znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 9/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   Č., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Erikom   Končokom,   Advokátska   kancelária,   Ivánska cesta 30/B,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   č.   k. 4 Cb 21/2012-550   zo   17.   apríla   2014   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k. 21 Cob 110/2014-568 zo 17. júna 2014 a č. k. 21 Cob 185/2014-592 z 22. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť Ing. R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Cb 21/2012-550 zo 17. apríla 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Cob 110/2014-568 zo 17. júna 2014 a č. k. 21 Cob 185/2014-592 z 22. septembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. decembra 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   na   základe   návrhu sťažovateľa proti odporcovi V. M. (ďalej len „odporca“) uznesením okresného súdu č. k. 4 Cb 21/2012-168 z 24. apríla 2012 bolo nariadené predbežné opatrenie, podľa ktorého je odporca povinný zdržať sa úkonov, v ktorých koná ako oprávnená osoba za spoločnosť FOOD FARM, s. r. o., Agrovia, a. s., a Poľnohospodárske družstvo Dolné Otrokovce, to všetko   do   právoplatného   skončenia   konania   vo   veci   samej   o náhradu   škody   s   tým,   že sťažovateľovi sa ukladá lehota 30 dní na podanie návrhu na začatie konania vo veci samej.

Sťažovateľ   sa   domáhal   nariadenia   predbežného   opatrenia   preto,   že   činnosťou odporcu mu vznikala škoda na jeho majetku. Konkrétne škodové úkony odporcu v návrhu na   nariadenie   predbežného   opatrenia   identifikoval   tak,   že   odporca   neoprávnene   kúpil v mene spoločnosti FOOD FARM s. r. o., motorové vozidlo Honda CR, resp. hospodárske stroje a objednal revíziu zmlúv s vietnamským obchodným partnerom u JUDr. K., hoci s ohľadom   na   interný   organizačný   predpis   bolo   nadbytočné   zabezpečovať   opakovanú právnu   službu.   Ďalej   nechal   zbúrať   budovu   vo   vlastníctve   spoločnosti   Agrovia,   a.   s. V návrhu explicitne uviedol, že v konaní vo veci samej sa bude domáhať voči odporcovi náhrady škody, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými škodovými úkonmi odporcu.

Po nariadení predbežného opatrenia podaním z 25. mája 2012 sťažovateľ podal voči odporcovi žalobu o zaplatenie 89 697,72 € s prísl. ako náhrady škody. Náhrady sa domáhal na základe už uvedených škodových udalostí, pričom navyše požadoval aj náhradu škody vyplývajúcej   z   objednania   vypracovania   Informačného   memoranda   spoločnosti   FOOD FARM s. r. o.

