znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 9/2012-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. M., B., a V. H., B., zastúpených advokátkou Mgr. M. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/07 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/07   p o r u š i l základné   právo   T.   M.   a V.   H.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. T. M. a V. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T. M. a V. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   Mgr. M.   B.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 9/2012-21   zo 6. marca   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ   1“), a V. H., B. (ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: «(...)   Sťažovatelia   sú   právnymi   nástupcami pôvodnej   účastníčky   napádaných   konaní,   žalobkyne   PhDr.   T.   H.(...),   čo   dokladujú osvedčením o dedičstve(...)

Zosnulá žalobkyňa PhDr. T. H.(...), bola spolu so svojím manželom sťažovateľom v 1. rade   Mgr.   T.   M.   dlhodobou   nájomníčkou   bytu   č. 615019009,   nachádzajúcom   sa v katastrálnom území S. v dome so súpisným číslom 142 na L. ulici č. 19 v B.(...), ktorého pôvodným   vlastníkom   bolo   Hlavné   mesto   SR   Bratislava.   Byt   manželia   užívali   spolu so synom V. H., sťažovateľom v 2. rade.

Žalobkyňa spolu so sťažovateľom v 1. rade si uplatnila ešte v roku 1997 spolu s viac ako 50 % nájomníkmi u Hlavného mesta SR Bratislavy právo na odkúpenie uvedeného bytu v zmysle ustanovenia § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Dňa 19. 07. 2002 uzatvorilo Hlavné mesto SR Bratislava s C. Dohodu o vydaní veci č. 24 88 0942 09 00, na základe ktorej Hlavné mesto SR vydalo okrem iného pod bodom 1.8 aj   bytový   dom,   v   ktorom   sa   nachádzal   byt,   o   ktorého   prevod   PhDr.   T.   H.   spolu so sťažovateľom v 1. rade požiadali. V dohode je uvedené, že k vydaniu bytového domu došlo na základe ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z.

Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I dňa 24. 08. 2007(...), sa zomrelá žalobkyňa PhDr. T. H., domáhala voči žalovaným Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislava a C., určenia neplatnosti vyššie uvedenej Dohody o vydaní veci č. 24 88 0942 09 00   uzavretej   medzi   žalovanými.   Žalobkyňa   v   podanej   žalobe   namietala   kumulatívne nesplnenie všetkých podmienok povinností vydania veci v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám   a náboženským   spoločnostiam,   o   ktoré   sa   predmetná   dohoda   o   vydaní   veci opierala.   Žalobkyňa   mala   na   základe   tejto   skutočnosti   za   to,   že   uvedený   prevod nehnuteľnosti,   ktorým   bolo   obmedzené   právo   žalobkyne   na   odkúpenie   užívaného   bytu za zákonom stanovenú hodnotu, požíval charakter absolútne neplatného právneho úkonu. (...) Dňa   11.   01.   2008   bola   Okresnému   súdu   Bratislava   I   doručená   prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sťažnosť žalobkyne na prieťahy v konaní 16C 125/2007.

V odpovedi predsedníčky Okresného súdu Bratislava I JUDr. G. B. bol namietaný prieťah   v   konaní   ospravedlňovaný   vysokým   nápadom   vecí   ako   aj   nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tamojšieho súdu. (...)

V   priebehu   konania   došlo   k   ďalšej   zmene   vlastníka   nehnuteľnosti,   v   ktorom   sa nachádzal byt užívaný žalobkyňou a sťažovateľmi, vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností   bol   povolený   dňa   15.   01.   2007   pod   číslom   V-465/07.   Z tohto   dôvodu žalobkyňa podaním zo dňa 29. 02. 2008 navrhla pristúpenie ďalšieho účastníka na strane žalovaných a to spoločnosť L., s. r. o. ako žalovaného v 3. rade a zároveň zmenila petit žaloby   tak,   že   žiadala,   aby   súd   určil,   že   Dohoda   o   vydaní   veci   č.   24   88   0942   09   00 uzatvorená podľa § 45 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade v čl. 1. bod 1.8, na základe ktorého prišlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemok parc. č. 98 - zastavaná plocha o výmere 1263 m2, dom s. č. 142, zapísané na liste vlastníctva č. 10 (dnes list vlastníctva 8430) vedenom Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, katastrálne územie S. je neplatná,   zároveň   aby   súd   určil,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   dňa   20. 12. 2006   medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti je neplatná a že vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti je žalovaný v 1. rade. (...)

Súd uznesením 16C 125/2007-66 zo dňa 25. 03. 2008 pripustil, aby do konania na strane žalovaného v 3. rade pristúpila spoločnosť L., s. r. o.(...) O ďalšej požadovanej zmene petitu súd rozhodol až s takmer ročným oneskorením, a to uznesením 16C 125/2007- 110 dňa 16. 1. 2009(...)

Z   dôvodu   uskutočnenia   prevodu   nehnuteľnosti,   ktorej   sa   konanie   16C   125/2007 týkalo, návrhom zo dňa 25. 03. 2008, požiadala žalobkyňa súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd nariadil žalovanému v 3. rade zdržať sa akýchkoľvek prevodov vlastníckeho práva, zriadenia záložného práva, iného zaťaženia v prospech tretích osôb, stavebných úkonov a strpenie užívania bytu žalobkyňou až do právoplatného rozhodnutia v merite veci. Žalobkyňa poukázala v podanom návrhu predovšetkým na skutočnosť, že nový vlastník si popísanými krokmi „pripravuje pôdu“ na vysťahovanie „nespolupracujúcich nájomcov“ a zároveň nájomcov vystavuje neprimeranému psychickému tlaku klamlivým poukazovaním na nevyhovujúci stavebný stav bytu a na to,   že ak by došlo k výpovede z nájmu bytu z dôvodu uvedenom v § 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka, tak by podľa   vyjadrenia   vlastníka   prenajímateľovi   nevznikla   povinnosť   zabezpečiť   nájomcom akúkoľvek   bytovú   náhradu,   čím   chce   dosiahnuť   uvoľnenie   bytov.   Žalobkyňa   vydanie predbežného opatrenia žiadala i z dôvodu, aby žalovaný v 3. rade nemal možnosť predať dom 3. osobe, ktorá by vzniknutú situáciu s nájomníkmi riešila „radikálnejšie“ a aby sa tak nestala   rukojemníkom   ďalších   investorských   spoločností.   Uvedený   návrh   podávala žalobkyňa v čase, keď ešte nebolo prijaté ustanovenie § 44a Občianskeho súdneho poriadku a keď vydanie predbežného opatrenia bolo opodstatnené aj z dôvodu možnosti neustáleho rozširovania účastníkov konania o prípadných nových vlastníkov nehnuteľnosti, aby bolo možné dosiahnuť účel podania žaloby. (...)

