znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 9/05-15Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť ATEX-O, a. s., so sídlom Kubranská cesta 623, Trenčín, zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   P.,   so   sídlom   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 215/03 z 30. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ATEX-O, a. s., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. ⬛⬛⬛⬛ O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2004 doručená   sťažnosť   ATEX-O,   a.   s.,   so   sídlom   Kubranská   cesta   623,   Trenčín   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   P.,   so   sídlom   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 215/03 z 30. apríla 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 15. októbra 2003 domáhal, aby krajský   súd   v konaní   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) rozhodol o povinnosti správneho orgánu (Správy katastra Čadca) obnoviť pôvodný stav zápisu   vlastníckeho   práva   alebo   alternatívne   o povinnosti   správneho   orgánu   konať a rozhodnúť   o návrhu   na povolenie   vkladu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa.Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   10   S 215/03   z   30.   apríla   2004   návrh   sťažovateľa zamietol,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   neodôvodnenosťou   návrhu.   Krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „nemôže rozhodovať v konaní o nečinnosť správneho   orgánu   na   návrh   navrhovateľa   o tom,   kto   má   byť   vlastníkom   predmetných nehnuteľností a kto má byť zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník“, a poukázal na to, že sťažovateľ „má možnosť domáhať sa svojich práv cez iné právne inštitúty v zmysle príslušných právnych predpisov“. Podľa názoru sťažovateľa je zdôvodnenie zamietnutia „nedôvodné a arbitrárne, lebo sa rovná   bezdôvodnému   odmietnutiu   prejednania   a rozhodnutia   o návrhu“.   Nedôvodnosť rozhodnutia   je podľa   sťažovateľa v tom, „že   o návrhu   na   vyslovenie   povinnosti   orgánu verejnej   správy   konať   a rozhodnúť   rozhoduje   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho poriadku...súd a preto súd nemá právo návrh zamietnuť z dôvodu, že si má sťažovateľ uplatňovať právo proti nečinnosti orgánu verejnej správy inde, ale má o ňom rozhodnúť. Z takéhoto zdôvodnenia vyplýva aj záver, že súd na prejednanie takéhoto návrhu nie je príslušný   a potom   nemal   návrh   zamietnuť,   ale   mal   konanie   zastaviť.   Naopak,   ak   súd o návrhu rozhodol tým, že návrh zamietol mal návrh aj prejednať, a nie iba zdôvodniť, že o ňom nemôže   rozhodnúť“. Arbitrárnosť   rozhodnutia   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   „súd   sa nezaoberal návrhom, ktorým sa sťažovateľ domáhal vyslovenia povinnosti orgánu verejnej správy   rozhodnúť   o návrhu   o povolanie   vkladu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam v prospech   navrhovateľa   pod   č.   V 1945/98   z hľadiska   jeho   dôvodnosti,   toho   čoho   sa návrhom domáha, či správny orgán koná nezákonne ak je nečinný, ale návrh zamietol iba s tým,   že   sa   nemôže   rozhodovať   v konaní   o nečinnosť   správneho   orgánu   o návrhu sťažovateľa a že má sťažovateľ možnosť uplatniť si právo inak.“.

Sťažovateľ   vyslovuje   v sťažnosti   právny   názor,   podľa   ktorého   uznesením   sp.   zn. 10 S 215/03 z 30. apríla 2004 krajský súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže v dôsledku neho „trvá stav nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým je sťažovateľ ukrátený na svojich právach“. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:„Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10 S 215/03 zo dňa 30. 4. 2004 porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10   S 215/03   zo   dňa   30.   4.   2004 a vracia mu vec, aby o nej konal a rozhodol. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal ústavný súd zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uplatnil na krajskom súde žalobu podľa § 250t OSP proti odporcovi Správe katastra Čadca.

