znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 90/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť H. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 136/2008 zo 4. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2009 doručená sťažnosť H. R., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 136/2008 zo 4. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľke Okresným súdom Komárno rozsudkom č. k. 9 C   250/2005-175   z   31.   marca   2008   bolo   čiastočne   vyhovené   jej   návrhu   na   uloženie povinnosti odporcovi (M. H. – H., za účasti vedľajšieho účastníka – A. – S.) zaplatiť z titulu náhrady škody v celkovej sume 519 000 Sk na základe nárokov z dopravnej nehody, ktorá sa stala 12. septembra 2003. Tento súd z uplatňovanej celkovej sumy 855 372 Sk považoval za preukázanú sumu vo výške 519 000 Sk, preto návrh vo zvyšku zamietol a návrh na zaplatenie sumy 17 172 Sk zastavil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd toto rozhodnutie potvrdil, sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, nepriznal ju ani odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi.

Sťažovateľka uviedla, že názor krajského súdu považuje za rozporný so základnými právami, ktorý nerešpektuje súčasnú ekonomickú situáciu a spoločenské pomery vo vzťahu k nej, keď z nej robí osobu, ktorá nemá záujem o prácu. Pritom pracovala sezónne, a to len preto, že zamestnávateľ ju nemohol zamestnať natrvalo. Ďalej uviedla, že „dávať za vinu jej celkovú   ekonomickú   situáciu   v   spoločnosti   nezodpovedá   zákonným   požiadavkám   na spravodlivé   súdne   konanie   a   na   jej   súdnu   ochranu   vyplývajúcu   z   Ústavy   SR“,   a   preto žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 5 Co 136/2008-202 zo dňa 4.3.2009 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 5 Co 136/2008-202 zo dňa 4.3.2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 136/2008 došlo k porušeniu jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 18/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom podstata námietok spočívala v tvrdení, že krajský súd dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré boli založené na nedostatočne vyhodnotenom skutkovom stave.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:„Náhrada za vytrpené bolesti predstavuje náhradu za imateriálnu ujmu vzniklú pri škode   na   zdraví.   Jej   cieľom   je   poskytnutím   peňažných   prostriedkov   vyvážiť,   prípadne zmierniť   bolesti   pri   samotnom   odškodnení   zdravia,   pri   liečení,   resp.   pri   odstraňovaní následkov poškodenia (pri rehabilitácii). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje   náhradu   za   preukázateľne   nepriaznivé   následky,   ktoré   trvalo   a   výrazným spôsobom sťažujú poškodenému uplatnenie v osobnom živote, či iných sférach jeho života, prípadne pri výkone povolania. Oba nároky sú nárokmi samostatnými v tom zmysle, že priznanie   nároku   na   bolestné   nieje   podmienené   priznaním   nároku   za   sťaženie spoločenského uplatnenia, a naopak.

Navrhovateľka   sa   podaným   návrhom   domáhala   titulom   bolestného   a   sťaženia spoločenského   uplatnenia   zaplatenia   sumy   840.000,-   Sk   ako   70   násobku   bodového ohodnotenia, pričom neuviedla, akej sumy sa domáha z titulu bolestného a akej z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania, na pojednávaní dňa 29.5.2006 navrhovateľka   uviedla,   že   predbežne   si   uplatňuje   10-násobok   bolestného   a   25-násobok sťaženia spoločenského uplatnenia. V písomnom podaní zo dňa 24.9.2006 navrhovateľka návrh upresnila a uviedla, že sa domáha zaplatenia 6-násobku bolestného a 25-násobku sťaženia spoločenského uplatnenia, na čom zotrvala aj po vypracovaní znaleckého posudku. Súd do konania pribral znalca MUDr. L. V., ktorého úlohou bolo okrem iného uviesť, či u navrhovateľky boli naplnené dôvody zvýšenia bolestného podľa § 6 ods. 2 Vyhl. č. 32/1965 Zb.. Znalec v znaleckom posudku stanovil bolestné v počte bodov 670 (592,5 b. + 42,5 b. + 35 b.) a sťaženie spoločenského uplatnenia 830 bodov...   K zvýšeniu bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že ho považoval za opodstatnené,   lebo   navrhovateľka   bude   trvalými   následkami   dopravného   úrazu stigmatizovaná   celý   život.   Vyhláška   č.   32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia spoločenského   uplatnenia   umožňuje   podľa   §   6   ods.   2   zvýšiť   sumu   zodpovedajúcu základnému   počtu   bodov   zistenému   lekárom   až   na   dvojnásobok,   avšak   len   u   sťaženia spoločenského   uplatnenia.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   predpokladom   primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Súd však môže v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšiť aj odškodnenie bolesti, aj odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Primerané zvýšenie nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 Vyhl. č. 32/1965 Zb. však prichádza do úvahy úplne výnimočne v prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy kultúrne, športové, či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne...

Odvolací súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súdom prvého   stupňa   priznané   navýšenie   bodového   ohodnotenia   bolestného   o   557,5   bodu   za správne, preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým vo zvyšku návrh na zvýšenie bolestného zamietol, ako vecne správny potvrdil. Za správne považoval odvolací súd aj zvýšenie základného bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky   na   10-násobok   základného   bodového   ohodnotenia,   preto rozsudok   súdu   prvého   stupňa   aj   v   napadnutej   zamietajúcej   časti   týkajúcej   sa   sťaženia spoločenského uplatnenia ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Vzhľadom k charakteru poranení navrhovateľky po dopravnej nehode, ako aj jej následkov a spôsobu života navrhovateľky pred dopravnou nehodou a po dopravnej nehode považoval okolnosti hodné osobitného zreteľa súdom za citlivo a správne posúdené a rozhodnutie súdu prvého tak v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za správne.

Okrem zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa navrhovateľka podaným   návrhom   domáhala   aj   uloženia   povinnosti   odporcovi   platiť   jej   3.500,-   Sk mesačne. Navrhovateľka podala odvolanie aj v tejto časti, preto aj posúdenie tohto nároku navrhovateľky bolo predmetom odvolacieho konania.

Podľa § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku škody náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel medzi priemerným   zárobkom   pred   poškodením   a   zárobkom   dosahovaným   po   poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Strata na zárobku je v zmysle ustanovenia § 445 a nasl. Občianskeho zákonníka pojem   širší   ako   strata   na   mzde   alebo   inom   pracovnom   príjme.   Uvedené   zákonné ustanovenie neviaže poskytovanie náhrady za stratu na zárobku z dôvodu občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví na trvanie zárobkovej pracovnej činnosti poškodeného. Náhradu za stratu na zárobku možno poskytnúť i za takú dobu, počas ktorej sa zárobková činnosť iba predpokladala, resp. predpokladá a ktorá by sa, nebyť úrazu a poškodenia zdravia z neho vyplývajúceho, začala vykonávať neskôr. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak v čase vzniku škody   nebol   zamestnaný   a   nedosahoval   žiadny   zárobok,   resp.   iný   príjem,   nahradzujúci zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený v takomto prípade musí preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 32/02).

Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľka ešte pred dopravnou nehodou pracovný pomer ukončila, každoročne pracovala len sezónne a brigádnicky si privyrábala, v budúcnosti sa nepripravovala na podnikanie, nepreukázala, že by sa chcela stať   osobou   zárobkovo   činnou,   ani   nepoberala   podporu   v   nezamestnanosti,   nárok navrhovateľky je nedôvodný a zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je vecne správne, preto ho odvolací súd aj v tejto časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný   súd   preto   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010