znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnostíJÁN & LÝDIA,   s.   r.   o.,   Visolaje   148,   a   naudium   s.   r.   o.,   Velehradská   33,   Bratislava,zastúpených Advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33,Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Richard Hulín, vo veci namietaného porušeniaich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   č.   k.   25 K 16/2012-1700z 10. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločností   JÁN   &   LÝDIA,   s.   r.   o.,   a   naudium   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 15269/2014 a sp. zn. Rvp 15270/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15269/2014.

2. Sťažnosti spoločností JÁN & LÝDIA, s. r. o., a naudium s. r. o., o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. novembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti JÁN & LÝDIA, s. r. o., Visolaje 148(ďalej   len   „sťažovateľ   v   1.   rade“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 a žiada vydať tento nález:„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky,   ktorým   sa   každému   zaručuje   právo domáhať sa svojho práva   nanezávislom   a   nestrannom   súde,   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitostinezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd boli postupom Okresného súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.25 K 16/2012-1700 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SRo konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd uznesenieOkresného súdu v Trnave vo veci sp. zn. 25 K 16/2012-1700 zo dňa 10.09.2014 zrušuje.Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavnéhosúdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vraciaOkresnému súdu v Trnave vec vedenú pod sp. zn. 25 K 16/2012-1700 zo dňa 10.09.2014na ďalšie konanie.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh,   sťažovateľ   v   1.   rade   jeako konkurzný veriteľ účastníkom konkurzného konania na majetok

(ďalej len „úpadca“), o začatí ktorého rozhodol okresný súduznesením č. k. 25 K 16/2012-66 z 28. mája 2012. Dňa 8. augusta 2014 sa konala správcomkonkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „správca“) zvolaná schôdza konkurzných veriteľov(ďalej len „schôdza“) s programom 1. Otvorenie schôdze, 2. Správa o činnosti správcua stave konkurzného konania, 3. Voľba členov veriteľského výboru, 4. Rôzne (rozprava),na začiatku ktorej správca konštatoval, že počet hlasov prítomných konkurzných veriteľovje spolu 555 860 a jednotlivým konkurzným veriteľom patria hlasy takto: naudium s. r. o.,67 hlasov,   sťažovateľ   v   1.   rade   75   hlasov,,   244   303,, 10 421,, 144 946,

