znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 893/2014-175

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Oroszaprerokoval prijaté sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛,

; obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ;   obchodnej   spoločnosti  

,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛,   Advokátskakancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ;   obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛,   Advokátska   kancelária ⬛⬛⬛⬛,

,   a obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   a 2,   čl.   38   ods. 1   a čl.   40   ods.   2   Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konanívedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   obchodnej   spoločnosti

, obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právona prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžhpu   1/2009z 30. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a   náhradu trov právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   do   jedného   mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a náhradu trov právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti, p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   518,68   €   (slovompäťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republikyp o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛,   Advokátskakancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a   náhradu   trovprávneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov),ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnehozástupcu ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛,

, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   Obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, p r i z n á v a   náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛,   Advokátska   kancelária ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)č. k. II. ÚS 893/2014-80   z   18.   decembra   2014   boli   spojené   a prijaté   na   ďalšie   konaniesťažnosti   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“); obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); obchodnej spoločnosti

(ďalej   len   „sťažovateľka   v 3.   rade“),a obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka vo 4. rade“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práva slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 52/2015-63 z 10. februára 2015 prijal na ďalšiekonanie aj sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka   v 5.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovateľky“),   v častinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.

Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/2015-7 z 25. februára 2015 veci vedenépod sp. zn. II. ÚS 893/2014 a sp. zn. III. ÚS 52/2015 spojil na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 893/2014.

Z   obsahu   sťažností   a z   ich   príloh   vyplynulo,   že   Rada   Protimonopolného   úraduSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „rada   protimonopolného   úradu“)   svojím   rozhodnutímč. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej len „rozhodnutie rady protimonopolnéhoúradu“) zmenila prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky(ďalej len „protimonopolný úrad“ alebo „úrad“), odboru dohôd obmedzujúcich hospodárskusúťaž, č. 2005/KH/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej len „rozhodnutie protimonopolnéhoúradu“) tak, že posúdila konanie sťažovateliek a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,, ako konanie spočívajúce v koluzívnom správaní. V dôsledku uvedeného malisťažovateľky a obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,, koordinovať svoje konanievo   verejnej   súťaži   vyhlásenej   Slovenskou   správou   ciest,   Bratislava,   na   uskutočneniedodávok stavebných prác na realizáciu stavby diaľnice D1 Mengusovce – Jánovce akoprotisúťažnú dohodu (kartel) podľa čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkomje vylúčenie,   obmedzenie   alebo   narušenie   hospodárskej   súťaže,   a   súčasne   ako   dohoduobmedzujúcu súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a) a § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z. oochrane   hospodárskej   súťaže   a o zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   radyč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správySlovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ochranehospodárskej   súťaže“).   Rada   protimonopolného   úradu   zároveň   uložila   účastníkompredmetnej protisúťažnej dohody pokuty, a to sťažovateľke v 1. rade pokutu v sume 367 731000 Sk, sťažovateľke v 2. rade pokutu v sume 3 951 000 Sk, sťažovateľke v 3. rade pokutuv sume   418 176 000   Sk, sťažovateľke   vo 4.   rade   pokutu   v sume   91 124 000   Ska sťažovateľke v 5. rade pokutu v sume 270 496 000 Sk.

Všetci   účastníci   predmetnej   protisúťažnej   dohody   podali   proti   uvedenémurozhodnutiu rady protimonopolného úradu žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti v rámcisprávneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) povolil odkladvykonateľnosti   rozhodnutia   rady   protimonopolného   úradu   a   následne   spojil   konanieo všetkých   žalobách   na   spoločné   konanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2 S 430/06z 10. decembra   2008   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   rozhodnutie   radyprotimonopolného   úradu   a   prvostupňové   rozhodnutie   protimonopolného   úradu   zrušil.Proti rozsudku krajského súdu podal protimonopolný úrad ako žalovaný odvolanie.

Najvyšší súd rozsudok krajského súdu namietaným rozsudkom zmenil tak, že žalobysťažovateliek   a obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,,   zamietol.   Dôvodomna zmenu rozsudku krajského súdu bolo podľa najvyššieho súdu to, že krajský súd dospelk nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nedostatočne zistenémuskutkovému   stavu   rozhodnutia   rady   protimonopolného   úradu.   Zároveň   sa   najvyšší   súdstotožnil so zisteniami a závermi rozhodnutia rady protimonopolného úradu. V odôvodnenínapadnutého   rozsudku   sa   najvyšší   súd   okrem   rozsiahlych   úvah   o   vzťahu   európskehoa vnútroštátneho   súťažného   práva,   aplikácii   zásad   trestnoprávneho   postihu   na   správnetrestanie   a   na   požiadavky   na   výrok   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   vysporiadalaj s námietkou   účastníkov   konania   o porušení   základného   práva   na   zákonného   sudcuz dôvodu nesprávne obsadeného odvolacieho senátu.

Sťažovateľky   s namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nesúhlasia   a sú   tohonázoru,   že   týmto   rozsudkom,   ako   aj   konaním   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   došlok porušeniu nimi označených práv.

Sťažovateľka v 1. rade vo vzťahu k namietanému porušeniu ňou označených právv odôvodnení sťažnosti uviedla:

«Predmetná   vec   bola   Krajským   súdom   v   Bratislave   ako   súdom   prvého   stupňa doručená (nápad) Najvyššiemu súdu SR dňa 25. 6. 2009. Vec bola pridelená senátu 1 S správneho kolégia.

Podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009, senát 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov v agende SŽH-PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008.

Sťažovateľ nemá taktiež vedomosť o akomkoľvek opatrení alebo inom akte predsedu Najvyššieho súdu SR, ktorým by sa uvedený rozvrh práce v tejto časti a súvislosti menil, resp. dopĺňal. Pre prípad ak by aj bolo vydané takéto opatrenie predsedu najvyššieho súdu, ktoré by prikazovalo vec prideliť senátu 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka, sťažovateľ poukazuje na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a uvádza, že mu nie sú zrejmé dôvody vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúce z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorými by došlo k nahradeniu zákonných sudcov   inými sudcami najvyššieho súdu.   Je   nevyhnutné   konštatovať,   že vydaním zmien a doplnkov   v   rozvrhu   práce   nemožno   bez   zákonom   predpokladaných   dôvodov   meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012). V takom prípade, by postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľa (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), a vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu... (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012). Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senát 1 S nerozhoduje v agende SŽH-PMÚ ani podľa Rozvrhu práce na rok 2010, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2011, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2012.

Sťažovateľ má za to, že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu   1 S   a   došlo   k   porušeniu   práva   na   zákonného   sudcu,   teda   vo   veci   je   príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR....

Podľa Rozvrhu práce (platného ako pre rok 2009, aj v roku 2010, podobne aj v roku 2011) rozhodujú v správnych veciach, o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, senáty   v   agende   hospodárskej   súťaže   a   priemyslových   práv   (rozhodovania   proti Protimonopolnému   úradu   (PMÚ   –   register   Sžhpu)   a   Úradu   priemyselného   vlastníctva (ÚPV – register Sžhuv) – Register Sžh.

Z uvedeného jasne a jednoznačne vyplýva, že v registri Sžh existovali v roku 2009 dva ďalšie registre, a to register Sžhpu a register Sžhuv. Ďalej je zrejmé, že register Sžhpu a Sžh/PMÚ   (výraz   použitý   pri   časti   o   senáte   1 S)   označujú   totožný   register   v   agende rozhodovania   proti   Protimonopolnému   úradu.   Iný   výklad   ani   objektívne   nie   je   možný. Tvrdenie odporcu, že „išlo o dve (okrem iných) samostatné kvalifikačné kritériá agendy“, preto nemôže obstáť, nakoľko nemá oporu v Rozvrhu práce....

Ďalším dôvodom, ktorý vedie sťažovateľa k záveru o porušení vyššie označených základných práv, je zmena v zložení senátu 1 S, ku ktorej došlo v roku 2009. Tak ako detailne   popisuje   samotný   odporca   vo   svojom   rozsudku   (strany   112-114   Rozsudku), na základe bodu č. 9 Opatrenia č. Spr 162/2009-20 vydaného dňa 24. 09. 2009 predsedom najvyššieho súdu, boli sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., pridelení do senátu 1 S. Títo sudcovia sa zjavne cítia byť nezákonnými sudcami v rozhodovaní senátu 1 S, teda aj v rozhodovaní v prejednávanej veci. Ako je zrejmé z odôvodnenia Rozsudku, títo sudcovia viackrát iniciovali písomnými podaniami, aby vedenie odporcu rozhodlo o zákonnosti zloženia senátu v rozhodovaní o predmetnej veci   sp. zn.   1 Sžhpu/1/2009.   Už   toto   samotné   podľa   sťažovateľa   preukazuje,   že   vo   veci nemohol rozhodnúť zákonný súd (senát), nakoľko prinajmenšom dvaja jeho členovia o tom otvorene (dokonca v samotnom odôvodnení Rozsudku) vyjadrili pochybnosti. Zároveň je zrejmé, že tieto pochybnosti u týchto sudcov aj naďalej pretrvávajú, a senát 1 S sa rozhodol v predmetnej   veci   meritórne   rozhodnúť   len   na   podklade   vyjadrenia   podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá mala uviesť, že „nie je dôvod na akékoľvek zosúladenie zloženia senátu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009“...»

Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jehonamietanom rozsudku nie sú „odôvodnené, nie sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ani   presvedčivé,   a   nie   sú   založené   na   riadnej a presvedčivej aplikácii platného a účinného právneho predpisu“.

Sťažovateľka   v 1.   rade   najvyššiemu   súdu   vytýka,   že   nedal   odpoveď   na   právnea skutkovo relevantné otázky, pričom sa najmä náležitým spôsobom nevysporiadal s jejtvrdením, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (protimonopolného úradu a radyprotimonopolného úradu) sú nepreskúmateľné. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu podľasťažovateľky „nezodpovedá zákonu..., je v rozpore s rozhodovacou praxou správnych súdov... a... zároveň je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko ani z (rozsiahleho) odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť, čo presne považoval odporca za podstatné pre záver, že tieto rozhodnutia(protimonopolného   úradu   a   rady   protimonopolného   úradu,   pozn.) nie   sú nespreskúmateľné“.

Okrem toho sťažovateľka v 1. rade zastáva názor, že najvyšší súd nesprávne aplikovalzásady   správneho   trestania   tým,   že   sa „odchýlil   od   rozhodovacej   praxe   iných   senátov Najvyššieho súdu pri hodnotení konkretizácie skutku a otázky použitia analógie trestného práva v správnom trestaní“, pričom tento názor podrobne v sťažnosti odôvodňuje.

Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že najvyšší súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v okolnostiach danej veci «malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro reo, nakoľko správne orgány nedisponovali dôkazmi na preukázanie protiprávneho konania sťažovateľa a ostatných účastníkov konania a svoje rozhodnutia založili len na indíciách, nepriamom dôkaze o údajne „neštandardne“ podobných indexoch cien. Týmto sa odporca vôbec nezaoberal, ale naopak argumentoval v presvedčení o vine každého z účastníkov konania (vrátane sťažovateľa) zo spáchania správneho deliktu. Povinnosť aplikovať zásadu in dubio pro reo je bežná aj v praxi Protimonopolného úradu, ktorý ju aplikuje vo svojich rozhodnutiach   pri   skúmaní   dohôd   obmedzujúcich   súťaž   (napr.   rozhodnutie č. 2011/KH/1/1/055 zo dňa 22. decembra 2011)...

...   závery   súdu,   sú   však   všeobecnými   a   sumarizujúcimi   konštatovaniami,   ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. výsledkom dokazovania odporujú...».

Za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v 1. rade považuje ajto, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil ústne pojednávanie, hoci podľanej „to bolo potrebné vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania... a časový odstup od prijatia prvostupňového   rozhodnutia“, ako   aj   z   dôvodu,   že „vo   veci   sa   jedná   o preskúmanie rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR..., ktorým boli uložené sťažovateľovi a iným účastníkom konania zjavne vysoké pokuty“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka v 1. rade navrhla, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka   v 2.   rade   záver   o porušení   ňou   označených   práv   namietanýmrozsudkom   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   odôvodnilatakto: „Sme toho názoru, že k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi... došlo tým, že predseda NS SR svojím opatrením uskutočnil v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, zmeny v obsadení senátu 1 S tak ako ich popisujú aj sudcovia senátu v odôvodnení rozsudku NS SR. Okrem toho, že bol príslušný senát obsadený nezákonnými sudcami máme za to, že táto skutočnosť mala aj reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (III. ÚS 212/2011)...

Zákon   o   súdoch   nevylučuje   prípady   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu... Podľa zákona   o   súdoch   zmeny   v   rozvrhu   práce   možno   vykonať   len   v   prípadoch   dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka (§ 50 ods. 1 písm. d) a e)   zákona   o   súdoch).   Spôsob   a   podmienky   vykonania   týchto   zmien   musí   rozvrh   práce obsahovať...

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku NS SR z opatrenia ktorým došlo k nahradeniu zákonných sudcov (JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD.) inými sudcami NS SR (sudcami Berthotyovou a Gavalcom) nevyplýva relevantný dôvod vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch.   Konkrétne   dôvody   na   vykonanie   zmeny   rozvrhu   práce   v   časti   týkajúcej   sa príslušného odvolacieho senátu (t. j. senátu 1S), ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené a špecifikované ako v príslušnom a spornom opatrení   tak   ani   v   žiadnom   z   písomných   vyjadrení   predsedu   NS   SR   (resp.   jeho podpredsedníčky). V súvislosti s nahradením sudcov NS SR JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD. inými sudcami NS SR v senáte S 1 tiež nebolo zistené, že by títo boli v čase vydania opatrenia predsedu NS SR, t. j. dňa 24. Septembra 2009 dlhodobo neprítomní..., resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho našu vec.... vydaním označeného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (t. j. po dni 25. jún 2009). V našej veci konal senát 1 S v takom zložení, ktorý podľa nášho názoru nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR prerokúvajúceho našu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu... a v nadväznosti na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch... sme toho názoru, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nie je možné (je neprípustné a nezákonné) bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. Takéto konanie je v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Aj   keď   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo už zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich... (III. ÚS 212/2011).

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   zmena   v   personálnom   obsadení   senátu   NS   SR prerokúvajúceho   našu   vec   opísaným   zákonným   pravidlám   a   záruke   základného   práva na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní našej veci sa zúčastnili nezákonní sudcovia, mala ich účasť v konaní vedenom NS SR pod spis. zn. 1 Sžhpu/1/2009 reálny vplyv na rozhodnutie v našej veci. Personálne preobsadený senát NS SR totiž vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie. Na tomto základe sme rovnakej mienky ako je názor Ústavného   súdu   SR   ktorý   sa   v   obdobnej/rovnakej   veci   vyjadril   vo   svojom   náleze z 13. augusta   2013   spis.   značka   IV.   ÚS   459/2012-73,   resp.   tiež   v   náleze   sp.   zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, a to že NS SR napadnutým rozsudkom porušil naše základné právo na zákonného sudcu...“

Sťažovateľka   v 2.   rade   je   zároveň   presvedčená   o   porušení   jej   základného   právana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to nedostatočným odôvodneníma arbitrárnosťou namietaného rozsudku. Podľa sťažovateľky v 2. rade arbitrárne sú najmä„tvrdenia   a   závery   v   ktorých   nedostatočne   a   bez   akýchkoľvek   relevantných   dôvodov a argumentov došiel NS SR, a podľa nás chybne, k záveru, že princípy trestného práva nemožno aplikovať na náš prípad v ktorom išlo o správne konanie, spáchanie správneho deliktu   a   uloženie   pokuty   za   správny   delikt.   Konkrétne   ide   o   posúdenie   povinnosti správneho   orgánu   (v   našom   prípade   žalovaného)   uplatniť   v   prípade   súbehu   viacerých správnych   deliktov   absorpčnú   zásadu   (t.   j.   povinnosť   uložiť   sankciu   podľa   ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný) a/alebo povinnosť správneho orgánu vo výrokovej časti uviesť popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania.

Nerešpektoval   pritom   ani   judikatúru   samotného   NS   SR   (napr.   Rozsudok   NS Slovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007).“.

Sťažovateľka v 2. rade v odôvodnení sťažnosti tiež uviedla, že «NS SR sa... síce stotožnil s názorom, že uloženie pokuty za protisúťažné konanie patrí aj podľa judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   do   „trestnoprávnej   časti“   no   na   druhej   strane bez uvedenia   relevantných   a   presvedčivých   dôvodov   (a   aj   napriek   tomu,   že   extenzívne citoval Nariadenie č. 1/2003 Komisie) neuznal, že vyššie uvedené zásady trestného práva by bolo   možné   uplatniť   aj   v   našom   prípade,   pričom   sa   riadne   nevysporiadal   ani s judikatúrou NS SR vo veciach týkajúcich sa trestania za správne delikty (a ktorá hovorí v prospech použitia... uvedených zásad aj pre oblasť trestania za správne delikty)....   celkovo   vyznieva   rozsudok   NS   SR   veľmi   rozsiahlo,   nekonzistentne   a   niekedy bez možnosti pochopiť jeho vnútornú štruktúru a vzájomné súvislosti, a to aj keď je v ňom uvedených   množstvo   citácií   a   odkazov   na   predpisy   (vrátane   komunitárneho   práva) a judikatúru (slovenskú, českú a európsku)...

Záver   o   nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku   a   zároveň   o   jeho   arbitrárnosti dokazuje a podporuje nakoniec aj samotné tvrdenie senátu NS SR a jeho sudcov, ktorí v našej   veci   rozhodovali...   Senát...   v   odôvodnení   rozsudku   NS   SR   vážnym   spôsobom spochybnil svoju schopnosť, kvalifikovanosť a dostatočnú odbornosť vo veci rozhodnúť... a zároveň   schopnosť   zabezpečiť   súlad   rozhodnutia   s   európskou   legislatívou   a   predpismi Európskej únie. Takýmto postupom paradoxne sám senát vyslovil pochybnosti o naplnení čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru... a vážnu pochybnosť o tom, že rozsudok spĺňa požadované kritériá presvedčivosti, logiky, spravodlivosti a zákonnosti ktoré sú obsahom a imanentnou súčasťou nášho práva podľa čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru...».