Uznesením zo dňa 18. 04. 2008 Okresný súd Bratislava I návrh žalobkyne na vydanie predbežného   opatrenia   zamietol(...)   Okrem   iného,   súd   v   odôvodnení   tohto   uznesenia uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný v 3. rade plánoval predaj, darovanie, či iné scudzenie nehnuteľnosti, zriadenie záložného práva k nim či ich zaťaženie záložného práva.   Až   neskôr   sa   ukázalo,   že   žalovaný   v   3.   rade   nehnuteľnosť   už   zaťažil   záložným právom zriadeným v prospech J., a. s., teda obava žalobkyne bola opodstatnená.

Proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, ktorým okresný súd zamietol návrh žalobkyne   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   podala   žalobkyňa   v   zákonnej   lehote   dňa 14. 05. 2008 odvolanie. (...)

Uznesením 16C 125/2007-125 zo dňa 13. 03. 2009 Okresný súd Bratislava I konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, vedenej pod sp. zn. 7C 116/2008. Predmetom konania 7C 116/2008 je určenie neplatnosti výpovede z   nájmu   bytu,   ktorá   bola   daná   žalobkyni   žalovaným   v   3.   rade   podľa   §   710   ods.   1 Občianskeho zákonníka. (...)

Proti   uzneseniu   sa   žalobkyňa   v   zákonnej   lehote   dňa   17.   04.   2009   odvolala(...) Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I, ako prvostupňového súdu potvrdil uznesením 7Co 310/2009-145 zo dňa 27. 01. 2010. (...) Od tohto rozhodnutia je konanie prerušené až dodnes.

Dňa 22. 04. 2010 pôvodná žalobkyňa PhDr. T. H. zomrela. Konanie vo veci určenia neplatnosti   vypovedania   nájomnej   zmluvy   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod sp. zn. 7C 116/2008 bolo uznesením zo dňa 23. 02. 2011 zastavené. Napriek odôvodnenosti pokračovania   konania   s   právnymi   nástupcami   zomrelej   žalobkyne,   teda   s   manželom zomrelej Mgr. T. M. a synom zomrelej V. H., oboch trvale bytom B., nie je ďalší postup súdu po úmrtí žalobkyne jej právnym nástupcom známy. Na základe tejto skutočnosti podali sťažovatelia dňa 06. 07. 2011 návrh(...), v ktorom prejednávajúci súd žiadali, aby vo veci 16C 125/2007 bolo s nimi konané ako s právnymi nástupcami. V podanom návrhu zároveň sťažovatelia požiadali súd o zabezpečenie plynulosti konania. Napriek tomuto podaniu nie je   sťažovateľom   známe   žiadne   rozhodnutie   súdu   tak   procedurálneho   charakteru   ako   aj rozhodnutia v merite veci. (...)

Konanie   vo   veci   trvá   už   4   roky,   konanie   dosiaľ   nebolo   ukončené.   Samotnú neprimeranú dĺžku konania s ohľadom na charakter vykonaných úkonov súdu konštatovala vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 1. 2008 k sťažnosti žalobkyne aj predsedníčka Okresného súdu   Bratislava   I   JUDr.   G.   B.,   napriek   tomuto   konštatovaniu   súd   vo   veci   plynulejšie nekonal dokonca možno konštatovať, že súd vo veci vecne nekonal, vykonával iba úkony procesného charakteru.

Vo veci nebol vykonaný podstatný procesný úkon smerujúci k ukončeniu právnej neistoty pôvodnej žalobkyne a dnes sťažovateľov, čo je vzhľadom na dĺžku konania - 4 roky podstatná nečinnosť.

Máme za to, že vzhľadom k skutkovému stavu sa nejedná o zložitú vec. Napádaný právny úkon sám odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z. z., s ktorým je podľa nášho názoru v rozpore. Úlohou   súdu   bolo   zaujať   stanovisko   k   názoru   žalobkyne,   že   z   uvedeného   ustanovenia vyplýva, že musia byť splnené všetky podmienky na vydanie veci, a teda, že na vydanie veci nepostačovalo splnenie iba jednej z podmienok tak, ako to bolo v prípade vydania bytového domu v B.

Tým, že súd vo veci nekonal plynulo, spôsobil, že v konaní bolo nutné vyporiadať sa aj s otázkou neplatnosti ďalšieho prevodu, nakoľko počas súdneho konania došlo k prevodu nehnuteľnosti   na   žalovaného   v   3.   rade.   Uvedená   skutočnosť   však   do   veci   nepriniesla významnejšiu komplikovanosť.

Je potrebné poznamenať, že iba aktivitou súdu v podobe zhromažďovania dôkazov, skúmania   splnenia   právnych   podmienok   prevodu   ako   aj   prostredníctvom   priamych pojednávaní   je   možné   dospieť   k   náležitému   zisteniu   skutkového   stavu   prípadu   ako   aj k náležitému právnemu posúdeniu veci.