, 61 860,, 94 188. Správca nepriznal hlasovaciepráva dvom prítomným nezabezpečeným konkurzným veriteľom:,s odôvodnením,   že „pohľadávka   je   sporná,   v   čase   konania   schôdze   nebola   zistená, prvostupňový   rozsudok   bez   vyznačenia   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   v   odvolacom konaní“, a, s odôvodnením: „podmienená pohľadávka, podmienka vzniku pohľadávky   v   čase   konania schôdze nebola   preukázaná.“ Sťažovateľv 1. rade   a   konkurzný   veriteľ   naudium   s.   r.   o.,   vzniesli   na   začiatku   schôdze   námietkuku všetkým   bodom   rokovania   proti   zvolaniu   a   konaniu   schôdze   z   dôvodu   rozporu   jejzvolania a konania so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“)s odôvodnením,   že   správca   nezvolal   schôdzu   veriteľov   s   programom   požadovanýmveriteľom.,   v   žiadosti   z   20.   júna   2014   doručenej   správcovi23. júna 2014, teda vrátane bodu programu „rozhodovanie o návrhu na výmenu správcu“,naopak zvolal schôdzu iba s uvedeným programom, čo je v rozpore s § 32 ods. 16, § 198ods. 4, § 6, § 34 ods. 2 a 4 ZKR, a správca týmto postupom sledoval zmarenie účeluustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) ZKR. Sťažovateľ v 1. rade a konkurzný veriteľ naudiums. r. o., poukázali v námietke ďalej na to, že táto schôdza bude považovaná za poslednúv zmysle § 36 ods. 1 písm. b) ZKR a každá nasledujúca schôdza bude schôdzou, v ktorej sauž   nemôže   odzrkadliť   avizovaná   existujúca   zmena   počtu   hlasovacích   práv   všetkýchveriteľov, pokiaľ ide o veriteľa, ktorému bol prv, než neúspešnepožiadal   správcu   o   zvolanie   schôdze,   doručený   6.   júna   2014   prvostupňový   rozsudokokresného súdu č. k. 36 Cbi 23/2012-336 z 2. mája 2014, ktorým bolo určené, že žalobcav konaní vedenom   proti   žalovanému,, je veriteľom pohľadávky vo výške 4 301 655,79 € voči úpadcoviz titulu zmluvy o postúpení pohľadávky zo 17. mája 2012 a zmluvy o úvere č. 20113004z 30. apríla 2011 uplatnenej v konkurznom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.25 K   16/2012   prihláškou   zo   6.   septembra   2012.   Tento   prvostupňový   neprávoplatnýrozsudok bol doručený v overenej kópii správcovi so žiadosťou o zvolanie schôdze veriteľov23. júna 2014. Súčasťou tejto námietky bolo aj tvrdenie sťažovateľa v 1. rade a konkurznéhoveriteľa   naudium   s.   r.   o.,   že   týmto   postupom   znemožnil   správca   veriteľovi, využiť svoje hlasovacie právo a iné práva po uskutočnení správcom zvolanejschôdze 8. augusta 2014 týkajúce sa možnosti odvolať správcu postupom predpokladaným v§   36   ods.   1   písm.   b)   ZKR.   Osobitne   vzniesli   sťažovateľ   v 1. rade   a konkurzný   veriteľnaudium s. r. o., námietky aj k prijatým uzneseniam schôdze o voľbe členov veriteľskéhovýboru a o ich nezvolení za jeho členov s poukazom na to, že postupom správcu nebolopripustené   hlasovanie.   Neakceptovanie   hlasovacích   práv   tohtokonkurzného veriteľa je porušením § 32 ods. 16, § 198 ods. 4 a § 6 ZKR. Sťažovateľ v 1.rade a konkurzný veriteľ naudium s. r. o., vzniesli námietku i vo vzťahu k nepripusteniuhlasovania veriteľa, vo vzťahu k voľbe členov veriteľskéhovýboru a nezvolenia sťažovateľa v 1. rade a veriteľa naudium, s. r. o.

, bol oprávnený na schôdzi hlasovať z tohodôvodu, že podľa § 35 ods. 4 ZKR ak súd nerozhodol inak, právo hlasovať na schôdzi máveriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze zistená čo do právneho dôvodua vymáhateľnosti.   Tomuto   veriteľovi   bola   pohľadávka   uznaná   v   celom   rozsahu   akopohľadávka podmienená, avšak podmienka bola už splnená, a to tým, že na žiadosť tohtoveriteľa o podanie návrhu na pokračovanie vo vkladovom konaní správcovi z 26. júna 2013sa   správca   vyjadril   tomuto   veriteľovi   vo   vyjadrení   z   22.   júla   2013   tak,   že   návrhna pokračovanie vo vkladovom konaní nepodá, v dôsledku čoho bola definitívne pre totokonkurzné konanie vylúčená možnosť, že vklad na základe kúpnej zmluvy bude povolený,čím sa stal zánik pohľadávky tohto veriteľa nemožným.

