znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 9/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   I.,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Š., so sídlom M., namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 70/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2005 doručená sťažnosť P. I., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., so sídlom M., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 70/03.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin sp. zn. 3 T 59/00 zo 14. mája 2001 uznaný vinným a odsúdený za trestný čin vydierania podľa   §   235   ods.   1   a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona.   Proti   uvedenému   rozsudku sa odvolal hneď na hlavnom pojednávaní a neskôr po doručení rozsudku svoje odvolanie podaním   z   11. februára 2003   doplnil.   Krajský   súd   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   vo   veci nekonal,   pričom   hlavné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   až   4. apríla 2004   a   bolo odročené. Ďalšie hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 16. mája 2005. Na tomto pojednávaní bol   vyhlásený   rozsudok   sp.   zn.   2 To 70/03   zo   16. mája 2005,   ktorým   bolo   odvolanie sťažovateľa   zamietnuté.   Sťažovateľ   namieta,   že   rozsudok   krajského   súdu   mu   nebol dlhodobo doručený, a preto si ho 2. novembra 2005 osobne vyzdvihol na Okresnom súde Martin.

„Nedbalý postup a nečinnosť“ krajského súdu pri vyhotovovaní rozsudku hodnotí sťažovateľ ako porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„V   trestnoprávnej   veci   odsúdeného   P.   I.,   ktorú   po   konaní   na   Okresnom   súde v Martine pod č. k. 3 T 59/00 rozhodoval Krajský súd v Žiline pod č. k. 2 To 70/03 bolo porušené   právo   navrhovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v článku   48   ods. 2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Slovenská republika – Krajský súd v Žiline je povinný vyplatiť sťažovateľovi, t. j. P. I. finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk do troch dní od doručenia nálezu.

Slovenská republika – Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi, t. j. P. I. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní od doručenia nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   na   ďalšie   konanie   je jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už viackrát judikoval, že v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   „iným   zásahom“   pre   počítanie   lehoty   pre   včasnosť   podania   sťažnosti (napr. I. ÚS 161/02,   I. ÚS 6/03).   Obdobne   to   platí   aj   pre   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I. ÚS 122/03,   I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03). Na základe toho sa lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou   sa   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení svojho práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade týchto práv vymedzený subjektívne podľa možnosti sťažovateľa dozvedieť sa o ich porušení.

Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   názor,   podľa   ktorého je podstatou, účelom a cieľom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (III. ÚS 61/98,   I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,   I. ÚS 208/03   atď.).   Vychádzajúc   z   toho   ústavný   súd   poskytuje   ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadne vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   týchto   práv   ešte   trvalo   (mutatis mutandis   I. ÚS 77/02,   II. ÚS 55/02,   I. ÚS 213/03).   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   došla ústavnému   súdu,   nedochádza   k porušovaniu   uvedených   práv,   ústavný   súd   sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 55/02).

Z obsahu sťažnosti, ako aj predložených príloh ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo už vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 2 To 70/03 právoplatne rozhodnuté, t. j. v tomto čase už došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, ktoré   je „podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98). Z tohto zistenia ústavného súdu zároveň vyplýva, že v čase, keď si sťažovateľ na ústavnom súde uplatnil svoje právo na ochranu základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   k   porušovaniu   týchto   práv postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To 70/03 už nemohlo dochádzať.Na   základe   uvedeného   ústavný   súd,   opierajúc   sa   o svoje   zistenia   a svoju stabilizovanú   judikatúru,   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní   uznesením odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2006