Zomrelá   žalobkyňa   (ktorej   sú   sťažovatelia   právnymi   nástupcami)   počas   celého konania postupovala aktívne. Uvedené je možné konštatovať aj o sťažovateľoch v 1. a 2. rade.   Zomrelá žalobkyňa sa   prostredníctvom   svojich   procesných   úkonov,   vykonávaných v súlade s procesnými normami Občianskeho súdneho poriadku, domáhala svojich práv, podala žalobu, tú neskôr po zmene vlastníka doplnila, poukazovala na prieťahy v konaní a v záujme zvýšenia svojich práv žiadala o vydanie predbežného opatrenia. Následne sa bránila ďalším prieťahom v konaní odvolaním voči uzneseniu, ktorým súd konanie prerušil. Čo sa týka sťažovateľov, tí po uplynutí neprimerane dlhej lehoty na ich pribratie do konania   ako   právnych   nástupcov   zomrelej   žalobkyne,   podaním   zo   dňa   06. 07. 2011 upozornili na svoje právne nástupníctvo v konaní.

Aj na základe vyššie uvedených skutočností je možné konštatovať, že sťažovatelia ako aj zomrelá žalobkyňa si riadne plnili svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z postavenia žalobcu. Zomrelá žalobkyňa ešte v roku 2008 upozornila sťažnosťou na zbytočné prieťahy v konaní na Okresnom súde Bratislava I(...), pričom ako už bolo uvedené, predsedníčka okresného súdu existenciu zbytočných prieťahov v predmetnom konaní pripustila v svojej odpovedi zo dňa 28. 01. 2008. (...)

Za   prvé   obdobie   porušenia   plynulosti   konania   je   možné   považovať   obdobie   od podania žaloby dňa 24. 8. 2007 do vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I, JUDr. G. B. zo dňa 28. 01. 2008, teda obdobie prvých 5 mesiacov   konania,   v   ktorých   súd   vykonával   iba   rutinné   úkony   v   podobe   výziev adresovaných žalovaným v 1. a 2. rade na podanie vyjadrenia k žalobe zo dňa 24. 08. 2007. Zbytočné prieťahy v konaní skonštatovala predsedníčka okresného súdu dňa 28. 01. 2008, ktorá k sťažnosti žalobkyne okrem iného uviedla: „súd vo veci nevykonal žiadny procesný úkon   čo   možno   považovať   za   objektívne   prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené   predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, ako aj nedostatočným   personálnym   obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu. Vzhľadom na vysoký nápad v oddelení „16C“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 16C sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. Vzhľadom na vyššie uvedené môžem konštatovať, že v uvedenom období vznikol objektívny prieťah v predmetnom konaní, a preto som vyhodnotila Vašu sťažnosť za dôvodnú   a   zároveň   mi   dovoľte,   aby   som   sa   za   spôsobený   prieťah   v   mene   súdu ospravedlnila“(...)

Napriek prísľubu predsedníčky Okresného súdu Bratislava I JUDr. G. B. o vykonaní úkonov smerujúcich k odstráneniu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 16C 125/2007, súd v predmetnej veci aj naďalej nepostupoval v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd vykonal ďalší procesný úkon podstatný pre konanie vo veci až vydaním uznesenia   16C   125/2007-66   zo   dňa   25.   03.   2008,   teda   po   2   mesiacoch   od   vybavenia sťažnosti predsedníčkou súdu a 5 mesiacoch od posledného úkonu súdu v prejednávanej veci, ktorým pripustil žalobkyňou navrhované pristúpenie spoločnosti L., s. r. o. na stranu žalovaného v 3. rade. Tento úkon nebol komplexný, neriešil zároveň navrhovanú zmenu petitu, tú vyriešil až v uznesení zo dňa 16. 1. 2009, teda až po 10 mesiacoch od podania zmeny žaloby (19. 3. 2011).

Súd vydal dňa 18. 04. 2008 uznesenie, ktorým zamietol návrh žalobkyne o vydanie predbežného opatrenia. Za ďalšie obdobie zbytočných prieťahov v trvaní 7 mesiacov je možné   označiť   obdobie   od   podania   odvolania   žalobkyne   (dňa   14.   05.   2008)   proti uvedenému uzneseniu až do obdobia november 2008, kedy bolo účastníkom doručované uznesenie odvolacieho súdu.

K   predĺženiu   celkového   konania   výraznou   mierou   prispelo   prerušenie   konania uznesením   súdu   dňa   13.   03.   2009,   ktoré   podmienilo   ďalší   postup   súdu   v   konaní právoplatným rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod spisovou značkou 7C 116/2008 o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu (išlo o konanie vedené na základe návrhu PhDr. T. H. z dôvodu doručenia výpovede z nájmu bytu žalovaným v 3. rade.   Výpoveď   z   nájmu   bytu   však   nebola   doručená   sťažovateľovi   v   1.   rade,   jej manželovi a spoločnému nájomcovi). Súd konanie prerušil na návrh odporcu v 3. rade podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.(...) Keďže nešlo o prípad, kedy je súd viazaný rozhodnutím iného orgánu (§ 135 ods. 1 O. s. p.), mohol si súd otázku riešenú v konaní   7C   116/2008   vyriešiť   sám,   ako   otázku   predbežnú.   Posúdenie   otázky   riešenej v konaní 7C 116/2008 bolo veľmi jednoduché, stačilo, aby súd posúdil 3 doklady - dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 31. 8. 1987, výpoveď z nájmu (doručenú a doručovanú iba pani PhDr. H.) a sobášny list pani PhDr. H. a Mgr. M. a súd by dospel k záveru, že išlo o spoločný nájom manželov (§ 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka) na platnosť vypovedanie ktorého sa požaduje, aby bola výpoveď z nájmu bytu riadne doručená obom spoločným nájomcom (ako to vyplýva aj z rozhodnutia NS SR č. 2Cdo 137/2003) a teda nedoručovanie (a   nedoručenie)   výpovede z nájmu   pánovi   M.   postrádalo voči   nemu právnu   relevanciu a preto nemožno uvažovať ani o jej platnosti, resp. neplatnosti. Preto aj keby bola žaloba vo veci 7C 116/2008 z tohto dôvodu zamietnutá, nemalo by to žiadny vplyv na rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, preto prerušenie konania bolo právne irelevantné. Na margo uvedeného sťažovatelia   uvádzajú,   že ten istý súd -   Okresný   súd   Bratislava   I,   v konaní 17 C 151/08   -   si   rovnakú   otázku,   teda   otázku   riešeniu   v   konaní   7C   116/2008   dokázal predbežne vyriešiť sám a zamietol návrh odporcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania 7C 116/2008(...)