Správca vo vyjadrení k podaným námietkam, pokiaľ ide o jeho postup vo vzťahuk, uviedol, že v zmysle § 32 ods. 17, 18 a 19 ZKR pohľadávkumožno považovať za zistenú iba vtedy, ak márne uplynie lehota na popretie pohľadávky;ak je   pohľadávka   písomne   uznaná   správcom   a   ak   tak   právoplatne   rozhodol   súdv incidenčnom konaní. Rozsudok okresného súdu č. k. 36 Cbi 23/2012-336 z 2. mája 2014nie je právoplatný a nie je ani predbežne vykonateľný, lebo nejde o rozhodnutie podľa § 198ods. 4 ZKR, keďže nejde o rozhodnutie, ktorým sa priznávajú hlasovacie práva a ďalšiepráva spojené s pohľadávkou. Vo vzťahu k, správca uviedol,že   ešte   predchádzajúci   správca   pohľadávku   tohto   veriteľa   uznal   vo   výške   1 500 000 €z titulu „úhrada   kúpnej   ceny   na   prevod   nehnuteľností“ ako   pohľadávku   podmienenú,pričom podmienkou bolo „právoplatné zamietnutie návrhu na vklad vlastníckeho práva podľa   kúpnej   zmluvy   alebo   zánik   platnosti   kúpnej   zmluvy   v   súlade   s príslušnými ustanoveniami   občianskeho   zákonníka“.   Podľa   vyjadrenia   úpadcu   uvedeného   v   jehonámietkach   proti   takémuto   posúdeniu   predchádzajúcim   správcom   však   pohľadávkanevznikla, pretože kúpna zmluva, na základe ktorej mala,zaplatiť kúpnu cenu, je absolútne neplatná, pretože bola uzatvorená pri realizácii záložnéhopráva na základe záložnej zmluvy z 28. marca 2011, ktorú za úpadcu ako záložcu uzatvorilaosoba (), ktorá nebola za úpadcu oprávnená konať. Predchádzajúci správcanámietkam úpadcu nevyhovel a pohľadávku uznal. V každom prípade však podmienkapodmienenej   pohľadávky   splnená   nebola,   návrh   na   povolenie   vkladu   zamietnutý   nebola neboli splnené podmienky jej vzniku. Správca uviedol, že túto námietku a tvrdenia v nejpovažuje   za   účelové   a   celý   postup   smeruje   k   ovládnutiu   schôdze   veriteľov   a   výmenesprávcu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   25   K   16/2012-1700   z   10.   septembra   2014   návrhsťažovateľa v 1. rade a rovnako aj návrh konkurzného veriteľa naudium, s. r. o., na zrušenieuznesení prijatých na schôdzi veriteľov úpadcu 8. augusta 2014, a to uznesení č. 01/2014,02/2014, 03/2014, 04/2014, 05/2014, 06/2014 a 07/2014, zamietol.

Sťažovateľ v 1. rade sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   postupom   a   uznesením   okresného   súdu   č.   k.25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 odôvodnil jednak tým, že toto rozhodnutie je„nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“, a jednak tým, že „vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Vo vzťahu k bola vec okresným súdom nesprávne právneposúdená z dôvodu, že:

a) rozsudok okresného súdu č. k. 36 Cbi 23/2012-336 z 2. mája 2014, ktorým bolourčené, že je veriteľom pohľadávky 4 301 655, 79 € voči úpadcoviuplatnenej v konkurznom konaní prihláškou zo 6. septembra 2012, je rozhodnutím o určenípopretej pohľadávky podľa § 32 ods. 16 ZKR, a teda je v zmysle § 198 ods. 4 ZKRpredbežne vykonateľný (v § 198 ods. 4 ZKR je priamo odkaz na § 32 ods. 16 ZKR,zákonodarca rozlišuje právoplatné rozhodnutia podľa § 32 ods. 19 ZKR a iné rozhodnutiavydané v incidenčnom konaní, t. j. aj neprávoplatné podľa § 32 ods. 16 ZKR). Je potrebnérozlišovať medzi tým, kedy sa pohľadávka považuje za zistenú (§ 32 ods. 19 ZKR), a medzitým, kedy je popretá pohľadávka určená aj neprávoplatným rozhodnutím súdu (§ 32 ods. 16ZKR),   čím   súčasne   dochádza   k   priznaniu   hlasovacích   práv   a   ďalších   práv   spojenýchs popretou   pohľadávkou.   Aj   v   odbornej   literatúre   (POSPÍŠIL,   B.   Zákon   o   konkurzea reštrukturalizácii. Bratislava: Eurounion, Iura Edition,   2012, s. 145) sa konštatuje,   žemeritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa v incidenčnom konaní je predbežne vykonateľné,ak ide o hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou;

b) nezrozumiteľné je konštatovanie okresného súdu o tom, že je potrebné rozlišovať„súd“ a „konkurzný súd“;

