SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 893/2014-175
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Oroszaprerokoval prijaté sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛,
; obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛,
, a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti
, obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právona prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009z 30. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a náhradu trov právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a náhradu trov právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Obchodnej spoločnosti, p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovompäťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republikyp o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.
6. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov),ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnehozástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛,
, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a náhradu trov právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)č. k. II. ÚS 893/2014-80 z 18. decembra 2014 boli spojené a prijaté na ďalšie konaniesťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“); obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“),a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka vo 4. rade“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 52/2015-63 z 10. februára 2015 prijal na ďalšiekonanie aj sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), v častinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.
Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/2015-7 z 25. februára 2015 veci vedenépod sp. zn. II. ÚS 893/2014 a sp. zn. III. ÚS 52/2015 spojil na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 893/2014.
Z obsahu sťažností a z ich príloh vyplynulo, že Rada Protimonopolného úraduSlovenskej republiky (ďalej len „rada protimonopolného úradu“) svojím rozhodnutímč. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej len „rozhodnutie rady protimonopolnéhoúradu“) zmenila prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky(ďalej len „protimonopolný úrad“ alebo „úrad“), odboru dohôd obmedzujúcich hospodárskusúťaž, č. 2005/KH/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej len „rozhodnutie protimonopolnéhoúradu“) tak, že posúdila konanie sťažovateliek a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, ako konanie spočívajúce v koluzívnom správaní. V dôsledku uvedeného malisťažovateľky a obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,, koordinovať svoje konanievo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest, Bratislava, na uskutočneniedodávok stavebných prác na realizáciu stavby diaľnice D1 Mengusovce – Jánovce akoprotisúťažnú dohodu (kartel) podľa čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkomje vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže, a súčasne ako dohoduobmedzujúcu súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a) a § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z. oochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej radyč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správySlovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranehospodárskej súťaže“). Rada protimonopolného úradu zároveň uložila účastníkompredmetnej protisúťažnej dohody pokuty, a to sťažovateľke v 1. rade pokutu v sume 367 731000 Sk, sťažovateľke v 2. rade pokutu v sume 3 951 000 Sk, sťažovateľke v 3. rade pokutuv sume 418 176 000 Sk, sťažovateľke vo 4. rade pokutu v sume 91 124 000 Ska sťažovateľke v 5. rade pokutu v sume 270 496 000 Sk.
Všetci účastníci predmetnej protisúťažnej dohody podali proti uvedenémurozhodnutiu rady protimonopolného úradu žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti v rámcisprávneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) povolil odkladvykonateľnosti rozhodnutia rady protimonopolného úradu a následne spojil konanieo všetkých žalobách na spoločné konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 430/06z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie radyprotimonopolného úradu a prvostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu zrušil.Proti rozsudku krajského súdu podal protimonopolný úrad ako žalovaný odvolanie.
Najvyšší súd rozsudok krajského súdu namietaným rozsudkom zmenil tak, že žalobysťažovateliek a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, zamietol. Dôvodomna zmenu rozsudku krajského súdu bolo podľa najvyššieho súdu to, že krajský súd dospelk nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nedostatočne zistenémuskutkovému stavu rozhodnutia rady protimonopolného úradu. Zároveň sa najvyšší súdstotožnil so zisteniami a závermi rozhodnutia rady protimonopolného úradu. V odôvodnenínapadnutého rozsudku sa najvyšší súd okrem rozsiahlych úvah o vzťahu európskehoa vnútroštátneho súťažného práva, aplikácii zásad trestnoprávneho postihu na správnetrestanie a na požiadavky na výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy vysporiadalaj s námietkou účastníkov konania o porušení základného práva na zákonného sudcuz dôvodu nesprávne obsadeného odvolacieho senátu.
Sťažovateľky s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia a sú tohonázoru, že týmto rozsudkom, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu došlok porušeniu nimi označených práv.
Sťažovateľka v 1. rade vo vzťahu k namietanému porušeniu ňou označených právv odôvodnení sťažnosti uviedla:
«Predmetná vec bola Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa doručená (nápad) Najvyššiemu súdu SR dňa 25. 6. 2009. Vec bola pridelená senátu 1 S správneho kolégia.
Podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009, senát 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov v agende SŽH-PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008.
Sťažovateľ nemá taktiež vedomosť o akomkoľvek opatrení alebo inom akte predsedu Najvyššieho súdu SR, ktorým by sa uvedený rozvrh práce v tejto časti a súvislosti menil, resp. dopĺňal. Pre prípad ak by aj bolo vydané takéto opatrenie predsedu najvyššieho súdu, ktoré by prikazovalo vec prideliť senátu 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka, sťažovateľ poukazuje na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a uvádza, že mu nie sú zrejmé dôvody vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúce z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorými by došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012). V takom prípade, by postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľa (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), a vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu... (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012). Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senát 1 S nerozhoduje v agende SŽH-PMÚ ani podľa Rozvrhu práce na rok 2010, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2011, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2012.
Sťažovateľ má za to, že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu 1 S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR....
Podľa Rozvrhu práce (platného ako pre rok 2009, aj v roku 2010, podobne aj v roku 2011) rozhodujú v správnych veciach, o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, senáty v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti Protimonopolnému úradu (PMÚ – register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva (ÚPV – register Sžhuv) – Register Sžh.
Z uvedeného jasne a jednoznačne vyplýva, že v registri Sžh existovali v roku 2009 dva ďalšie registre, a to register Sžhpu a register Sžhuv. Ďalej je zrejmé, že register Sžhpu a Sžh/PMÚ (výraz použitý pri časti o senáte 1 S) označujú totožný register v agende rozhodovania proti Protimonopolnému úradu. Iný výklad ani objektívne nie je možný. Tvrdenie odporcu, že „išlo o dve (okrem iných) samostatné kvalifikačné kritériá agendy“, preto nemôže obstáť, nakoľko nemá oporu v Rozvrhu práce....
Ďalším dôvodom, ktorý vedie sťažovateľa k záveru o porušení vyššie označených základných práv, je zmena v zložení senátu 1 S, ku ktorej došlo v roku 2009. Tak ako detailne popisuje samotný odporca vo svojom rozsudku (strany 112-114 Rozsudku), na základe bodu č. 9 Opatrenia č. Spr 162/2009-20 vydaného dňa 24. 09. 2009 predsedom najvyššieho súdu, boli sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., pridelení do senátu 1 S. Títo sudcovia sa zjavne cítia byť nezákonnými sudcami v rozhodovaní senátu 1 S, teda aj v rozhodovaní v prejednávanej veci. Ako je zrejmé z odôvodnenia Rozsudku, títo sudcovia viackrát iniciovali písomnými podaniami, aby vedenie odporcu rozhodlo o zákonnosti zloženia senátu v rozhodovaní o predmetnej veci sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009. Už toto samotné podľa sťažovateľa preukazuje, že vo veci nemohol rozhodnúť zákonný súd (senát), nakoľko prinajmenšom dvaja jeho členovia o tom otvorene (dokonca v samotnom odôvodnení Rozsudku) vyjadrili pochybnosti. Zároveň je zrejmé, že tieto pochybnosti u týchto sudcov aj naďalej pretrvávajú, a senát 1 S sa rozhodol v predmetnej veci meritórne rozhodnúť len na podklade vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá mala uviesť, že „nie je dôvod na akékoľvek zosúladenie zloženia senátu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009“...»
Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jehonamietanom rozsudku nie sú „odôvodnené, nie sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ani presvedčivé, a nie sú založené na riadnej a presvedčivej aplikácii platného a účinného právneho predpisu“.
Sťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že nedal odpoveď na právnea skutkovo relevantné otázky, pričom sa najmä náležitým spôsobom nevysporiadal s jejtvrdením, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (protimonopolného úradu a radyprotimonopolného úradu) sú nepreskúmateľné. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu podľasťažovateľky „nezodpovedá zákonu..., je v rozpore s rozhodovacou praxou správnych súdov... a... zároveň je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko ani z (rozsiahleho) odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť, čo presne považoval odporca za podstatné pre záver, že tieto rozhodnutia(protimonopolného úradu a rady protimonopolného úradu, pozn.) nie sú nespreskúmateľné“.
Okrem toho sťažovateľka v 1. rade zastáva názor, že najvyšší súd nesprávne aplikovalzásady správneho trestania tým, že sa „odchýlil od rozhodovacej praxe iných senátov Najvyššieho súdu pri hodnotení konkretizácie skutku a otázky použitia analógie trestného práva v správnom trestaní“, pričom tento názor podrobne v sťažnosti odôvodňuje.
Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že najvyšší súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v okolnostiach danej veci «malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro reo, nakoľko správne orgány nedisponovali dôkazmi na preukázanie protiprávneho konania sťažovateľa a ostatných účastníkov konania a svoje rozhodnutia založili len na indíciách, nepriamom dôkaze o údajne „neštandardne“ podobných indexoch cien. Týmto sa odporca vôbec nezaoberal, ale naopak argumentoval v presvedčení o vine každého z účastníkov konania (vrátane sťažovateľa) zo spáchania správneho deliktu. Povinnosť aplikovať zásadu in dubio pro reo je bežná aj v praxi Protimonopolného úradu, ktorý ju aplikuje vo svojich rozhodnutiach pri skúmaní dohôd obmedzujúcich súťaž (napr. rozhodnutie č. 2011/KH/1/1/055 zo dňa 22. decembra 2011)...
... závery súdu, sú však všeobecnými a sumarizujúcimi konštatovaniami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. výsledkom dokazovania odporujú...».
Za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v 1. rade považuje ajto, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil ústne pojednávanie, hoci podľanej „to bolo potrebné vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania... a časový odstup od prijatia prvostupňového rozhodnutia“, ako aj z dôvodu, že „vo veci sa jedná o preskúmanie rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR..., ktorým boli uložené sťažovateľovi a iným účastníkom konania zjavne vysoké pokuty“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka v 1. rade navrhla, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
Sťažovateľka v 2. rade záver o porušení ňou označených práv namietanýmrozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodnilatakto: „Sme toho názoru, že k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi... došlo tým, že predseda NS SR svojím opatrením uskutočnil v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, zmeny v obsadení senátu 1 S tak ako ich popisujú aj sudcovia senátu v odôvodnení rozsudku NS SR. Okrem toho, že bol príslušný senát obsadený nezákonnými sudcami máme za to, že táto skutočnosť mala aj reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (III. ÚS 212/2011)...
Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu... Podľa zákona o súdoch zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka (§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch). Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať...
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku NS SR z opatrenia ktorým došlo k nahradeniu zákonných sudcov (JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD.) inými sudcami NS SR (sudcami Berthotyovou a Gavalcom) nevyplýva relevantný dôvod vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch. Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce v časti týkajúcej sa príslušného odvolacieho senátu (t. j. senátu 1S), ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené a špecifikované ako v príslušnom a spornom opatrení tak ani v žiadnom z písomných vyjadrení predsedu NS SR (resp. jeho podpredsedníčky). V súvislosti s nahradením sudcov NS SR JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD. inými sudcami NS SR v senáte S 1 tiež nebolo zistené, že by títo boli v čase vydania opatrenia predsedu NS SR, t. j. dňa 24. Septembra 2009 dlhodobo neprítomní..., resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho našu vec.... vydaním označeného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (t. j. po dni 25. jún 2009). V našej veci konal senát 1 S v takom zložení, ktorý podľa nášho názoru nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR prerokúvajúceho našu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu... a v nadväznosti na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch... sme toho názoru, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nie je možné (je neprípustné a nezákonné) bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. Takéto konanie je v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.
Aj keď pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo už zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich... (III. ÚS 212/2011).
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu NS SR prerokúvajúceho našu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní našej veci sa zúčastnili nezákonní sudcovia, mala ich účasť v konaní vedenom NS SR pod spis. zn. 1 Sžhpu/1/2009 reálny vplyv na rozhodnutie v našej veci. Personálne preobsadený senát NS SR totiž vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie. Na tomto základe sme rovnakej mienky ako je názor Ústavného súdu SR ktorý sa v obdobnej/rovnakej veci vyjadril vo svojom náleze z 13. augusta 2013 spis. značka IV. ÚS 459/2012-73, resp. tiež v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, a to že NS SR napadnutým rozsudkom porušil naše základné právo na zákonného sudcu...“
Sťažovateľka v 2. rade je zároveň presvedčená o porušení jej základného právana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to nedostatočným odôvodneníma arbitrárnosťou namietaného rozsudku. Podľa sťažovateľky v 2. rade arbitrárne sú najmä„tvrdenia a závery v ktorých nedostatočne a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov a argumentov došiel NS SR, a podľa nás chybne, k záveru, že princípy trestného práva nemožno aplikovať na náš prípad v ktorom išlo o správne konanie, spáchanie správneho deliktu a uloženie pokuty za správny delikt. Konkrétne ide o posúdenie povinnosti správneho orgánu (v našom prípade žalovaného) uplatniť v prípade súbehu viacerých správnych deliktov absorpčnú zásadu (t. j. povinnosť uložiť sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný) a/alebo povinnosť správneho orgánu vo výrokovej časti uviesť popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania.
Nerešpektoval pritom ani judikatúru samotného NS SR (napr. Rozsudok NS Slovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007).“.
Sťažovateľka v 2. rade v odôvodnení sťažnosti tiež uviedla, že «NS SR sa... síce stotožnil s názorom, že uloženie pokuty za protisúťažné konanie patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva do „trestnoprávnej časti“ no na druhej strane bez uvedenia relevantných a presvedčivých dôvodov (a aj napriek tomu, že extenzívne citoval Nariadenie č. 1/2003 Komisie) neuznal, že vyššie uvedené zásady trestného práva by bolo možné uplatniť aj v našom prípade, pričom sa riadne nevysporiadal ani s judikatúrou NS SR vo veciach týkajúcich sa trestania za správne delikty (a ktorá hovorí v prospech použitia... uvedených zásad aj pre oblasť trestania za správne delikty).... celkovo vyznieva rozsudok NS SR veľmi rozsiahlo, nekonzistentne a niekedy bez možnosti pochopiť jeho vnútornú štruktúru a vzájomné súvislosti, a to aj keď je v ňom uvedených množstvo citácií a odkazov na predpisy (vrátane komunitárneho práva) a judikatúru (slovenskú, českú a európsku)...
Záver o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a zároveň o jeho arbitrárnosti dokazuje a podporuje nakoniec aj samotné tvrdenie senátu NS SR a jeho sudcov, ktorí v našej veci rozhodovali... Senát... v odôvodnení rozsudku NS SR vážnym spôsobom spochybnil svoju schopnosť, kvalifikovanosť a dostatočnú odbornosť vo veci rozhodnúť... a zároveň schopnosť zabezpečiť súlad rozhodnutia s európskou legislatívou a predpismi Európskej únie. Takýmto postupom paradoxne sám senát vyslovil pochybnosti o naplnení čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru... a vážnu pochybnosť o tom, že rozsudok spĺňa požadované kritériá presvedčivosti, logiky, spravodlivosti a zákonnosti ktoré sú obsahom a imanentnou súčasťou nášho práva podľa čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru...».