Obdobie   od   prerušenia   konania,   t.   j.   od   13.   3.   2009   do   dnešného   dňa   možno považovať za absolútnu nečinnosť súdu. (...)

Od prerušenia konania do dnešného dňa sťažovateľom nie je známy žiaden úkon súdu, ktorý by smeroval k rozhodnutiu v merite veci. So sťažovateľmi nebolo konané ani potom, čo pôvodná žalobkyňa dňa 22. 04. 2010 zomrela a potom, čo konanie 7C 116/2008, pre ktoré bola vec 16C 125/2007 na Okresnom súde Bratislava I prerušená, bolo uznesením tamojšieho súdu zo dňa 23. 02. 2011 zastavené z dôvodu úmrtia účastníčky PhDr. T. H.(...) Súd v konaní 16C 125/2008 do dnešného dňa nerešpektuje ustanovenie § 107 ods. 3 veta za bodkočiarkou,   podľa   ktorého   súd   v   konaní   pokračuje   s   dedičmi   účastníka,   prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skonči konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr. Osvedčenie o dedičstve po zomrelej žalobkyni preukazujúce právne nástupníctvo sťažovateľov nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 02. 2011. Súd napriek tejto skutočnosti do dnešného dňa, teda v období 6 mesiacov, nevykonal žiadne úkony, ktoré by smerovali k pribratiu sťažovateľov do konania a to aj napriek podaniu sťažovateľov zo dňa 06. 07. 2011.

Po celý čas konania, čiže za štvorročné obdobie, okresný súd vo veci vecne nekonal, vykonával iba procesné úkony, ktoré neviedli k rozhodnutiu v merite veci. (...) Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní pokračujú aj v súčasnosti, keď sa v konaní nepokračuje so sťažovateľmi   v   zmysle   ustanovenia   §   107   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku. Prejednávajúci   súd   nerešpektuje   normatívne   príkazy   o   procedurálnom   postupe   súdu v súdnom konaní obsiahnutých v ustanoveniach § 100 ods. 1, § 101 ods. 2, § 107 ods. 3, ako aj   základného   ustanovenia   §   6.   Tvrdíme   teda,   že   obdobie   posledných   štyroch   rokov   je poznačené zbytočnými prieťahmi ako celok a v tomto období nenastali v konaní žiadne úkony, ktoré by významne prispeli k ukončeniu stavu právnej neistoty pôvodnej žalobkyne ako aj   sťažovateľov -   teda k   účelu,   ktorého ochrana je obsahom čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe toho je práve v tomto špecifickom prípade možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť   je   spravodlivosť   odmietnutá,   o   to   viac,   že   dĺžka   konania   nezodpovedá zložitosti prípadu.

V predmetnej veci niet iného súdu, ktorý by chránil základné právo sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   právo   na   to,   aby   bola   jeho   vec v primeranej   lehote   prejednaná   pred   nezávislým   a   nestranným   súdom.   V   konaní   si sťažovatelia uplatnili právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov. (...) sťažovatelia riadne vyčerpali prostriedky poskytnuté im na ochranu ich práv, nakoľko   však   ich   uplatnenie   nebolo   účinné,   teda   prieťahy   v   konaní   neboli   súdom odstránené, sťažovatelia sú nútení obrátiť sa za účelom ochrany svojich práv na ústavný súd. (...)

V predmetnom konaní dosiaľ nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie, preto stav porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neustále trvá.

V zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy a § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde navrhujeme, aby   súd   priznal   sťažovateľom   voči   orgánom,   ktoré   porušili   ich   základné   právo,   nárok na primerané finančné zadosťučinenie v sume po 7 000 EUR. Máme za to, že v tomto prípade deklarovanie porušenia práva a príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemožno považovať za dostatočné. Prieťahy v konaní sa už nedajú odstrániť a teda porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote je nenapraviteľné. V zmysle uvedených ustanovení Ústavy a zákona môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo sa porušilo, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Nemajetkovú ujmu vidia sťažovatelia v psychickej ujme, v pocitoch krivdy a neistoty spôsobených sťažovateľom a zomrelej žalobkyni PhDr. T. H. dlhodobou neschopnosťou súdu plynule pokračovať v konaní a včasné rozhodnúť ich spor.

Sťažovatelia majú za to, že najmä Okresný súd Bratislava I v konaní v podstate nekonal,   pričom   stresové   situácie   vzniknuté   z   toho,   že   sa   sťažovatelia   nemôžu   domôcť svojho práva, prispeli v podstatnej miere k zhoršeniu zdravotného stavu pôvodnej žalobkyne PhDr.   T.   H.   (...)   Namiesto   promptného   konania   zo   strany   súdov,   ktoré   sú   vybavené dostatočným mechanizmom prostriedkov na zabezpečenie ochrany práv,   ako aj právom chránených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb,   sa   pôvodná   žalobkyňa,   ako   aj v súčasnosti jej právny nástupcovia (sťažovatelia) dočkali nezáujmu o ich potreby právnej istoty.   (...)   Tento   článok   v   sebe   zahŕňa   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Zomrelá žalobkyňa   a   v   súčasnosti   aj   sťažovatelia   sa   napriek   urgenciám   nedomohli   rýchlejšieho postupu zo strany Slovenskej republiky reprezentovanej príslušnými súdmi.

