znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 9/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. V, so sídlom K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 1131/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1131/02   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   p   r   i k a z u j   e,   aby   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 1131/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. B.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ing.   J. B.   p r i z n   á   v a   náhradu   trov   konania vo výške   8   800.-Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. V., K. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2002 doručená ústavná sťažnosť Ing. J. B., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci spravodlivo a v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci rozhodnutia o zvyšku nároku vrátane príslušenstva vylúčeného na   samostatné   konanie   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   1730/99-41   zo   dňa 16. októbra 2001.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   zvyšok   nároku   sťažovateľa   z konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 1730/99 sa na okresnom súde vedie pod sp. zn. 19 C 1131/02.

Sťažovateľ   v súlade   s výzvou   ústavného   súdu   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním doručeným   ústavnému   súdu   3.   januára   2003,   v ktorom   upresnil   svoj   návrh.   Sťažovateľ po tomto doplnení sťažnosti od ústavného súdu žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené   mu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   veci   spravodlivo a v primeranej   lehote   zaručené   mu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   základných   práv a slobôd v konaní   pred Okresným súdom Košice II. vedenom pod sp. zn. 12 C 1730/99 a v naň nadväzujúcom konaní 19 C 1131/02 porušené bolo.

Prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   II.   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a čo najrýchlejšie v konaní 19 C 1131/02.

Priznáva   navrhovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v sume   50.000,--Sk,   ktoré   je odporca povinný vyplatiť navrhovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu ústavný súd vzhľadom na jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery   ustanovil právneho zástupcu, pričom odkazuje na to, že tieto jeho pomery sa mu od konania ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 49/01, pri ktorej mu bol ustanovený právny zástupca, nezmenili.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   9/03-14   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   a ustanovil   mu   za   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. J. V.,   so   sídlom   K..   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   spravodlivo   a v   primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   (ďalej   len „základné práva“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1730/99 je zjavne neopodstatnená vzhľadom na to, že vo veci bolo rozhodnuté 16. októbra 2001 tak, že sťažovateľovi bolo čiastočne vyhovené, čiastočne bolo konanie zastavené a zvyšok nároku bol vylúčený na samostatné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   19   C   1131/02.   V časti   namietajúcej   porušenie základných práv v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1131/02 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o o ústavnom súde“). Na tomto základe ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 9/03-19 sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1730/99 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a v časti namietajúcej porušenie základných práv v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1131/02 prijal na ďalšie konanie.

V nadväznosti na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa a oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu predseda okresného súdu   uviedol vo svojom stanovisku k sťažnosti najmä nasledovné:

„Listom zo dňa 30. 10. 2002, ktorého rovnopis Vám v prílohe zasielam, Vám bolo dané vyjadrenie vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 1730/99, v ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté s tým, že zvyšok uplatneného nároku žalobcu – sťažovateľa bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 19 C 1131/02.

Od podania vyjadrenia dňa 30. 10. 2002 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 12. 12. 2002. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu neúčasti žalovaného. Ďalší termín pojednávania je vytýčený na deň 18. 3. 2003.

V ostatnom zotrvávam na vyjadrení zo dňa 30. 10. 2002.   V prílohe Vám taktiež zasielam rovnopis žiadosti sťažovateľa zo dňa 7. 1. 2002, ktorá podľa obsahu nebola posúdená ako sťažnosť na prieťahy v konaní“.

Vo vyjadrení z 30. októbra 2002, na ktoré sa predseda okresného súdu odvoláva vo svojom stanovisku, je uvedené nasledovné:   „Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28. 10. 2002, ma žiadate o poskytnutie informácie o stave konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C 1730/99 z dôvodu podania Ing. J. B., v ktorom namieta porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

  Po   oboznámení   sa   s predloženou   sťažnosťou,   doručenou   Ústavnému   súdu   SR   dňa 2. 10. 2002, ako aj s napadnutým spisom tunajšieho súdu, v ktorom sa namietajú prieťahy v konaní, Vám dávam nasledujúce vyjadrenie:

S poukazom na § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv účinne poskytuje.

Z ust. § 19 zákona o štátnej správe súdov totiž vyplýva, že sťažnosť sa podáva na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Sťažovateľom ale takáto sťažnosť podaná nebola. Dňa 8. 1. 2002 doručil tunajšiemu súdu iba žiadosť o informáciu o stave konania v danej veci. Z obsahu   samotného   spisu   vyplýva,   že   vo   veci   bolo   rozhodnuté   JUDr.   R.   L. rozsudkom   zo   dňa   16.   10.   2001.   Uvedeným   rozsudkom   bolo   čiastočne   návrhu   žalobcu vyhovené,   čiastočne   bolo   konanie   zastavené   a   zvyšok   nároku   žalobcu   bol   vylúčený   na samostatné konanie.

Keďže JUDr. R. L., ktorému bola predmetná vec pridelená, prestal dňom 31. 12. 2002 vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde, spis bol dňa 8. 1. 2002 v súlade s ust. § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku presunutý do súdneho oddelenia JUDr. P. K., ktorý dňa 3. 10. 2002 dal pokyn pre zapísanie vylúčeného nároku žalobcu pod nové číslo konania. Vylúčená časť sa vedie pod sp. zn. 19 C 1131/02. Zároveň poukazujem na skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu JUDr. P. K. bolo k 30. 9. 2002 evidovaných 771 nevybavených vecí, čo bráni vykonávaniu úkonov a rozhodovaniu veci v účastníkmi predpokladaných lehotách.“.