Podľa   §   250t   OSP   „Fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť“. Podľa § 250t ods. 3 OSP „Súd o návrhu rozhodne   bez   pojednávania   uznesením.   Ak   súd   návrhu   vyhovie,   vo   výroku   uvedie označenie orgánu,   ktorému sa povinnosť ukladá,   predmet a číslo   správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný   rozhodnúť.   Súd   môže   na   návrh orgánu verejnej správy túto lehotu   predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.“.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 S 215/03 z 30. apríla 2004, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„V danom prípade nie je dôvodné, pokiaľ navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline 10 S 3/02 zo dňa 28. 3. 2003 a od tohto rozhodnutia   odvodzuje   oprávnenosť   svojich   tvrdení   o nečinnosti   správneho   orgánu. V danom   prípade   ušlo   však   pozornosti   navrhovateľa,   že   medzičasom   v období   pred rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 10 S 3/02 odporca dňa 23. 11. 2000 vykonal záznam na základe ktorého nehnuteľnosti zapísal na pôvodný list vlastníctva v prospech Pratex Čadca a. s. a to na základe žiadosti Správcu konkurznej podstaty Pratex Čadca, a. s., keď Správe   katastra   Čadca   predložil   dohody   o odstúpení   kúpnych   zmlúv.   Ako   vyplýva   zo spisového   materiálu,   tieto   dohody   o odstúpení   od   kúpnych   zmlúv   uzavreli   medzi   sebou konatelia Pratex Čadca a. s. a Pratex Plus s. r. o. Čadca.

To znamená, že od podania protestu okresného prokurátora v Čadci č. Pd 5005/2000 zo   dňa   4.   2.   2000   došlo   medzičasom   ku   zmene   skutkového   i právneho   stavu   a   Správa katastra   v Čadci   na   základe   dohôd   o odstúpení   od   kúpnych   zmlúv   zapísala   na   list vlastníctva   nového   vlastníka   na   príslušné   nehnuteľnosti.   I keď   sa   jednalo   o zápis vlastníckeho práva na základe záznamu,   nemôže krajský súd zasahovať do ukončeného záznamového konania a naviac nemôže rozhodovať v konaní o nečinnosť správneho orgánu na návrh navrhovateľa o tom, kto má byť vlastníkom predmetných nehnuteľností a kto má byť zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že on nebol účastníkom dohody o odstúpení od kúpnych zmlúv   a nevyplývali   navrhovateľovi   z tejto   dohody   žiadne   práva,   alebo   povinnosti, v takomto   prípade   sa   nemôže   navrhovateľ   domáhať   svojich   práv,   pokiaľ   tvrdí,   že   boli uvedeným postupom porušené, cez inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t O. s. p.,) ale má možnosť domáhať sa svojich práv cez iné právne inštitúty v zmysle príslušných právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov krajský súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu na základe právneho názoru, podľa ktorého sa navrhovateľ nemôže „... domáhať svojich práv, pokiaľ tvrdí, že boli uvedeným postupom porušené, cez inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t O. s. p.), ale má možnosť domáhať sa svojich práv cez iné právne inštitúty v zmysle príslušných právnych predpisov.“. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa nemohol domáhať v rámci konania o nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP toho, aby Správa katastra Čadca obnovila pôvodný stav zápisu vlastníckeho práva, ani   rozhodnutia o uložení povinnosti správnemu   orgánu   konať   a   rozhodnúť   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   v jeho   prospech;   ak   mal   v   úmysle   namietať   nezákonnosť   záznamu v katastri, túto mohol namietať v inom type konania pred všeobecným súdom.

Občiansky   súdny   poriadok v rámci   piatej   časti   „Správne   súdnictvo“   rozlišuje viacero samostatných typov (druhov) konaní (druhá až piata hlava). Každé z týchto konaní je koncipované ako samostatné konanie, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred všeobecným súdom na základe jeho vlastného rozhodnutia. Keďže z obsahu návrhu (žaloby) vyplýva, že navrhovateľ (sťažovateľ) podal návrh podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, nemohol krajský súd konať a rozhodovať inak ako podľa § 250t OSP, t. j. ak dospel v tomto konaní k záveru, že návrh je nedôvodný, nemohol konanie zastaviť, ale v súlade s § 250t ods. 3 OSP ho mal zamietnuť. Takýto postup zodpovedá čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány, a teda aj všeobecné súdy, môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na tomto právnom základe ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatoval, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu   v súlade s platným a účinným   zákonom   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   (I.   ÚS   8/96), a dospel   k   záveru,   že   postup   krajského   súdu   v súlade   s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi upravujúcimi konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t OSP) nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Namietané rozhodnutie krajského súdu bolo podľa názoru ústavného súdu riadne odôvodnené, dokonca obsahovalo poučenie pre sťažovateľa, aby sa ochrany svojich práv dožadoval na všeobecnom súde prostredníctvom iných právnych inštitútov;   nemožno ho považovať ani za svojvoľné alebo arbitrálne. Nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím (ktoré je predmetom konania o sťažnosti pred ústavným súdom) v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu neznamená samo osebe porušenie základného práva sťažovateľa.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005