Pocity krivdy sťažovateľov umocňuje aj ich bytová situácia - žijú v byte, ktorý podľa ich   názoru   mali   právo   odkúpiť   do   osobného   vlastníctva,   ale   vzhľadom   na   vlečúce   sa konanie je možné, že sa svojho práva nedomôžu, a to z nasledovných dôvodov:

a) pôvodná žalobkyňa spolu so sťažovateľmi sa museli prizerať na to, ako byt chátra, ako oficiálni vlastníci zneužívajú situáciu a nehnuteľnosť neudržiavajú, resp. majú záujem o to, aby bola v havarijnom stave, aby sa tak žalobkyňa spolu so svojou rodinou sama rozhodla z bytu odísť. Samotná dĺžka súdneho konania prispieva i k tomu, že ich okolie presviedčalo, najmä po smrti pani H., aby sa svojho práva vzdali a začali žiť v lepších životných podmienkach. V tomto čase je byt takmer v havarijnom stave, je predpoklad, že ho sťažovatelia budú musieť opustiť.

b) z dôvodu prijatia zákona č. 460/2011 Z. z. možno očakávať výpoveď z nájmu zo strany   vlastníka   nehnuteľnosti,   čím   budú   sťažovatelia   opätovne   vystavení   hrozbe,   že konanie bude zastavené z dôvodu konštatovania súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu, tak ako to súdy konštatovali vo svojich uzneseniach - Okresný súd Bratislava I v uznesení 16C 125/2007-125 zo dňa 13. 03. 2009 a Krajský súd Bratislava v uznesení 7Co 310/2009-145 zo dňa 27. 01. 2010 (v uznesení uvedený nesprávny rok vydania uznesenia 27. 1. 2009).

Najmä manželka sťažovateľa a zároveň pôvodná žalobkyňa pani T. H., ako veľká bojovníčka o svoje práva, doplatila na prieťahy v konaní svojím zdravím a v podstate aj životom. Po celý čas súdneho konania bola vystavovaná obrovským stresovým situáciám, ktoré podlomili jej zdravie a na jar minulého roku zomrela na rakovinu(...)

Sťažovatelia majú preto pocit obrovskej frustrácie, pomalým a neefektívnym konaním súdu v predmetnom konaní sú obaja ukracovaní na svojich právach a to aj napriek ich preukázateľnému   naliehavému   záujmu   na   konečnom   rozhodnutiu   v   predmetnej   veci. Sťažovatelia   majú   zároveň   strach   o   strechu   nad   hlavou   a   pociťujú   stratu   možnosti zveľaďovania ich obydlia.

Stratená   viera   v   spravodlivosť   je   spôsobená   taktiež   postupom   súdu,   ktorý   sa   za posledných 4 rokov obmedzil iba na formálne procesné úkony bez skutočného reálneho riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej podstate.

Vyvrcholením   skepsy   navrhovateľov   je   prijatie   zákona   č.   460/2011   Z.   z.,   ktorý umožní vlastníkom nehnuteľnosti vypovedať sťažovateľom nájom bytu, čím opätovne budú v konaní   „bojovať“   s   otázkou   naliehavého   právneho   záujmu.   Sťažovatelia   sa   neubránia pocitu trpkosti, že ak by súdy konali riadne a včas, nemuseli by byť vystavení konaniu vlastníka, ktorý hodlá postupovať v zmysle uvedeného zákona.

Navrhovatelia si uplatňujú aj trovy právneho zastúpenia podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov spočívajúce(...)

Na základe uvedených skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd vyniesol nasledovný nález (...)   základné   právo   sťažovateľa   T.   M.(...)   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej   lehote   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 125/2007(...) porušené.

základné právo sťažovateľa V. H.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 125/2007(...) porušené.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 16C 125/2007 konať.“»

Sťažovatelia sa domáhali aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, a to sťažovateľovi 1 vo výške 5 000 € a sťažovateľovi 2 taktiež vo výške 5 000 €. Sťažovatelia si uplatnili aj trovy právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred ústavným súdom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr   3294/2012 z 30. marca 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 25. mája 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«(...) dovoľujem si Vám v úvode môjho vyjadrenia ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C 125/2007 oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...) V konaní súd postupoval pribežne a bez prieťahov. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť so sťažovateľmi, že by obdobie od prerušenia konania v zmysle uznesenia súdu zo dňa 13. 03. 2009 predstavovalo prieťahy v konaní. Súd svoje dôvody na prerušenie konania   riadne uviedol v   odôvodnení rozhodnutia a   toto bolo   riadne   preskúmané a   aj potvrdené   nadriadeným   súdom   práve   na   základe   odvolania   navrhovateľky,   ktorým   sa odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia podrobne zaoberal. (...)

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«(...)   Sťažovatelia   sa   nestotožňujú   s   názorom   predsedníčky   Okresného   súdu Bratislava   I   JUDr.   A.   K.,   podľa   ktorého   mal   okresný   súd   postupovať   priebežne   a   bez prieťahov a pridržiavajú sa ich doterajších tvrdení obsiahnutých v nimi podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 09. 2011.

