znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 894/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Petrom   Jonášom,   Advokátska   kancelária   Gazdičová   a Jonáš,   M.   R.Štefánika 2393/29, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prístup   k voleným   a   inýmverejným funkciám za rovnakých podmienok a základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ÚstavySlovenskej   republiky   v spojení   s   čl.   2   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesenímOkresného súdu Trebišov sp. zn. 14 S 2/2014 z 29. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 30 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 S 2/2014 z 29. septembra 2014 p o r u š e n éb o l i.

2. Okresný súd Trebišov j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume518,76   €   (slovom   päťstoosemnásť   eur   a sedemdesiatšesť   centov)   na   účet   jej   právnehozástupcu   JUDr.   Petra   Jonáša,   Advokátska   kancelária   Gazdičová   a Jonáš,   M.   R.Štefánika 2393/29, Trebišov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal v časti uznesenímsp. zn. II. ÚS 894/2014 z 18. decembra 2014 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavnéhosúdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 3a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   2   ods.   1   ústavyuznesením   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   14 S   2/2014z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   v   zmysle   zákona   Slovenskej   národnej   radyč. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o voľbách“) podala kandidátnu listinu nezávislého kandidáta miestnej volebnejkomisii v obci Vojčice (ďalej len „miestna volebná komisia“), a to na voľbu starostu obcevo voľbách konaných 15. novembra 2014. Miestna volebná komisia rozhodnutím č. 5/2014z 25. septembra 2014 rozhodla, že ju nezaregistruje z dôvodu, že „predložené petičné hárky podpísané voličmi... neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 z. č. 346/1990 Zb.“.

Proti   napadnutému   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   okresnému   súdu   návrhna vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta. Okresný súd napadnutým uznesenímpo preskúmaní   rozhodnutia   miestnej   volebnej   komisie   jej   návrh   na   zaregistrovanie   akokandidátky pre voľby starostu obce Vojčice zamietol z dôvodu, že u 80 osôb v petícii, ktoráobsahovala podpisy od 210 osôb, bola pri trvalom bydlisku uvedená iba obec a číslo domu –bez ulice, a u 32 osôb bol zle uvedený trvalý pobyt bez označenia obce, len s označenímulice a číslom domu. Sťažovateľka mala podľa zákona o voľbách predložiť petičné hárkys minimálne 200 podpismi, preto podľa názoru okresného súdu neboli splnené zákonnépodmienky na jej registráciu.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že petíciu vypisovali a podpisovali podpísanívoliči osobne a používali svoju adresu, ako ju zvykli obvykle používať. Obec Vojčice nie jeveľká, podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky má podľa posledného sčítaniaobyvateľov 2 064 obyvateľov. Teda každý pozná každého a niet pochýb ani o tom, kto jena petícii   podpísaný.   Miestna   volebná   komisia   sťažovateľku   nevyzvala   na   odstránenienedostatkov, pritom jej nerobilo problém doplniť údaje, ktoré boli vytknuté. Poukázala nato,   že   nedostatky,   ktoré   boli   vytýkané   miestnou   volebnou   komisiou,   nerobili   petíciupochybnou,   teda   nevznikla   žiadna   pochybnosť   o   tom,   že   petíciu   podpísali   konkrétniobyvatelia obce Vojčice, ktorí sú nezameniteľní s inými osobami. Prihliadajúc na početobyvateľov obce, ktorí podporili kandidatúru navrhovateľky ako nezávislej kandidátky prevoľby starostu obce, by v prípade jej nezaregistrovania došlo k znemožneniu realizáciepráva   obyvateľov   obce   voliť   uvedeného   kandidáta   (aktívne   volebné   právo),   ktoré   jegarantované ústavou.

Podľa sťažovateľky je nesporné, že uvedené osoby petíciu podpísali, a nie je spornáich totožnosť. Nebolo tiež preukázané, žeby mohli byť podpísané osoby zamenené s inýmiosobami.