Sťažovateľka   v 2.   rade   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vyslovíporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn.   1 Sžhpu 1/2009   z 30. decembra   2013,   zruší   namietaný   rozsudok   a vec   vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume20 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľka v 3. rade vyčíta namietanému rozsudku najvyššieho súdu jeho zjavnúarbitrárnosť, neodôvodnenosť jeho skutkových zistení a právnych záverov, ako aj porušenieprincípu prezumpcie neviny. V súvislosti s týmto tvrdením bližšie uvádza:

„Úrad   kvalifikoval   konanie   Účastníkov   konania   ako   dohodu   obmedzujúcu   súťaž vo forme dohody podnikateľov a porušenie ZOHS (zákon o ochrane hospodárskej súťaže,pozn.) a ZFEÚ (Zmluva   o fungovaní   Európskej   únie,   pozn.).   Najvyšší   súd   sa   s   týmto záverom stotožnil.

Znaky   skutkovej   podstaty   dohody   obmedzujúcej   súťaž   vo   forme   dohody   sú nasledovné:

(a) súhlasný prejav vôle podnikateľov; (b) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie súťaže.

Všetky vyššie uvedené znaky je potrebné preukazovať dostatočne individualizovane, t. j.   vo   vzťahu   ku   každému   dotknutému   súťažiteľovi   individuálne.   Inými   slovami, v konkrétnom prípade bolo potrebné preukázať, že pri podaní ponuky vo Verejnej súťaži Sťažovateľ konal v zhode, v kolúzii s inými Účastníkmi Verejnej súťaže.

Úrad   nepreukázal   žiadny   súhlasný   prejav   vôle   medzi   Sťažovateľom   a   inými Účastníkmi   konania.   Existenciu   tohto   súhlasného   prejavu   vôle   a   koluzívne   správanie Sťažovateľa   prezumoval   na   základe   jediného   nepriameho   dôkazu   vo   forme   podobnosti cenových indexov. Úrad opomenul vysporiadať sa s vysvetlením Sťažovateľa, že podobnosť cenových indexov nemusela byť výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a že tretie strany mohli získať prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa. Úrad v rozpore so základnou logikou dokazovania presunul na Sťažovateľa dôkazné bremeno preukázania toho, že podobnosť cenových indexov nebola výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Úrad opomenul prihliadnuť na dôkazy získané samotným Úradom, ktoré potvrdzujú záver   o   neexistencii   akejkoľvek   komunikačnej   platformy   medzi   Sťažovateľom   a inými Účastníkmi konania a zobrať do úvahy ďalšie indície, ktoré vyvracali jeho záver o účasti Sťažovateľa   na   Zakázanej   dohode.   Najvyšší   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil s argumentáciou Úradu bez toho, aby vykonal akékoľvek dodatočné dokazovanie a poskytol akékoľvek rozumné vysvetlenie, prečo sa odchýlil od záverov prezentovaných v Rozsudku KS.... vzhľadom na povahu sankcií ukladaných pre porušenie noriem súťažného práva v konaní pred Úradom a Najvyšším súdom sa musí aplikovať princíp prezumpcie neviny a z neho vyplývajúca zásada in dubio pre reo, a to v celom rozsahu, ako sa tieto aplikujú v rámci   trestného   konania.   Analýza   viacerých   rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, slovenských a českých súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a stanovísk právnej vedy prezentovaná Sťažovateľom v tejto Sťažnosti poskytuje presvedčivý argument na podporu názoru, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti   Sťažovateľa   na   Zakázanej   dohode   sú   neakceptovateľné   z   pohľadu   nárokov kladených na proces dokazovania v rámci aplikácie princípu in dubio pro reo. Na základe analýzy   všetkých   rozhodnutí   Komisie   a   súdov   EÚ   týkajúcich   sa   aplikácie   európskych súťažných   predpisov,   na   ktoré   sa   odvoláva   Najvyšší   súd   na   podporu   záverov prezentovaných   v   Rozsudku   NS,   Sťažovateľ   jednoznačne   preukazuje,   že   postup a argumentácia   Úradu   a   Najvyššieho   súdu   nemá   oporu   ani   v   týchto   rozhodnutiach. Sťažovateľ   vysvetľuje,   že   závery   Úradu   a   Najvyššieho   súdu   o   účasti   Sťažovateľa na Zakázanej dohode a porušení ZOHS a ZFEÚ sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním,   resp.   nemajú   žiadny   základ   vo   vykonanom   dokazovaní   Odôvodnenie Rozsudku NS je nelogické, nepresvedčivé a vnútorne protirečivé. Napadnutý Rozsudok NS nesie   všetky   znaky   arbitrárneho   a   ústavne   nesúladného   rozhodnutia   a   porušuje   právo Sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie a prezumpciu neviny podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a ods. 2, čl. 40 ods. 2, Listiny a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru.“

Sťažovateľka   v 3.   rade   ďalej   argumentuje,   že «V   doterajšej   rozhodovacej   praxi Komisie sa nevyskytol žiadny prípad, v ktorom by Komisia konštatovala porušenia čl. 101 (1) ZFEÚ iba na základe nepriamych dôkazov...

Na konanie o správnych deliktoch podľa ZOHS a ZFEÚ sa musia aplikovať aj všetky záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 40 ods. 2 Listiny. V prospech tohto záveru svedčí všeobecná povaha noriem obsiahnutých v ZOHS/ZFEÚ, preventívny a represívny účel sankcií podľa ZoHS/ZFEÚ ako aj ich mimoriadna tvrdosť. V sústave štátnych orgánov neexistuje zrejme žiadny iný orgán, ktorý by mohol uložiť vyššie peňažné sankcie ako Úrad. Rozhodnutie Úradu je ďalej dôvodom na vylúčenie z procesu verejného obstarávania, čo môže byť pre podnikateľa likvidačným.

... Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak, treba ich vyložiť v jeho prospech. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

... Z princípu in dubio pro reo vyplývajú osobitné požiadavky na použitie nepriamych dôkazov.   Súd   síce   môže   založiť   výrok   o   vine   aj   na   nepriamych   dôkazoch,   ale   len za predpokladu, že tvorí vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov, ktoré sa vzájomne doplňujú a na seba nadväzujú a ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Nepriame dôkazy, ktoré síce podporujú dôvodné podozrenie   voči   obvinenému,   ale   nevylučujú   rozumnú   možnosť,   že   obvinený   nie   je páchateľom deliktu, resp. že páchateľom deliktu je iná osoba, nesú dostatočným podkladom pre uznanie viny obvineného. Z tohto je možné vyvodzovať záver, že aplikácia princípu in dubio pro reo vylučuje, aby výrok o vine bol založený na jednom nepriamom dôkaze.... Závery Úradu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú založené na jedinom, a to nepriamom dôkaze, ktorým je podobnosť cenových indexov.

Ďalšie   dôkazné   prostriedky,   ktoré   Úrad   zhromaždil   v   rámci   správneho   konania nemajú hodnotu dodatočných nepriamych dôkazov ktoré by preukazovali účasť Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Tieto dodatočné dôkazné prostriedky len preukazujú, že podobnosť cenových indexov je neobvyklá.

Úrad nielenže nepreukázal žiadne kontakty medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi Verejnej súťaže, v rámci ktorých došlo k výmene informácie o cenách, resp. uzavretiu Zakázanej   dohody,   ale   Úrad   nepreukázal   žiadne   kontakty   medzi   ním   a   ostatnými Účastníkmi Verejnej súťaže. Žiaden z dôkazov, ktoré Úrad použil na preukázanie kontaktov medzi Účastníkmi Verejnej súťaže, sa Sťažovateľa žiadnym spôsobom netýka.

... Už v konaní pred Úradom Sťažovateľ namietal, že nie je možné rozumne vylúčiť, že tretie   strany   získali   prístup   k   podkladom   Sťažovateľa   slúžiacim   na   prípravu   ponuky do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa a že týmto sa vysvetľuje aj neobvyklá podobnosť cenových indexov...

Rovnako argumentoval Sťažovateľ aj v konaní pred Najvyšším súdom. Sťažovateľ ďalej namietal, že názor Úradu ohľadom rozloženia dôkazného bremena v konaní pred ním je jednoznačne v rozpore s platným právom. Názor Úradu, že Účastník konania je povinný preukázať fakt odcudzenia/straty dokladov je nesprávny. Najvyšší súd sa však v celom rozsahu stotožnil so závermi Úradu a zopakoval jeho argumentáciu... Najvyšší súd dokonca tvrdí,   že...   argument   Sťažovateľa,   ktorým   Sťažovateľ   vysvetľuje   konštantnosť   cenových indexov je irelevantný, nakoľko podľa názoru Najvyššieho súdu konštantnosť indexov nie je možné vysvetliť inak, než kolúziou všetkých Účastníkov konania...

Sťažovateľ vykonal analýzu všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ, na ktoré sa odvoláva vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd. Sťažovateľ skúmal, na akých dôkazoch boli založené závery Komisie, resp. súdov EÚ o porušení čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Výsledky tejto analýzy...   potvrdzujú,   že   žiadne   rozhodnutie   Komisie   alebo   súdov   EÚ   nebolo   založené výlučne na jedinom nepriamom dôkaze.