c) pokiaľ poukazuje okresný súd na § 32 ods. 19 ZKR a toto vykladá tak, že podľaneho je veriteľ oprávnený požiadať o zvolanie schôdze veriteľov a vykonávať hlasovaciepráva až dňom právoplatnosti rozhodnutia, sťažovateľ v 1. rade zdôrazňuje, že ustanovenie §32 ods. 19 ZKR upravuje nespornosť pohľadávok prihlásených do konkurzného konania,ktoré nie je možné poprieť, lebo sa v určenom rozsahu považujú za zistené, a teda ide o taképohľadávky, o ktorých už súd alebo iný orgán verejnej moci právoplatne rozhodol;

d) priznanie   hlasovacích   práv   veriteľovi,   ktorého   pohľadávka   bola   neprávoplatneurčená v incidenčnom konaní, nie je v rozpore s postupom podľa § 32 ods. 20 ZKR, takýtopostup je len doplnkový k postupu podľa § 32 ods. 20 ZKR, nijako ho nevylučuje aninespôsobuje konflikt voči možnosti súdu konať aj podľa § 32 ods. 20 ZKR.

Vo vzťahu k veriteľovi, bola vec okresným súdomnesprávne právne posúdená z dôvodu, že v konečnom zozname je pohľadávka tohto veriteľazapísaná   ako   zistená   v   právnom   dôvode,   výške,   vymáhateľnosti   a   poradí   a   právopodmieneného veriteľa už v rozhodnom čase vzniklo, pretože správca svojím oznámenímo nepokračovaní v prerušenom vkladovom konaní definitívne pre toto konkurzné konanievylúčil možnosť, že vklad podľa kúpnej zmluvy bude povolený, čoho dôsledkom je, žeplnenie na základe kúpnej zmluvy sa stalo nemožným, došlo k zmareniu plnenia podstatnejnáležitosti kúpnej zmluvy (katastrálny orgán by v prerušenom vkladovom konaní moholpokračovať až po skončení konkurzného konania, v ktorom sa však nehnuteľnosť speňaží,čoho   dôsledkom   bude   zamietnutie   vkladu   vlastníckeho   práva,   pretože   prevodca   nie   jeoprávnený s nehnuteľnosťou nakladať). Z tohto dôvodu došlo k hmotnoprávnemu zánikukúpnej zmluvy, keďže plnenie z nej je nemožné a pohľadávka kupujúceho prihlásená dokonkurzu na majetok úpadcu sa stala nepodmienenou.

Okresný súd z týchto dôvodov aplikoval právne normy spôsobom, ktorý popiera ichúčel a zmysel (najmä ustanovenie § 198 ods. 4 ZKR obsahujúce odkaz na § 32 ods. 16ZKR),   a   jeho   rozhodnutie   je   preto   arbitrárne.   Ďalej   sťažovateľ   poukázal   na   to,že rozhodnutie okresného súdu č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 je v rozporeso zásadou právnej istoty.

Konaniu   o   tejto   sťažnosti   sťažovateľa   bola   pridelená   ústavným   súdom   sp.   zn.Rvp 15269/2014.

Ústavnému súdu bola 20. novembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti naudium s. r.o.,   Velehradská   33,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   2.   rade“;   spolu   ďalej   len„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakýmuznesením okresného súdu, t. j. uznesením č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014,ktorou žiadala vydať nález:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa každému zaručuje právo domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 25 K 16/2012-1700 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd uznesenie Okresného súdu v Trnave vo veci sp. zn. 25 K 16/2012-1700 zo dňa 10. 09. 2014 zrušuje. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Okresnému súdu v Trnave vec vedenú pod sp. zn. 25 K 16/2012-1700 zo dňa 10. 09. 2014 na ďalšie konanie.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   v   2.   rade   a   k   nej   pripojených   príloh,sťažovateľ v 2. rade je tak ako sťažovateľ v 1. rade veriteľom v rovnakom konkurznomkonaní,   vzniesol   rovnako   odôvodnenú   námietku   ku   všetkým   bodom   rokovania   protizvolaniu   a konaniu schôdze   a aj jeho   zhodne   odôvodnený   návrh na   zrušenie uzneseníprijatých na schôdzi veriteľov úpadcu 8. augusta 2014, a to uznesení č. 01/2014, 02/2014,03/2014, 04/2014, 05/2014, 06/2014 a 07/2014, okresný súd uznesením č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 zamietol.