Sťažovateľka tiež poukázala už na existujúce právoplatné uznesenia všeobecnýchsúdov, „ktoré sa práve týmito otázkami zaoberali, a to konkrétne: OS Liptovský Mikuláš č. 7S/1/2010   zo   dňa   18.10.2010,   OS   Košice-okolie   č.   16S/3/2014...   Dôvody,   pre   ktoré všeobecný súd môj návrh na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľbu starostu obce Vojčice zamietol, nepredstavujú svojím charakterom a rozsahom tak závažné skutočnosti, že by mali za následok obmedzenie pasívneho volebného práva navrhovateľky, ktoré jej garantuje v čl. 30 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Ústava SR zakotvuje základné princípy volebného práva, ktorým je jeho všeobecnosť, rovnosť a priamosť, pričom volebné právo sa vykonáva tajným hlasovaním.   Občania   pritom   majú   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a   iným verejným funkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy SR štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú   prostredníctvom   svojich   volených   zástupcov   alebo   priamo.   Nepriamo,   t.   j. prostredníctvom   volených   zástupcov   teda   aj   prostredníctvom   voľby   poslancov   do   OZ a starostov obcí, dochádza k realizácii princípu suverenity občanov, uvedeného v čl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Prísne formalistický výklad zákonných ustanovení zákona o voľbách a zákona o petičnom práve vo vzťahu k posúdeniu úplnosti petície na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta tak ako ho vykonala miestna volebná komisia a všeobecný súd, môže mať   za   následok   znemožnenie   výkonu   ústavou   garantovaného   práva   navrhovateľky   byť volená do orgánov verejnej moci (pasívne volebné právo).“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„Uznesením OS Trebišov č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014 boli porušené ústavné práva navrhovateľky, garantované Ústavou SR, a to v čl. 30 ods. 3, 4 a v čl. 2 ods. 1, kde je garantované pasívne volebné právo občana.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie OS Trebišov č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014. Voľby starostu obce Vojčice konané dňa 15.11.2014 vyhlasuje za neplatné. Okresný súd v Trebišove je povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 Eur, a to v lehote do 3 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“

Po prijatí sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril predsedaokresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 72/2015 zo 6. februára 2015, v ktorom uviedol:«Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti oznamujeme, že dňa 26.09.2014 bol súdu doručený návrh terajšej sťažovateľky pani ⬛⬛⬛⬛ smerujúci voči Miestnej volebnej komisii   vo   Vojčiciach,   v   ktorom   menovaná   žiadala   o   vydanie   rozhodnutia   o   jej zaregistrovaní   ako   nezávislej   kandidátky   pre   voľby   starostu   Obce   Vojčice   vo   voľbách do orgánov samosprávy obcí v roku 2014. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 14 S 2/2014. V návrhu menovaná ozrejmila, že Miestna volebná komisia vo Vojčiciach vydala dňa 25.09.2014 rozhodnutie č. 5/2014 o jej nezaregistrovaní ako nezávislého kandidáta pre voľby starostu obce.

Ako dôvod bola v rozhodnutí uvedená skutočnosť, že ňou predložené petičné hárky podpísané voličmi – podporujúcimi – jej kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb...

Pri rozhodovaní o návrhu pani ⬛⬛⬛⬛ postupoval súd podľa procesnej úpravy uvedenej v ustanovení §-u 250zd Občianskeho súdneho poriadku a do troch dní od doručenia návrhu rozhodol vo veci uznesením č. k. 14 S 2/2014-22 zo dňa 29.09.2014. Návrh   pani ⬛⬛⬛⬛ na   vydanie   rozhodnutia   o   jej   zaregistrovaní   ako kandidáta pre voľby starostu Obce Vojčice súd zamietol z dôvodov uvedených v rozhodnutí. V   konaní   bolo   potrebné   posúdiť,   či   petičné   hárky   predložené   volebnej   komisii menovanou ako nezávislou kandidátkou obsahovali zákonom predpísané náležitosti, alebo petičné hárky tieto náležitosti neobsahovali.