... Už samotný fakt, že záver Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode   je   založený   na   jedinom   nepriamom   dôkaze,   ktorý   bol   vyvrátený   Sťažovateľom na základe   rozumných,   hodnoverných   argumentov,   je   dostatočný   na   preukázanie   toho, že závery   prezentované   Najvyšším   súdom   v   Rozsudku   NS   sú   v   extrémnom   rozpore s vykonaným   dokazovaním,   resp.   takýto   záver   nemá   žiadnu   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.   Navyše,   Najvyšší   súd   sa   žiadnym   rozumným   spôsobom   nevysporiadal   s dôkazmi a indíciami, ktoré podporovali tvrdenie Sťažovateľa o tom, že sa žiadnej Zakázanej dohody nezúčastnil...».

Podľa sťažovateľky v 3. rade namietané porušenie práva na zákonného sudcu spočívav zmene   v zložení   senátu   rozhodujúceho   v jej   veci   uskutočnenej   po   začatí   konaniaopatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009, pričombližšie uvádza:

„... zmena rozvrhov práce realizovaná... uvedeným opatrením, ktorým po napadnutí odvolania Najvyššiemu súdu v Sťažovateľovom prípade došlo k nahradeniu dvoch z trojice členov   odvolacieho   senátu,   neboli   vykonané   za   podmienok   stanovených   v   zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch... a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce a predstavujú porušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu...

... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.... Z opatrenia predsedu Najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami Najvyššieho súdu.

...   vydaním   označeného   opatrenia   predsedu   Najvyššieho   súdu   došlo   k   zmene v obsadení   senátu   Najvyššieho   súdu   v   čase   po   pridelení   veci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie. Je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov.

...   Na   túto   skutočnosť   upozorňovali   dokonca   samotní   členovia   senátu   Miroslav Gavalec a Elena Berthotyová. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal   vo   veci   samej   meritórne   rozhodnutie),   je   namieste   konštatovať,   že   vydaním napadnutého Rozsudku NS Najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor Sťažovateľa zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu (nález... zo dňa

18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011-140, nález... zo dňa 13. augusta 2013, sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

...   zmena   zloženia   senátu   mala   za   následok   nielen   porušenie   práva   Sťažovateľa na zákonného sudcu, ale aj porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže o odvolaní   podľa   všetkého   rozhodoval   senát,   ktorý   nemá   skúsenosť   s   uplatňovaním súťažného práva. Podľa názoru Sťažovateľa tento záver vyplýva z odôvodnenia Rozsudku NS...“

Sťažovateľka v 3. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2,čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkomnajvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sžhpu 1/2009   z 30. decembra   2013,   aby   zrušil   namietanýrozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka   vo 4.   rade   vo   svojej sťažnosti   uviedla,   že „vydaním   Konečného rozhodnutia senátom, ktorého personálne zloženie bolo odlišné od zákonne pridelených sudcov, Najvyšší súd porušil Sťažovateľovo právo na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru“. V tejto súvislosti ďalejargumentuje, že «dňom 25. júna 2009 sudcovia Belko, Reissenaureová a Poláčková stali zákonnými sudcami v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

...   Ak   nie   sú   splnené   osobitné   zákonné   podmienky,   nemožno   následne   meniť personálne   zloženie   senátu   v   už   pridelených   veciach.   Tieto   zákonné   podmienky   sú ustanovené v § 50 ods. 1 Zákona o súdoch, znenie ktorého indikuje, že zmeny v zložení senátu (vo vzťahu k už prideleným veciam) sú možné len z dôvodov v ňom uvedených (písmená d) a e)).

... Neexistuje však žiaden náznak toho, že... dôvody, ktoré sú vymedzené v § 50 ods. 1 písm.   d)   a   e)   Zákona   o   súdoch   sú   relevantné   pre   tento   prípad,   keďže   žiadne   takéto odôvodnenie   nie   je   uvedené   v   Opatrení   predsedu.   Opatrenie   predsedu   v   skutočnosti neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie príslušnej zmeny. Takáto zmena zloženia senátu v už pridelených veciach je prinajmenšom účelová, a teda nemôže byť považovaná za vylučujúcu „možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“ Sťažovateľ tvrdí, že nedostatok odôvodnenia sám o   sebe   spôsobuje,   že   Opatrenie   predsedu   je   arbitrárne,   nepreskúmateľné,   a   preto nezákonné.

...   je   zrejmé,   že   zmena   personálneho   zloženia   senátu   1S,   ktorá   je   výsledkom Opatrenia predsedu, nebola vykonaná spôsobom ustanoveným Zákonom o súdoch a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, a teda sudcovia, ktorí rozhodovali v tejto veci (t. j. ktorí vydali Konečné rozhodnutie) nie sú zákonnými sudcami v zmysle článku 48 Ústavy, článku 38 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

... Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie uvedený názor... zdieľajú tiež príslušní sudcovia (t. j. sudcovia Berthotyovou a Gavalcom). V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje najmä na strany 112 až 114 Konečného rozhodnutia...

Keďže   táto   sťažnosť   smeruje   proti...   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu Najvyššieho súdu... a keďže vady vyplývajúce zo zmeny personálneho zloženia senátu neboli odstránené   pred   vydaním   Konečného   rozhodnutia,...   rozhodnutie   Ústavného   súdu (III. US 390/2010) nie je v tomto prípade vôbec relevantné.».

Namietané   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   najvyšším   súdom   sťažovateľkavo 4. rade odôvodnila „odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe v Konečnom rozhodnutí bez   vysvetlenia   uvedeného   odklonu   dostatočnými   a   presvedčivými   dôvodmi“. V tejtosúvislosti tiež uviedla:

«Až   do   vydania   Konečného   rozhodnutia   existovala   ustálená   rozhodovacia   prax Najvyššieho súdu podľa ktorej každé rozhodnutie ohľadom takzvaného „iného“ správneho deliktu v oblasti správneho trestania... muselo obsahovať presný a nezameniteľný popis skutku (z dôvodu trestnej povahy konania).

... V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu v oblasti správneho trestania, sp. zn. 2 Sžo/106/2007, 3 Sžf/74/2007, 6 Sžo/96/2007, 6 Sžo/133/2007 a 6 Sžo/6/2008...

Vyššie   uvedené   potvrdil   tiež   Krajský   súd,   ktorý   dospel   k   záveru,   že:   [...] preskúmavané   rozhodnutia   [t.   j.   Rozhodnutie   PMÚ   a   prvostupňové   rozhodnutie] neobsahujú takú konkretizáciu skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia nie je uvedená nielen   vo   výroku   rozhodnutí   ale   ani   v   ich   odôvodnení.   Uvedené   pochybenie   spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie... Najvyšší   súd   však   nepotvrdil   vyššie   uvedené   závery   ohľadom   požiadaviek na náležitosti výroku Rozhodnutia PMÚ, ktoré boli prijaté ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho   súdu...   Práve   naopak   -   Najvyšší   súd   sa   zreteľne   odklonil   od   ustálenej rozhodovacej   praxe   vo   vzťahu   k   náležitostiam,   ktoré   musí   obsahovať   výrok   správneho rozhodnutia o inom správnom delikte (t. j. aj výrok Rozhodnutia PMÚ).

... Ustálená rozhodovacia činnosť bola pritom stabilná po relatívne dlhú dobu a bola potvrdená viacerými rozhodnutiami. Sťažovateľ teda... očakával, že Najvyšší súd uvedie veľmi detailné a presvedčivé zdôvodnenie svojho náhleho odklonu.

...   Najvyšší   súd   však   úplne   nedostatočne   odôvodnil   svoj   odklon   od   ustálenej rozhodovacej   praxe,   t.   j.   nevysvetlil   prečo   v   tomto   prípade   požiadavky   na   výrok Rozhodnutia PMÚ (o inom správnom delikte) nemajú byť posudzované analogicky podľa Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch a prečo výrok Rozhodnutia PMÚ nemusí obsahovať príslušné náležitosti.

