znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 9/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., J., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 111/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012   doručená   sťažnosť   J.   C.,   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 111/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Na Okresnom súde v Prešove sa v konaní pod sp. zn. 4 C 42/2010 viedol súdny spor vo veci navrhovateľa Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave proti mne, sťažovateľovi, ako odporcovi, predmetom ktorého bolo vydanie bezdôvodného obohatenia.

Návrh zo strany navrhovateľa bol podaný dňa 29. 03. 2010. Týmto návrhom sa navrhovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že navrhovateľ na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 4 C/22/2003-284 zo dňa 14. 12. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8 Co/28/2007-306 zo dňa 11. 02. 2008 vyplatil odporcovi z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sumu spolu vo výške 12.987,93 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 4 Cdo/190/2008 zo dňa 24. 11. 2009 rozsudky prvostupňového aj odvolacieho súdu zrušil, konanie zastavil a vec postúpil na rozhodnutie Sociálnej poisťovni ako orgánu, ktorý má právomoc rozhodovať o uplatnených nárokoch.

Podaním   doručeným   dňa   20.   04.   2010   navrhol   navrhovateľ   konanie   prerušiť vzhľadom na to, že prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Z priloženej ústavnej sťažnosti odporcu bolo zistené, že odporca podal na Ústavný súd SR sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo/190/2008 zo dňa 24. 11. 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo veci uvedenej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom I. ÚS 233/2010-28 zo dňa 24. 11. 2010 tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Následne v intenciách nálezu Ústavného súdu SR Najvyšší súd SR svojim rozsudkom sp. zn. 6 Cdo/146/2011 zo dňa 03. 10. 2011 rozhodol tak, že dovolanie vedľajšej účastníčky (Sociálnej poisťovne) zamieta.

Po týchto rozhodnutiach navrhovateľ zobral svoj návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia späť, načo Okresný súd Stará Ľubovňa svojim uznesením, sp. zn. 4 C/42/2010- 68   zo   dňa   15.   11.   2011   konanie   vo   veci   vydania   bezdôvodného   obohatenia   zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa podal odporca odvolanie zo dňa 28. 11. 2011, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu   Stará   Ľubovňa,   sp.   zn.   4   C/42/2010-68   zmenil   a   zaviazal   navrhovateľa   zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Tomuto   odvolaniu   zo   strany   odporcu   Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp.   zn. 20 Co/189/2011 zo dňa 31. 01. 2012 vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uznesením, sp. zn. 4 C/42/2010-79 zo dňa 16. 04. 2012 Okresný súd Stará Ľubovňa opätovne rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Aj proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa podal odporca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 03.05.2012,   v ktorom sa opätovne domáhal,   aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesením, sp. zn. 20 Co/111/2012-86 zo dňa 28. 06. 2012 Krajský súd v Prešove vo veci   podaného   odvolania   rozhodol   tak,   že   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Toto svoje uznesenie Krajský súd v Prešove odôvodnil tým, že odvolací súd považuje predmetnú vec za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať zmierňujúce ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti   a   dôkazy   pri prvom úkone, ktorý mu patril.“

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu o nepriznaní trov konaní, a teda s použitím ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj s jeho odôvodnením.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: «Dôvody hodné osobitného zreteľa súd I. stupňa, a ktoré si aj Krajský súd v Prešove ako súd odvolací osvojil (§ 150 ods. 1 OSP), boli zo strany všeobecných súdov spatrované v tom, že navrhovateľ v čase podania návrhu bol v dobrej viere, že mu uplatnený nárok patrí, že navrhovateľ požadoval plnenie na základe právneho titulu, ktorý odpadol, ako aj že navrhovateľ reagoval na situáciu vyvolanú odporcom (podanie ústavnej sťažnosti), a to tak, že navrhol konanie prerušiť.

Okrem týchto, podľa názoru sťažovateľa právne irelevantných skutočností všeobecné súdy dôvody hodné osobitného zreteľa ničím náležité neodôvodnili tak, ako im to ukladá ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, čím napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpí nedostatkom odôvodnenia   rozhodnutia   vo   výroku   o   trovách   konania   a   tým   spôsobuje   jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov....

Ja, sťažovateľ, mám zato, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania takto nepostupovali, porušili požiadavku na fair proces, nevytvorili mne, sťažovateľovi ako účastníkovi konania procesný priestor na to aby som sa vyjadril k eventuálnemu uplatneniu moderačného práva podľa § 150 OSP, pričom ani druhý účastník, navrhovateľ, nepodal návrh na uplatnenie moderačného práva pri rozhodovaní o náhrade trov konania a toto právo všeobecné súdy aplikovali z vlastnej iniciatívy neoprávnene a bezdôvodne, výlučne v prospech iba jedného z účastníkov konania, čím zo strany súdov došlo aj k porušeniu jednej z ďalších zásad procesného práva, a to „zásady rovnosti zbrani“....

Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom a zákonnom, procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Jedným   z   týchto   princípov,   predstavujúcim   súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.

Z   odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (nález ÚS SR, I. ÚS 242/2007).

Ja, sťažovateľ, mám zato, že v prejednávanej veci právne závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými zisteniami, sú arbitrárne a vyjadrujú svojvôľu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 20 Co/111/2012 porušil základné právo J. C., na jeho súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20 Co/111/2012 zo dňa 28. 06. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. C., ktoré je povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   advokátovi   JUDr.   F.   K...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.

Z   uvedených   hľadísk   preto   ústavný   súd   preskúmal   ústavnú   sťažnosť   a   zistil,   že smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, pričom sťažovateľ zaujíma odlišný právny názor na výklad a aplikáciu ustanovenia § 150 OSP, podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať.   Sťažovateľ   namietal   aj   to,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   nedostatočne odôvodnil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   súdneho   konania   je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods.   1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne II. ÚS 56/05).

V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky   na   jej   priznanie,   t. j.   v   danom   prípade   Občianskeho   súdneho   poriadku. Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby podľa svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal   náhradu   trov   konania   tomu   účastníkovi,   ktorému   inak   podľa   zákona   patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,   ktorá   jej   nepriznanie   úspešnému   účastníkovi   pripúšťa   len   ako   výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou   obsahu základného práva   na spravodlivé   konanie podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   preskúmal   uznesenie   Okresného   súdu   Stará Ľubovňa   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   a   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, uviedol:

„Odvolací   súd   sa   stotožňuje   v   celom   rozsahu   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   a   konštatuje   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   (§   219   ods.   2 O. s. p.). V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd udáva:

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať....

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé že ide o procesný inštitút ktorý   nie   taxatívne,   ale   indikatívne   vypočítava   okolnosti   relevantné   na   jeho   aplikáciu. Odvolací   súd   považuje   predmetnú   vec   za   takú,   v   ktorej   je   dôvodné   aplikovať   citované zmierňujúce ustanovenie.

V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich náhrade   musí   byť   odôvodnená.   Takýto   názor   zaujal   aj   Ústavný   súd   Českej   republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 454/04, kedy vyslovil, že zásada vyplývajúca z článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) predpisuje, že výrok o nákladoch musí byť   v   súlade   s   priebehom   konania   a   úvaha   vedúca   k   ich   uloženiu   musí   byť   stručne odôvodnená.

Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že prvostupňový súd správne zhodnotil, že ide o prípade kedy sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie   náhrady   trov   konania   žalovanému,   tieto   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa spočívajú v okolnostiach prípadu tak ako ich správne pomenoval a určil prvostupňový súd. Žalobca v čase podania žaloby odôvodňoval svoj nárok na základe právoplatného a vykonateľného uznesenia NS SR zo dňa 24. 11. 2009 č. k. 4 Cdo 190/2008. Až v priebehu konania došlo k zmene skutočností rozhodných pre uplatnený nárok bez zavinenia žalobcu. Odvolací   súd   zhodnotil   aj   pomery   žalovaného   a   má   za   to,   že   nepriznanie   trov žiadnemu z účastníkov nezasiahne nepriaznivo do jeho majetkovej sféry.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení postupoval na základe   a   v   rámci   svojich   zákonných   právomocí,   pričom   jednoznačne   a   dostatočne zdôvodnil, v čom videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP, a to tak, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP). Krajský súd sa zároveň vysporiadal aj s odvolacími námietkami sťažovateľa. Ústavný súd preto   dospel   k   záveru,   že   jeho   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   v   rozpore   s   účelom a zmyslom   právnej   úpravy   náhrady   trov   konania,   a   preto   ich   nie   je   možné   označiť   za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca zákonného ustanovenia. Ústavný súd preto nemá oprávnenie a ani žiadny zákonný dôvod prehodnocovať závery krajského súdu a nahrádzať ich svojimi vlastnými.

K námietke sťažovateľa, že mu ako účastníkovi konania nebol daný procesný priestor na to, aby sa vyjadril k eventuálnemu uplatneniu moderačného práva podľa § 150 OSP, ústavný   súd   uvádza,   že   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   ani ústavy nevyplýva povinnosť všeobecného súdu oznamovať účastníkovi súdneho konania použitie § 150 OSP. Preto nemá ani povinnosť umožniť mu vyjadriť sa k jeho eventuálnemu použitiu.

Napokon   ústavný   súd   uvádza, že   obsahom základného   práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie   je   garancia,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   odmietnuť sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013