Sťažovateľka v 2. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vyslovíporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok a vec vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume20 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Sťažovateľka v 3. rade vyčíta namietanému rozsudku najvyššieho súdu jeho zjavnúarbitrárnosť, neodôvodnenosť jeho skutkových zistení a právnych záverov, ako aj porušenieprincípu prezumpcie neviny. V súvislosti s týmto tvrdením bližšie uvádza:
„Úrad kvalifikoval konanie Účastníkov konania ako dohodu obmedzujúcu súťaž vo forme dohody podnikateľov a porušenie ZOHS (zákon o ochrane hospodárskej súťaže,pozn.) a ZFEÚ (Zmluva o fungovaní Európskej únie, pozn.). Najvyšší súd sa s týmto záverom stotožnil.
Znaky skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme dohody sú nasledovné:
(a) súhlasný prejav vôle podnikateľov; (b) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie súťaže.
Všetky vyššie uvedené znaky je potrebné preukazovať dostatočne individualizovane, t. j. vo vzťahu ku každému dotknutému súťažiteľovi individuálne. Inými slovami, v konkrétnom prípade bolo potrebné preukázať, že pri podaní ponuky vo Verejnej súťaži Sťažovateľ konal v zhode, v kolúzii s inými Účastníkmi Verejnej súťaže.
Úrad nepreukázal žiadny súhlasný prejav vôle medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi konania. Existenciu tohto súhlasného prejavu vôle a koluzívne správanie Sťažovateľa prezumoval na základe jediného nepriameho dôkazu vo forme podobnosti cenových indexov. Úrad opomenul vysporiadať sa s vysvetlením Sťažovateľa, že podobnosť cenových indexov nemusela byť výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a že tretie strany mohli získať prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa. Úrad v rozpore so základnou logikou dokazovania presunul na Sťažovateľa dôkazné bremeno preukázania toho, že podobnosť cenových indexov nebola výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Úrad opomenul prihliadnuť na dôkazy získané samotným Úradom, ktoré potvrdzujú záver o neexistencii akejkoľvek komunikačnej platformy medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi konania a zobrať do úvahy ďalšie indície, ktoré vyvracali jeho záver o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou Úradu bez toho, aby vykonal akékoľvek dodatočné dokazovanie a poskytol akékoľvek rozumné vysvetlenie, prečo sa odchýlil od záverov prezentovaných v Rozsudku KS.... vzhľadom na povahu sankcií ukladaných pre porušenie noriem súťažného práva v konaní pred Úradom a Najvyšším súdom sa musí aplikovať princíp prezumpcie neviny a z neho vyplývajúca zásada in dubio pre reo, a to v celom rozsahu, ako sa tieto aplikujú v rámci trestného konania. Analýza viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, slovenských a českých súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a stanovísk právnej vedy prezentovaná Sťažovateľom v tejto Sťažnosti poskytuje presvedčivý argument na podporu názoru, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú neakceptovateľné z pohľadu nárokov kladených na proces dokazovania v rámci aplikácie princípu in dubio pro reo. Na základe analýzy všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ týkajúcich sa aplikácie európskych súťažných predpisov, na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd na podporu záverov prezentovaných v Rozsudku NS, Sťažovateľ jednoznačne preukazuje, že postup a argumentácia Úradu a Najvyššieho súdu nemá oporu ani v týchto rozhodnutiach. Sťažovateľ vysvetľuje, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a porušení ZOHS a ZFEÚ sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. nemajú žiadny základ vo vykonanom dokazovaní Odôvodnenie Rozsudku NS je nelogické, nepresvedčivé a vnútorne protirečivé. Napadnutý Rozsudok NS nesie všetky znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia a porušuje právo Sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie a prezumpciu neviny podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a ods. 2, čl. 40 ods. 2, Listiny a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru.“
Sťažovateľka v 3. rade ďalej argumentuje, že «V doterajšej rozhodovacej praxi Komisie sa nevyskytol žiadny prípad, v ktorom by Komisia konštatovala porušenia čl. 101 (1) ZFEÚ iba na základe nepriamych dôkazov...
Na konanie o správnych deliktoch podľa ZOHS a ZFEÚ sa musia aplikovať aj všetky záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 40 ods. 2 Listiny. V prospech tohto záveru svedčí všeobecná povaha noriem obsiahnutých v ZOHS/ZFEÚ, preventívny a represívny účel sankcií podľa ZoHS/ZFEÚ ako aj ich mimoriadna tvrdosť. V sústave štátnych orgánov neexistuje zrejme žiadny iný orgán, ktorý by mohol uložiť vyššie peňažné sankcie ako Úrad. Rozhodnutie Úradu je ďalej dôvodom na vylúčenie z procesu verejného obstarávania, čo môže byť pre podnikateľa likvidačným.
... Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak, treba ich vyložiť v jeho prospech. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.
... Z princípu in dubio pro reo vyplývajú osobitné požiadavky na použitie nepriamych dôkazov. Súd síce môže založiť výrok o vine aj na nepriamych dôkazoch, ale len za predpokladu, že tvorí vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov, ktoré sa vzájomne doplňujú a na seba nadväzujú a ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Nepriame dôkazy, ktoré síce podporujú dôvodné podozrenie voči obvinenému, ale nevylučujú rozumnú možnosť, že obvinený nie je páchateľom deliktu, resp. že páchateľom deliktu je iná osoba, nesú dostatočným podkladom pre uznanie viny obvineného. Z tohto je možné vyvodzovať záver, že aplikácia princípu in dubio pro reo vylučuje, aby výrok o vine bol založený na jednom nepriamom dôkaze.... Závery Úradu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú založené na jedinom, a to nepriamom dôkaze, ktorým je podobnosť cenových indexov.
Ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré Úrad zhromaždil v rámci správneho konania nemajú hodnotu dodatočných nepriamych dôkazov ktoré by preukazovali účasť Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Tieto dodatočné dôkazné prostriedky len preukazujú, že podobnosť cenových indexov je neobvyklá.
Úrad nielenže nepreukázal žiadne kontakty medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi Verejnej súťaže, v rámci ktorých došlo k výmene informácie o cenách, resp. uzavretiu Zakázanej dohody, ale Úrad nepreukázal žiadne kontakty medzi ním a ostatnými Účastníkmi Verejnej súťaže. Žiaden z dôkazov, ktoré Úrad použil na preukázanie kontaktov medzi Účastníkmi Verejnej súťaže, sa Sťažovateľa žiadnym spôsobom netýka.
... Už v konaní pred Úradom Sťažovateľ namietal, že nie je možné rozumne vylúčiť, že tretie strany získali prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa a že týmto sa vysvetľuje aj neobvyklá podobnosť cenových indexov...
Rovnako argumentoval Sťažovateľ aj v konaní pred Najvyšším súdom. Sťažovateľ ďalej namietal, že názor Úradu ohľadom rozloženia dôkazného bremena v konaní pred ním je jednoznačne v rozpore s platným právom. Názor Úradu, že Účastník konania je povinný preukázať fakt odcudzenia/straty dokladov je nesprávny. Najvyšší súd sa však v celom rozsahu stotožnil so závermi Úradu a zopakoval jeho argumentáciu... Najvyšší súd dokonca tvrdí, že... argument Sťažovateľa, ktorým Sťažovateľ vysvetľuje konštantnosť cenových indexov je irelevantný, nakoľko podľa názoru Najvyššieho súdu konštantnosť indexov nie je možné vysvetliť inak, než kolúziou všetkých Účastníkov konania...
Sťažovateľ vykonal analýzu všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ, na ktoré sa odvoláva vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd. Sťažovateľ skúmal, na akých dôkazoch boli založené závery Komisie, resp. súdov EÚ o porušení čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Výsledky tejto analýzy... potvrdzujú, že žiadne rozhodnutie Komisie alebo súdov EÚ nebolo založené výlučne na jedinom nepriamom dôkaze.