Súd striktne vychádzal zo znenia ustanovenia §-u 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb., kde sa okrem iného uvádza: „V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu“.

Po preskúmaní petičných hárkov pani ⬛⬛⬛⬛ dospel tunajší súd k záveru, že sporné petičné hárky sú v zmysle citovaného zákonného ustanovenia obsahovo neúplné, čo aj vysvetlil vo svojom rozhodnutí. Súd sa pritom nezaoberal skutočnosťou, či v dôsledku neuvedenia úplnej adresy, toho ktorého podporovateľa kandidátky ⬛⬛⬛⬛ sa sťaží identifikácia jeho osoby.

Podľa názoru súdu sú petičné hárky tak závažnou listinou, že k ich vyplňovaniu má byť   pristupované   s   maximálnou   zodpovednosťou   tak   zo   strany   podporovateľov,   ako   aj zo strany   samotného   kandidáta,   ktorý   ich   predkladá   volebnej   komisii.   Kandidát   má povinnosť kandidátne listiny prekontrolovať a ich prípadné nedostatky odstrániť, čo však nebolo ⬛⬛⬛⬛ vykonané.

Každý kandidát a tiež jeho podporovateľ, aj keď by nepoznal literu zákona, vie, že pri vypĺňaní petičného hárku je povinný uviesť pri trvalom bydlisku všetky potrebné údaje, a to obec, ulicu a číslo domu, lebo je to priamo uvedené v záhlaví petičnej listiny.

Podľa vedomosti súdu problém s petičnými hárkami z dôvodu neuvedenia všetkých predpísaných údajov o osobách, ktoré ich podpisujú, pretrváva pri každých komunálnych voľbách. Napriek tomu aj v roku 2014 došlo opäť k takejto situácii, a to aj v okrese Trebišov na viacerých miestach. Generálna prevencia v tejto oblasti sa tak javí ako nedostatočná a dané rozhodnutie nášho súdu má plniť aj tento účel.

Zo správy Obce Vojčice vyplýva, že obec sa na ulice člení od roku 2003, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby občania už boli zvyknutí,   že v úradnom styku musia uvádzať takúto svoju adresu.

Súd považuje plné uvedenie trvalého bydliska podporovateľa kandidáta za nutnosť, nie z hľadiska správnej identifikácie danej osoby, ale z hľadiska dodržania litery zákona. Pokiaľ by súdy odobrili takýto nedostatok a kandidáta napriek neúplnosti jeho petičných hárkov   zaregistrovali,   stratila   by   právna   úprava   o   náležitostiach   petície   význam a funkčnosť. Tiež by tým boli znevýhodnení tí kandidáti, ktorí petičné listiny predložili ako obsahovo správne a úplné.

Súd nemal v záujme poškodiť pani ⬛⬛⬛⬛ na jej pasívnom volebnom práve. Svoj neúspech si zrejme zapríčinila sama. Osoba, ktorá chce vykonávať funkciu starostu obce, musí byť pri plnení svojich povinností dôsledná, čo však sťažovateľka nepreukázala...»

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v   podaní   z 23.   februára   2015podala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom je uvedené:

„... OS v Trebišove v svojom vyjadrení v podstate uvádza tie isté dôvody, ktoré sú uvedené v uznesení č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014. Hlavnou myšlienkou tohto vyjadrenia je, že nebola naplnená litera zákona, a to najmä § 21 ods. 2 z. č. 346/1990 Zb., kde sa okrem iného uvádza, že v petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice ak sa obec člení na ulice a číslo domu. Teda pri preskúmaní mnou preložených petičných hárkov, tieto údaje neboli striktne pri každom podpise.

Ja som toho názoru, že nie je možné striktne sa držať ustanovenia zákona, ktoré zákonodarca zakomponoval do zákona zrejme preto, aby nemohlo dôjsť k zámene osôb a aby osoby uvedené v petícii boli jednoznačne identifikovateľné.