... Sťažovateľ... z... odôvodnenia (namietaného rozsudku, pozn.) nerozumie, prečo by Odporúčanie [Odporúčanie Rady Európy č. R (91)77 o správnych sankciách, pozn.] malo Najvyššiemu súdu brániť analogicky posudzovať požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ len z dôvodu, že neobsahuje požiadavku na taký postup. Podľa Sťažovateľa aj za predpokladu, že by Odporúčanie mohlo byť považované za zdroj práva, ktorý má byť aplikovaný v tomto prípade..., táto skutočnosť by sama o sebe nemala súdu brániť, aby použil iné relevantné právne normy (napr. Trestný poriadok a Zákon o priestupkoch) - napríklad analogicky.... Rovnako nie je jasné, prečo by mal článok 2 ods. 2 Ústavy brániť Najvyššiemu súdu analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch, keďže takáto prax je široko akceptovaná ako bežný právny nástroj pri interpretácií a aplikácii práva.   V   oblasti   správneho   práva   bola   analogická   aplikácia   noriem   trestného   práva akceptovaná   tiež   samotným   Najvyšším   súdom,   napríklad   v   oblasti   správnych   sankcií. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 8 Sž/18/2011... Okrem všeobecných teoretických úvah Najvyššieho súdu, ktoré sú citované vyššie Sťažovateľ   dokázal   identifikovať   iba   nasledovný   argument   Najvyššieho   súdu,   prečo   by analógia   v   tomto   prípade   nemala   byť   použitá:   „...   najvyšší   súd   zdôrazňuje   osobitosti konania   o   ochrane   hospodárskej   súťaže,   ktorých   konaní   v   porovnaní   s   konaniami o priestupkoch nie je až toľko, že by iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba zameniteľnosti konaní s výskytom možných procesných prekážok vo forme litispendecie alebo res iudicata.“

... Toto mimoriadne stručné odôvodnenie Najvyššieho súdu vo vzťahu k závažnému odklonu od jeho vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe, výsledkom ktorého je tiež odlišná ochrana práv Sťažovateľa v porovnaní s podobnými prípadmi, však Sťažovateľ považuje za úplne   nedostatočné   a   nepresvedčivé.   Podľa   názoru   Sťažovateľa   len   samotný   počet deliktov   určitého   druhu   nemôže   odôvodniť   nedostatok   riadneho   označenia   údajného deliktu...

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd nevysvetlil odklon od svojej vlastnej ustálenej rozhodovacej   praxe   dostatočnými   a   presvedčivými   dôvodmi   a   mimoriadne   stručné odôvodnenie,   ktoré   v   tejto   súvislosti   Najvyšší   súd   uviedol   je   podľa   Sťažovateľa   úplne nedostatočné a nepresvedčivé.»

Sťažovateľka   vo 4.   rade   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vyslovíporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn.   1 Sžhpu 1/2009   z 30. decembra   2013,   zruší   namietaný   rozsudok, vec   vrátinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka v 5. rade v sťažnosti uviedla, že «Opatrením Najvyššieho súdu o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu na rok 2009 č. Spr 162/2009-20 došlo k zmene zloženia senátu Najvyššieho súdu a to bez toho, aby boli splnené podmienky, na základe ktorých je možné v zmysle Zákona o súdoch a Rozvrhu práce Najvyššieho súdu zmeniť zákonného sudcu.

... V dôsledku prijatia Opatrenia došlo k zmene dvoch z troch členov senátu 1 S, ktorý rozhodoval o Odvolaní, a zloženie senátu 1S sa zmenilo na: riadiaci predseda senátu JUDr. Igor   Belko,   druhý   predseda   senátu   JUDr.   Miroslav   Gavalec   a   členka   senátu JUDr. Elena Berthotyová.

... Z Opatrenia nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v Rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch...

Pri sudcoch, ktorí boli Opatrením vylúčení so senátu 1S, podľa všetkého neexistoval prípad   dlhodobej   neprítomnosti   (spravidla   spočívajúci   v   dlhodobej   pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu 1S. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že obaja títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov práce zaradení do správneho kolégia najvyššieho súdu (JUDr. Zdenka Reisenauerová ako druhá predsedníčka senátu 8S a JUDr. Alena Poláčková ako členka senátu 2S).

... Zmeny v Rozvrhu práce uskutočnené Opatrením boli preto vykonané v rozpore s ustanoveniami § 50 ods. 2 písm.) c), d) a e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností predvídaných Rozvrhom práce, ktorý na podklade Zákona o súdoch predstavuje právny rámec   a   garanciu   rozhodovania   zákonného   sudcu   (či   senátu   v   zložení   zo   zákonných sudcov).   Opatrenie   preto   predstavuje   ústavne   nesúladnú   zmenu   Rozvrhu   práce,   ktorá nerešpektuje predvídateľnosť možnosti zmien zákonného senátu.

... Postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal v predmetnej veci 1S Sžhpu   1/2009   reálny   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   Sťažovateľa,   nakoľko   personálne preobsadený   senát   1S   vydal   vo   veci   samej   meritórne   rozhodnutie   (porovnaj III. ÚS 212/2011,   IV.   ÚS   459/2012-73),   a   to   jednomyseľne...,   pričom   väčšina   z   členov senátu (dvaja z troch) bola ustanovená nezákonne.

Nahradenie   sudcov   JUDr.   Zdenky   Reisenauerovej   a   JUDr.   Aleny   Poláčkovej sudcami   JUDr.   Miroslav   Gavalec   a   JUDr.   Elena   Berthotvová   je   porušením   práva Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny, ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...».

Podľa   sťažovateľky   v 5.   rade   je   namietaný   rozsudok „neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“, čo odôvodnila tým, že „Najvyšší súd v Rozsudku žiadnym spôsobom   nereagoval   na   podstatné   argumenty   Sťažovateľa,   ktoré   boli   rozhodujúce pre riadne posúdenie predmetu sporu... Najvyšší súd sa, okrem iného,

-   nevysporiadal   s   nedostatočnou   konkretizáciou   údajného   porušenia   súťažného   práva zo strany   Sťažovateľa.   Konštantná   judikatúra   slovenských   sudov   vyžaduje,   aby pri správnych deliktoch došlo k presnému popisu konania, z ktorého je subjekt obvinený. Splnenie tejto povinnosti si vyžaduje presný opis skutku s uvedením spôsobu, ako sa stal. V Prvostupňovom   rozhodnutí   ako   aj   v   Rozhodnutí   Rady   takáto   špecifikácia   absentuje. Najvyšší súd nijako nezdôvodnil na základe čoho sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry v tejto oblasti.

- nevysporiadal s nedostatkom dôkazov predložených Úradom na preukázanie toho, že došlo ku koluzívnemu správaniu, a že sa Sťažovateľ podieľal na činnosti, ktorej cieľom bolo koluzívne správanie.“.

Sťažovateľka v 5. rade preto navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušeníjej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009z 30. decembra 2013, zrušil namietaný rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 3.   februára   2015   sa   k sťažnostiam   sťažovateliekv 1. až v 5.   rade   vyjadril   najvyšší   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   JUDr.   DanielouŠvecovou, podaním doručeným ústavnému súdu 3. marca 2015, ktorá vo svojom stanoviskuk veci uviedla:

«K námietke týkajúcej sa personálneho obsadenia senátu, ktorý vo veci rozhodol poukazujem na to, že predmetná vec pod sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 napadla do senátu 1S dňa 25. 06. 2009, kedy podľa Rozvrhu práce na rok 2009 (Ôsma časť, str. 37) sa senát 1S skladal z riadiaceho predsedu senátu JUDr. Igora Belka, druhej predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členky JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. Ďalšia členka, JUDr. Elena Berthotyová, PhD. (ďalej len sudkyňa Berthotyová ) v zmysle citovaného rozvrhu bola v uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD. (ďalej len sudca Gavalec) bol v tom čase druhým predsedom iba v senáte 5S.

Po   príchode   sudcov   Gavalca   a   Berthotyovej   do   senátu   1S   na   základe   bodu 9. Opatrenia č. Spr 162/2009-20 vydaného dňa 24. septembra 2009 predsedom Najvyššieho súdu   JUDr.   Štefanom   Harabinom,   (dalej   len   „predseda   Najvyššieho   súdu“)   uplatnili členovia senátu 1S voči prijatiu opatrenia námietky, ktoré však neboli zohľadnené. Členom   senátu   Gavalcovi   a   Berthotyovej   zaradeným   do   senátu   1S   opatrením č. Spr 162/2009-20 vydaným dňa 24. septembra 2009 bola uložená povinnosť (potvrdená aj stanoviskom   vedenia   správneho   kolégia   z   10.08.2011)   zúčastniť   sa   aj   rozhodovania v agende, ktorá senátu 1S došla   do účinnosti tohto   opatrenia, t. j. aj v uvedenej veci 1 Sžhpu 1/2009.

V priebehu procesu oboznamovania sa s obsahom súdneho spisu, bola na viacerých poradách   senátu   riešená   otázka   zákonných   sudcov   v   prejednávanej   veci.   Podaním z 08. 08. 2011   sudca   Gavalec   upozornil   vedenie   Najvyššieho   súdu   na   právne   dôsledky nálezov Ústavného súdu SR a z nich vyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu 1S v prípade prejednávania vecí prenesených zo senátu 5S, ktoré podanie však vedením kolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného pridelenia veci senátu 1 S bola spomenutá   aj   v   námietke   žalobcu   1/   v   podaní   adresovanom   predsedovi   NS   SR dňa 7. 9. 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. 6. 2012.

Dňa 23. 08. 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi Najvyššieho súdu vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu 1S vo veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 v nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. 08. 2011 a odporúčanie   vyplývajúce   z   odpovede   zo   dňa   10.   08.   2011   (Snj   48/2011),   v   záujme zabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na Správnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci rozvrh práce týkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.

Vzhľadom k tomu, že sudcovia Berthotyová a Gavalec na podnet nedostali žiadnu odpoveď a v predmetnej veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 nebolo podľa ich názoru ustálené personálne zloženie senátu, ktoré má vo veci konať a rozhodovať, dňa 17. 9. 2013 zaslali predsedovi Najvyššieho súdu urgenciu podnetu a žiadali, aby k podaniu zo dňa 23. 8. 2013 zaujal stanovisko.

