znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 90/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť mesta Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2005 sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   mesta   Ž.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2006 doručená sťažnosť mesta Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „Listina“)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 13. septembra   2005   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   194/2004,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 8. novembra 2005.

Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   proti   právoplatnému   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   1   Sž-o   KS   194/2004   z 13.   septembra   2005   zákon   nepripúšťa   žiadny   riadny   ani mimoriadny   opravný   prostriedok   a niet   iného   všeobecného   súdu,   ktorý   by   chránil   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným súdom, a preto nemohol uplatniť na všeobecnom súde žiadne opravné a iné právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu tohto základného práva účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa príslušných právnych predpisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:«Rozhodnutím napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené naše právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, a to z dôvodu, že predmetné napadnuté rozhodnutie priamo zasahuje do tohto ústavou garantovaného práva a to   napriek   tomu,   že   sme   neboli   účastníkmi   ani   vedľajšími   účastníkmi   tohto   konania. Z vyššie   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   zákon   nám v takomto type konania nepriznáva postavenie účastníka konania, vedľajším účastníkom konania by sme mohli byť za predpokladu, že by nás za vedľajších účastníkov konania navrhli účastníci konania, resp. by nás mohol súd pripustiť ako vedľajších účastníkov na náš podnet a o tomto návrhu (nášho podnetu) by kladne rozhodol súd, ktorý by nás ako vedľajších   účastníkov   pripustil   do   tohto   konania   (v konaní   o preskúmaní   zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho rozhodnutia).

Treba   však   povedať,   že   my   sme   nemali   z objektívnych   dôvodov   možnosť   žiadať priznať   postavenie   vedľajšieho   účastníka   konania.   Vyplýva   to   zo   skutočnosti,   že o predmetnom súdnom konaní sme sa dozvedeli až na základe listu Krajského stavebného úradu v B.   zo   dňa   16.   11.   2005,   ktorým   nám   oznámil   svoje   rozhodnutie   o určení kompetentného správneho orgánu na stavbu „Ž.- Š.“ na základe ktorého   sme   sa   stali stavebným úradom pre menovanú stavbu (do rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. sme neboli ako prvostupňový správny orgán v tejto veci kompetentní vzhľadom na vtedy platný právny stav). Naše právne postavenie v tejto veci sme sa dozvedeli až po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 9. 2005, spis. zn.: 1 Sž-o-KS 194/2004.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sme nemali takisto žiadnu reálnu ani teoretickú   možnosť   v   čase   rozhodovania   prvostupňovým   a   druhostupňovým   súdom v rámci   konania   o   preskúmavaní   zákonnosti   napadnutého   správneho   rozhodnutia docieliť (právne ovplyvniť), aby nás účastníci konania navrhli za vedľajších účastníkov konania (podobne ako to bolo v prípade Ministerstva životného prostredia SR), a teda sme   nemali   reálnu   možnosť domôcť   sa   práva   zákonom   stanoveným   postupom   na nezávislom a nestrannom všeobecnom súde.