... Už samotný fakt, že záver Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode je založený na jedinom nepriamom dôkaze, ktorý bol vyvrátený Sťažovateľom na základe rozumných, hodnoverných argumentov, je dostatočný na preukázanie toho, že závery prezentované Najvyšším súdom v Rozsudku NS sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, resp. takýto záver nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Navyše, Najvyšší súd sa žiadnym rozumným spôsobom nevysporiadal s dôkazmi a indíciami, ktoré podporovali tvrdenie Sťažovateľa o tom, že sa žiadnej Zakázanej dohody nezúčastnil...».
Podľa sťažovateľky v 3. rade namietané porušenie práva na zákonného sudcu spočívav zmene v zložení senátu rozhodujúceho v jej veci uskutočnenej po začatí konaniaopatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009, pričombližšie uvádza:
„... zmena rozvrhov práce realizovaná... uvedeným opatrením, ktorým po napadnutí odvolania Najvyššiemu súdu v Sťažovateľovom prípade došlo k nahradeniu dvoch z trojice členov odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok stanovených v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch... a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce a predstavujú porušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu...
... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.... Z opatrenia predsedu Najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami Najvyššieho súdu.
... vydaním označeného opatrenia predsedu Najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov.
... Na túto skutočnosť upozorňovali dokonca samotní členovia senátu Miroslav Gavalec a Elena Berthotyová. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je namieste konštatovať, že vydaním napadnutého Rozsudku NS Najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor Sťažovateľa zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu (nález... zo dňa
18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011-140, nález... zo dňa 13. augusta 2013, sp. zn. IV. ÚS 459/2012).
... zmena zloženia senátu mala za následok nielen porušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu, ale aj porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže o odvolaní podľa všetkého rozhodoval senát, ktorý nemá skúsenosť s uplatňovaním súťažného práva. Podľa názoru Sťažovateľa tento záver vyplýva z odôvodnenia Rozsudku NS...“
Sťažovateľka v 3. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2,čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, aby zrušil namietanýrozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
Sťažovateľka vo 4. rade vo svojej sťažnosti uviedla, že „vydaním Konečného rozhodnutia senátom, ktorého personálne zloženie bolo odlišné od zákonne pridelených sudcov, Najvyšší súd porušil Sťažovateľovo právo na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru“. V tejto súvislosti ďalejargumentuje, že «dňom 25. júna 2009 sudcovia Belko, Reissenaureová a Poláčková stali zákonnými sudcami v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.
... Ak nie sú splnené osobitné zákonné podmienky, nemožno následne meniť personálne zloženie senátu v už pridelených veciach. Tieto zákonné podmienky sú ustanovené v § 50 ods. 1 Zákona o súdoch, znenie ktorého indikuje, že zmeny v zložení senátu (vo vzťahu k už prideleným veciam) sú možné len z dôvodov v ňom uvedených (písmená d) a e)).
... Neexistuje však žiaden náznak toho, že... dôvody, ktoré sú vymedzené v § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch sú relevantné pre tento prípad, keďže žiadne takéto odôvodnenie nie je uvedené v Opatrení predsedu. Opatrenie predsedu v skutočnosti neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie príslušnej zmeny. Takáto zmena zloženia senátu v už pridelených veciach je prinajmenšom účelová, a teda nemôže byť považovaná za vylučujúcu „možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“ Sťažovateľ tvrdí, že nedostatok odôvodnenia sám o sebe spôsobuje, že Opatrenie predsedu je arbitrárne, nepreskúmateľné, a preto nezákonné.
... je zrejmé, že zmena personálneho zloženia senátu 1S, ktorá je výsledkom Opatrenia predsedu, nebola vykonaná spôsobom ustanoveným Zákonom o súdoch a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, a teda sudcovia, ktorí rozhodovali v tejto veci (t. j. ktorí vydali Konečné rozhodnutie) nie sú zákonnými sudcami v zmysle článku 48 Ústavy, článku 38 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.
... Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie uvedený názor... zdieľajú tiež príslušní sudcovia (t. j. sudcovia Berthotyovou a Gavalcom). V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje najmä na strany 112 až 114 Konečného rozhodnutia...
Keďže táto sťažnosť smeruje proti... konečnému meritórnemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu... a keďže vady vyplývajúce zo zmeny personálneho zloženia senátu neboli odstránené pred vydaním Konečného rozhodnutia,... rozhodnutie Ústavného súdu (III. US 390/2010) nie je v tomto prípade vôbec relevantné.».
Namietané porušenie práva na súdnu ochranu najvyšším súdom sťažovateľkavo 4. rade odôvodnila „odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe v Konečnom rozhodnutí bez vysvetlenia uvedeného odklonu dostatočnými a presvedčivými dôvodmi“. V tejtosúvislosti tiež uviedla:
«Až do vydania Konečného rozhodnutia existovala ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu podľa ktorej každé rozhodnutie ohľadom takzvaného „iného“ správneho deliktu v oblasti správneho trestania... muselo obsahovať presný a nezameniteľný popis skutku (z dôvodu trestnej povahy konania).
... V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu v oblasti správneho trestania, sp. zn. 2 Sžo/106/2007, 3 Sžf/74/2007, 6 Sžo/96/2007, 6 Sžo/133/2007 a 6 Sžo/6/2008...
Vyššie uvedené potvrdil tiež Krajský súd, ktorý dospel k záveru, že: [...] preskúmavané rozhodnutia [t. j. Rozhodnutie PMÚ a prvostupňové rozhodnutie] neobsahujú takú konkretizáciu skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia nie je uvedená nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie... Najvyšší súd však nepotvrdil vyššie uvedené závery ohľadom požiadaviek na náležitosti výroku Rozhodnutia PMÚ, ktoré boli prijaté ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu... Práve naopak - Najvyšší súd sa zreteľne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vo vzťahu k náležitostiam, ktoré musí obsahovať výrok správneho rozhodnutia o inom správnom delikte (t. j. aj výrok Rozhodnutia PMÚ).
... Ustálená rozhodovacia činnosť bola pritom stabilná po relatívne dlhú dobu a bola potvrdená viacerými rozhodnutiami. Sťažovateľ teda... očakával, že Najvyšší súd uvedie veľmi detailné a presvedčivé zdôvodnenie svojho náhleho odklonu.
... Najvyšší súd však úplne nedostatočne odôvodnil svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, t. j. nevysvetlil prečo v tomto prípade požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ (o inom správnom delikte) nemajú byť posudzované analogicky podľa Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch a prečo výrok Rozhodnutia PMÚ nemusí obsahovať príslušné náležitosti.