Sťažovateľ   v   2.   rade   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu č. k. 25 K 16/2012-1700z 10. septembra 2014 odôvodnil doslovne zhodne ako sťažovateľ v 1. rade.

Konaniu   o   tejto   sťažnosti   sťažovateľa   bola   pridelená   ústavným   súdom   sp.   zn.Rvp 15270/2014.

Uznesenie okresného súdu č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 nadobudloprávoplatnosť 19. septembra 2014.

Ústavný súd po zistení, že konania sp. zn. Rvp 15269/2014 a sp. zn. Rvp 15270/2014boli   začaté   sťažnosťami   sťažovateľov   týkajúcimi   sa   rovnakého   konania   a   rovnakéhorozhodnutia, sťažovatelia v oboch konaniach namietajú porušenie rovnakých práv, ktoré ajobdobne   odôvodňujú,   spojil   podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   v   spojení   s   §   112   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti na spoločné konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažností, sťažovatelia sa sťažnosťami domáhajú vysloveniaporušenia uvedených práv postupom a uznesením okresného súdu č. k. 25 K 16/2012-1700z 10. septembra 2014 s odôvodnením, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodené,arbitrárne a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd uznesenie č. k. 25 K 16/2012-1700 z 10. septembra 2014 odôvodniltakto:«Podľa   §   575   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   ak   sa   plnenie   stane   nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

Veriteľ sa môže domáhať zrušenia prijatého uznesenia na súde, ak bol prítomný na schôdzi veriteľov, mal hlasovacie právo a na schôdzi uplatnil do zápisnice námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom.

Súd   preskúmal   spisový   materiál   a   má   za   to,   že   námietky   vznesené   na   schôdzi veriteľov konanej dňa 08. 08. 2014 veriteľmi Ján & Lýdia, s. r. o. a naudium s. r. o., boli vznesené   veriteľmi   oprávnenými   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov   a   zároveň,   že   návrhy od oboch veriteľov na zrušenie prijatých uznesení na predmetnej schôdzi boli podané včas v zmysle   zákonného   ustanovenia.   Súd   konštatuje,   že   obaja   veritelia   podali   námietky rovnakého znenia a to námietku voči zvolaniu schôdze veriteľov konanej dňa 08. 08. 2014, námietku   pre   nepriznanie   hlasovacích   práv   veriteľovi a pre nepriznanie hlasovacích práv veriteľovi voči prijatým uzneseniam č. 1, 2, 3, 5, 6 a 7. Súd preštudovaním zápisnice zo dňa 8. 08. 2014 zistil, že proti   prijatému   uzneseniu   č.   4   námietky   vznesené   neboli,   ale   nakoľko   boli   vznesené námietky voči samotnému zvolaniu schôdze veriteľov, súd do výroku rozhodnutia zahrnul všetky prijaté uznesenia na schôdzi veriteľov konanej dňa 08. 08. 2014.