Takisto   naše ústavné   právo   na súdnu ochranu   odôvodňujeme odôvodnením rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v   rozhodnutí   na   str.   11 konštatuje: „Zo   všetkých   týchto   zistení   vyplýva   pre   Najvyšší súd   záver,   že mesto   Ž., ktoré by bolo v budúcnosti priamo dotknuté výstavbou rýchlostnej komunikácie...“ Našu   oprávnenosť   na   podanie   tejto   ústavnej   sťažnosti   a   následne   aktívnu legitimáciu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v predmetnej veci zakladá   teda rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na nás ako právny subjekt, ktorý bude v budúcnosti priamo dotknutý výstavbou rýchlostnej komunikácie, tak ako sme vyššie citovali. Najvyšší súd Slovenskej   republiky týmto   rozhodnutím   bol   povinný   poskytnúť   súdnu   ochranu dotknutým   právnym   subjektom z   dôvodu   regionálneho   (občania   mesta a dotknutých   obcí),   národného   (občania   SR) a   nadnárodného   (občania   EÚ a nečlenských   štátov)   záujmu   s   tým,   že   všeobecný   záujem prevažuje   a   musí   vždy prevažovať   nad   záujmom   jednotlivca,   a   teda   rozhodoval   aj   o   našom, ústavou garantovanom práve.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky neporušil právo na súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivý   proces   tým,   že   nerozhodol   o   našom pripustení do konania ako vedľajších účastníkov konania (pretože v tomto smere konal legálne   a   v   súlade so   zákonom   a   ústavou   SR),   ale   preto,   že   flagrantne   porušil zákonnosť   pri   jeho   rozhodovaní o   predmetnej   veci   pre   nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť   svojho   rozhodnutia   a   tým,   že rozhodnutie   odôvodnil   jednostranne v prospech žalobcov a v zásadnom a hrubom rozpore so zákonom /riadne sa neriadil pri   hodnotení   dôkazov   zákonom,   najmä   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku   a jeho   zásadami,   nesprávne   a   nezákonne   aplikoval hmotnoprávne všeobecne   záväzné   predpisy,   a   to   Správny   poriadok,   zákon   č.   127/1994   Z.   z.   o posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie   (ďalej   len   „zákon   č.   127/1994   Z.   z.“)   a smernica Rady Európskych spoločenstiev zo dňa 27. 6. 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných   alebo   súkromných   projektov   na   životné   prostredie   č. 85/357/EHS./»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia, ako aj arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, za ktorú považuje skutočnosť, že nesprávne posudzoval aplikáciu platných právnych noriem (napr. čo sa týka pravidla informovania verejnosti),   správneho   poriadku   vo   vzťahu   k posúdeniu   záverečného   stanoviska,   ako   aj smernice Európskej únie z 27. januára 1995 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie č. 85/357/EHS.

Navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 13. 9. 2005, spis. zn.: 1 Sž-o-KS 194/2004 porušil právo Mesta Ž. na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 9. 2005, spis. zn.: 1 Sž- o-KS   194/2004 sa   zrušuje   a súd vracia   vec Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   a nezákonnosť,   ako   aj   arbitrárnosť   rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004, ktorým zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   23   S 145/2003-77   z 26.   mája   2004   tak,   že   zrušil   rozhodnutie Krajského úradu v B., odboru životného prostredia z 8. júla 2003 č. ŽP-2003/06593-GA spolu s rozhodnutím Okresného úradu v Ž., odboru životného prostredia, zo 17. februára 2003   č.   2002/24344   a vec   vrátil   Krajskému   stavebnému   úradu   v B.   na   ďalšie   konanie. S týmito námietkami spája porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia nemôže   byť   samo   osebe   dôvodom   na   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať/má možnosť v konaní pred Krajským stavebným úradom   v B.   uplatniť   ochranu   svojich   základných   práv   a následne   aj   v rámci   využitia možnosti   súdneho   preskúmania   správnych   rozhodnutí   vydaných   správnym   orgánom (stavebným úradom). Vzhľadom na tento záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že namietaný rozsudok nemá také nedostatky, aby ho   bolo   možné   kvalifikovať   ako   rozhodnutie   arbitrárne,   za   aké   ho   označil   sťažovateľ. Dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k zmene rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a ktoré   sa   týka   rozsahu   hodnotenia,   nedostatočnosti   informovania,   nepredloženia variantného   riešenia,   nezaoberania   sa   argumentáciou   spochybňujúcou   zákonnosť záverečného   stanoviska,   nesúladu   s územno-plánovacou   dokumentáciou,   neskúmania zásahu   do   intravilánu   mesta,   nespísania   zápisnice   z ústneho   konania,   sú   podľa   názoru ústavného súdu dostatočnými argumentmi a podľa názoru ústavného súdu nemajú znaky arbitrárnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý sa premietol do odôvodnenia rozhodnutia, nemôže byť kritériom pre jeho označenie za arbitrárne. Najvyšší súd pritom   jednoznačne vyjadril vo svojom odôvodnení, že úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zopakovať celý proces ustanovený zákonom č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ktorý však bol medzitým s účinnosťou od 1. februára 2006 zrušený a nahradený zákonom č. 24/2006 Z. z.   o posudzovaní   vplyvov   na   životné   prostredie   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov). Okrem odmietnutia sťažnosti pre nedostatok právomoci je teda daný ďalší dôvod, na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa, a to jej zjavná neopodstatnenosť.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006