znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 9/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obecného úradu v H., Ing. P. H., A. G. a E. G. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2008 doručená sťažnosť M. K., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   postupom   Obecného   úradu   v H.,   Ing.   P.   H.,   A.   G.   a E.   G.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že obyvateľ obce H. E. chcel v roku 1991 kúpiť pozemok, pričom prostredníctvom Obecného úradu v H. si kúpil okrem iného aj parcelu č. 479/3 zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. 666 s výmerou 215 m2. V skutočnosti však bol v tom čase vlastníkom tohto pozemku teraz už nebohý otec sťažovateľky E. Z. Došlo preto bez vedomia sťažovateľky, resp. jej otca k vyvlastneniu pozemku. Kupujúci E. v dobrej viere odovzdal Ing. P. H. ako vtedajšiemu starostovi za pozemok čiastku 20 000 Sk s tým, aby bola doručená E.   Z.,   čo   sa   však nestalo. Na zmluve bol   sfalšovaný podpis   E.   Z. Celú záležitosť   predostrela   sťažovateľka   všeobecným   súdom,   a to   tak   okresnému,   ako   aj krajskému a tiež najvyššiemu súdu, ktoré však vec vyriešili v jej neprospech.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 ústavy vyvlastnením pozemku a zmanipulovaním kúpnopredajnej zmluvy z 5. augusta 1991. Požaduje   tiež   náhradu   škody   v hodnote   pozemku,   ako   aj   morálnu   satisfakciu   v sume 900 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

V danom   prípade   bolo   v právomoci   všeobecných   súdov   posúdiť   platnosť,   resp. neplatnosť   kúpnopredajnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   mal   otec   sťažovateľky   stratiť vlastnícke právo.   Rovnako bolo v právomoci   všeobecných súdov   rozhodnúť o prípadnej náhrade škody. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka tvrdí, že sa s vecou obrátila na všeobecné súdy, ale bola neúspešná. Prichádzala by teda do úvahy sťažnosť pre porušenie označeného základného práva proti rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   ktorý   naposledy   vec   sťažovateľky   meritórne   skúmal, pričom   sťažnosť   bolo   potrebné   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Napriek   tomu   však   podaná   sťažnosť   nesmeruje   proti žiadnemu zo všeobecných súdov, ale proti osobám, ktoré zrejme podľa názoru sťažovateľky bezprostredne zavinili tvrdené porušenie základného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2009