Na   druhej   strane   je   potrebné   skúmať   rozhodnutie   volebnej   komisie,   následne   aj rozhodnutie súdu, ktoré v tomto konaní napadám aj z hľadiska ústavnosti. Myslím si, že keď Ústava SR je základným zákonom v našej republike, všetky rozhodnutia musia byť ústavné a nesmú byť v rozpore s Ústavou.

Trvám na to, ako som to uviedla aj v svojom písomnom návrhu na začatie konania ústavnej sťažnosti, že takýmto rozhodnutím, ktoré napadám boli porušené tak ústavné práva voličov ako aj moje ústavné práva.

Uviedla som už, že osoby, ktoré petíciu podpísali sa nedajú zameniť a sú jednoznačne identifikovateľné, keďže ide o malú obec, kde v podstate každý každého pozná a osoba s menom a dátumom narodenia je zrejmá pre každého.

S obdobnými prípadmi sa už zaoberali všeobecné súdy v SR, čo som uviedla aj v návrhu,   ktoré   sa   vysporiadali   s   takýmito   prípadmi   v   prospech   kandidáta   a   takéhoto kandidáta   zaregistrovali. Uviedla   som ako   príklady   rozhodnutia   OS   Liptovský   Mikuláš č. 7S/1/2010, OS Košice-okolie č. 16S/3/2014.

Som toho názoru, že dôvody, ktoré uvádza OS v Trebišove v svojom uznesení, ktoré napádam, ale aj v svojom písomnom vyjadrení nie sú také závažné, žeby mali za následok obmedzenie môjho pasívneho volebného práva, ktoré mi garantuje v čl. 30 ods. 3 a 4 Ústava SR. Ústava SR zakotvuje základy volebného práva, ktorým je jeho všeobecnosť, rovnosť a priamosť, pričom volebné právo sa vykonáva tajným hlasovaním. Občania pritom majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy SR štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich   volených   zástupcov   alebo   priamo.   Nepriamo,   t.   j.   prostredníctvom   volených zástupcov, teda aj prostredníctvom voľby poslancov do OZ a starostov obcí, dochádza k realizácii   princípu   suverenity   občanov   uvedeného   v   čl.   2   ods.   1   Ústavy   SR.   Prísne formalistický výklad zákonných ustanovení zákona o voľbách a zákona o petičnom práve vo vzťahu k posúdeniu úplnosti petície na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta tak ako   to   vykonala   miestna   volebná   komisia   a   všeobecný   súd   môže   mať   za   následok znemožnenie   výkonu   Ústavou   garantovaného   práva,   teda   môjho   práva   byť   volená do orgánov verejnej moci.“

Sťažovateľka súčasne nanovo vyčíslila trovy právneho zastúpenia.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospelk záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súduvtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00).   Ako   ústavnenesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutiavšeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravyinterpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišnéhoformalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobneaj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva satajným   hlasovaním.   Podmienky   výkonu   volebného   práva   ustanoví   zákon.   Podľa   čl.   30ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejnýmfunkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajúprostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podstatou   ochrany   ústavnosti   vo   volebných   veciach   je   ochrana   základných   právzaručených v čl. 30 ústavy, t. j. predovšetkým aktívneho a pasívneho volebného práva.Ústava   garantuje   všetkým   oprávneným   voličom   voliť   svojich   zástupcov   do   voľbamikreovaných orgánov verejnej moci (aktívne volebné právo), t. j. rozhodovať o personálnom,resp. politickom zložení nimi volených orgánov verejnej moci (čl. 30 ods. 1 ústavy), pričomgarantuje tiež všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva, ako aj jeho vykonanietajným   hlasovaním   (čl.   30   ods.   3   ústavy).   Zároveň   ústava   garantuje   predovšetkýmprostredníctvom čl. 30 ods. 4 možnosť (právo) občanov a vo vzťahu k voľbám orgánovúzemnej samosprávy aj cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky (čl. 30ods. 1 druhá veta ústavy) uchádzať sa o zvolenie do funkcie starostu obce alebo funkcieposlanca   obecného   zastupiteľstva   za   rovnakých   podmienok   [pasívne   volebné   právo(PL. ÚS 20/2011, m. m. PL. ÚS 18/07)].