Sťažovatelia majú za potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že od samotného podania žaloby zosnulej žalobkyne bol s konaním 16C/125/2007 spojený vznik zbytočných prieťahov,   čo   nakoniec   bolo   potvrdené   aj   vo   vybavení   sťažnosti   na   prieťahy   zo   dňa 28. 01. 2008,   keď   vtedajšia   predsedníčka   okresného   súdu   konštatovala,   že   súd   vo   veci v období   prvých   5   mesiacov   nevykonal   žiaden   relevantný   procesný   úkon.   Vtedajšia predsedníčka   okresného   súdu   odôvodnila   vznik   zbytočných   prieťahov   predovšetkým nedostatočným personálnym obsadením súdu. (...) nie je možné súhlasiť s názorom súčasnej predsedníčky Okresného súdu Bratislava I, podľa ktorého mal súd v konaní postupovať priebežne   a   bez   prieťahov,   ak iná   predošlá   predsedníčka   súdu   konštatovala   existenciu zbytočných prieťahov v spomínanom vybavení sťažnosti na prieťahy zo dňa 28. 01. 2008, teda ak zbytočné prieťahy boli súdom konštatované už na samotnom začiatku tohto konania. Napriek tvrdeniam predsedníčky okresného súdu o priebežnom postupe súdu bez prieťahov, postupoval okresný súd cestou zbytočných prieťahov aj po vybavení sťažnosti pôvodnej žalobkyne zo dňa 28. 01. 2008. Tak ako to uviedli sťažovatelia už v podanej ústavnej sťažnosti, súd vykonal ďalší významnejší procesný úkon až vydaním uznesenia 16C/125/2007-66   zo   dňa   25.   03.   2008,   teda   po   2   mesiacoch   od   vybavenia   sťažnosti vtedajšou   predsedníčkou   okresného   súdu   a   5   mesiacov   od   posledného   úkonu   súdu v prejednávanej   veci.   Navyše   predmetné   uznesenie   ako   procesný   úkon   súdu   nebolo komplexné, keď riešilo iba otázku pristúpenia ďalšieho účastníka na strane žalovaného, no s navrhovanou zmenou návrhu žalobkyne sa súd vysporiadal až v neskoršom uznesení, ktoré vydal po 10 mesiacoch od podania návrhu pôvodnej žalobkyne na zmenu žalobného návrhu. Súd okrem uvedených procesných úkonov v rozhodovaní o merite veci v období po vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní výraznejšie nepostúpil. Z uvedených dôvodov nie je možné podľa názoru sťažovateľov považovať postup súdu v tomto období za priebežný postup súdu bez vzniku zbytočných prieťahov, keď súd v priebehu takmer 9 mesiacov (teda obdobia mimo obdobia 5 mesiacov, kedy bol spis od 22. 05. 2008 do 12. 11. 2008 predložený na Krajskom   súde   v   Bratislave)   nevykonal   žiaden   procesný   úkon,   ktorý   by   smeroval k rozhodnutiu v merite veci.

Zároveň ani prerušenie konania dňa 13. 03. 2009 až do právoplatného skončenia veci 7C 116/2008 vedenej na tamojšom súde nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by bol v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania v zmysle § 100 O. s. p., ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd totiž podľa názoru sťažovateľov dostatočne nezohľadnil fakultatívnu povahu procesného inštitútu prerušenia ustanoveného v § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., (...).

V podanom vyjadrení zo dňa 30. 03. 2012 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I JUDr. A. K. naznačila, že po úmrtí pôvodnej žalobkyne dňa 22. 04. 2010 a následnom zastavení konania 7C/116/2008 dňa 23. 02. 2011 už súd len zisťoval právnych nástupcov po zosnulej, pričom pojednávanie vo veci, ako ani ďalší procesný postup súdu už podľa uvedeného   stanoviska   nebolo   možné   uskutočniť,   nakoľko   sťažovatelia   dňa   23. 01. 2012 doručili   súdu   späťvzatie   žaloby,   na   základe   čoho   súd   konanie   zastavil.   Tak   ako   aj z časového popisu úkonov súdu obsiahnutého vo vyjadrení predsedníčky súdu vyplýva, súd nekonal priebežne a bez zbytočných prieťahov ani v prípade postupu po úmrtí pôvodnej žalobkyne.   Dňa   22.   04.   2010   totiž   pôvodná   žalobkyňa   PhDr.   T.   H.   zomrela   (dedičské konanie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 2. 2011). Z vyjadrenia predsedníčky súdu taktiež vyplynulo, že okresný súd disponoval vedomosťou o úmrtí žalobkyne PhDr. T. H. už dňa 20. 12. 2010. Zároveň dňa 23. 02. 2011 došlo k zastaveniu konania 7C/116/2008 vedenom na   Okresnom   súde   Bratislava   I,   do   právoplatnosti   skončenia   ktorého   bolo   predmetné konanie 16C 125/2007 zastavené. Tým odpadol aj súdom namietaný dôvod na nekonanie vo veci. Po úmrtí žalobkyne mal súd možnosť minimálne od 28. 2. 2011 (deň právoplatnosti dedičského   konania)   do   23.   1.   2012   (späťvzatie   návrhu)   vo veci   konať,   na   čo   ho sťažovatelia výzvou zo dňa 6. 7. 2011 požiadali, no súd v tomto období 11 mesiacov vo veci vôbec nekonal. Absenciu relevantných úkonov súdu v tomto období nepriamo potvrdila aj predsedníčka okresného súdu JUDr. A. K. vo svojom poslednom vyjadrení, keď neuviedla v prípade   tohto   obdobia   žiadne   relevantné   úkony   súdu,   ktorými   by   súd   smeroval k rozhodnutiu v merite veci.

Prijatím zákona č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných   vzťahov   k   bytom   a   o   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 260/2011“) boli sťažovatelia vystavení riziku straty aktívnej legitimácie v konaní, keďže uvedená právna úprava v ustanovení § 3 ods. 1 umožňovala odporcovi v 3. rade ako vlastníkovi zapísanom v katastri nehnuteľností ukončiť so sťažovateľmi nájomný vzťah do 31. 03. 2012, a to bez uvedenia   akéhokoľvek   dôvodu.   Prenajímateľ,   ktorý   vystupoval   v   konaní   ako   odporca v 3. rade, sa netajil tým, že uvedenú zákonnú možnosť ukončenia nájomného vzťahu využije. Sťažovateľom bolo teda zrejmé, že stratia svoj naliehavý právny záujem na pokračovaní v konaní. Do tejto situácie sa sťažovatelia dostali najmä z dôvodu prieťahov v konaní, ak by súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov, ich situácia by bola zrejme oveľa priaznivejšia. Neprimeraná   dĺžka   konania   poznačená   prakticky   výlučne   jednoduchými   úkonmi   súdu a novoprijatá   právna   úprava   možnosti   ukončenia   nájmu,   narušujúcou   rovnosť   zbraní, prinútila sťažovateľov upustiť od ďalšieho pokračovania v predmetnom konaní a uzatvoriť s odporcami   mimosúdnu   dohodu   za   podmienok,   na   ktoré   by   za   iných   okolností   neboli ochotní pristúpiť.

