znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 9/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2007 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 132/2005.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2003 sťažovateľ podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“),   pričom   túto   žiadosť   odôvodnil   tvrdením,   že   ju   podáva „z   príkazu   vedenia Slovenskej   informačnej   služby“.   Na   základe   uvedenej   žiadosti   bol   sťažovateľ   uvoľnený zo služobného   pomeru   príslušníka   SIS   k 31.   decembru   2003   personálnym   rozkazom riaditeľa Sekcie D Slovenskej informačnej služby č. 1187 zo 4. novembra 2003 (ďalej len „personálny   rozkaz“).   Proti   personálnemu   rozkazu   podal   5.   januára   2004   sťažovateľ odvolanie,   ktoré   založil   na   tvrdení: „(...)   žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby som nepodal slobodne, ale na základe príkazu služobného vedenia sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby.“

Rozhodnutím riaditeľa SIS sp. zn. PK-19-5/2004 z 24. marca 2004 bolo odvolanie sťažovateľa   proti   personálnemu   rozkazu   zamietnuté   a napadnutý   personálny   rozkaz   bol potvrdený s odôvodnením, že pri vydávaní odvolaním napadnutého personálneho rozkazu boli   plne   dodržané   ustanovenia   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej   republiky   a Železničnej   polície   v účinnom znení   (ďalej len „zákon   o štátnej službe príslušníkov SIS“), a to konkrétne § 191 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého pre skončenie   služobného   pomeru   príslušníka   SIS   uvoľnením   sa   vyžaduje,   aby   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bola písomná a doručená nadriadenému. Podľa názoru riaditeľa SIS vzhľadom na uvedené dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoju žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru sú „irelevantné“.

Z dôvodu   nespokojnosti   s uvedeným   rozhodnutím   sťažovateľ   podal   1.   júna   2004 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia riaditeľa   SIS   sp.   zn.   PK-19-5/2004   z 24.   marca   2004   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dôvodiac tým, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru   nebola prejavom   jeho slobodnej   vôle,   ale prejavom „vôle   jeho nadriadených“. Súčasne sťažovateľ v žalobe konštatoval, že ak by nesplnil rozkaz nadriadených podať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, bol by „služobný pomer žalobcu skončený jeho prepustením a tým by mu bol krátený aj nárok na odchodné“. Napokon sťažovateľ v žalobe uviedol,   že   upozornil   svojho   nadriadeného,   že   príkaz   podať   si   žiadosť   o uvoľnenie zo služobného pomeru je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím si sťažovateľ splnil svoju povinnosť podľa § 48 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov SIS.   Svoju   žalobu   doplnil   podaním   z 2. mája   2005,   ktorým   navrhol   dôkazy   (svedkov a listiny), ktoré žiadal vykonať v konaní pred krajským súdom.

Krajský súd v rozsahu námietok sťažovateľa založených na tvrdení, že jeho žiadosť o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   príslušníka   SIS   je   neplatným   právnym   úkonom z dôvodu absencie požiadavky „slobody“ pri prejave vôle v zmysle § 250 ods. 1 písm. c) zákona   o štátnej   službe   príslušníkov   SIS,   preskúmal   žalobou   napadnuté   rozhodnutie riaditeľa   SIS   a rozsudkom   č.   k.   1   S 144/2004-30 zo 16. júna 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd nezistil, že by zo strany riaditeľa SIS alebo zo strany nadriadeného došlo k takému konaniu, ktoré by voči sťažovateľovi „bolo konaním spôsobujúcim jeho následné   neslobodné   konanie   –   rozhodnutie   podať   žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného pomeru.   Teda   táto   jeho   žiadosť   bola   urobená   slobodne“. Krajský   súd   svoje   závery zdôvodnil jednako tým, že za nátlakové konanie na postup sťažovateľa pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nemožno považovať pracovné stretnutie nadriadeného so sťažovateľom konané 24. októbra 2003 už aj z dôvodu, že toto sa konalo 11 dní po podaní   predmetnej   žiadosti   (podaná   13.   októbra   2003),   a jednak   tým,   že   konanie sťažovateľa,   resp.   jeho slobodné   rozhodnutie   podať   žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného pomeru nemohol ovplyvniť ani žiaden iný príkaz či pokyn nadriadeného sťažovateľovi, ktorý by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pretože sťažovateľ nepreukázal existenciu takéhoto príkazu spôsobom predpokladaným v § 48 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov SIS.