Podľa   doterajšej   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   podstatou   ochranyústavnosti vo volebných veciach ochrana práv zaručených čl. 30 ústavy, t. j. aktívnehoa pasívneho volebného práva. Všeobecné volebné právo, ktoré je v tomto článku zaručené,znamená právo všetkých občanov, ktorí dosiahli istú vekovú hranicu, jednak svojím hlasomspolurozhodovať   pri   tvorbe   zastupiteľských   orgánov   (aktívne   volebné   právo)   a   jednakuchádzať sa o zvolenie za člena niektorého zo zastupiteľských orgánov (pasívne volebnéprávo). Rovnosť volebného práva znamená zaručenie toho, aby každý z voličov i kandidátovmal rovnaké postavenie (PL. ÚS 110/07, PL. ÚS 6/2011).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   jeho   doterajšej   rozhodovacej   praxe   vyplýva,že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30ods.   4   ústavy   aj   tým,   že   „sťažia,   uľahčia   alebo   znemožnia   uchádzanie   sa   o   funkciu“(III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00).V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné,aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečíobjektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného právaalebo   základnej   slobody,   ako aj   objektivitu   samotného   rozhodovania   o   ochranea uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tentopostup   prebieha   v   právne   formalizovanom   rámci   alebo   iba   v rámci   faktickej   činnostipríslušného orgánu verejnej moci. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva aleboslobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musíprebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánuverejnej   moci,   ktorý   priamo   alebo   aspoň   sprostredkovane   súvisí   s   ochranou   alebouplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorýsa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotlivívoliči   budú   mať   možnosť   odovzdať   svoj   hlas   v   prospech   niektorého   z   kandidátovza rovnakých   podmienok   vrátane   možnosti   dostať   sa k informáciám   o   jednotlivýchkandidátoch rovnakým spôsobom.“

Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva)hodnotí   ústavný   súd   aj   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,prípadne   podzákonné   právne   úpravy   interpretované   v   extrémnom   rozpore   s   princípmispravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012,IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republikynapr. III. ÚS 150/99). Materiálny prístup pri výklade a aplikácii volebných zákonov a prihodnotení porušení volebných zákonov je potrebné aplikovať v celom volebnom procese,t. j. aj v štádiu   predkladania   kandidátnych   listín   a   hodnotenia   toho,   či   kandidát   splnilzákonné predpoklady na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce.

V prerokúvanom prípade ústavný súd zistil, že rozhodnutie miestnej volebnej komisie preskúmal   na   základe   návrhu   sťažovateľky   okresný   súd,   ktorý   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „Dňa   25.9.2014   vydala   Miestna   volebná   komisia vo Vojčiciach rozhodnutie č. 5/2014 o nezaregistrovaní ⬛⬛⬛⬛ ako nezávislého kandidáta z dôvodu, že ňou predložené petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi jej kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 zákona č. 346/1990Zb... v zákonnej lehote podala na tunajší súd návrh na registráciu svojej osoby ako kandidáta pre voľby starostu obce z dôvodu, že rozhodnutie volebnej komisie považuje   za   nezákonné   a   účelové   so   snahou   znevýhodniť   ju   a   zvýhodniť   ostatných kandidátov, prípadne konkrétneho individuálneho kandidáta. Z obsahu jej návrhu vyplýva, že z bližšieho ústneho vysvetlenia zistila, že sa jednalo konkrétne o to, že petičné hárky neobsahovali   úplnú   adresu,   keď   pri   údajoch   o   trvalom   pobyte   nebola   uvedená   Obec Vojčice.   Podľa   nej   s   názorom   a   rozhodnutím   komisie   nemožno   súhlasiť,   pretože k neuvedeniu názvu obce u niektorých občanov došlo jednoznačne chybou v písaní pri zhromažďovaní   podpisov,   pričom   petíciu   mohli   podpísať   len   občania   obce.   V   prípade občanov, ktorí tento neúplný trvalý pobyt mali uvedený, sa jedná preukázateľne o občanov Obce Vojčice, čo je verejne známe a bolo to známe aj členom Miestnej volebnej komisie. Poznamenala,   že   zákon   síce   hovorí,   ktoré   údaje   sa   uvedú   pri   podpise   petície,   ale   pri voľbách do orgánov samosprávy obcí sa nemôže striktne vyžadovať každý údaj.

