znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 9/01-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte vo veci podnetu Mgr. I. Ch., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. J., B., o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   veci   sp.   zn.   19 C 156/97, pôvodne vedenej pod sp. zn. 12 C 219/95, dňa 2. mája 2001 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Mgr. I. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   vo   veci   sp. zn.   19   C   156/97, pôvodne vedenej pod sp. zn. 12 C 219/95, p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. januára 2001 doručené podanie Mgr. I. Ch. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom B., označené ako „Sťažnosť na prieťahy v súdnych konaniach č. k. 12 C 219/95 a 19 C 156/97 Okresného súdu   v Trnave“.   Navrhovateľ   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom JUDr. D. J., B., ktorého si zvolil na základe výzvy ústavného súdu z 25. januára 2001, a plnomocenstvo pre ktorého bolo ústavnému súdu doručené 8. februára 2001. Z obsahu podania   vyplynulo,   že   navrhovateľ   v ňom   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov, k porušeniu ktorého malo dôjsť postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 219/95, resp. 19 C 156/97 (sp. zn. 12 C 219/95 je   pôvodné   číslo   konania   a 19 C 156/97   je   súčasné   číslo   konania).   V tomto   konaní   sa navrhovateľ   žalobou   došlou   Okresnému   súdu   v Trnave   27. decembra   1995   domáhal náhrady   škody,   ktorá   mu   vznikla   na   zdraví   a na   jeho   motorovom   vozidle   v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo 20. januára 1994 v Bratislave. Účastníkom nehody bol cudzí štátny príslušník (štátny občan Maďarskej republiky – odporca v I. rade), ktorý riadil osobné   motorové   vozidlo   svojej   manželky   (slovenskej   štátnej   občianky),   majiteľky cestovnej kancelárie (odporca v II. rade), ktorej vozidlo spôsobilo škodu navrhovateľovi. Nakoľko o žalobe o náhradu škody podanej na Okresnom súde v Trnave v decembri 1995 doteraz rozhodnuté nebolo, navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd o jeho podnete rozhodol nálezom tak, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 219/95 v spojení s konaním sp. zn. 19 C 156/97 porušil právo   Mgr.   I.   Ch.   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci o náhradu škody bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ho 14. februára 2001 uznesením prijal na ďalšie konanie.   Po   prijatí   podnetu   na   konanie   sa   ústavný   súd   15. februára   2001   obrátil   na predsedníčku   Okresného   súdu   v Trnave   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k prijatému podnetu   navrhovateľa.   Z písomného   stanoviska   predsedníčky   Okresného   súdu   v Trnave z 27. februára 2001 (Spr 175/01) vyplynulo, že: „prieťahy v konaní zapríčinili aj samotní účastníci konania svojou neprítomnosťou, sám navrhovateľ – 3x, odporcovia – 4x.“

Nakoľko   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný   súd   o podnete   navrhovateľa   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   konal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie sa účastníka konania (2) a spôsob, akým súd v konaní postupoval (3) – I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97.

Pre   potreby   konania   o podnete   navrhovateľa   ústavný   súd   rozdelil   celkovú   dobu doterajšieho   súdneho   konania   pred   Okresným   súdom   v   Trnave   na   dve   etapy,   v rámci ktorých posudzoval, či došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Prvá etapa – od 27. decembra 1995 do 19. novembra 1997V uvedenom   období   Okresný   súd   v   Trnave   vykonával   úkony   nevyhnutné   pre prípravu konania a rozhodnutia o žalobe navrhovateľa (sp. zn. 12 C 219/95), akými bola žiadosť   adresovaná   navrhovateľovi   o   doloženie   lekárskych   správ   (3. januára   1996), doručovanie   žaloby   odporcom   v I.   a II.   rade   a overenie   doručenia   (8. februára   1996), overenie adresy bydliska odporcu v I. rade – maďarského štátneho príslušníka na Úrade Mestskej   polície   v   Piešťanoch   (15. februára   1996),   ako   aj   u jeho   manželky,   slovenskej štátnej občianky (16. februára 1996), resp. vyžiadanie spisu týkajúceho sa dopravnej nehody PZ   373/94   z Policajného   zboru   –   Správy   dopravnej   polície   Mestského   veliteľstva v Bratislave (16. februára 1996).

Ďalším   úkonom   Okresného   súdu   v Trnave,   ktorý   sa   netýkal   veci   samej,   bolo postúpenie   navrhovateľovej   veci   Okresnému   súdu   v Trenčíne   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. K tomuto postúpeniu došlo na základe návrhu právneho zástupcu odporcu v II. rade z 21. februára 1996.