... Sťažovateľ... z... odôvodnenia (namietaného rozsudku, pozn.) nerozumie, prečo by Odporúčanie [Odporúčanie Rady Európy č. R (91)77 o správnych sankciách, pozn.] malo Najvyššiemu súdu brániť analogicky posudzovať požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ len z dôvodu, že neobsahuje požiadavku na taký postup. Podľa Sťažovateľa aj za predpokladu, že by Odporúčanie mohlo byť považované za zdroj práva, ktorý má byť aplikovaný v tomto prípade..., táto skutočnosť by sama o sebe nemala súdu brániť, aby použil iné relevantné právne normy (napr. Trestný poriadok a Zákon o priestupkoch) - napríklad analogicky.... Rovnako nie je jasné, prečo by mal článok 2 ods. 2 Ústavy brániť Najvyššiemu súdu analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch, keďže takáto prax je široko akceptovaná ako bežný právny nástroj pri interpretácií a aplikácii práva. V oblasti správneho práva bola analogická aplikácia noriem trestného práva akceptovaná tiež samotným Najvyšším súdom, napríklad v oblasti správnych sankcií. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 8 Sž/18/2011... Okrem všeobecných teoretických úvah Najvyššieho súdu, ktoré sú citované vyššie Sťažovateľ dokázal identifikovať iba nasledovný argument Najvyššieho súdu, prečo by analógia v tomto prípade nemala byť použitá: „... najvyšší súd zdôrazňuje osobitosti konania o ochrane hospodárskej súťaže, ktorých konaní v porovnaní s konaniami o priestupkoch nie je až toľko, že by iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba zameniteľnosti konaní s výskytom možných procesných prekážok vo forme litispendecie alebo res iudicata.“
... Toto mimoriadne stručné odôvodnenie Najvyššieho súdu vo vzťahu k závažnému odklonu od jeho vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe, výsledkom ktorého je tiež odlišná ochrana práv Sťažovateľa v porovnaní s podobnými prípadmi, však Sťažovateľ považuje za úplne nedostatočné a nepresvedčivé. Podľa názoru Sťažovateľa len samotný počet deliktov určitého druhu nemôže odôvodniť nedostatok riadneho označenia údajného deliktu...
Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd nevysvetlil odklon od svojej vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe dostatočnými a presvedčivými dôvodmi a mimoriadne stručné odôvodnenie, ktoré v tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol je podľa Sťažovateľa úplne nedostatočné a nepresvedčivé.»
Sťažovateľka vo 4. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vyslovíporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
Sťažovateľka v 5. rade v sťažnosti uviedla, že «Opatrením Najvyššieho súdu o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu na rok 2009 č. Spr 162/2009-20 došlo k zmene zloženia senátu Najvyššieho súdu a to bez toho, aby boli splnené podmienky, na základe ktorých je možné v zmysle Zákona o súdoch a Rozvrhu práce Najvyššieho súdu zmeniť zákonného sudcu.
... V dôsledku prijatia Opatrenia došlo k zmene dvoch z troch členov senátu 1 S, ktorý rozhodoval o Odvolaní, a zloženie senátu 1S sa zmenilo na: riadiaci predseda senátu JUDr. Igor Belko, druhý predseda senátu JUDr. Miroslav Gavalec a členka senátu JUDr. Elena Berthotyová.
... Z Opatrenia nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v Rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch...
Pri sudcoch, ktorí boli Opatrením vylúčení so senátu 1S, podľa všetkého neexistoval prípad dlhodobej neprítomnosti (spravidla spočívajúci v dlhodobej pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu 1S. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že obaja títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov práce zaradení do správneho kolégia najvyššieho súdu (JUDr. Zdenka Reisenauerová ako druhá predsedníčka senátu 8S a JUDr. Alena Poláčková ako členka senátu 2S).
... Zmeny v Rozvrhu práce uskutočnené Opatrením boli preto vykonané v rozpore s ustanoveniami § 50 ods. 2 písm.) c), d) a e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností predvídaných Rozvrhom práce, ktorý na podklade Zákona o súdoch predstavuje právny rámec a garanciu rozhodovania zákonného sudcu (či senátu v zložení zo zákonných sudcov). Opatrenie preto predstavuje ústavne nesúladnú zmenu Rozvrhu práce, ktorá nerešpektuje predvídateľnosť možnosti zmien zákonného senátu.
... Postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal v predmetnej veci 1S Sžhpu 1/2009 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci Sťažovateľa, nakoľko personálne preobsadený senát 1S vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie (porovnaj III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012-73), a to jednomyseľne..., pričom väčšina z členov senátu (dvaja z troch) bola ustanovená nezákonne.
Nahradenie sudcov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej sudcami JUDr. Miroslav Gavalec a JUDr. Elena Berthotvová je porušením práva Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny, ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...».
Podľa sťažovateľky v 5. rade je namietaný rozsudok „neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“, čo odôvodnila tým, že „Najvyšší súd v Rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval na podstatné argumenty Sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre riadne posúdenie predmetu sporu... Najvyšší súd sa, okrem iného,
- nevysporiadal s nedostatočnou konkretizáciou údajného porušenia súťažného práva zo strany Sťažovateľa. Konštantná judikatúra slovenských sudov vyžaduje, aby pri správnych deliktoch došlo k presnému popisu konania, z ktorého je subjekt obvinený. Splnenie tejto povinnosti si vyžaduje presný opis skutku s uvedením spôsobu, ako sa stal. V Prvostupňovom rozhodnutí ako aj v Rozhodnutí Rady takáto špecifikácia absentuje. Najvyšší súd nijako nezdôvodnil na základe čoho sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry v tejto oblasti.
- nevysporiadal s nedostatkom dôkazov predložených Úradom na preukázanie toho, že došlo ku koluzívnemu správaniu, a že sa Sťažovateľ podieľal na činnosti, ktorej cieľom bolo koluzívne správanie.“.
Sťažovateľka v 5. rade preto navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušeníjej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009z 30. decembra 2013, zrušil namietaný rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
Na výzvu ústavného súdu z 3. februára 2015 sa k sťažnostiam sťažovateliekv 1. až v 5. rade vyjadril najvyšší súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. DanielouŠvecovou, podaním doručeným ústavnému súdu 3. marca 2015, ktorá vo svojom stanoviskuk veci uviedla:
«K námietke týkajúcej sa personálneho obsadenia senátu, ktorý vo veci rozhodol poukazujem na to, že predmetná vec pod sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 napadla do senátu 1S dňa 25. 06. 2009, kedy podľa Rozvrhu práce na rok 2009 (Ôsma časť, str. 37) sa senát 1S skladal z riadiaceho predsedu senátu JUDr. Igora Belka, druhej predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členky JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. Ďalšia členka, JUDr. Elena Berthotyová, PhD. (ďalej len sudkyňa Berthotyová ) v zmysle citovaného rozvrhu bola v uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD. (ďalej len sudca Gavalec) bol v tom čase druhým predsedom iba v senáte 5S.
Po príchode sudcov Gavalca a Berthotyovej do senátu 1S na základe bodu 9. Opatrenia č. Spr 162/2009-20 vydaného dňa 24. septembra 2009 predsedom Najvyššieho súdu JUDr. Štefanom Harabinom, (dalej len „predseda Najvyššieho súdu“) uplatnili členovia senátu 1S voči prijatiu opatrenia námietky, ktoré však neboli zohľadnené. Členom senátu Gavalcovi a Berthotyovej zaradeným do senátu 1S opatrením č. Spr 162/2009-20 vydaným dňa 24. septembra 2009 bola uložená povinnosť (potvrdená aj stanoviskom vedenia správneho kolégia z 10.08.2011) zúčastniť sa aj rozhodovania v agende, ktorá senátu 1S došla do účinnosti tohto opatrenia, t. j. aj v uvedenej veci 1 Sžhpu 1/2009.
V priebehu procesu oboznamovania sa s obsahom súdneho spisu, bola na viacerých poradách senátu riešená otázka zákonných sudcov v prejednávanej veci. Podaním z 08. 08. 2011 sudca Gavalec upozornil vedenie Najvyššieho súdu na právne dôsledky nálezov Ústavného súdu SR a z nich vyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu 1S v prípade prejednávania vecí prenesených zo senátu 5S, ktoré podanie však vedením kolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného pridelenia veci senátu 1 S bola spomenutá aj v námietke žalobcu 1/ v podaní adresovanom predsedovi NS SR dňa 7. 9. 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. 6. 2012.
Dňa 23. 08. 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi Najvyššieho súdu vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu 1S vo veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 v nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. 08. 2011 a odporúčanie vyplývajúce z odpovede zo dňa 10. 08. 2011 (Snj 48/2011), v záujme zabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na Správnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci rozvrh práce týkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.