Odporca návrhom z 21. februára 2014 požiadal o zrušenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda preto, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené predbežné opatrenie.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 Cb 21/2012-550 zo 17. apríla 2014 bol návrh odporcu zamietnutý ako nedôvodný. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že podľa názoru okresného   súdu   predbežné   opatrenie   zaniklo   priamo   zo   zákona,   a   to   s   poukazom   na ustanovenie § 77 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, lebo sťažovateľ nepodal včas žalobu vo   veci   samej.   Predmetom   a podstatou   žaloby mali byť úkony, ktoré   boli odporcovi v predbežnom opatrení zakázané, nielen teda zaplatenie vyčíslenej škody.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd do odôvodnenia uznesenia dal vetu, ktorá má jednoznačne výrokový charakter, čím sťažovateľovi celkom jednoznačne odňal možnosť reálneho a efektívneho prístupu k súdnej ochrane pre nemožnosť podať proti výroku riadny opravný prostriedok s prihliadnutím na to, že zákon neumožňuje podať odvolanie iba voči dôvodom rozhodnutia. Pritom záver okresného súdu o zániku predbežného opatrenia nie je správny. Podaná žaloba je plne v intenciách príslušného výroku predbežného opatrenia.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   4   Cb   21/2012-550 zo 17. apríla   2014   odvolanie.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   21   Cob   110/2014-568 zo 17. júna 2014 bolo odvolanie odmietnuté ako neprípustné, keďže sa ním napádali iba dôvody   rozhodnutia.   K   tomuto   záveru   dospel   krajský   súd   napriek   tomu,   že   sťažovateľ napádal uznesenie okresného súdu v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku s tým, že okresný súd celkom jednoznačne odoprel sťažovateľovi prístup k súdnej ochrane tak, že odôvodnenie uznesenia obsahovalo aj výrokovú vetu. Znamená to, že konanie vedené okresným súdom bolo postihnuté inou vadou v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Návrhom na opravu odôvodnenia doručeným okresnému súdu 12. júna 2014 požiadal sťažovateľ   o   opravu   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   4   Cb   21/2012-550 zo 17. apríla   2014,   a   to   postupom   podľa   §   165   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku. Uznesením krajského súdu č. k. 21 Cob 185/2014-592 z 22. septembra 2014 bol návrh na opravu odôvodnenia zamietnutý ako oneskorene podaný. Podľa názoru krajského súdu uznesenie okresného súdu zo 17. apríla 2014 nadobudlo právoplatnosť už 14. mája 2014 z dôvodu,   že   odvolanie   voči   nemu   nebolo   prípustné,   a   preto   právoplatnosť   muselo nadobudnúť uplynutím lehoty 15 dní odo dňa jeho doručenia účastníkom konania. Nebral teda do úvahy, že sťažovateľ v zákonnej lehote podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol 17. júna 2014. Okrem toho podľa názoru krajského súdu v návrhu na opravu musí byť   presne   uvedené,   ktorá   konkrétna   veta   má   byť   z   textu   vypustená   alebo   opravená, prípadne nahradená inou formuláciou, pričom oprava sa môže týkať iba skutkových zistení, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu. Preto nie je možné vykonať opravu právnych záverov, ako to požadoval sťažovateľ. Podľa názoru sťažovateľa v návrhu presne uviedol, ako má byť   formulovaný   výrok   opravného   uznesenia   s   tým,   že   sa   zámerne   vyhol   tomu,   aby predkladal   svoje   návrhy   na   formulovanie   právnych   záverov   a   navrhol   vypustiť z odôvodnenia tie právne závery, ktoré mali výrokový charakter. Podľa sťažovateľa je tiež podstatné, že krajský súd v uznesení zo 17. júna 2014 de facto skonštatoval, že pokiaľ účastník nenapáda výrok rozhodnutia, právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení sa nemožno zaoberať, a to bez ohľadu na to, či takýmito právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení   rozhodnutia   dôjde   alebo   nedôjde   k   vadám   konania   podľa   §   205   ods.   2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru jednak tým, že okresný súd do odôvodnenia uznesenia zo 17. apríla 2014 zaniesol   výrokovú   vetu,   čím   odoprel   sťažovateľovi   možnosť   brániť   svoje   práva v štandardnom dvojinštančnom konaní, ďalej krajský súd túto vadu nenapravil, keďže sa otázkou tejto vady ani nezaoberal, a napokon krajský súd vadu nenapravil ani v rámci konania   o   opravu   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   zo   17.   apríla   2014,   pretože vyslovil nesprávne právny záver odnímajúci sťažovateľovi prístup k súdnej ochrane. Došlo tým   k   popretiu   samotnej   podstaty   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivé súdne konanie.