Podanie späťvzatia žalobného návrhu sťažovateľmi zo dňa 23. 01. 2012 bolo teda následkom zbytočných prieťahov na strane porušovateľa spojených so zvýšením právnej neistoty sťažovateľov v podobe ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z. (...) Na   základe   vyššie   uvedeného,   ako   aj   na   základe   skutočností   prezentovaných v ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 09. 2012 majú sťažovatelia za dostatočne preukázané, že porušovateľ,   teda   Okresný   súd   Bratislava   I,   v   konaní   16C/125/2007,   po   celú   dobu predmetného konania nepostupoval v rámci procesného postupu tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa dnes už zosnulá PhDr. T. H. a neskôr aj sťažovatelia ako jej právni nástupcovia obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Sťažovatelia tak opätovne poukazujú na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   ÚS   11/98,   podľa   ktorého   prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.   Okresný súd Bratislava I, ako porušovateľ tak v rozpore s vyššie citovaným názorom ústavného súdu, ako aj v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 O. s. p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   postupoval   po   celú   dobu   konania   jednak   formou   jednoduchých   procesných postupov neprispievajúcim k výraznejšiemu posunu veci, ako aj úplnej nečinnosti, čo malo výrazný   podiel   na   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   na   pretrvávaní   právnej   neistoty pôvodnej žalobkyne a neskôr aj sťažovateľov. Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich rozhodnutí taktiež vyslovil, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Ústavné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   splní   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95). Nedôsledným postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní 16C/125/2007 nedošlo nikdy k naplneniu účelu prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. K naplneniu tohto účelu nedošlo ani samotným zastavením konania, ktoré bolo spôsobené   práve   neprimeranou   dĺžkou   v   podobe   takmer   4   rokov,   počas   ktorej   súd nevykonal žiaden podstatný procesný úkon smerujúci k vydaniu rozhodnutia v merite veci. Neprehliadnuteľným faktom je, že pôvodná žalobkyňa pani T. H., sa nedožila rozhodnutia v pomerne jednoduchej veci, od ktorej závisel nielen osud jej bytovej otázky, ale aj osud bytovej otázky jej manžela (sťažovateľa v 1. rade) a jej syna (sťažovateľa v 2. rade). Preto nie je možné pochybovať o tom, že stresové situácie vyvolané vlečúcim sa súdnym konaním prispeli k jej smrteľnej chorobe a sťažili jej posledné chvíle prežité so svojimi najbližšími. Pocit   frustrácie   z nedôslednej ochrany   práva poznačil aj   sťažovateľov,   ktorí   sa   jednak museli prizerať, ako stres spôsobený liknavým postupom súdu riešiacim tak závažnú otázku v ich živote negatívne dopadá na zhoršujúce sa zdravie ich manželky a matky, ako aj keď k naplneniu   samotného   účelu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v predmetnom konaní nedošlo ani po úmrtí pôvodnej žalobkyne, pričom procesný postup súdu, ako aj novoprijatá právna úprava naznačovala, že k nemu ani prísť nemôže (výpoveď z nájmu   podľa   nového zákona spôsobí   stratu   naliehavého právneho   zákona).   Nakoniec k meritórnemu rozhodnutiu vo veci ani nikdy nedošlo. Dnes už zosnulá žalobkyňa spolu so sťažovateľmi tak prehrala zápas o spravodlivosť, ktorú sama začala z iskierkou nádeje a viery v právny štát, v ktorom sa snažili pokračovať aj sťažovatelia, čo prispelo k apatii sťažovateľov   voči   pojmom   ochrana   práv,   rovnosť   zbraní   a   nakoniec   aj   spravodlivosť. Na základe   uvedeného   sa   preto   domnievame,   že   aj   sťažovateľmi   uplatnené   nároky na primerané finančné zadosťučinenie sú vzhľadom na skutkový stav veci opodstatnené.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 125/07:

Dňa 24. augusta 2007 podala T. H. (ďalej len „žalobkyňa“) na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti dohody o vydaní veci.

Dňa   4.   septembra   2007   okresný   súd   vyzval   hlavné   mesto   Slovenskej   republiky Bratislava ako žalovaného v 1. rade a C. ako žalovaného v 2. rade (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ a „žalovaný v 2. rade“), aby sa vyjadrili k žalobnému návrhu.

Dňa   24.   septembra   2007   žalovaný   v 1.   rade   podal   na   okresnom   súde   písomné vyjadrenie k návrhu.

Dňa   1.   októbra   2007   a následne   21.   novembra   2007   žalovaný   v 2.   rade   podal na okresnom súde písomné vyjadrenie k návrhu.

Dňa   19.   marca   2008   podala   žalobkyňa   návrh   na   pristúpenie   nového   účastníka na strane   žalovaného   v 1.   a 2.   rade   a zároveň   úpravu   návrhu   na   vyslovenie   neplatnosti dohody o vydaní veci.

Dňa   25.   marca   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   125/07-66   rozhodol o pristúpení ďalšieho účastníka, a to spoločnosti L., s. r. o., ako žalovanej v 3. rade. Dňa 26. marca 2008 podala žalobkyňa návrh na vydanie predbežného opatrenia voči žalovanej v 3. rade.