Dňa 23. 9. 2013 predseda Najvyššieho súdu na urgenciu odpovedal, tak, že poveril vybavením podnetu podpredsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jarmilu Urbancovú (ďalej len „podpredsedníčka Najvyššieho súdu“).

Podpredsedníčka Najvyššieho súdu zaslala dňa 25. 09. 2013 sudcom Berthotyovej a Gavalcovi   odpoveď,   v   ktorej   uviedla,   že   jej   bol   na   priame   vybavenie   predsedom Najvyššieho   postúpený   podnet   na   zosúladenie   zloženia   senátu   s   ustálenou   judikatúrou Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   týkajúci   sa   zloženia   senátu   vo   veci   sp.   zn. 1 Sžhpu 1/2009.

Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 459/2012 z 13. augusta 2013)   označený   nález   sa   vzťahuje   iba   na   konkrétnu   vec   sp.   zn.   1   M   Obdo   V 4/2010. V súvislosti   s   uvedeným   sudcom   Berthotyovej   a   Gavalcovi   dala   do   pozorností   nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko.

Podľa podpredsedníčky Najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať a teda svoju rozhodovaciu činnosť   nezjednotil,   nie   je   dôvod   na   akékoľvek   „zosúladenie   zloženia   senátu“   vo   veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009.

Vzhľadom k tomu, že sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným námietkam voči zloženiu senátu, ktorý má rozhodovať a konať takto uložená povinnosť konať a rozhodovať vo veci 1 Sžhpu 1/2009, senát 1S majúc na zreteli najmä povinnosť sudcu (v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov) uloženú v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal a rozhodol v zložení ako je uvedený v záhlaví rozsudku č. k. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. 12. 2013.... V   súvislosti   s   ďalšími   námietkami,   ktorými   sťažovatelia   polemizujú   a   nesúhlasia s postupom konajúceho senátu, jeho právnou interpretáciou a závermi odkazujem na obsah rozsiahleho   odôvodnenia   rozhodnutia,   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   v   tomto   štádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 O. s. p.) senátu   už   neprislúcha   akokoľvek   dodatočne   doplňovať,   objasňovať   ani   prípadne   meniť argumentáciu v ňom uvedenú.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podaným sťažnostiam nevyhovel.

V zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach.»

Ústavný súd nepovažoval za potrebné citovať tú časť vyjadrenia najvyššieho súdu,ktorá sa týkala dĺžky namietaného konania, keďže sťažnosť sťažovateľky v 1. rade v častinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v namietanom   konaní   bola   uznesenímsp. zn. II. ÚS 893/2014 z 18. decembra 2014 odmietnutá.

Najvyšší súd sa obsahovo totožným podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca2015 vyjadril aj k prijatej sťažnosti sťažovateľky v 5. rade.

Sťažovateľka   v 1.   rade   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdudoručenom ústavnému súdu 24. marca 2015 uviedla, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania o prijatej sťažnosti, a k veci ďalej uviedla:

«...   V   prvom   rade   sťažovateľ   musí   konštatovať,   že   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom Vyjadrení   neuviedol   žiadnu   novú   skutočnosť.   Naopak   Vyjadrenie   vyznieva   skôr   ako rekapitulácia   skutočností,   ktoré   boli   uvedené   už   čiastočne   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   (strany   112-114   Rozsudku),   vo   vzťahu   k   personálnym zmenám v obsadení senátu 1S, a v liste Najvyššieho súdu SR sp. zn. Spr 948/2012 zo dňa 13. 08. 2012 vo vzťahu k námietke prieťahov v konaní....

Sťažovateľ   okrem   personálneho   zloženia   (zmien)   obsadenia   senátu   1S   namieta v ústavnej sťažnosti (časť VI, strana 16-17)..., že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu 1S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR.“

K tejto námietke sťažovateľa sa však Najvyšší súd SR vo svojom Vyjadrení vôbec nevyjadril.

Ďalej vo vzťahu k zmene v zložení senátu 1S... sťažovateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 170/2014 zo dňa 1. júla 2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd SR ustálil svoj názor na porušenie základného práva v spojitosti s posúdením opatrenia č. Spr 162/2009 a tým aj zjednotil svoju rozhodovaciu činnosť. Ústavný súd v uvedenom náleze (sťažovateľ dáva do pozornosti, že v citovanom náleze, rovnako ako v tomto konaní, išlo o rovnaký senát Najvyššieho súdu SR - senát 1S) uviedol: „V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 212/2011). Navyše aj samotný senát III. ÚS už v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011) vyslovil porušenie základného práva iného sťažovateľa na zákonného sudcu meritórnym rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   a   to   okrem   iného   aj   v   spojitosti s vydaním opatrenia č. Spr 162/2009.“

... Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojim tvrdeniach a námietkach uvedených v ústavnej   sťažnosti   a   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   v   zmysle   petitu   ústavnej sťažnosti.»

Sťažovateľka v 2. rade v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla:„Vo veci ústavnej sťažnosti môjho klienta obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.. na výzvu súdu   v   zmysle   ust.   §   30   ods.   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   oznamujem   súdu,   že   súhlasím s upustením od ústneho pojednávania v uvedenej veci.“

Sťažovateľka   v 3.   rade   v stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   doručenomústavnému súdu 26. marca 2015 konštatovala:

„... vyjadrenie Najvyššieho súdu zo dňa 23. 2. 2015 podporuje náš záver o tom, že došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Vyjadrenie neobsahuje žiadne argumenty, ktoré by spochybňovali naše námietky prezentované v ústavnej sťažnosti.

Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka   vo   4.   rade   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdudoručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla, že „v plnom rozsahu trvá na svojich námietkach, ktoré Sťažovateľ už uviedol a podrobne opísal vo svojej Ústavnej sťažnosti.... Sťažovateľ podotýka, že námietky Sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia práva na zákonného sudcu... sú tiež nepriamo potvrdené Odporcom vo Vyjadrení.

... Sťažovateľ... súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o Ústavnej sťažnosti, ak od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“.

Sťažovateľka v 5. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššiehosúdu doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2015 uviedla, že „súhlasí s tým, aby Ústavný súd v zmysle ust. § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti,   keďže   je   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci“. K veci zároveň uviedla: «Najvyšší súd vo vyjadrení k Sťažnosti podrobne opisuje   okolnosti   zmeny   obsadenia   príslušného   senátu   Najvyššieho   súdu,   ktorý   vydal Rozsudok. Zároveň opätovne poukázal na rozhodnutie podpredsedníčky Najvyššieho súdu o podnete sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavaleca, PhD. na   zosúladenie   zloženia   senátu   s   ustálenou   judikatúrou   Ústavného   súdu   (sudcovia   sa odvolávali   na   nález   Ústavného   súdu...   sp.   zn.:   IV.   ÚS   459/2012).   Podpredsedníčka Najvyššieho   súdu   vo   vybavení   podnetu   poukázala   na   nález   Ústavného   súdu...   sp.   zn.: III. ÚS 390/2010, v ktorom podľa jej názoru Ústavný súd v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko a preto dospela k názoru, že judikatúra Ústavného súdu v tejto otázke nie je zjednotená   a   teda,   že   neexistujú   dôvody   na   akékoľvek   „zosúladenie   zloženia   senátu“ v predmetnej veci.

Skutočnosť,   že   vyššie   uvedení   členovia   senátu   Najvyššieho   súdu   podali   podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou   Ústavného súdu a   spôsob jeho vybavenia   boli   Sťažovateľovi   známe   a   k   týmto   skutočnostiam   sa   v   Sťažnosti   podrobne vyjadril.   V   Sťažnosti   uviedol,   že   závery   podpredsedníčky   Najvyššieho   súdu   považuje za nesprávne, keďže nález Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 bol založený   na   podstatne   odlišných   skutkových   okolnostiach,   nakoľko   predmetná   ústavná sťažnosť smerovala voči samotným opatreniam predsedu Najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce,   ktorými   v   uvedenej   veci   došlo   k   zmene   členov   senátu,   ešte   pred   meritórnym rozhodnutím vo veci samej. Dôvodom zamietnutia sťažnosti... bola skutočnosť, že Ústavný súd bol názoru, že „napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách rozvrhov práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky, pretože samy o sebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak aj na rozhodnutie vo veci, ale predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie takého vplyvu“. Po vydaní rozhodnutia v predmetnej veci a podaní opätovnej sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému v tomto konaní, však Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy porušené bolo.

V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011, v ktorom rozhodoval o sťažnosti podanej proti konkrétnemu rozhodnutie vydanému nesprávne obsadeným senátom - teda v obdobnej situácii ako v prípade Sťažnosti - Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy. V náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 zároveň presne uviedol dôvody, pre   ktoré   rozhodol   opačne   ako   v   skoršom   konaní   o   tejto   veci   vedenom   pod   sp.   zn. III. ÚS 390/2010.