V postúpenej veci navrhovateľa bolo konanie na Okresnom súde v Trenčíne vedené pod sp. zn. 17 C 194/96 a skončilo sa tak, že tento 15. augusta 1996 predložil vec na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Bratislave   podľa   §   105   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku, nakoľko s jej postúpením nesúhlasil. Krajský súd v Bratislave 28. augusta 1996 rozhodol, že: „Nesúhlas Okresného súdu s postúpením veci je dôvodný“, v dôsledku čoho Okresný súd v Trenčíne 19. novembra 1997 vrátil navrhovateľovu vec Okresnému súdu v Trnave: „V súlade s právoplatným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 8. 1996 č. k. 17 Nc 19/96-41, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. septembra 1997...“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posúdil dobu, po ktorú sa spis navrhovateľa nachádzal na Okresnom súde v Trenčíne, t. j. od 23. februára 1996 do 19. novembra 1997, ako zbytočné prieťahy v konaní spôsobené postupom Okresného súdu v Trnave, nakoľko využitie procesného oprávnenia Okresného súdu v Trnave podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nebolo dôvodné.

2. Druhá etapa – od 20. novembra 1997 do 21. marca 2001Po vrátení veci na Okresný súd v Trnave táto dostala sp. zn. 19 C 156/97. Ústavný súd s použitím vyššie uvedených kritérií zisťoval, či aj v tejto etape došlo k zbytočným prieťahom   v konaní.   V súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   ústavný   súd predovšetkým bral do úvahy, že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nedochádza len nečinnosťou súdu bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho postupu (II. ÚS 3/00), ale   že   aj:   „nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ak... nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred Okresným súdom   v Trnave   je   konanie   o náhrade   škody   na   zdraví   a motorovom   vozidle,   ktorú navrhovateľ utrpel v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej cudzím štátnym príslušníkom. Podľa názoru ústavného súdu uvedenú vec nemožno hodnotiť ako mimoriadne právne alebo fakticky   zložitú,   takže   pre   sudcu   rozhodujúceho   takéto   spory   by   zvolenie   optimálneho procesného postupu a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci   predloženej   na   rozhodnutie   platí   stabilná   právna   úprava   a uplatňuje   sa   ustálená judikatúra súdov.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj skutočnosťou, že v danom prípade je žalovaným v I. rade cudzí štátny príslušník, a v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 26/95) konštatoval, že hoci táto skutočnosť môže spôsobiť určitú zdĺhavosť konania v dôsledku vykonávania procesných úkonov, v súčinnosti s orgánmi cudzieho štátu sama osebe nie je dôkazom právnej alebo faktickej zložitosti veci. Z uvedeného dôvodu nehodnotil vec, ktorá bola   predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   v Trnave,   ako   právne   a fakticky mimoriadne zložitú.

2. Správanie sa účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Navrhovateľ sa v konaní pred súdnymi orgánmi správal aktívne a súčinnostne, napríklad predložil na výzvu Okresného súdu v Trnave dôkazy o strate na zárobku a výške škody na motorovom vozidle (11. marca 1999). Okrem toho navrhovateľ v uvedenom období urgoval konanie   vo   svojej   veci   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Trnave   aj   sťažnosťami z 31. decembra 1998 a 29. decembra 1999, ktorými sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (toto ich následne postupovalo na vybavenie predsedom Okresného súdu v Trnave, Okresného súdu v Trenčíne, ako aj Krajského súdu v Bratislave).

Pokiaľ ide o účasť navrhovateľa na vytýčených pojednávaniach, z piatich doteraz nariadených sa zúčastnil na jednom (26. apríla 1999). Okresnému súdu v Trnave sa však ani na   jednom   z piatich   pojednávaní   nepodarilo   zabezpečiť   účasť   odporcu   (-ov),   pričom s výnimkou   prvého a posledného   pojednávania (12.   marca 1999,   resp.   20.   marca   2001) neboli v žiadnom z ďalších vykázané doručenky u všetkých účastníkov konania (v prípade druhého pojednávania konaného 26. apríla 1999 u odporcu I. stupňa – maďarského štátneho príslušníka,   v prípade   tretieho   pojednávania   21.   mája   1999   takisto   u odporcu   v I.   rade, v prípade   štvrtého   pojednávania   30.   júna   1999   nie   sú   v súdnom   spise   založené   žiadne doklady o doručení predvolaní).

Z uvedeného dôvodu neúčasť navrhovateľa na takto „pripravených“ pojednávaniach výrazným   spôsobom   neprispela   (a   ani   nemohla   prispieť)   k predĺženiu   doterajšej   dĺžky súdneho konania o jeho veci pred Okresným súdom v Trnave.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného Okresného súdu v Trnave. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to ako v dôsledku jeho nekonania (bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky), tak aj v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania Okresného súdu v Trnave, ústavný súd zistil, že k nim došlo od   februára   1998   do   februára   1999   (kedy   bolo   vytýčené   prvé   pojednávanie   vo   veci). V tomto období sa Okresný súd v Trnave vyporiadal len s tým, či právny zástupca odporcu v II. rade trvá na svojom návrhu na prikázanie veci inému súdu (13. januára 1998) a po tom, čo tento 21. januára 1998 oznámil, že berie svoj návrh späť, Okresný súd v Trnave prvé pojednávanie vo veci vytýčil až na marec 1999 bez toho, že by jeho postupu v ďalšom konaní bránila nejaká zákonná prekážka.

Z tohto dôvodu ústavný súd vyhodnotil obdobie od februára 1998 do februára 1999 ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   v   Trnave   pod sp. zn. 19 C 156/97, pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 219/95.