Krajský súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o doplnenie dokazovania v rozsudku uviedol: „S poukazom na skutočnosť, že vykonanie navrhnutého dokazovania nemohlo mať vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, súd toto dokazovanie nevykonal.“ Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sž-o-KS 132/2005   z 23.   novembra   2006   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil opätovne   konštatujúc,   že   žiadosť   sťažovateľa   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru príslušníka SIS bola platným právnym úkonom.

V súvislosti   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným súdom   namietal   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nevykonal   ním   navrhované   dôkazy,   takže   v konečnom   dôsledku   rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa pochybil najvyšší súd aj v tom, že „nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní, a to že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz bol   vydaný   na   moje   krycie   meno   a   bol   podpísaný   krycím   menom   riaditeľa   Sekcie   D žalovaného.   Súd   dospel   k   názoru,   že   ani   táto   skutočnosť   nespôsobuje   nezákonnosť rozhodnutia žalovaného“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ako aj upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Za porušenie môjho základného práva považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože   rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Keďže   súd nepostupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona, porušil moje právo na súdnu ochranu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) JUDr. J. K. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej republiky   a   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o- KS 132/2005 (rozhodnutím č. k. 2 Sž-o-KS 132/2005 z 23. 11. 2006) porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Sž-o-KS   132/2005 z 23. 11. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   J.   K.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   6.288,-   Sk,   ktoré   je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr. M.   K.   (...) vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa ohľadom porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho názoru   nevysporiadal   s dôkazmi,   ktoré   navrhoval   na   podporu   svojich   tvrdení   ohľadom preukázania,   že   jeho   konanie pri   podávaní   žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru príslušníka SIS nebolo „slobodné“, čo malo napokon podľa sťažovateľa za následok, že najvyšší súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Okrem toho sťažovateľ namietal označené rozhodnutie najvyššieho súdu aj z dôvodu, že najvyšší súd „nesprávne právne vyhodnotil žalobný dôvod, ktorý bol uplatnený v odvolacom konaní“ spočívajúci v tvrdeniach o formálnych nedostatkoch náležitostí personálneho rozkazu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami povedané,   skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý   im predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „V predmetnej veci bolo úlohou súdu v zmysle žalobného dôvodu posúdiť či právny úkon žalobcu - žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru - je neplatným právnym úkonom. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne zaoberal týmto žalobným dôvodom a dospel k záveru, že žiadosť žalobcu o jeho uvoľnenie zo služobného pomeru je platným právnym   úkonom.   K   rovnakému   záveru   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   dospel aj odvolací súd.

Keďže   žalobca   podal   žiadosť   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   súd   hodnotil obsahové   a   formálne   náležitosti   predmetnej   žiadosti.   Odvolací   súd   rovnako   ako prvostupňový súd dospel   k záveru,   že   právny   úkon bol   urobený vážne.   Bol   urobený na predpísanom   tlačive   a   jasne   formulované,   že ide   o   žiadosť   o   uvoľnenie   zo   služobného pomeru. Podľa názoru súdu ide o úkon určitý a zrozumiteľný.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).

Žalobca v podanom odvolaní proti personálnemu rozkazu nenavrhol vykonať žiadne dôkazy (napr. vypočutie svedkov, predloženie písomností a pod.), na základe ktorých by bolo možné preukázať, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak, pod vplyvom ktorého by žalobca konal neslobodne. Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že žiadosť žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru bola urobená slobodne.

Pokiaľ   ide   o   rozšírenie   žalobného   dôvodu   na   odvolacom   pojednávaní,   že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva aj v skutočnosti, že personálny rozkaz bol vydaný na jeho krycie meno bol podpísaný krycím menom riaditeľa Sekcie D žalovaného, súd   dospel   k   záveru,   že   ani   táto   skutočnosť   nespôsobuje   nezákonnosť   rozhodnutia žalovaného.

Súd   posudzuje   zákonnosť   rozhodnutia   a postup   správneho   orgánu   ako   celok, t. j. prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie.

Je nesporné, že odvolanie proti personálnemu rozkazu podal žalobca pod vlastným menom.   Rozhodnutie   o   odvolaní   vydal   a   podpísal   vlastným   menom   vtedajší   riaditeľ Slovenskej informačnej služby gen. Ing. L. P., CSc. V rozhodnutí o odvolaní, je na vlastné meno žalobcu je zdôvodnené, z akých dôvodov je predmetný personálny rozkaz v súlade so zákonom.   Rozhodnutie   o   odvolaní   má   predpísané   formálne   náležitosti,   preto   je   aj preskúmateľné.