...   Závery   Ústavného   súdu   vyslovené   v   konaniach   vedenom   pod   sp.   zn.: IV. ÚS 459/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 - v ktorých sa rovnako ako v tomto prípade rozhodovalo   sťažnosti   proti   konkrétnemu   rozhodnutiu   vydanému   nesprávne   obsadeným senátom - sú teda totožné a nie je možné tvrdiť, že v posudzovanej právnej otázke existujú protichodné   nálezy   Ústavného   súdu,   ani   že   Ústavný   súd   doposiaľ   neustálil,   ktoré rozhodnutie   sa   bude   preferovať.   Záver   uvedený   v   náleze   vydanom   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   III.   ÚS   390/2010   je   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   bezpredmetný,   keďže...   sa rozhodovalo o sťažnosti proti samotnému opatreniu o zmene zloženia senátu ešte pred rozhodnutím takéhoto senátu vo veci samej.

K vyššie uvedenej argumentácii Sťažovateľa a rozhodnutiu Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 však Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k Sťažnosti nezaujal   stanovisko.   Sťažovateľ   sa   preto   aj   naďalej   v   plnom   rozsahu   pridržiava argumentácie uvedenej v tomto smere v Sťažnosti a má za to, že Najvyšší súd vo vyjadrení ku Sťažnosti neuviedol žiadne argumenty svedčiace o tom, že Rozsudkom nebolo porušené právo Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy.

...   Pokiaľ   ide   o   ostatné   námietky   uvedené   v   Sťažnosti   odkázal   Najvyšší   súd na odôvodnenie   Rozsudku   a   neuviedol   v   tomto   smere   žiadne   nové   skutočnosti,   alebo argumenty.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa Sťažovateľ v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v Sťažnosti a navrhuje, aby jej Ústavný súd v časti pripustenej na ďalšie konanie v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol o porušení namietaných základných práv Sťažovateľa v súlade so záverečným návrhom Sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospelk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietanéhoporušenia sťažovateľkami označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažností je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   námietkou   sťažovateliek,   podľa   ktorejrozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Sžhpu 1/2009   z 30. decembra   2013   vydanýmv konaní   o odvolaní   protimonopolného   úradu   proti   rozsudku   krajského   súdu   došlok porušeniu ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48ods. 1   ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a ich práva na prejednanie záležitosti nezávislýma nestranným súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených právmalo   dôjsť   v dôsledku   nezákonne   uskutočnenej   zmeny   v zložení   senátu   „1S“prerokúvajúceho   vec   sťažovateliek (členky   senátu   JUDr.   Zdenka   Reisenauerováa JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom,PhD., a JUDr. Elenou Berthotyovou) v čase po pridelení veci, a to opatrením   predsedunajvyššieho   súdu   č.   Spr   162/2009-20   z 24.   septembra   2009   o zmene   rozvrhu   práceNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“).Sťažovateľka v 1. rade navyše namieta, že vec bola nesprávne pridelená na prerokovaniea rozhodnutie senátu „1S“, ktorý v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu (25. júna2009)   nebol   príslušný   na   rozhodovanie   v agende   hospodárskej   súťaže,   ergo   vo   veci   jepríslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Obdobne podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garanciínezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou prekaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na topovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcichprideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásadapevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie vecizákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bolobsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový. Toto základnéprávo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskomsúdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. Z   týchto   zákonných   úprav   vyplýva,   že   pojem   zákonného   sudcu   je   definovanýviacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenejprávomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziaťdo úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétnehoprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určenépredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkciek určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému   sudcovi   spravidla   relevantné   vo   vzťahu   k   posudzovaniu   ústavnejakceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia (III. ÚS 390/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   inéhozaložená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti danej veci.

1.1 Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou o nesprávnom pridelení vecisťažovateliek senátu „1S“, ktorý údajne nebol v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemusúdu príslušný rozhodovať v agende hospodárskej súťaže.

Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 430/2006 ústavný súd zistil, žeodvolanie   protimonopolného   úradu   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   predloženénajvyššiemu   súdu   25.   júna   2009   a   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   senátu   „1S“(pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009). Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie veci(odvolania)   bol   rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2009   vydaný   opatrenímpodpredsedníčky najvyššieho súdu č. Spr 852/08 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozvrhpráce na rok 2009“).

Podľa bodu 2 písm. c) ôsmej časti rozvrhu práce na rok 2009 „Senáty rozhodujú v správnych veciach...

c)   v agende   hospodárskej   súťaže   a priemyslových   práv   (rozhodovania   proti Protimonopolnému úradu (PMÚ - register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva (ÚPV – register Sžhuv)“. Ide o register „Sžh“, ktorý sa ďalej člení na register „Sžhpu“ a register„Sžhuv“.

Podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2009   senát   „1S“   rozhodoval   o odvolaniach   protirozhodnutiam krajských súdov v agende zapísanej v registri... „Sžo a Sžh – veci PMÚ“.Uvedený   rozvrh   práce   ďalej   uvádza: „Rozhodovanie   v agende,   ktorá   senátu   došla do 31. 12. 2008.“ Z takto citovanej časti rozvrhu práce na rok 2009 podľa sťažovateľkyv 1. rade   vyplýva,   že   senát   1S   rozhodoval   o odvolaniach   proti   rozhodnutiam   krajskýchsúdov „v agende   SŽH   –   PMÚ   len   v prípade   rozhodnutí   v agende,   ktoré   došli   senátu do 31. 12. 2008“.

S uvedenou   interpretáciou   sťažovateľky   v 1.   rade   sa   ústavný   súd   nestotožnil.Predovšetkým   z uvedenej   formulácie: „Rozhodovanie   v agende,   ktorá   senátu   došla do 31. 12. 2008“ nevyplýva špecifikácia agendy podľa druhu, ale len podľa času, kedynapadla na najvyšší súd. Rovnaký odkaz na rozhodovanie vecí, ktoré napadli na najvyššísúd do konca predchádzajúceho kalendárneho roka, je uvedený aj pri ostatných senátochsprávneho kolégia najvyššieho súdu a obsahovali ho aj rozvrhy práce najvyššieho súduna roky   2010   a 2011.   Podľa   interpretácie   sťažovateľky   v 1.   rade,   vychádzajúc   z obsahurozvrhu práce na rok 2009, by na rozhodnutie o odvolaní úradu nebol príslušný žiaden senátsprávneho   kolégia,   pretože   v   prípade   všetkých   senátov   rozhodujúcich   o odvolaniachv agende hospodárskej súťaže (Sžh – PMÚ), t. j. senátov „1S“, „2S“ a „8S“, sa v rozvrhupráce na rok 2009 pod uvedeným druhom agendy hospodárskej súťaže nachádza rovnakýodkaz „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008“. Preto interpretáciasťažovateľky v 1. rade, že uvedený odkaz sa vzťahuje práve na agendu hospodárskej súťaže,je   mylná,   nezodpovedajúca   gramatickému,   systematickému   a logickému   výkladurelevantných ustanovení rozvrhu práce na rok 2009.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   postupunajvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   pridelením   predmetnej   veci   senátu   „1S“,   vychádzajúcz rozvrhu práce na rok 2009, nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľkou v 1.rade   namietaným   základným   právom   podľa   ústavy   a listiny   a právom   podľa   dohovoru.Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   námietku   sťažovateľky   v 1.   rade   o porušení   jej   právana zákonného sudcu pridelením veci senátu „1S“ ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Podstatou ďalšej námietky je tvrdenie sťažovateliek, že zmeny rozvrhu prácenajvyššieho súdu realizované opatrením Spr. 162/2009, ktorým po napadnutí odvolaniaprotimonopolného   úradu   najvyššiemu   súdu   došlo   k   nahradeniu   dvoch   z troch   členovodvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v zákone č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmenyv zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedusúdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to ajvo   vzťahu   k označenému   opatreniu   predsedu   najvyššieho   súdu   (IV. ÚS 116/2011,III. ÚS 212/2011), resp. vo vzťahu k tomu istému senátu (IV. ÚS 170/2014).

Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo nebyťodňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu vprávnej   veci   sťažovateľov   na   základe   prerozdelenia   už   pridelených   vecí   z   dôvodupredvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veciurčené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivýmsenátom,   samosudcom a súdnym   úradníkom   náhodným   výberom   pomocou technickýchprostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   tak,   aby   bolavylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   § 51   ods. 2   zákona   č. 757/2004   Z. z.   podmienka   náhodného   výberu   podľaodseku   1   je   splnená   vtedy,   ak   sa   má   vec   prideliť   jednému   z   aspoň   dvoch   senátov,samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2011náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkovschválených   ministerstvom   sa   podľa   rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   užpridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.

Novelizáciou zákona č. 757/2004 Z. z. zákonom č. 467/2011 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlos účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľazmeneného   znenia   sa   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkova programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jehozmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmenav obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len aksa   v   dôsledku   tejto   zmeny   zmení   nadpolovičná   väčšina   členov   senátu.   Predmetnánovelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.