Podľa   ust.   §   21   ods.   2   zákona   č.   346/1990   Zb.   kandidovať   na   funkciu   starostu (primátora) môžu aj nezávislí kandidáti. Nezávislý kandidát doručí svoju kandidátnu listinu v dvoch rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb. Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.

...V   prejednávanom   prípade   sa   súd   oboznámil   s   rozhodnutím   miestnej   volebnej komisie ako aj s petičnými listinami.

Z úradnej povinnosti súd skúmal, či petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi kandidatúru   navrhovateľky   obsahovali   zákonom   stanovené   náležitosti   a   zistil,   okrem nedostatku, ktorý opísala v návrhu ⬛⬛⬛⬛, ďalšiu chybu v tom, že u 80 osôb je pri trvalom bydlisku uvedená obec a č. domu – bez ulice a u 32 osôb je zle uvedený trvalý pobyt, lebo nie je uvedená obec – len ulica a č. domu.

Zároveň   súd   zistil   od   Obecného   úradu   vo   Vojčiciach,   že   celá   obec   je   členená na ulice, ktoré sú pomenované.

, ako nezávislý kandidát, mala povinnosť predložiť s kandidačnou listinou petičné hárky s podpismi minimálne dvesto osôb, pričom na týchto listinách pri trvalom   pobyte   mala   byť   uvedená   obec,   ulica   a   číslo   domu.   Petičné   hárky   menovanej obsahujú podpisy 210 osôb, pričom u osôb v počte 80 pri trvalom pobyte nie sú uvedené ulice. Z toho dôvodu teda nebol dostačujúci počet podpisov k zaregistrovaniu menovanej ako nezávislého kandidáta, a preto sa už súd nezaoberal s ďalšími argumentmi menovanej. Podľa názoru súdu bolo vecou samotného kandidáta, aby v záujme dodržania litery zákona dohliadol na správne uvedenie trvalého pobytu osôb, ktoré sa podpisovali na petíciu vyjadriac mu tak podporu.

Chyba v nesprávnom označení trvalého bydliska voličov, ktorí podpísali petíciu pre navrhovateľku nemôže byť odstránená výkladom, že identifikácia týchto osôb je nesporná. V danom   prípade   petícia   je   tak   závažný   dokument,   že   musí   spĺňať   všetky   zákonom predpísané náležitosti už aj z toho dôvodu, že je to listina, ktorá tvorí súčasť volieb, jednej z najdôležitejších udalostí v živote spoločnosti.

Na základe tohto dôkazu súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a konštatuje,   ženámietky sťažovateľky sú dôvodné a opodstatnené. V tomto prípade je potrebné uviesť, žeuž na prvý pohľad sa javí napadnuté uznesenie okresného súdu ako príliš formalistické,keďže jediným dôvodom nezaregistrovania sťažovateľky ako nezávislej kandidátky boli lentaké formálne nedostatky, ktoré v okolnostiach danej veci nemohli viesť k prijatému záveru.Nedostatky zistené okresným súdom v označení obce alebo neoznačení ulice pri každommene osôb podpisujúcich petíciu nemôžu v žiadnom prípade mať bez ďalšieho za následokaj odmietnutie registrácie, ak navyše zo záhlavia každého petičného hárku jasne vyplývaa je to nespochybniteľné, že išlo o petíciu na podporu kandidatúry sťažovateľky vo voľbáchna funkciu starostu obce Vojčice. Takisto na každom podpisovom hárku petície bol okremmena   a priezviska   uvedený   vždy   dátum   narodenia,   ktorý   jasne   identifikoval   konkrétnuosobu, a tiež adresa trvalého pobytu osoby s jej podpisom. Tieto údaje (tam, kde nebolauvedená aj ulica, bolo uvedené číslo domu, pozn.) boli jasné a zrozumiteľné. Ústavný súdv súvislosti s posudzovaním prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície uviedol, že akzo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné, že ide o existujúcu,inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba tento jej podpis považovaťza platný (PL. ÚS 4/95).

