znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 90/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť T., spol. s r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., so sídlom   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé a verejné prejednanie   jej   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   upraveného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 66/04 a následne postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 220/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., spol. s r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2005 doručená sťažnosť T., spol. s r. o., so sídlom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   súdnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   a verejné   prejednanie   jej   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Cbs 66/04   a následne   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 220/2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil 31. mája 2004 krajskému súdu žalobu o zdržanie   sa   nekalosúťažného konania a návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   proti žalovanému – S. B., G. (ďalej len „žalovaný“).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Cbs   66/04-33   z   15.   júna   2004   konanie   zastavil. Zastavenie konania krajský súd odôvodnil s poukazom na čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 66 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Rady (ES) č.   44/2001“),   ktoré   má   podľa   čl.   189   Zmluvy   o založení   Európskeho   hospodárskeho spoločenstva všeobecnú platnosť a je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, podľa ktorých nie je v danej právnej veci daná právomoc súdov Slovenskej republiky.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   s odôvodnením,   že vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   (§   205   ods.   2   písm.   f)   Občianskeho súdneho   poriadku).   Sťažovateľ   v odvolaní   argumentoval,   že   krajský   súd   opomenul aplikovať na vec čl.   5 bod 3 nariadenia   Rady   (ES)   č.   44/2001, podľa   ktorého je daná alternatívna právomoc súdu miesta, kde nastala alebo môže nastať škodná udalosť, a to vo veciach   týkajúcich   sa   protiprávneho   konania,   deliktov   a kvázi-deliktov.   Sťažovateľ v odvolaní   zároveň   žiadal,   aby   odvolací   súd   „zvážil   a posúdil   možnosť   požiadať   ESD o prejudiciálne posúdenie tejto otázky vo forme výkladu čl. 5 bod 3 nariadenia rady (ES) č. 44/2001 v súvislosti s predmetnou právnou vecou.“. Sťažovateľ žiadal, aby odvolací súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 5 Obo 220/2004 z 26. októbra 2004 uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   označenými   uzneseniami   a postupom   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru.   Porušenie uvedených práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd a následne najvyšší súd „nerozhodovali podľa relevantnej normy (t. j. podľa nariadenia) vo všetkých jeho častiach – aj s posúdením možnosti určenia alternatívnej právomoci podľa čl. 5 ods. 3 nariadenia, ktorá navyše mala základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky...

...v   posudzovanom   prípade   tak   nemohlo   dôjsť   k reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany, nakoľko Krajský súd v Bratislave a následne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky síce správne určili, ktorá právna norma sa má na daný prípad posudzovať, ale nesprávne, resp. neúplne ju aplikovali a interpretovali. Na nariadenie, priamo aplikovateľný právny akt v Slovenskej republike ako v členskom štáte, nebolo v celom jeho obsahu a všetkých jeho častiach   prihliadnuté,   čo   zakladá   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   príp.   práva   na spravodlivé súdne konanie na strane sťažovateľa a na jeho úkor.“.

K porušeniu označených práv sťažovateľa podľa jeho názoru prispela aj skutočnosť, že   krajský   súd   a následne   najvyšší   súd   nevyužili   možnosť   požiadať   v danej   veci   ESD o výklad podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   a verejné   prejednanie   ich   záležitosti   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Cbs 66/04 a následne postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Obo 220/04 porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 06. 2004, č. k. 9 Cbs 66/04-33, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2004, sp. zn. 5 Obo 220/04 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Uvedené   právne   názory   aplikoval   ústavný   súd   na   sťažnosť   sťažovateľa   a dospel k nasledovným záverom:

1. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Tento záver odôvodnil ústavný súd skutočnosťou, že podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu krajského súdu možno podať odvolanie, o ktorom je oprávnený rozhodnúť odvolací súd, ktorým je v tomto prípade najvyšší   súd.   V danom   prípade   príslušnosť   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

2. V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/05) dospel k záveru, že v danom prípade súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   Dohovoru   poskytujú   všeobecné   súdy   na   základe   dostupných   právnych prostriedkov   nápravy,   ktoré   súčasne   možno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky ochrany pred namietaným porušením ich označeného základného práva.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP   v znení   neskorších   predpisov.   Dovolanie   možno   považovať v súlade   s   § 243b ods. 1 OSP za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 Dohovoru (podobne ústavný súd už rozhodol vo veciach sp. zn. I. ÚS 31/00, II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.“   Právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu je však daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok (opravný alebo iný) v systéme všeobecných súdov.   Súčasťou   účinných   právnych   prostriedkov   v systéme   všeobecných   súdov   proti zastaveniu konania, a tým odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP), je podanie   dovolania.   Sťažovateľ   preto   mohol   a aj   mal   využiť   tento   prostriedok   ochrany svojich   základných   práv   v systéme   všeobecných   súdov.   Subsidiarita   ústavného   súdu vo vzťahu k všeobecným súdom však vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď sťažovateľ inštitút dovolania nevyužil.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ochranu   proti   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade poskytuje najvyšší súd v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatoval, že   aj v tejto časti je potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005