Predseda okresného súdu oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci samej a súhlasí s upustením od neho. Obdobne sa vyjadril aj sťažovateľ ku konaniu ústneho pojednávania.

Ústavný súd si v rámci dokazovania vyžiadal od predsedu okresného súdu súdny spis sp. zn.   19   C   1131/02,   z ktorého   zistil   nasledovné   úkony   okresného   súdu   a účastníkov konania v doterajšom priebehu namietaného konania:

1. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 1730/99-41 z 16. októbra 2001 bol zvyšok nároku sťažovateľa vylúčený na samostatné konanie.

2. Dňa 8. januára 2002 požiadal sťažovateľ predsedu okresného súdu o informáciu, či sa vo veci koná.

3. Opatrením predsedu okresného súdu z 8. januára 2002 sa vec presunula do súdneho oddelenia JUDr. P. K..

4. Listom z 1. októbra 2002 sťažovateľ žiada „o posúrenie súdneho konania.“

5. Dňa   3.   októbra   2002   dal   pokyn   JUDr.   P.   K.   pre   zapísanie   veci   pod   nové   číslo konania - sp. zn. 19 C 1131/02.

6. Dňa   12.   decembra   2002   sa   uskutočnilo   prvé   pojednávanie   vo   veci.   Pre   neúčasť odporcu (v zápisnici sa konštatuje závada v doručení – pravdepodobne zmena sídla) je   pojednávanie   odročené   s tým,   že   budú   predvolaní   súčasný   i predchádzajúci konateľ odporcu.

7. Dňa 18. marca 2003 sa uskutočnilo druhé pojednávanie o veci. Pre neprítomnosť konateľa odporcu (predvolanie uložené na pošte) bolo odročené na 29. apríl 2003; toto bolo opätovne odročené. II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov   upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   1.   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka súdneho konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal doterajší priebeh konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, nejde podľa názoru ústavného súdu o zložitú   vec.   Ide   o pracovnoprávny   spor   a z neho   vyplývajúci   sťažovateľom   uplatnený nárok   na   náhradu   za   nevyčerpanú   dovolenku,   ako   aj   odstupné   a náhradu   za   stravné s príslušenstvom voči bývalému zamestnávateľovi, ktorý patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku ako dôvod, prečo vo veci okresný súd doposiaľ ešte nerozhodol, neuviedol ani právnu, ani faktickú zložitosť veci. Z hľadiska povahy veci ide o citlivé konanie, pretože stav právnej neistoty vo vzťahu   k   rozhodnutiu   o finančných   nárokoch   z pracovného   pomeru   ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania (II. ÚS 52/99). Ústavný súd zobral do úvahy,   že   konanie   nezačalo   v roku   2002,   ale   v roku   1999   (sp.   zn.   12   C   1730/99), 3. októbra 2002 bolo zapísané pod nové číslo konania (rozsudkom č. k. 12 C 1730/99-41, zo 16. októbra 2001 bol zvyšok nároku sťažovateľa vylúčený na samostatné konanie).

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   účastníka   konania   v namietanom   konaní   sp.   zn. 19 C 1131/02, toto bolo od začiatku konania aktívne a neprispelo žiadnym spôsobom a ani v žiadnom rozsahu k doterajšej dĺžke súdneho konania. Sťažovateľ sa dvakrát v doterajšom priebehu   konania   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   s podaniami,   z ktorých   obsahu vyplýva, že ich účelom bolo dosiahnuť urýchlenie priebehu súdneho konania.  

3.   V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   zisťoval,   či   nedošlo   k namietaným zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1131/02   postupom samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   prístup   okresného   súdu   nesmeroval   plynulo   k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľa.   Tam,   kde   okresný   súd   nárok   uznal,   vo   veci   rozhodol (rozsudok č.   k. 12 C 1730/99-41 zo 16. októbra 2001) a zvyšok vylúčil na samostatné konanie.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   neurobil   vo   veci   žiadny   procesný   úkon od 8. januára   2002   do   3.   októbra   2002,   keď   JUDr.   P.   K.,   ktorému   bola   vec   pridelená opatrením predsedu okresného súdu, dal pokyn pre zapísanie veci pod nové číslo konania a až následne určil termín pojednávania, hoci mu v tom nebránila žiadna právna ani faktická prekážka. Od tohto termínu koná okresný súd vo veci plynulo.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že obdobie nečinnosti okresného súdu od 8. januára 2002 do 3. októbra 2002 je obdobím, ktoré možno označiť za zbytočné prieťahy v konaní, a aj s ohľadom na celkovú dĺžku konania rozhodol, že v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru a v súlade s návrhom sťažovateľa v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 C 1131/02 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1131/02 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v namietanom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.   V dôsledku   toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún).   Pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na to, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 19 C 1131/02 došlo   k zbytočným   prieťahom,   a berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľ   tieto   prieťahy   svojím konaním   nespôsobil,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   priebeh konania   vedeného   pod   sp.   zn.   12   C   1730/99,   ktoré   konaniu   sp.   zn.   19   C   1131/02 predchádzalo,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   15   000   Sk   (slovom   pätnásťtisíc slovenských   korún)   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   so   zastupovaním   sťažovateľa   na základe uznesenia ústavného súdu o ustanovení JUDr. J. V. za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci (vyplynulo zo spisu) podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. 4 270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003