Súd vo veci podania námietky ohľadne nezákonne zvolanej schôdze a nepriznaniu hlasovacieho   práva   spoločnosti je   toho   názoru,   že   najprv   bolo potrebné   sa   zaoberať   otázkou,   či   spoločnosti boli   rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 36Cbi/23/2012-336 zo dňa 02. 05. 2014 priznané hlasovacie práva a iné práva spojené s popretou pohľadávkou a súčasne či je predbežne vykonateľné v zmysle § 198 ods. 4 v spojení s § 32 ods. 16 ZKR. V zmysle § 32 ods. 15 ZKR sa popretý veriteľ domáha určenia pohľadávky v rozsahu, v akom je popretá. Súd, alebo iný príslušný orgán, tak rozhoduje, resp. určuje, či je veriteľom pohľadávky s požadovanou kvalitou, resp. kvalitou tak ako bola veriteľom uplatnená v konkurznom konaní prihláškou. Nerozhoduje však, či veriteľ má alebo nemá hlasovacie a iné práva spojené s popretou pohľadávkou. Súd súhlasí so správcom, že je potrebné rozlišovať výraz,,súd“ v jednotlivých ustanoveniach narážajúc konkrétne na ustanovenie § 198 ods. 4, pričom práve v tomto ustanovení sa pod pojmom „súd“ rozumie konkurzný súd, čiže Okresný súd Trnava, ktorý vedie konkurzné konanie pod sp. zn. 25K/16/2012, nie Okresný súd Trnava konajúci v spore, ktorý bol vyvolaný konkurzom, konkrétne konanie vedené pod. sp. zn. 36Cbi/23/2012. Inak by v tomto ustanovení (§ 199 ods. 4) muselo byť uvedené „súd a iný príslušný orgán“, lebo o popretej pohľadávke môže rozhodovať súd ale aj iný príslušný orgán, a o priznaní hlasovacích práv veriteľovi   môže   rozhodovať   iba   súd   a   to   konkurzný.   V   komentári   Ďurica   M.   Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2012, str. 1082 k ust. 198 ods. 4 ZKR je jasne uvedené, že „sa stanovuje predbežná vykonateľnosť rozhodnutí konkurzného súdu, ktorými súd priznal veriteľovi popretej pohľadávky hlasovacie práva a práva spojené s popretou pohľadávkou. Vzhľadom na to, že proti tomuto rozhodnutiu je prípustné   odvolanie,   bolo   potrebné   z   praktických   dôvodov   stanoviť   jeho   predbežnú vykonateľnosť“. Za rozhodnutie, ktorým súd priznáva hlasovacie práva a iné práva spojené s   popretou   pohľadávkou   v   zmysle   §198   ods.   4   ZKR súd   je   toho   názoru,   že   za   takéto rozhodnutie sa považuje výhradne rozhodnutie vydané súdom v zmysle § 32 ods. 20 ZKR a iba toto rozhodnutie je možné považovať za predbežne vykonateľné v zmysle § 198 ods. 4 ZKR. Súd lustráciou spisu má preukázané, že veriteľ spoločnosť nedala správcovi podnet na postup v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 32 ods. 20 ZKR. Ďalej spoločnosť síce vo svojom vyjadrení odkazuje na komentár, podľa ktorého „meritórne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   incidenčnom   konaní   je   predbežne vykonateľné, ak ide o hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou“, avšak vzhľadom na výrok súdu v incidenčnom konaní, súd má za to, že vyššie uvedeným rozsudkom neboli priznané hlasovacie práva a iné práva spojené s popretou pohľadávkou, nakoľko   prvostupňový   súd   Okresný   súd   Trnava   v   incidenčnom   konaní   len   určil,   že spoločnosť je veriteľom úpadcu s pohľadávkou v určenom rozsahu. Ďalej predmetom skúmania v spojitosti s vyššie uvedeným bol zároveň aj fakt, či spoločnosť bola vôbec oprávnená na podanie žiadosti o zvolanie schôdze veriteľov v zmysle § 34 ods. 2 ZKR. Súd po preštudovaní dospel k záveru, že z ustanovení § 35 ods. 4 ZKR a § 32 ods. 20, vyplýva, že iba konkurzný veriteľ so zistenou pohľadávkou čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti alebo veriteľ, ktorého pohľadávka bola   popretá   a   nie   je   v   čase   konania   schôdze   zistená,   ale   konkurzný   súd   mu   priznal hlasovacie   práva,   má   právo   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov.   V   zmysle   §   32   ods.   19 pohľadávka   sa   považuje   za   zistenú   v   určenom   rozsahu,   ak   je   určená   právoplatným rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného orgánu verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že veriteľ je oprávnený požiadať o zvolanie schôdze veriteľov a zároveň vykonávať hlasovacie a iné   práva   spojené   s   pohľadávkou   až   dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia. Nakoľko súdu je z jeho činnosti známa skutočnosť, že proti rozhodnutiu č. k. 36Cbi/23/2012- 336 zo dňa 02. 05. 2014 bolo podané odvolanie, ktoré má v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len  ,,O.   s.   p“)   suspenzívny   účinok,   t.   j.   rozsudok   nie   je   právoplatným   a   následne   ani vykonateľným, má za to, že veriteľ nebol oprávnený požadovať zvolanie schôdze veriteľov, nakoľko v zmysle vyššie uvedeného jeho pohľadávka sa nepovažuje za zistenú a teda nemá ani hlasovacie práva a iné práva spojené s pohľadávkou, ibaže by mu boli priznané iným skorším rozhodnutím, čo však súd má za preukázané, že takéto skoršie rozhodnutie v rámci konkurzného konania vydané nebolo (podľa § 32 ods. 20 ZKR).