S   ohľadom   na   horeuvedené   nepovažoval   odvolací   súd   rozhodnutie   žalovaného za nezákonné   ani   z   dôvodu,   ktorým   boli   rozšírené   dôvody   odvolania   na   odvolacom pojednávaní.

Z   týchto   dôvodov   Najvyšší   sud   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené a preto podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.“

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifická správneho   súdnictva.   V rámci   správneho   súdnictva súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie v prvom rade na skutočnosti, že najvyšší súd nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie sťažovateľ navrhol na preukázanie svojich tvrdení, a preto podľa sťažovateľa najvyšší súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podľa zistení ústavného súdu argument o nedostatočnom zistení skutkového stavu použil   sťažovateľ   aj   na   zdôvodnenie   svojho   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu, pričom z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa s týmto argumentom sťažovateľa vysporiadal konštatovaním, že v „správnom súdnictve súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupu   správnych   orgánov.   Pre   súd   je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.)“, pričom najvyšší súd súčasne poukázal na skutočnosť, že v konaní pred správnymi orgánmi   (v   odvolaní   proti   personálnemu   rozkazu)   sťažovateľ   nevyužil   svoje právo a nepredložil žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, resp. na zistenie pravdivého skutkového stavu. Vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd ako   súd   správny   nebol   a ani   nemohol   byť   súdom   skutkovým,   t. j.   jeho   úlohou   nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd nevykonal ním navrhované dôkazy,   v kontexte   posúdenia   možného   porušenia   sťažovateľom   označeného   práva   na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Vzhľadom   na uvedenú   námietku   ústavný   súd   hodnotí   sťažnosť   sťažovateľa   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, v zmysle   ktorej   najvyšší   súd   porušil   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   preto,   že nezohľadnil formálne nedostatky v náležitostiach personálneho rozkazu, t. j. že personálny rozkaz bol vydaný na krycie meno sťažovateľa a bol podpísaný krycím menom riaditeľa sekcie   D   SIS,   ústavný   súd   zistil,   že túto námietku   proti   rozhodnutiu   správneho orgánu v prvom stupni, t. j. proti personálnemu rozkazu sťažovateľ neuplatnil ani v odvolaní proti personálnemu   rozkazu,   ani   v žalobe   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ani v písomnom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ale   prvýkrát   ju   uplatnil   až   na ústnom pojednávaní pred (odvolacím) najvyšším súdom.

Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti (rozumej V. časť Občianskeho súdneho poriadku), sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 205a ods. 1 OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom   prvého   stupňa,   sú   pri   odvolaní   proti   rozsudku   alebo   uzneseniu   vo   veci   samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a)   sa   týkajú   podmienok   konania,   vecnej   príslušnosti   súdu,   vylúčenia   sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d)   ich   účastník   konania   bez   svojej   viny   nemohol   označiť   alebo   predložiť   do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V danom   prípade   teda   sťažovateľ   prvýkrát   použil   uvedenú   námietku   proti personálnemu rozkazu až v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, pričom jej skoršie neuplatnenie nezdôvodnil existenciou žiadneho z dôvodov uvedených v citovanom § 205a ods. 1 OSP. Aj napriek týmto skutočnostiam, ako aj napriek tomu, že predmetom skúmania najvyššieho súdu v odvolacom konaní nebolo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, (personálny rozkaz)   ktorého   nedostatok   formy   sťažovateľ   namieta,   ale predmetom   jeho skúmania   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu,   sa   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí navyše vysporiadal   aj s touto   námietkou   sťažovateľa.   Bezdôvodnosť   uvedenej   námietky sťažovateľa najvyšší súd videl v tom, že nedostatky, ktoré sťažovateľ vytýkal personálnemu rozkazu,   t. j.   rozhodnutiu   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   napravil   aj   bez   žiadosti sťažovateľa už v rámci odvolacieho konania správny orgán druhého stupňa. Navyše žalobou podanou podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia správneho orgánu druhého stupňa, ktoré z hľadiska jeho formálnych náležitosti bolo považované za správne.

Uvedené   zdôvodnenie   najvyššieho   súdu   ohľadom   druhej   námietky   sťažovateľa považuje ústavný súd rovnako za ústavne akceptovateľné, a preto jeho sťažnosť aj v tejto časti   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a z tohto   dôvodu   ju   už   pri   predbežnom prerokovaní odmietol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008