znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 891/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   S.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Petránovou, Advokátska kancelária s. r. o., Puškinova 16, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/02 a jeho rozsudkom z 9. januára 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/12 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B., S., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2014 doručená sťažnosť J. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/02 a jeho

rozsudkom   z 9.   januára   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/2012 a jeho rozsudkom zo 14. marca

2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok “).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalovaný   bol   účastníkom

konania na strane žalovaného o zaplatenie sumy 2 589,50 € vedeného okresným súdom pod

sp. zn. 15 Cb 208/2002. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 9. januára

2012 tak, že čiastočne žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 2 428,37 €, vzájomný návrh

sťažovateľa na zaplatenie sumy 23 313,14 € zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť

nahradiť   trovy   konania.   Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a výrok o náhrade trov konania zmenil.

Sťažovateľ   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal   8.   apríla   2013

dovolanie.

O   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.

3 Obdo 75/2013 z 13. augusta 2014 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára 2012 a postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd i okresný súd svojím postupom a rozsudkami

porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   základné   právo

na zákonného   sudcu   podľa   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   základné   právo   na   ochranu   jeho

vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   ďalšom   sťažovateľ   popísal   priebeh   konania   pred   okresným   súdom   a   krajským

súdom so záverom, že „možno podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že skutkové a právne

názory, o ktoré Krajský súd ako odvolací súd oprel svoj rozsudok, nemožno z ústavného

hľadiska   považovať   za   udržateľné   a   ospravedlniteľné,   keďže   sa   v   spojení   s   rozsudkom

Okresného   súdu   v   Humennom   opiera   o   nedostatočne   zistený   skutkový   stav,   vychádza

zo zjavne jednostranného a neobjektívneho hodnotenia dôkazov, sa opiera o právne názory,

ktoré   sú   v   zjavnom   rozpore   s   platnými   právnymi   normami,   v   postupe   Krajského   súdu

v Prešove   a   Okresného   súdu   v   Humennom   došlo   k   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní

a práva na kontradiktórne konanie“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods.1 Ústavy

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Okresného

súdu v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/02 a rozsudkom Okresného

súdu v Humennom č. k. 15 Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012 boli porušené.

2. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/12 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. 4 Cob 30/12 zo dňa 14. 03. 2013 boli porušené.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   4   Cob   30/12   zo   dňa   14.   03.   2013

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 15 Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €, ktoré je mu Krajský

súd v Prešove resp. Okresný súd v Humennom povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. J. B. priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 340,90 €, ktoré je Krajský

súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti Eva Petránová Advokátska kancelária

s.r.o.,   so   sídlom   Puškinova   16,   080   01   Prešov,   v   zastúpení   JUDr.   Evou   Petránovou,

vedený... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti „rozsudku Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 4 Cob 30/2012 zo dňa 14. 03. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného

súdu v Humennom sp. zn. 15 Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012 do právoplatnosti rozhodnutia

o dovolaní v tejto veci“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon

o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   označených   práv   okresným   súdom

rozsudkom sp. zn. 15 Cb 208/02 z 9. januára 2012 a žiadal, aby tento rozsudok ústavný súd

zrušil.

Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 Cb 208/2002 z 9. januára 2012

ústavný   súd,   tak   ako   to   konštatoval   aj   vo svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   232/2013

z 11. júna 2013, poukazuje na princíp subsidiarity.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu a jeho označený rozsudok, keďže

ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   jeho   právam.   Sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti

napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho

rozsudku z 9. januára 2012 preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre

nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,

IV. ÚS 155/2010).

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/12 a jeho rozsudkom

zo 14. marca 2013, pretože „skutkové a právne názory, o ktoré Krajský súd ako odvolací

súd   oprel   svoj   rozsudok,   nemožno   z   ústavného   hľadiska   považovať   za   udržateľné

a ospravedlniteľné, keďže sa v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom opiera

o nedostatočne zistený skutkový stav, vychádza zo zjavne jednostranného a neobjektívneho

hodnotenia dôkazov, sa opiera o právne názory, ktoré sú v zjavnom rozpore s platnými

právnymi normami, v postupe Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Humennom

došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie“.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia

sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote

dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo   dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri

napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Sťažovateľ,   ktorý   je   kvalifikovane   právne   zastúpený,   aj   keď   vo   svojej   sťažnosti

spomína,   že   v predmetnej   veci   bolo   podané   dovolanie,   z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že

rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nenapáda,   ale   jeho   sťažnosť   smeruje   proti rozsudku

okresného   súdu   sp.   zn.   15   Cb   208/02   a rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Cob   30/12

zo 14. marca 2013.

Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutia podľa zistenia ústavného súdu nadobudli

právoplatnosť 14.   marca   2014,   je možné bez akýchkoľvek   pochybností   konštatovať,   že

sťažnosť doručenú ústavnému súdu 10. novembra 2014 treba považovať za oneskorenú,

lebo bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014