Okresný súd a miestna volebná komisia pred zamietnutím návrhu vôbec neskúmaliskutočnosť, či osoby uvedené na petícii mali naozaj aktívne volebné právo v obci, a rozhodliiba   „od   stola“   bez   preverenia   konkrétnych   údajov   o   osobách   uvedených   v petícii,   čonemožno tiež akceptovať. U sťažovateľky navyše ide už o druhý prípad, keď tá istá miestnavolebná komisia a okresný súd nezaregistrovali kandidáta na funkciu starostu obce Vojčice,keďže ústavný   súd   predtým   vyslovil   už   porušenie   základných   práv   iného   sťažovateľa(obdobne   II.   ÚS   63/2015).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   iné   svojerozhodnutia, ktoré sa týkali odmietnutia registrácií kandidátov do orgánov samosprávy obcí,a tam uvedenú judikatúru všeobecných súdov (napr. III. ÚS 523/2014, III. ÚS 651/2014,I. ÚS 722/2014 a podobne), pričom aj v tejto veci konštatuje, že výklad § 21 ods. 2 a § 22ods. 1 zákona o voľbách okresným súdom je potrebné považovať za prehnane formálnya v rozpore   s   princípom   spravodlivosti.   Takýto   výklad   zákona   o voľbách   nerešpektujezmysel a účel citovaných zákonných ustanovení a nie je prejavom materiálneho prístupuk výkladu a aplikácii právnych predpisov, a aj z tohto dôvodu je napadnuté uznesenieokresného súdu ústavne neudržateľné.

S prihliadnutím na tieto východiská a uvedené závery ústavný súd preto konštatuje,že   okresný   súd   svojím   napadnutým   uznesením   porušil   základné   právo   sťažovateľkyzaručené v čl. 30 ods. 3 ústavy a na prístup k voleným verejným funkciám za rovnakýchpodmienok zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu), pretože znemožnilsťažovateľke uchádzať sa o funkciu starostu vo voľbách do samosprávy obce vyhlásených na15. november 2014.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie okresného súdu akoporušujúce označené práva sťažovateľky, mal sa zaoberať aj jej žiadosťou o zrušenie tohtorozhodnutia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, ako to požadovala. Ústavnýsúd však túto jej požiadavku v súčasnosti považoval z právneho hľadiska za bezvýznamnúz hľadiska toho,   že okresný súd už nemôže novým postupom, resp. iným rozhodnutímv prospech   sťažovateľky,   zasiahnuť   do   právoplatných   výsledkov   volieb   do   orgánovsamosprávy   v   jej   obci   (samotná   sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   protiokresnému súdu až 20. novembra 2014, teda až po konaní volieb, hoci napadnuté uznesenieokresného súdu prevzala ešte 3. októbra 2014). Preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľkyústavný súd nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

III.

Sťažovateľka tiež žiadala úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom. Sťažovateľka si uplatnila úhradu trovkonania v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpeniasťažovateľky 13. novembra 2014, sťažnosť z 18. novembra 2014 a vyjadrenie k stanoviskuokresného súdu z 23. februára 2015 (vrátane režijného paušálu a 20 % DPH).

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatiea prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“) v sume 518,76 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015