Podľa § 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zmenami v rozvrhu práce sa nesmiezmeniť   personálne   obsadenie   senátu   vo   veciach   už   pridelených   na   prejednaniea rozhodnutie; to   neplatí,   ak   bol   člen   senátu vymenovaný   do   funkcie   predsedusúdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkonfunkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušenývýkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie   a   rozhodovanie   v senáte(napr. IV. ÚS 116/2011).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   obsahu   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súduč. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte„1S“,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie,   bola   členka   senátuJUDr. Zdenka   Reisenauerová   nahradená   členom   senátu   JUDr. Ing. MiroslavomGavalcom, PhD.   Zároveň   členka   senátu   JUDr.   Alena   Poláčková,   PhD.,   bola   nahradenáčlenkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, ktorá bola pôvodne pridelená do senátu „1S“iba na vybavovanie agendy „Sža“. Týmto opatrením tak v okolnostiach danej veci došlok zmene   v zložení   senátu   (výmene   dvoch   sudcov),   a   teda   v   obsadení   súdu.   V zmysleopatrenia   Spr.   162/2009   personálne   preobsadený   senát   „1S“   bol   príslušný   ajna rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do účinnosti označeného opatrenia (teda ajvo veci sťažovateliek).

Podľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktorýmidošlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu a ktoré by bolomožné podriadiť pod citované ustanovenie zákona č. 757/2004 Z. z., z označeného opatreniapredsedu   najvyššieho   súdu   nevyplývali   a   neboli   uvedené   ani   v žiadnom   z vyjadrenínajvyššieho   súdu   k prijatým   sťažnostiam.   U   sudcov   najvyššieho   súdu   JUDr. ZdenkyRiesenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., tiež nebolo zistené, že by u nich v časevydania opatrenia Spr. 162/2009 existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla spočívajúca vdlhodobej pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnomobsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátuprerokúvajúceho vec sťažovateliek. Tieto sudkyne naďalej zostali aj po účinnosti zmenyrozvrhu práce zaradené do správneho kolégia najvyššieho súdu – JUDr. Alena Poláčková,PhD., ako členka senátu „2S“ a JUDr. Zdenka Riesenauerová ako členka senátu „8S“.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonávafunkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom prácena konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnýmisudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   užpridelených   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   bolo   v   zákone   č. 757/2004   Z.   z.   zavedenév § 51a   ods. 3   až   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011,   toto   pravidlo   vyplývalo   zo   zásadyvyjadrenej   v   § 3   ods. 3   zákona   č. 757/2004   Z. z.,   z   podmienok   vykonávania   zmienv rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu ajpred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdupovažovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenuv obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonaťnáhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkovschválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)(m. m. IV. ÚS 116/2011).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípadezo zásady   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo   senátom   v   súlade   s   pravidlamiobsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť,že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti jednéhosudcu   (predsedu   senátu),   ktorému   bola   vec   sťažovateliek   pôvodne   pridelená   v   súlades rozvrhom   práce   a spôsobom   upraveným   zákonom   č. 757/2004   Z. z.,   došlo   k   zmenezákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z toho vyplýva, že vo veci po výmene dvoch sudcov už nerozhodujú všetci pôvodnísudcovia senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci.Vo veci sťažovateliek konal a rozhodoval nový senát, ktorého zloženie však nezodpovedápožiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013bol   prijatý   po   účinnosti   novelizácie   zákona   č. 757/2004   Z. z.,   podľa   ktorej   je   zmenav obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sav dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Podmienky prideleniaveci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa právnejúpravy účinnej v čase, kedy sa vec pridelila, a následne aj v čase, kedy došlo k skutočnosti,ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu (IV. ÚS 170/2014).

Vec bola pôvodne pridelená senátu „1S“ v júni 2009 a k skutočnosti, ktorá malaza následok   zmenu   v zložení   senátu,   došlo   1. októbra   2009,   keď   nadobudlo   účinnosťopatrenie   Spr. 162/2009,   ktorým   bol   do   senátu   „1S“   (rozhodujúceho   v   právnej   vecisťažovateliek) preradený sudca JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., ktorý nahradil jehodovtedajšiu členku JUDr. Zdenku Reisenauerovú, a zároveň dovtedajšia členka senátu „1S“na vybavovanie agendy „Sža“ JUDr. Elena Berthotyová nahradila jeho dovtedajšiu členkuJUDr. Alenu Poláčkovú, PhD.

K obom skutočnostiam teda došlo pred účinnosťou novelizácie zákona č. 757/2004Z. z., t. j. pred 1. januárom 2012.

Zákon č. 757/2004 Z. z. v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňovalprerozdelenie už   pridelených   vecí,   t.   j.   vecí pridelených   členom senátu   ako   zákonnýmsudcom,   v podstate   novému   senátu,   ktorého   členmi   sú   sudcovia,   ktorým   vec   nebolapôvodne   pridelená   iným   spôsobom   než   náhodným   výberom   pomocou   technickýchprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

Z predložených dokumentov nevyplývajú a najvyšší súd vo svojom vyjadrení anineodôvodnil zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu prerokúvajúcehovec sťažovateliek.

Postup   prerozdelenia   už   pridelených   vecí   vyplývajúci   z opatrenia   predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 opísaným zákonným pravidlám a záruke základnéhopráva   na   zákonného   sudcu   nezodpovedal,   a   preto   ho   možno   najmä   z   hľadiska   zárukzákladného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004Z. z. ani v inom zákone, a teda arbitrárny a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Keďžepostup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutievo veci   sťažovateliek   (personálne   preobsadený   senát   vydal   vo   veci   samej   meritórnerozhodnutie),   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   konštatovať,   že   vydaním   namietanéhorozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateliek na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny a ich právo na prejednanie záležitosti nezávislýma nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   knamietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, a čl. 40 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

Sťažovateľky sa domáhali, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho namietaným rozsudkom došlok porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateliek dôjsťnajmä   ústavne   neakceptovateľným   odôvodnením   namietaného   rozsudku,   jehonepreskúmateľnosťou či jeho arbitrárnosťou.

Pri preskúmavaní tejto časti sťažností ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizáciezásahov   do   súdneho   rozhodovania,   ktorú   štandardne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacejčinnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušilnamietaný rozsudok a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieťo veci sťažovateliek v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkámvyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods.   1   listiny,   opätovne   konať   a   rozhodnúť,   bolo   by   neprimeraným   zasahovaním   doprávomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanoviskok veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto častisťažnostiam sťažovateliek nevyhovel (bod 8 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnostiam sťažovateliek v časti,ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol povinný namietaný rozsudokpodľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   (ako   aj   podľa   §   56   ods.   2   prvej   vety   zákonao ústavnom   súde)   zrušiť,   pričom   zároveň   považoval   za   potrebné   v záujme   efektívnejochrany práv sťažovateliek vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súdena ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a preto musí vo vecisťažovateliek   opätovne   rozhodnúť   v senáte   zloženom   zo   zákonných   sudcov,   rešpektujúcobsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavnýmsúdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení vecina ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   doručením   tohto   nálezu   (§ 56   ods. 7   zákonao ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ajo náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpenímv konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľka   v 1.   rade   si   v podaní   z 24.   marca   2015   uplatnila   trovy   konaniapozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 59 639,64 € podľa § 11 ods. 3(veta za bodkočiarkou) vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, tedapri výpočte trov konania vychádzala z hodnoty sporu (zo sumy uloženej pokuty) v konanípred všeobecnými súdmi. Obdobne sťažovateľka v 2. rade si v sťažnosti uplatnila trovykonania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2014,   ktoré   vyčíslila   v sume1 664,47   €,   pričom „základom   pre   ocenenie   je   výška   pokuty   uložená   druhostupňovým rozhodnutím“.

Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožnýs predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   namietaporušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd.   Predmet   konania   pred   ústavným   súdom(ochrana   porušených   základných   práv   a slobôd)   nie   je   oceniteľný   v peniazoch(III. ÚS 36/09).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateliek   preto   ústavný   súd   vychádzalz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky a priznal každejsťažovateľke nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnejslužby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jedenúkon vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). Za dva úkonyvykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 268 €, a dvakrát režijnýpaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) po 8,04 €, teda 16,08 €, a za jeden úkon vykonaný v roku2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, preto odmena predstavuje sumu432,30 €. Uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhláškya podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.Trovy právneho zastúpenia každej zo sťažovateliek boli priznané v celkovej sume 518,68 €(body 3, 4, 5, 6 a 7 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnychzástupcov sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Sťažovateľka v 2. rade v sťažnosti požadovala aj priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia   v   sume   20   000   €,   ktoré   odôvodnila   tým,   že „v   dôsledku   nezákonnosti a neústavnosti   rozsudku   NS   SR...   sme   boli   vystavení   nadmerným   existenčným   obavám vyvolaným reálnou hrozbou z uskutočnenia výkonu rozsudku NS SR, resp. druhostupňového rozhodnutia zo strany žalovaného cestou exekúcie, čím sme sa dostali do existenčného ohrozenia nielen ako obchodná spoločnosť ale ohrozeniu boli vystavené aj osoby, ktoré pre našu   spoločnosť   pracujú   a ktoré   naša   spoločnosť   zamestnáva...   Závažnú   ujmu   sme jednoznačne utrpeli aj z dôvodu medializácie celého prípadu..., čím bola vážne poškodená naša dobrá povesť ako aj dobré meno našej spoločnosti.“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmyprichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva aleboslobody   nie   je   už   možné   napraviť,   a to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutiači opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,II. ÚS 152/08).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade podľa ústavya listiny   a jej   práva   podľa   dohovoru   je   v plnej   miere   kompenzované   (popri   vysloveníporušenia označených práv) zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu a vrátenímveci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky v 2. radena priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 8 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015