SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 9/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátomJUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.Rvp 12963/2015 a sp. zn. Rvp 12964/2015, ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresnéhosúdu Kežmarok sp. zn. 3 Er 528/2011 a sp. zn. 3 Er 727/2011 z 10. júla 2015, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 12963/2015 a sp. zn.Rvp 12964/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 12963/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. septembra2015 doručené sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn. Rvp 12963/2015 a sp. zn.Rvp 12964/2015, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiOkresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 528/2011 a sp. zn.3 Er 727/2011 z 10. júla 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľ v sťažnostiach okrem iného uvádza:„Doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi, dňa 20. 05. 2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného proti povinnému o vymoženie 2.170,53 EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodnutia oprávneného č. 700-3010216911-GC04/11 zo dňa 17. 03. 2011.
Okresný súd Kežmarok vydal súdnemu exekútorovi Poverenie na vykonanie exekúcie č. 5703 031955* zo dňa 07. 07. 2011. Dňa 18. 06. 2015 predložil súdny exekútor Okresnému súdu Kežmarok návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného bola povolená reštrukturalizácia. Okresný súd Kežmarok zistil, že Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 01. 2014, sp. zn.: 2 R/8/2013, bola na majetok povinného povolená reštrukturalizácia.“
Okresný súd napadnutými uzneseniami nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trovkonania. V tejto súvislosti sťažovateľ v ďalšej časti sťažností uvádza:
„Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi tak, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru, že súdny exekútor si mal v zmysle ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku trovy exekúcie riadne prihlásiť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú pohľadávku, pričom v zmysle ust. § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľom, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Z Obchodného vestníka č. OV 157/2014 súd taktiež zistil, že Okresný súd Prešov publikoval oznam v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka (povinného), o návrhu dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, uznesením sp. zn.: 2 R/8/2013 z 8. 8. 2014, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka (povinného), v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 17. 7. 2014, a ukončil reštrukturalizáciu.“
Sťažovateľ poukazuje na znenie„... § 203 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 31. 12. 2014: Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“a na iné rozhodnutiaodvolacích súdov, v ktorých bola sporná právna otázka týkajúca sa časového pôsobenianovej právnej úpravy posúdená odlišným (opačným) spôsobom, ako ich posúdil okresnýsúd v odôvodnení napadnutých uznesení.
Sťažovateľ tvrdí, že ak„normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Kežmarok sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmiuzneseniami okresného súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší, veci vráti naďalšie konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že obe sťažnosti smerujú protiuzneseniam totožného okresného súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právnenormy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohtouznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavnéhosúdu nepochybne integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd priposkytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže svojím postupoma rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania nasúdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiamvšeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmiakcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniunapadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy, keďzistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivésúdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutímdošlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m.II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniuústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základnýchpráv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúryústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosti sťažovateľa, ktorýminamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.
Okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol, že sťažovateľovi (súdnemuexekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutých uznesenípredchádzalo zastavenie exekúcií„ex lege“z dôvodu povolenia reštrukturalizáciepovinného. Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupovalpri rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (zákon č. 348/2011 Z. z.ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplneníniektorých zákonov účinný od 1. januára 2012), ktorý upravil rozhodovanie o trováchexekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom táto novela neobsahujeintertemporálne ustanovenia.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení zhodne uvádza:«Dňa 18. 6. 2015 doručil poverený exekútor tunajšiemu súdu podanie označené ako „návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie“ v ktorom žiadal o vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie a priznaní trov exekúcie. Uviedol, že dňa 7. 1. 2014 bola rozhodnutím Okresného súdu Prešov pod sp. zn.: 2 R/8/2013 povolená reštrukturalizácia povinného, a teda v zmysle § 118 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii bolo exekučné konanie zastavené. Súdny exekútor žiadal, aby analogicky v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku súd zaviazal k náhrade trov oprávneného. Súčasťou podania bolo aj vyúčtovanie trov exekúcie, v ktorom poukázal na rozhodnutia súdov vyššej inštancie.
Podľa ust. § 114 ods. 1 písm. b/ zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.
Podľa ust. § 118 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.
Zastavenie exekučného konania nastáva povolením reštrukturalizácie bez toho, aby bolo potrebné o tom vydať osobitné uznesenie o zastavení konania. Reštrukturalizácia sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. V danom prípade bolo uznesenie o povolení reštrukturalizácie zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 13. 1. 2014, a teda k tomuto dňu nastalo ex lége zastavenie exekúcie.
Exekučný súd teda nerozhoduje o zastavení exekúcie, na návrh exekútora sa rozhodne len o výške trov exekúcie.
O trovách exekúcie súd rozhodol analogicky v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko tieto si mal súdny exekútor riadne prihlásiť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú pohľadávku, pričom v zmysle ust. § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Z Obchodného vestníka č. OV 157/2014 súd taktiež zistil, že Okresný súd Prešov publikoval oznam v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka (povinného), o návrhu dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, uznesením sp. zn.: 2 R/8/2013 z 8. 8. 2014, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka (povinného), v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 17. 7. 2014, a ukončil reštrukturalizáciu.
S poukazom na vyššie uvedené rozhodol súd tak, ako je vo výroku I. tohto uznesenia.»
Napadnuté uznesenia okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené naprávnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelaplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.
K argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných veciachrozhodujú všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že muneprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecnésúdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ichpostupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súdvzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnostivšeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo vecisťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súduvylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupuk preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právona rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo naúspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavyústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, kuktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenienevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúcez čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo stranyvšeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ichporušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľzaťažuje ústavný súd vecami, ktorých predmetom je v prvom prípade suma 316,08 €a v druhom prípade suma 257,74 €, teda vecami, ktoré možno označiť z hľadiska predmetuako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené z ústavného prieskumu.Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci by prichádzala do úvahyiba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016