V období   od   marca   1999   do   marca   2001   bolo   na   Okresnom   súde   v Trnave uskutočnených celkom 5 pojednávaní (12. marca 1999, 26. apríla 1999, 21. mája 1999, 30. júna 1999, 20. marca 2001) a súd vykonával aj ďalšie procesné úkony voči účastníkom konania.   Hoci   táto   etapa   konania   Okresného   súdu   v Trnave   (a z tohto   dôvodu)   nebola poznamenaná jeho celkovou nečinnosťou, ústavný súd hodnotil jeho postup z toho hľadiska, či smeroval k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa vo veci, s ktorou sa naň obrátil, nakoľko   za   konanie,   ktoré   nevyvoláva   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní,   možno považovať   len   také,   ktoré   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho konania.   Je   nepochybné,   že   za   takéto   úkony   súdu   možno   považovať   aj   uskutočnenie pojednávania vo veci po zistení, že naň samotní účastníci konania (prípadne aj iné osoby) dostali predvolanie (v lehote najmenej päť dní pred dňom, kedy sa má pojednávanie konať – § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Takto uskutočnené pojednávanie vytvára predpoklady účasti tých, ktorí sú účastníkmi súdneho konania a len za súčinnosti s ktorými bude   „ochrana   ich   práv   rýchla   a účinná“ (§   6   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Takéto pojednávanie   možno   hodnotiť   ako   postup   súdu,   ktorý   smeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka konania (navrhovateľa) vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal postup Okresného súdu v Trnave, a ako už bolo uvedené vyššie, zistil, že z piatich uskutočnených pojednávaní, ku ktorým došlo v období marec 1999 – marec   2001,   boli   vykázané   doručenky   o predvolaní   u všetkých   účastníkov   konania   len v dvoch   z nich,   a to   v prípade   prvého (konaného 12.   marca 1999)   a doteraz posledného (konaného 21. marca 2001). Pri ostatných pojednávaniach neboli vykázané doručenky buď vôbec   (štvrté   pojednávanie   30.   júna   1999),   alebo   u odporcu   v I. rade   (druhé   a tretie pojednávanie 26. apríla 1999, resp. 21. mája 1999). Ústavný súd v súvislosti s nedoručením predvolania odporcovi v I. rade, cudziemu štátnemu príslušníkovi, zistil, že Okresný súd v Trnave   (a   na   rozdiel   od   Okresného   súdu   v Trenčíne)   nevyužil   ani   v jednom   prípade zmluvný   mechanizmus   doručovania   písomnosti   v zmysle   čl.   9   a nasl.   Zmluvy   medzi Československou   socialistickou   republikou   a Maďarskou   ľudovou   republikou   o právnej pomoci   a úprave   právnych   vzťahov   v občianskych,   rodinných   a trestných   veciach z 28. marca 1989 (oznámenie Federálneho Ministerstva zahraničných vecí č. 63/1990 Zb.), ktorým by bol zabezpečil (v primeranej dobe) doručenie predvolania odporcovi v I. rade, ale opätovne   sa   pokúšal   o zistenie   adresy   jeho   pobytu   na   území   Slovenskej   republiky   na Mestskej   polícii   v Piešťanoch   (dopyt   z 15. mája   2000),   resp.   na   Krajskom   riaditeľstve Policajného zboru v Trnave – oddelení cudzineckej polície (dopyt 15. mája 2000). Po tom, čo   Mestská   polícia   v   Piešťanoch   29. mája   2000   Okresnému   súdu   v Trnave   napokon oznámila,   že   odporca   v I.   rade   sa   dočasne   zdržiava   na   trvalej   adrese   svojej   manželky v Piešťanoch, však pojednávanie vo veci nariadené nebolo.

V súlade s už citovanou judikatúrou (II. ÚS 26/95) ústavný súd konštatoval, že záver o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zakladá aj „nedodržanie postupu v konaní podľa právnych predpisov o právnej pomoci pri doručovaní súdnych písomností a dožiadaní,   ako   aj   neúčelné   vykonávanie   jednotlivých   procesných   úkonov   konajúceho súdu“.

Nakoľko   postup   Okresného   súdu   v Trnave,   ktorý   uskutočňoval   pojednávania bez toho,   že   by   niektorým,   či   dokonca   všetkým   účastníkom   súdneho   konania   vo   veci sp. zn. 19 C 156/97 bol na ne riadne doručil predvolania, nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa v jeho veci, ústavný súd ho posúdil ako ďalšie zbytočné prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 19 C 156/97.

Keďže po prerokovaní podnetu navrhovateľa ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 19 C 156/97, pôvodne vedenej pod sp. zn. 12 C 219/95, Okresný súd v Trnave v období od februára   1996   do   marca   2001   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu právnej   neistoty   navrhovateľa   vo   veci,   s ktorou   sa   na súd   obrátil   (pretože   v období   od februára 1998 do februára 1999 nekonal vôbec, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka, a aj v ďalších obdobiach postupoval spôsobom, ktorý mal za následok zbytočné prieťahy v konaní), bolo potrebné rozhodnúť tak, že zbytočnými prieťahmi v konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.