znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 90/03-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval   sťažnosť   líbyjského   štátneho   občana S.   M.   A.,   bytom   V.,   v čase podania sťažnosti v ÚVV v N., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 73/02 z 15. januára 2003 v konaní o jeho vydanie do cudziny a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. februára 2003 doručené podanie líbyjského štátneho občana S. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom V.   (v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   v ÚVV   v N.),   označené   ako   „Sťažnosť s protestom   proti   nezákonnému   postupu   Najvyššieho   súdu   SR   s utajeným   extradičným konaním   1   Nz   4/02   (správne   malo   byť   uvedené   1   Ntr   4/02)   ďalej   len   sťažnosť   proti porušeniu   zákonov   medzinár.   dohody   o ľudských   právach   a základných   slobôd“.   Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 4/02 z 8. novembra 2002 vzatý do predbežnej väzby podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku pre podozrenie z trestných činov spáchaných na území Rakúskej republiky v rokoch 2000 – 2001   a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   jeho   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   na neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2002   zamietol   (6   To   65/02).   Ďalším   uznesením Krajského súdu v Nitre zo 16. novembra 2002 (1 Ntr 4/02) bolo rozhodnuté, že vydanie sťažovateľa do Rakúskej republiky je prípustné (bod I) a že sťažovateľ sa podľa § 399 ods. 2 alinea druhá Trestného poriadku berie do vydávacej väzby. Sťažovateľ podal aj proti tomuto uzneseniu (vo výroku I) sťažnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a tento na svojom neverejnom zasadnutí 15. januára 2003 o nej rozhodol tak,   že   vydanie   sťažovateľa   pre   označené   skutky   do   Rakúskej   republiky   je   prípustné. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu napadol postup a rozhodnutie najvyššieho súdu   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 4/02 zo 16. novembra 2002. Konkrétne argumentoval porušením svojho základného   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   a to   „v extradičnom   konaní,   či   je   prípustné   a teda   či   sa obvinený vydáva alebo nevydáva do krajiny, ktorá o to požiadala, čím by mal byť bez meškania oboznámený, ako aj s termínom pojednávania vopred“. Ďalšie porušenie čl. 6 dohovoru   videl   sťažovateľ   v tom,   že   najvyšší   súd   zanedbal   oznamovaciu   povinnosť a porušil aj čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, „ktorý pojednáva, že každý má právo obhajovať sa osobne, alebo prostredníctvom obhajcu, podľa vlastného výberu,... čo ovšem v utajenom konaní   najvyššieho   súdu,   po   odvolaní   sa   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   neumožnil a o odvolacom   konaní neinformoval ani jednu zo zákonom dotknutých   strán“. Napokon sťažovateľ namietal, že najvyšší súd porušil aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého „Každý kto je zatknutý, alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene... rozhoduje. Na doteraz podané návrhy už od 27. XII. 2002 až po dnešný deň, Najvyšší súd SR, vôbec nereagoval a ignoroval aj ostatné podania. Okrem toho, ani neinformoval o výsledku utajovaného odvolacieho konania, ktoré sa konalo dňa 15. I. 2003, o čom som bol upovedomený len náhodne nezákonnou cestou a formou nezákonného toku zdroja informovanosti“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal:   „V rámci   zákonov   medzinárodnej dohody   o ľudských   právach   a základných   slobôd,   žiadam   o satisfakciu   okamžitého vysvetlenia s urýchlenou nápravou zrušenia nezákonne vyneseného rozhodnutia rozsudku!“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, t. j. či označeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Nitre   zo 16. novembra   2002   o jeho   vydanie   do   cudziny   podľa   §   391   a nasl.   Trestného   poriadku mohlo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a zistil, že tomu tak nie je. Pokiaľ ide o dohovor, ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že tento rozlišuje medzi procesnými právami osoby pozbavenej osobnej slobody podľa čl. 5 [vrátane čl. 5 ods. 1 písm. f)] a procesnými právami osoby, voči ktorej bolo vznesené trestné obvinenie, podľa čl. 6 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o extradičné   konania, judikatúra   štrasburských   orgánov   potvrdzuje,   že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na ne neaplikuje, pretože sa v nich nerozhoduje o oprávnenosti trestného obvinenia proti vyžiadanej osobe a ani o jej občianskych právach a záväzkoch (sťažnosť č. 7729/76, sťažnosť č. 10227/82). Z uvedeného dôvodu nie je preto namieste namietať porušenie procesných práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru osobou (sťažovateľom), voči ktorej nebolo vznesené obvinenie, keďže vzhľadom na povahu extradičného konania toto ani neprichádza do úvahy. Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Nitre, ako aj najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že ako v priebehu konania a rozhodovania o predbežnej väzbe sťažovateľa podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku pred Krajským súdom v Nitre, tak aj   v priebehu   konania   a rozhodovania   o prípustnosti   jeho   vydania   a   rozhodovania o vydávacej   väzbe   pred   Krajským   súdom   v Nitre,   resp.   najvyšším   súdom   (ako   súdom odvolacím) boli jeho základné práva podľa čl. 5 ods. 2 a 4 dohovoru rešpektované, keďže bol bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a mal právo podať sťažnosti o súdne preskúmanie rozhodnutia o predbežnej väzbe, resp. o prípustnosti jeho vydania do Rakúskej republiky, o ktorých najvyšší súd konal a rozhodol bez zbytočného odkladu.

Z dôvodu   úplnosti   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   postup   najvyššieho   súdu   aj z hľadiska platnej právnej úpravy a zistil, že v konaní o sťažnosti namietajúcej prípustnosť vydania podľa § 402 ods. 4 Trestného poriadku rozhoduje najvyšší súd na neverejnom zasadnutí, pričom a podľa § 242 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie prebieha za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa a iné osoby sú z účasti vylúčené. Ústavný   súd   preto   uvádza,   že   ak   v konaní   o ochranu   alebo   uplatnenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd orgán štátu aplikuje platný právny predpis, nemožno túto skutočnosť   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00). Pokiaľ ide o súdy, ústavný súd už judikoval: „Súdy v Slovenskej republike pôsobia   na   základe   Ústavy   Slovenskej   republiky   a zákonov,   čiže   na   základe   právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto   právneho   poriadku   alebo   noriem,   ktorých   použitie   tento   právny   poriadok   zvlášť umožňuje“ (III.   ÚS 64/00), v dôsledku čoho: „Do pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne“ (I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 30/03). V takýchto prípadoch preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či postup   označeného   orgánu   štátu   (hoci   upravený   zákonom)   nebol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený alebo nerešpektujúci ustanovenia platného právneho predpisu, keďže takéto zistenia pravidelne signalizujú možnosť porušenia základného práva sťažovateľa, a teda aj dôvod   na   prijatie   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z vyžiadaných   súdnych   spisov Krajského súdu v Nitre a najvyššieho súdu však ústavný súd nezistil, že by sa pri svojom rozhodovaní odchýlili   od   ustanovení   Trestného poriadku,   ktoré   upravujú ich   postup   pri vydaní   do   cudziny,   prípadne   svojvoľne   vybočili   zo   zákonného   rozsahu   preskúmania skutočností nevyhnutných pre ich rozhodnutia.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003