Vzhľadom k tomu, že sudcovia Berthotyová a Gavalec na podnet nedostali žiadnu odpoveď a v predmetnej veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 nebolo podľa ich názoru ustálené personálne zloženie senátu, ktoré má vo veci konať a rozhodovať, dňa 17. 9. 2013 zaslali predsedovi Najvyššieho súdu urgenciu podnetu a žiadali, aby k podaniu zo dňa 23. 8. 2013 zaujal stanovisko.
Dňa 23. 9. 2013 predseda Najvyššieho súdu na urgenciu odpovedal, tak, že poveril vybavením podnetu podpredsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jarmilu Urbancovú (ďalej len „podpredsedníčka Najvyššieho súdu“).
Podpredsedníčka Najvyššieho súdu zaslala dňa 25. 09. 2013 sudcom Berthotyovej a Gavalcovi odpoveď, v ktorej uviedla, že jej bol na priame vybavenie predsedom Najvyššieho postúpený podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa zloženia senátu vo veci sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009.
Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 459/2012 z 13. augusta 2013) označený nález sa vzťahuje iba na konkrétnu vec sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010. V súvislosti s uvedeným sudcom Berthotyovej a Gavalcovi dala do pozorností nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko.
Podľa podpredsedníčky Najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať a teda svoju rozhodovaciu činnosť nezjednotil, nie je dôvod na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009.
Vzhľadom k tomu, že sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným námietkam voči zloženiu senátu, ktorý má rozhodovať a konať takto uložená povinnosť konať a rozhodovať vo veci 1 Sžhpu 1/2009, senát 1S majúc na zreteli najmä povinnosť sudcu (v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov) uloženú v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal a rozhodol v zložení ako je uvedený v záhlaví rozsudku č. k. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. 12. 2013.... V súvislosti s ďalšími námietkami, ktorými sťažovatelia polemizujú a nesúhlasia s postupom konajúceho senátu, jeho právnou interpretáciou a závermi odkazujem na obsah rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia, s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 O. s. p.) senátu už neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú.
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podaným sťažnostiam nevyhovel.
V zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach.»
Ústavný súd nepovažoval za potrebné citovať tú časť vyjadrenia najvyššieho súdu,ktorá sa týkala dĺžky namietaného konania, keďže sťažnosť sťažovateľky v 1. rade v častinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní bola uznesenímsp. zn. II. ÚS 893/2014 z 18. decembra 2014 odmietnutá.
Najvyšší súd sa obsahovo totožným podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca2015 vyjadril aj k prijatej sťažnosti sťažovateľky v 5. rade.
Sťažovateľka v 1. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdudoručenom ústavnému súdu 24. marca 2015 uviedla, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania o prijatej sťažnosti, a k veci ďalej uviedla:
«... V prvom rade sťažovateľ musí konštatovať, že Najvyšší súd SR vo svojom Vyjadrení neuviedol žiadnu novú skutočnosť. Naopak Vyjadrenie vyznieva skôr ako rekapitulácia skutočností, ktoré boli uvedené už čiastočne v odôvodnení napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR (strany 112-114 Rozsudku), vo vzťahu k personálnym zmenám v obsadení senátu 1S, a v liste Najvyššieho súdu SR sp. zn. Spr 948/2012 zo dňa 13. 08. 2012 vo vzťahu k námietke prieťahov v konaní....
Sťažovateľ okrem personálneho zloženia (zmien) obsadenia senátu 1S namieta v ústavnej sťažnosti (časť VI, strana 16-17)..., že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu 1S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR.“
K tejto námietke sťažovateľa sa však Najvyšší súd SR vo svojom Vyjadrení vôbec nevyjadril.
Ďalej vo vzťahu k zmene v zložení senátu 1S... sťažovateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 170/2014 zo dňa 1. júla 2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd SR ustálil svoj názor na porušenie základného práva v spojitosti s posúdením opatrenia č. Spr 162/2009 a tým aj zjednotil svoju rozhodovaciu činnosť. Ústavný súd v uvedenom náleze (sťažovateľ dáva do pozornosti, že v citovanom náleze, rovnako ako v tomto konaní, išlo o rovnaký senát Najvyššieho súdu SR - senát 1S) uviedol: „V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 212/2011). Navyše aj samotný senát III. ÚS už v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011) vyslovil porušenie základného práva iného sťažovateľa na zákonného sudcu meritórnym rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to okrem iného aj v spojitosti s vydaním opatrenia č. Spr 162/2009.“
... Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojim tvrdeniach a námietkach uvedených v ústavnej sťažnosti a navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol v zmysle petitu ústavnej sťažnosti.»
Sťažovateľka v 2. rade v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla:„Vo veci ústavnej sťažnosti môjho klienta obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. na výzvu súdu v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. oznamujem súdu, že súhlasím s upustením od ústneho pojednávania v uvedenej veci.“
Sťažovateľka v 3. rade v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenomústavnému súdu 26. marca 2015 konštatovala:
„... vyjadrenie Najvyššieho súdu zo dňa 23. 2. 2015 podporuje náš záver o tom, že došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Vyjadrenie neobsahuje žiadne argumenty, ktoré by spochybňovali naše námietky prezentované v ústavnej sťažnosti.
Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
Sťažovateľka vo 4. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdudoručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla, že „v plnom rozsahu trvá na svojich námietkach, ktoré Sťažovateľ už uviedol a podrobne opísal vo svojej Ústavnej sťažnosti.... Sťažovateľ podotýka, že námietky Sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia práva na zákonného sudcu... sú tiež nepriamo potvrdené Odporcom vo Vyjadrení.
... Sťažovateľ... súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o Ústavnej sťažnosti, ak od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“.
Sťažovateľka v 5. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššiehosúdu doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2015 uviedla, že „súhlasí s tým, aby Ústavný súd v zmysle ust. § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti, keďže je názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“. K veci zároveň uviedla: «Najvyšší súd vo vyjadrení k Sťažnosti podrobne opisuje okolnosti zmeny obsadenia príslušného senátu Najvyššieho súdu, ktorý vydal Rozsudok. Zároveň opätovne poukázal na rozhodnutie podpredsedníčky Najvyššieho súdu o podnete sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavaleca, PhD. na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (sudcovia sa odvolávali na nález Ústavného súdu... sp. zn.: IV. ÚS 459/2012). Podpredsedníčka Najvyššieho súdu vo vybavení podnetu poukázala na nález Ústavného súdu... sp. zn.: III. ÚS 390/2010, v ktorom podľa jej názoru Ústavný súd v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko a preto dospela k názoru, že judikatúra Ústavného súdu v tejto otázke nie je zjednotená a teda, že neexistujú dôvody na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“ v predmetnej veci.
Skutočnosť, že vyššie uvedení členovia senátu Najvyššieho súdu podali podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu a spôsob jeho vybavenia boli Sťažovateľovi známe a k týmto skutočnostiam sa v Sťažnosti podrobne vyjadril. V Sťažnosti uviedol, že závery podpredsedníčky Najvyššieho súdu považuje za nesprávne, keďže nález Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 bol založený na podstatne odlišných skutkových okolnostiach, nakoľko predmetná ústavná sťažnosť smerovala voči samotným opatreniam predsedu Najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce, ktorými v uvedenej veci došlo k zmene členov senátu, ešte pred meritórnym rozhodnutím vo veci samej. Dôvodom zamietnutia sťažnosti... bola skutočnosť, že Ústavný súd bol názoru, že „napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách rozvrhov práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky, pretože samy o sebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak aj na rozhodnutie vo veci, ale predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie takého vplyvu“. Po vydaní rozhodnutia v predmetnej veci a podaní opätovnej sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému v tomto konaní, však Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy porušené bolo.