Súd zároveň uvádza, že ak by každý veriteľ s popretou pohľadávkou chcel vykonávať hlasovacie práva bez právoplatného rozhodnutia súdu, malo by to za následok priznanie hlasovacích práv v rozpore s osobitným postupom uvedeným v § 32 ods. 20 ZKR, pretože výlučne   príslušný   konkurzný   súd   má   právomoc   rozhodovať   o   priznaní   a   nepriznaní hlasovacích práv popretému konkurznému veriteľovi, túto právomoc nemá súd, alebo iný orgán v incidenčnom konaní a pokiaľ nebolo vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, pohľadávka popretého veriteľa nie je zo zákona zistená a teda nemá ani hlasovacie práva, iba ak by konkurzný súd tieto práva takému veriteľovi priznal. Na základe prvostupňového, neprávoplatného rozhodnutia vydaného súdom v osobitnom incidenčnom konaní, by sa v rozpore s § 32 ods. 19 ZKR priznávali hlasovacie práva veriteľovi, ktorého pohľadávka v čase konania schôdze veriteľov by nebola zistená v zmysle platného § 32 ods. 19   ZKR.   Ďalej   súd   konštatuje,   že   v   prípade   priznania   hlasovacích   práv   (napr. v hlasovaní   o   výmene   správcu,   voľbe   veriteľského   výboru)   veriteľovi   na   základe neprávoplatného   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   v   incidenčnom   konaní,   ktoré   by   sa chápalo   ako   predbežne   vykonateľné,   pričom   pohľadávka   by   sa   považovala   za   zistenú a následne by rozhodnutie súdu prvého stupňa vydané v rámci incidenčného konania bolo odvolacím   súdom   zrušené,   by   sa   spôsobil   v   rámci   konkurzného   konania   vznik   právnej neistoty a najmä poškodenie oprávnených záujmov veriteľov so zistenými pohľadávkami, pričom zvrat takejto   situácie (pre zákonné lehoty na rozhodovanie o námietkach proti uzneseniu schôdze veriteľov) by nebol možný v prípade, keby prišlo k priznaniu hlasovacích práv   veriteľovi   na   základe   neprávoplatného   rozsudku   a   následne   k   zrušeniu   rozsudku prvostupňového   súdu   odvolacím   súdom.   Je   potrebné   tiež   uviesť,   že   naopak,   v   prípade právoplatného rozsudku v incidenčnom konaní v prospech veriteľa, si veriteľ bude môcť po právoplatnosti uplatniť svoje práva spojené s pohľadávkou v konkurznom konaní, teda k poškodeniu jeho práv nedôjde.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd má za to, že schôdza veriteľov konaná dňa 08. 08. 2014 nebola zvolaná v rozpore so zákonom a zároveň konštatuje, že správca konal s odbornou starostlivosťou, keď nezvolal schôdzu veriteľov na podnet spoločností,   nakoľko   spoločnosť   ani   nebola   oprávnená   na   podanie   žiadosti o zvolanie   schôdze   veriteľov   v   zmysle   §   34   ods.   2   ZKR   v   dôsledku   skutočnosti,   že   jej pohľadávka nebola do dnešného dňa zistená na základe právoplatného rozhodnutia súdu a súčasne súd má za to, že jej ani neboli priznané hlasovacie práva v zmysle rozhodnutia vydaného v incidenčnom konaní, teda správca konal s odbornou starostlivosťou ohľadne nepriznania hlasovacích práv vyššie spomenutej spoločnosti.