Keďže ustanovenie § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje prípustnosť dovolania v prípadoch predbežných opatrení, sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4Cb/21/2012-550   zo   dňa   17.4.2014,   Uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn. 21Cob/1102014-568   zo   dňa   17.6.2014   s   Uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn. 21Cob/185/2014-592 zo dňa 22.9.2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 4Cb/21/2012-550 zo dňa 17.4.2014, Uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   21   Cob/110/2014-568   zo   dňa   17.6.2014 a Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21 Cob/185/2014-592 zo dňa 22.9.2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 21 Cob 110/2014-568 zo 17. júna 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Cb 21/2012-550 zo   17.   apríla   2014   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   21   Cob   110/2014-568 zo 17. júna 2014 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z   dátumovej   pečiatky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vyplýva,   že   odvolacie uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 3. júla 2014. Preto sťažnosť ústavnému súdu, ktorá   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   5.   decembra   2014,   treba   považovať   za oneskorene   podanú.   Nemožno   v   tejto   súvislosti   akceptovať   argumentáciu   sťažovateľa, podľa   ktorej zákonná dvojmesačná   lehota mala začať plynúť až po doručení uznesenia krajského súdu z 22. septembra 2014 o zamietnutí návrhu na opravu odôvodnenia uznesenia okresného súdu, teda po 6. októbri 2014. Konanie o návrhu sťažovateľa na opravu dôvodov uznesenia okresného súdu totiž nemohlo privodiť žiadnu zmenu výrokovej časti uznesenia okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia.   Preto   niet rozumného dôvodu na to, aby sa zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítala v zmysle právneho názoru sťažovateľa.

Treba tiež poznamenať, že aj keby sa sťažnosť v tejto časti mala považovať za včas podanú, musela by byť odmietnutá pre neprípustnosť, teda preto, že sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Hoci proti uzneseniu o predbežnom opatrení nie je prípustné dovolanie v zmysle § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Sťažovateľ je toho presvedčenia, že v danom prípade postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť na dvojinštančné konanie (teda na podanie účinného odvolania) tým, že okresný súd pojal do odôvodnenia uznesenia takú vetu, ktorá mala miesto vo výroku. Sťažovateľ teda jednoznačne tvrdí, že postupom   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred odvolacím   súdom,   čo   zakladá   možnosť   podania   dovolania,   ktorého   prípustnosť   by   sa opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 21 Cob 185/2014-592 z 22. septembra 2014 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu argumenty krajského súdu, na základe ktorých bol návrh   na   opravu   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   zamietnutý,   sú   dostatočné a presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Pokiaľ   krajský   súd   považoval   návrh   na   opravu   dôvodov   za   oneskorene   podaný, správne vychádzal z toho, že nebolo možné prihliadnuť na čas rozhodovania krajského súdu o odvolaní, keďže toto bolo vyhodnotené ako neprípustné, teda také, ktoré ako keby nebolo vôbec   ani   podané.   Sťažovateľom   požadované   vypustenie   vety   vyslovujúcej   názor,   že predbežné   opatrenie   zaniklo   zo   zákona,   by   nepochybne   znamenalo   zásah   do   právneho posúdenia veci, hoci opraviť možno iba pochybenia skutkového charakteru.

V závere považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto: Možno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že uznesením okresného súdu zo 17. apríla 2014,   ktorým   vo   výroku   zamietol   návrh   odporcu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia a v dôvodoch uviedol, že návrh zamieta preto, lebo predbežné opatrenie zaniklo už skôr, došlo ku vzniku procesnej situácie vyznačujúcej sa tým, že sťažovateľ bol síce spokojný s výrokom   uznesenia,   avšak   nemohol   súhlasiť   s   podstatou   odôvodnenia   výroku. Špecifickosť   vzniknutej   situácie   je   daná   tým,   že   z   pohľadu   záujmov   sledovaných sťažovateľom je uznesenie okresného súdu v konečnom dôsledku vlastne ako keby v jeho neprospech.   Táto   okolnosť   však   nevyplýva   z   výroku   uznesenia,   ale   z   použitého odôvodnenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   v   danej   situácii   podstatné   a   rozhodujúce,   že sťažovateľ   naozaj   nemal   možnosť   brániť   sa   v   odvolacom   konaní   proti   pre   neho nepriaznivému   odôvodneniu   uznesenia,   pretože   zákon   odvolanie   proti   dôvodom rozhodnutia nepripúšťa. To zároveň znamená, že meritórne skúmať otázku, či predbežné opatrenie zaniklo ex lege, by bolo možné napríklad v rámci exekučného konania. Ak by totiž odporca prestal rešpektovať obmedzenia vyplývajúce z predbežného opatrenia, mohol by sťažovateľ požiadať o exekúciu, kde by sa muselo vyriešiť, či exekučný titul existuje alebo už zanikol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015