pre nemajetnosť zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok menovanej spoločnosti, Obchodnému   registru   Okresného   súdu   Bratislava   I.   Tento   súd   zaslal   okresnému   súdu 13. decembra   2004   výmaz   žalovaného   z obchodného   registra.   V nadväznosti   na   túto skutočnosť   okresný   súd   na   pojednávaní   30.   marca   2005   konanie   zastavil   z dôvodu,   že žalovaný výmazom z obchodného registra zanikol a stratil právnu spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou je toho názoru, že v čase, keď bolo konanie prerušené, nemohlo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní okresného   súdu,   a teda   ani   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa.   Z toho   dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o ďalších požiadavkách sťažovateľa, pretože stratili svoj právny význam.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005