znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 90/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. K., B., vo veci namietaného nesprávneho postupu a rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 282/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   B.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného nesprávneho   postupu   a   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 282/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. februára 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   21 C   104/2007-112 zo 7.   novembra   2008 v   spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 34/2009-148 zo 4. mája 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o určenie neplatnosti právneho úkonu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 282/2010 z 11. januára 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom v zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   tým,   že   sudca krajského súdu   mu mal znemožniť predloženie   dôkazov o neplatnosti   právneho úkonu, pretože   od   začiatku   pojednávania   si   vzal   slovo   výhradne   pre   seba   bez   toho,   aby   sa sťažovateľa opýtal, či má nejaké návrhy, resp. dôkazy na doplnenie odvolania. Pokiaľ ide o zamietnutie   žaloby,   namieta   nesprávnosť   záveru   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie žalovanej.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 282/2010 z 11. januára 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 282/2010 z 11. januára 2011 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 34/2009 zo 4. mája 2010. Okresný súd založil svoj rozsudok na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, keďže táto nebola vôbec účastníčkou namietaného právneho úkonu, určenia neplatnosti ktorého sa sťažovateľ v žalobe domáhal. Krajský súd potvrdil rozsudok   okresného   súdu   primárne   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu, ale ďalej (rovnako ako okresný súd) aj na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej. Sťažovateľ v podanom dovolaní odôvodnil jeho prípustnosť ustanovením § 237 písm. f)   Občianskeho súdneho poriadku. K procesnej vade podľa tohto ustanovenia malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že krajský súd vyslovil názor, podľa ktorého sťažovateľ nemá naliehavý právny záujem na potvrdení neplatnosti právneho úkonu, a že žalovaná nie je vecne pasívne legitimovaná. Namietal aj tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, za ktorú označil „scestné“ závery nižších súdov vzťahujúce sa na ustanovenie § 5 ods. 2   vyhlášky   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   č.   630/2005   Z.   z.,   ktorou   sa ustanovuje   teplota   teplej   úžitkovej   vody   na   odbernom   mieste,   pravidlá   rozpočítavania množstva   tepla   dodaného   na   prípravu   teplej   úžitkovej   vody   a   rozpočítavania   množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“). Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade môže byť dovolanie prípustné iba podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pričom sťažovateľ   namietal   vadu   podľa   písm.   f)   tohto   ustanovenia   v   dôsledku   nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa, ďalej preto, že nemohol pred súdom obhájiť neplatnosť právneho úkonu a dokázať pasívnu legitimáciu žalovanej, a napokon preto, že napadnutý   právny   úkon   je   nezákonný,   čo   zakladá   naliehavý   právny   záujem.   Z   obsahu dovolania možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu, čo však nezakladá vadu   podľa   § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom (v tom zmysle, že ním možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie), samo osebe ale nezakladá prípustnosť   dovolania   (nie   je   vadou   konania   v   zmysle   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku). Tento záver možno aplikovať aj na ďalší dovolací dôvod, podľa ktorého malo dôjsť k tzv. inej vade konania, za ktorú sťažovateľ označil „scestné“ závery vzťahujúce sa na ustanovenie § 5 ods. 2 vyhlášky. Aj v tejto dovolacej námietke sa sťažovateľ ohradzuje proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Argumentáciu   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za   úplnú,   vyčerpávajúcu a presvedčivú. V žiadnom prípade ju nemožno preto označiť za arbitrárnu či za zjavne neodôvodnenú. Niet preto ani dôvodu na to, aby do uznesenia najvyššieho súdu zasiahol.

Treba poznamenať,   že existuje zreteľný   rozdiel   vo   vymedzení   vady   zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa   § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku   v dovolaní a v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Kým v dovolaní sťažovateľ iba všeobecne namieta, že krajský súd „odvolanie žalobcu nesprávne odmietol, ktorý nemohol pred súdom obhájiť neplatnosť   právneho   úkonu   a   dokázať   pasívnu   legitimáciu   žalovanému   vo   veci“,   zatiaľ v sťažnosti   ústavnému súdu   konkrétne tvrdí,   že „sudca odvolacieho súdu mi znemožnil predložiť dôkazy k neplatnosti právnemu úkonu návrhu žaloby o rozpočítaní tepla pre byt nadstavby   domu   s   individuálnym   vykurovaním   v   rozpore   s   §   5   ods.2   Vyhl.   URSO č. 630/2005 Z.   z., pretože od začiatku v konaní si sudca vzal slovo výhradne pre seba opakovaním obsahu rozsudku č. k. 21 C 104/07 súdu I. st., bez toho, aby sa ma opýtal, či mám nejaké návrhy, resp. dôkazy na doplnenie odvolania“.

Vzhľadom   na   odlišné   (nekonkrétne)   vymedzenie   namietanej   vady   v   dovolacom konaní   nemožno   najvyššiemu   súdu   vyčítať,   že   sa   touto   námietkou   nezaoberal   z   toho konkrétneho pohľadu, ktorý je definovaný v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011