V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011, v ktorom rozhodoval o sťažnosti podanej proti konkrétnemu rozhodnutie vydanému nesprávne obsadeným senátom - teda v obdobnej situácii ako v prípade Sťažnosti - Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy. V náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 zároveň presne uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol opačne ako v skoršom konaní o tejto veci vedenom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010.
... Závery Ústavného súdu vyslovené v konaniach vedenom pod sp. zn.: IV. ÚS 459/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 - v ktorých sa rovnako ako v tomto prípade rozhodovalo sťažnosti proti konkrétnemu rozhodnutiu vydanému nesprávne obsadeným senátom - sú teda totožné a nie je možné tvrdiť, že v posudzovanej právnej otázke existujú protichodné nálezy Ústavného súdu, ani že Ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať. Záver uvedený v náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 je pre rozhodnutie v tejto veci bezpredmetný, keďže... sa rozhodovalo o sťažnosti proti samotnému opatreniu o zmene zloženia senátu ešte pred rozhodnutím takéhoto senátu vo veci samej.
K vyššie uvedenej argumentácii Sťažovateľa a rozhodnutiu Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 však Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k Sťažnosti nezaujal stanovisko. Sťažovateľ sa preto aj naďalej v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v tomto smere v Sťažnosti a má za to, že Najvyšší súd vo vyjadrení ku Sťažnosti neuviedol žiadne argumenty svedčiace o tom, že Rozsudkom nebolo porušené právo Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy.
... Pokiaľ ide o ostatné námietky uvedené v Sťažnosti odkázal Najvyšší súd na odôvodnenie Rozsudku a neuviedol v tomto smere žiadne nové skutočnosti, alebo argumenty.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa Sťažovateľ v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v Sťažnosti a navrhuje, aby jej Ústavný súd v časti pripustenej na ďalšie konanie v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol o porušení namietaných základných práv Sťažovateľa v súlade so záverečným návrhom Sťažnosti.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospelk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietanéhoporušenia sťažovateľkami označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažností je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateliek, podľa ktorejrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 vydanýmv konaní o odvolaní protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu došlok porušeniu ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a ich práva na prejednanie záležitosti nezávislýma nestranným súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených právmalo dôjsť v dôsledku nezákonne uskutočnenej zmeny v zložení senátu „1S“prerokúvajúceho vec sťažovateliek (členky senátu JUDr. Zdenka Reisenauerováa JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom,PhD., a JUDr. Elenou Berthotyovou) v čase po pridelení veci, a to opatrením predsedunajvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práceNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“).Sťažovateľka v 1. rade navyše namieta, že vec bola nesprávne pridelená na prerokovaniea rozhodnutie senátu „1S“, ktorý v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu (25. júna2009) nebol príslušný na rozhodovanie v agende hospodárskej súťaže, ergo vo veci jepríslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Obdobne podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garanciínezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou prekaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na topovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcichprideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásadapevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie vecizákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bolobsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový. Toto základnéprávo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskomsúdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovanýviacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenejprávomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziaťdo úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétnehoprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určenépredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkciek určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému sudcovi spravidla relevantné vo vzťahu k posudzovaniu ústavnejakceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia (III. ÚS 390/2010).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem inéhozaložená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti danej veci.
1.1 Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou o nesprávnom pridelení vecisťažovateliek senátu „1S“, ktorý údajne nebol v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemusúdu príslušný rozhodovať v agende hospodárskej súťaže.
Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 430/2006 ústavný súd zistil, žeodvolanie protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu bolo predloženénajvyššiemu súdu 25. júna 2009 a vec bola pridelená na rozhodnutie senátu „1S“(pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009). Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie veci(odvolania) bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2009 vydaný opatrenímpodpredsedníčky najvyššieho súdu č. Spr 852/08 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozvrhpráce na rok 2009“).
Podľa bodu 2 písm. c) ôsmej časti rozvrhu práce na rok 2009 „Senáty rozhodujú v správnych veciach...
c) v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti Protimonopolnému úradu (PMÚ - register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva (ÚPV – register Sžhuv)“. Ide o register „Sžh“, ktorý sa ďalej člení na register „Sžhpu“ a register„Sžhuv“.
Podľa rozvrhu práce na rok 2009 senát „1S“ rozhodoval o odvolaniach protirozhodnutiam krajských súdov v agende zapísanej v registri... „Sžo a Sžh – veci PMÚ“.Uvedený rozvrh práce ďalej uvádza: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008.“ Z takto citovanej časti rozvrhu práce na rok 2009 podľa sťažovateľkyv 1. rade vyplýva, že senát 1S rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajskýchsúdov „v agende SŽH – PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008“.
S uvedenou interpretáciou sťažovateľky v 1. rade sa ústavný súd nestotožnil.Predovšetkým z uvedenej formulácie: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008“ nevyplýva špecifikácia agendy podľa druhu, ale len podľa času, kedynapadla na najvyšší súd. Rovnaký odkaz na rozhodovanie vecí, ktoré napadli na najvyššísúd do konca predchádzajúceho kalendárneho roka, je uvedený aj pri ostatných senátochsprávneho kolégia najvyššieho súdu a obsahovali ho aj rozvrhy práce najvyššieho súduna roky 2010 a 2011. Podľa interpretácie sťažovateľky v 1. rade, vychádzajúc z obsahurozvrhu práce na rok 2009, by na rozhodnutie o odvolaní úradu nebol príslušný žiaden senátsprávneho kolégia, pretože v prípade všetkých senátov rozhodujúcich o odvolaniachv agende hospodárskej súťaže (Sžh – PMÚ), t. j. senátov „1S“, „2S“ a „8S“, sa v rozvrhupráce na rok 2009 pod uvedeným druhom agendy hospodárskej súťaže nachádza rovnakýodkaz „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008“. Preto interpretáciasťažovateľky v 1. rade, že uvedený odkaz sa vzťahuje práve na agendu hospodárskej súťaže,je mylná, nezodpovedajúca gramatickému, systematickému a logickému výkladurelevantných ustanovení rozvrhu práce na rok 2009.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupunajvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu „1S“, vychádzajúcz rozvrhu práce na rok 2009, nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľkou v 1.rade namietaným základným právom podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru.Ústavný súd preto vyhodnotil námietku sťažovateľky v 1. rade o porušení jej právana zákonného sudcu pridelením veci senátu „1S“ ako zjavne neopodstatnenú.
1.2 Podstatou ďalšej námietky je tvrdenie sťažovateliek, že zmeny rozvrhu prácenajvyššieho súdu realizované opatrením Spr. 162/2009, ktorým po napadnutí odvolaniaprotimonopolného úradu najvyššiemu súdu došlo k nahradeniu dvoch z troch členovodvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v zákone č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.
Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmenyv zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedusúdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to ajvo vzťahu k označenému opatreniu predsedu najvyššieho súdu (IV. ÚS 116/2011,III. ÚS 212/2011), resp. vo vzťahu k tomu istému senátu (IV. ÚS 170/2014).
Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo nebyťodňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu vprávnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodupredvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veciurčené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivýmsenátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technickýchprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bolavylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. podmienka náhodného výberu podľaodseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,samosudcov alebo súdnych úradníkov.
Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2011náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkovschválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú užpridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.
Novelizáciou zákona č. 757/2004 Z. z. zákonom č. 467/2011 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlos účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľazmeneného znenia sa náhodným výberom pomocou technických prostriedkova programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jehozmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmenav obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len aksa v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Predmetnánovelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.
Podľa § 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zmenami v rozvrhu práce sa nesmiezmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednaniea rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedusúdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkonfunkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušenývýkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.
Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte(napr. IV. ÚS 116/2011).
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súduč. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte„1S“, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bola členka senátuJUDr. Zdenka Reisenauerová nahradená členom senátu JUDr. Ing. MiroslavomGavalcom, PhD. Zároveň členka senátu JUDr. Alena Poláčková, PhD., bola nahradenáčlenkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, ktorá bola pôvodne pridelená do senátu „1S“iba na vybavovanie agendy „Sža“. Týmto opatrením tak v okolnostiach danej veci došlok zmene v zložení senátu (výmene dvoch sudcov), a teda v obsadení súdu. V zmysleopatrenia Spr. 162/2009 personálne preobsadený senát „1S“ bol príslušný ajna rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do účinnosti označeného opatrenia (teda ajvo veci sťažovateliek).
Podľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktorýmidošlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu a ktoré by bolomožné podriadiť pod citované ustanovenie zákona č. 757/2004 Z. z., z označeného opatreniapredsedu najvyššieho súdu nevyplývali a neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrenínajvyššieho súdu k prijatým sťažnostiam. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. ZdenkyRiesenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., tiež nebolo zistené, že by u nich v časevydania opatrenia Spr. 162/2009 existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla spočívajúca vdlhodobej pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnomobsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátuprerokúvajúceho vec sťažovateliek. Tieto sudkyne naďalej zostali aj po účinnosti zmenyrozvrhu práce zaradené do správneho kolégia najvyššieho súdu – JUDr. Alena Poláčková,PhD., ako členka senátu „2S“ a JUDr. Zdenka Riesenauerová ako členka senátu „8S“.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonávafunkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom prácena konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnýmisudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach užpridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone č. 757/2004 Z. z. zavedenév § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásadyvyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z., z podmienok vykonávania zmienv rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu ajpred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdupovažovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenuv obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonaťnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkovschválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)(m. m. IV. ÚS 116/2011).
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípadezo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlamiobsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť,že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti jednéhosudcu (predsedu senátu), ktorému bola vec sťažovateliek pôvodne pridelená v súlades rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z., došlo k zmenezákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.
Z toho vyplýva, že vo veci po výmene dvoch sudcov už nerozhodujú všetci pôvodnísudcovia senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci.Vo veci sťažovateliek konal a rozhodoval nový senát, ktorého zloženie však nezodpovedápožiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).
Namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013bol prijatý po účinnosti novelizácie zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorej je zmenav obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sav dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Podmienky prideleniaveci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa právnejúpravy účinnej v čase, kedy sa vec pridelila, a následne aj v čase, kedy došlo k skutočnosti,ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu (IV. ÚS 170/2014).
Vec bola pôvodne pridelená senátu „1S“ v júni 2009 a k skutočnosti, ktorá malaza následok zmenu v zložení senátu, došlo 1. októbra 2009, keď nadobudlo účinnosťopatrenie Spr. 162/2009, ktorým bol do senátu „1S“ (rozhodujúceho v právnej vecisťažovateliek) preradený sudca JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., ktorý nahradil jehodovtedajšiu členku JUDr. Zdenku Reisenauerovú, a zároveň dovtedajšia členka senátu „1S“na vybavovanie agendy „Sža“ JUDr. Elena Berthotyová nahradila jeho dovtedajšiu členkuJUDr. Alenu Poláčkovú, PhD.
K obom skutočnostiam teda došlo pred účinnosťou novelizácie zákona č. 757/2004Z. z., t. j. pred 1. januárom 2012.
Zákon č. 757/2004 Z. z. v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňovalprerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených členom senátu ako zákonnýmsudcom, v podstate novému senátu, ktorého členmi sú sudcovia, ktorým vec nebolapôvodne pridelená iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technickýchprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.
Z predložených dokumentov nevyplývajú a najvyšší súd vo svojom vyjadrení anineodôvodnil zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu prerokúvajúcehovec sťažovateliek.
Postup prerozdelenia už pridelených vecí vyplývajúci z opatrenia predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 opísaným zákonným pravidlám a záruke základnéhopráva na zákonného sudcu nezodpovedal, a preto ho možno najmä z hľadiska zárukzákladného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004Z. z. ani v inom zákone, a teda arbitrárny a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Keďžepostup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutievo veci sťažovateliek (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórnerozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním namietanéhorozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateliek na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny a ich právo na prejednanie záležitosti nezávislýma nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu knamietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto nálezu.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, a čl. 40 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
Sťažovateľky sa domáhali, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho namietaným rozsudkom došlok porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateliek dôjsťnajmä ústavne neakceptovateľným odôvodnením namietaného rozsudku, jehonepreskúmateľnosťou či jeho arbitrárnosťou.
Pri preskúmavaní tejto časti sťažností ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizáciezásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacejčinnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušilnamietaný rozsudok a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieťo veci sťažovateliek v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkámvyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo by neprimeraným zasahovaním doprávomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanoviskok veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto častisťažnostiam sťažovateliek nevyhovel (bod 8 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnostiam sťažovateliek v časti,ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol povinný namietaný rozsudokpodľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy (ako aj podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákonao ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň považoval za potrebné v záujme efektívnejochrany práv sťažovateliek vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súdena ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a preto musí vo vecisťažovateliek opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúcobsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavnýmsúdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení vecina ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákonao ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ajo náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpenímv konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľka v 1. rade si v podaní z 24. marca 2015 uplatnila trovy konaniapozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 59 639,64 € podľa § 11 ods. 3(veta za bodkočiarkou) vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, tedapri výpočte trov konania vychádzala z hodnoty sporu (zo sumy uloženej pokuty) v konanípred všeobecnými súdmi. Obdobne sťažovateľka v 2. rade si v sťažnosti uplatnila trovykonania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, ktoré vyčíslila v sume1 664,47 €, pričom „základom pre ocenenie je výška pokuty uložená druhostupňovým rozhodnutím“.
Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožnýs predmetom konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namietaporušenie svojich základných práv a slobôd. Predmet konania pred ústavným súdom(ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch(III. ÚS 36/09).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek preto ústavný súd vychádzalz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky a priznal každejsťažovateľke nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnejslužby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jedenúkon vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). Za dva úkonyvykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 268 €, a dvakrát režijnýpaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) po 8,04 €, teda 16,08 €, a za jeden úkon vykonaný v roku2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, preto odmena predstavuje sumu432,30 €. Uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhláškya podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.Trovy právneho zastúpenia každej zo sťažovateliek boli priznané v celkovej sume 518,68 €(body 3, 4, 5, 6 a 7 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnychzástupcov sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.
Sťažovateľka v 2. rade v sťažnosti požadovala aj priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia v sume 20 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „v dôsledku nezákonnosti a neústavnosti rozsudku NS SR... sme boli vystavení nadmerným existenčným obavám vyvolaným reálnou hrozbou z uskutočnenia výkonu rozsudku NS SR, resp. druhostupňového rozhodnutia zo strany žalovaného cestou exekúcie, čím sme sa dostali do existenčného ohrozenia nielen ako obchodná spoločnosť ale ohrozeniu boli vystavené aj osoby, ktoré pre našu spoločnosť pracujú a ktoré naša spoločnosť zamestnáva... Závažnú ujmu sme jednoznačne utrpeli aj z dôvodu medializácie celého prípadu..., čím bola vážne poškodená naša dobrá povesť ako aj dobré meno našej spoločnosti.“.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmyprichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva aleboslobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutiači opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,II. ÚS 152/08).
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade podľa ústavya listiny a jej práva podľa dohovoru je v plnej miere kompenzované (popri vysloveníporušenia označených práv) zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu a vrátenímveci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky v 2. radena priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 8 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2015