Dňa 17. apríla 2008 podal žalovaný v 3. rade odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 125/07-66.

Dňa   18.   apríla   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   125/07-80   rozhodol o zamietnutí návrhu žalobkyne na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 16. mája 2008 podala žalobkyňa odvolanie proti uzneseniu č. k. 16 C 125/07-80 z 18. apríla 2008.

Dňa 16. mája 2008 okresný súd predložil spis s opravným prostriedkom, ktorý podala žalovaná   v 3.   rade   proti   uzneseniu   z   25.   marca   2008,   a spis   s opravným   prostriedkom podaným žalobkyňou proti uzneseniu z 18. apríla 2008 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 12. novembra 2008 krajský súd uznesením potvrdil uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 125/07-66 a č. k. 16 C 125/07-80 a spis vrátil okresnému súdu.

Dňa   16.   januára   2009   okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   petitu   žaloby navrhovanú žalobkyňou z 19. marca 2008.

Dňa 21.   januára   2009   okresný   súd   vyzval   žalovaného v 1.   rade,   aby sa   vyjadril k žalobnému návrhu, a zároveň vyzval žalobkyňu, aby zaplatila súdny poplatok za návrh. Dňa 6. februára 2009 zaplatila žalobkyňa súdny poplatok.Dňa   10.   februára   2009   sa   k zmenenému   žalobnému   návrhu   vyjadril   žalovaný v 3. rade.

Dňa   13.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   prerušil   konanie   do   právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 116/2008.

Dňa 21. apríla 2009 bolo žalobkyňou podané odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania.

Dňa 24. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobkyni.

Dňa 30. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade k odvolaniu žalobkyni.

Dňa   7.   septembra   2009   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   spis   s opravným prostriedkom, ktorý podala žalobkyňa 21. apríla 2009.

Dňa 2. marca 2010 krajský súd uznesením potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a spis vrátil okresnému súdu.

Dňa 22. apríla 2010 došlo k úmrtiu žalobkyne. Dňa 10. mája 2010 okresný súd požiadal o zapožičanie spisu sp. zn. 7 C 116/2008.Dňa   5.   augusta   2010   okresný   súd   opätovne   požiadal   o zapožičanie   spisu   sp.   zn. 7 C 116/2008.

Dňa 20. decembra 2010 podala žalovaná v 3. rade návrh na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania, za ktorú označila úmrtie žalobkyne.

Dňa 10. januára 2011 podal okresný súd žiadosť o oznámenie, či sa vedie dedičské konanie po žalobkyni.

Dňa 11. januára 2011 bolo okresnému súdu oznámené, že je vedené dedičské konanie po žalobkyni.

Dňa 6. apríla 2011 okresný súd požiadal o zapožičanie spisu sp. zn. 2 D 274/2010 po nebohej žalobkyni.

Dňa 7. apríla 2011 bol okresnému súdu zaslaný spis vyžiadaný 6. apríla 2011.Dňa 6. júla 2011 bola na okresný súd podaná žiadosť právnych nástupcov po nebohej žalobkyni, aby sa v konaní pokračovalo s dedičmi.

Dňa   23.   januára   2012   zobrali   právni   nástupcovia   po   nebohej   žalobkyni   návrh na pokračovanie v konaní späť a žiadali o zastavenie konania.

Dňa 2. apríla 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 125/07 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľov   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na   strane   žalobcu,   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (z   titulu   dedenia).   Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel uplatňovanú zmenu uznesením pripustiť. Oznámením zo 6. júla 2011 sťažovatelia vstúpili   do   predmetného   konania   v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   oznámenia   sťažovateľov,   že   vstupujú do konania namiesto ich právnej predchodkyne, nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 232/05).

Aj   s prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   nemal   pochybnosti   o   tom,   že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadovali   pokračovania   v konaní   a taktiež   podali kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovatelia síce doplňovali a upresňovali svoj   žalobný   návrh   týkajúci   sa   účastníkov   konania,   pretože   sa   v priebehu   napadnutého konania   zmenili   pomery,   avšak   využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.1 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný, a to konkrétne   od   21. novembra   2007   do   25.   marca   2008   (štyri   mesiace)   a od   6.   júla 2011 do 2. apríla 2012 (osem mesiacov) – pričom okresný súd v tomto období okrem ojedinelých administratívnych úkonov nič nevykonal. Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka okresný súd nevykonával vo veci úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   a   dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľa, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

3.2 Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení, nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (mutatis   mutandis   II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Ústavný súd poznamenáva, že na obdobie, počas ktorého bolo napadnuté konanie právoplatne prerušené, nemohol prihliadnuť ako na obdobie zbytočných prieťahov v konaní, pretože dôvodnosť prerušenia napadnutého konania mohol ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity preskúmať iba v rámci podanej ústavnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 125/07-125 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 310/09-145, k čomu však zo strany sťažovateľov nedošlo.  

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru   tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 2. apríla 2012 okresný súd uznesením rozhodol o zastavení konania, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému vo výške 5 000 €, ktoré odôvodňovali najmä tým, že „majú(...) pocit obrovskej frustrácie, pomalým   a   neefektívnym   konaním   súdu   v   predmetnom   konaní   sú   obaja   ukracovaní na svojich právach a to aj napriek ich preukázateľnému naliehavému záujmu na konečnom rozhodnutiu v predmetnej veci. (...) Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená taktiež postupom súdu, ktorý sa za posledných 4 rokov obmedzil iba na formálne procesné úkony bez skutočného reálneho riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej podstate.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä aj na povahu veci, považuje za primerané vo výške po 1 000 € každému sťažovateľovi.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z   8.   septembra   2011,   podanie sťažnosti   z 19. septembra 2011 a podanie písomného stanoviska   k vyjadreniu   okresného súdu z 25. mája 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 €. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, a preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 396,61 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 198,30 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 198,30 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 396,61   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľmi rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012