Súd vo veci podania námietky ohľadne nepriznania hlasovacích práv spoločnosti má zo spisu preukázané, že predchádzajúci správca úpadcu uznal   pohľadávku   spoločnosti vo   výške 1.500.000,- eur z titulu úhrady kúpnej ceny pri kúpnej zmluve na prevod nehnuteľnosti (zo dňa 21. 07. 2011), pričom bola posúdená v právnom dôvode, výške, vymáhateľnosti a poradí   ako   zistená   a   podmienená.   Ako   podmienka   vzniku   pohľadávky   je   uvedené „právoplatné   zamietnutie   návrhu   na   vklad   kúpnej   zmluvy,   prípadne   iný   zánik   kúpnej zmluvy“.   Súd   sa   ohľadne   predmetnej   námietky   oboznámil   s   vyjadrením   namietajúcich veriteľov, doloženými prílohami   a vyjadrením   správcu   úpadcu   a má   za   to,   že správca správne   postupoval,   keď   nepriznal   hlasovacie   práva   spoločnosti

Súd konštatuje, že z ustanovenia § 28 ods. 5 a § 29 ods. 3 ZKR vyplýva, že podstatou podmienených pohľadávok je, že vznik pohľadávky je viazaný na podmienku, a nakoľko v tomto prípade podmienkou vzniku je právoplatné zamietnutie návrhu na vklad kúpnej zmluvy prípadne iný zánik kúpnej zmluvy, a nakoľko predmetné rozhodnutie v rámci katastrálneho   konania   vydané   nebolo,   súd   má   za   to,   že   podmienka   vzniku   pohľadávky nenastala.   Podmienka   vzniku   pohľadávky   je   viazaná   výslovne   na   zamietnutie   návrhu na vklad, nie na fakt, že správca nepostupoval v rámci ustanovenia § 47 ods. 3 ZKR, v zmysle ktorého odmietol na základe žiadosti spoločnosti podať návrh na pokračovanie vkladového konania. Súd sa stotožňuje so záverom správcu, že v zmysle vyššie uvedeného argumenty namietajúcich veriteľov ohľadne toho, že „právo podmieneného veriteľa definitívne vzniklo, pretože zánik ním prihlásenej   pohľadávky   sa   stal   nemožným“   neobstojí,   nakoľko   podmienka nevznikla/nenastala,   teda   pohľadávka   nemohla   zaniknúť,   keď   ani   nevznikla.   Ďalej argumentácia   namietajúcich   veriteľov   ohľadne   vzniku   práva   podmieneného   veriteľa   je v rozpore s ustanovením § 27 ods. 1 písm. d) ZKR, podľa ktorého postavenie účastníka veriteľovi zanikne v rozsahu ním prihlásenej pohľadávky dňom, keď sa vznik pohľadávky, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky, stal nemožným.

Súd   vo   veci   nemožnosti   plnenia,   ako   spôsobu   zániku   záväzku   v   zmysle   §   575 Občianskeho zákonníka poukazuje na to, že nemožnosť plnenia musí mať trvalý charakter. Avšak s prihliadnutím na to, že konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva na základe Kúpnej zmluvy bolo zo zákona prerušené, t. j. ide o dočasný stav, pričom v konaní je možné pokračovať buď na návrh správcu alebo po ukončení konkurzného konania. Ďalej súd dáva do   pozorností   aj   prebiehajúci   excindačný   spor   o   vylúčenie   nehnuteľnosti   v   kat.   úz. zo   súpisu   oddelenej   podstaty   zabezpečeného   veriteľa   Slovenská   záručná a rozvojová   banka,   a.   s.,   ktorý   je   vedený   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp.   zn. 25Cbi/52/2013, predmetom ktorého sú nehnuteľnosti totožné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom prevodu vlastníckeho práva na základe Kúpnej zmluvy, pričom v dôsledku ešte prebiehajúceho excindačného konania a možného vylúčenia nehnuteľností zo súpisu nie je v tejto fáze trvalá nemožnosť plnenia jednoznačne daná.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností ako i zákonných ustanovení má súd   za   to,   že   schôdza   veriteľov   prebehla   v   súlade   so   zákonom,   a   že   správca   konal s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k spoločnosti a spoločnosti ohľadne nepriznania hlasovacích práv na schôdzi veriteľov konanej dňa 08. 08. 2014, preto návrhy zamietol.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresnéhosúdu   konštatuje,   že   okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto okresný súd podrobnea jasne vysvetlil, ktoré zákonné ustanovenia, okolnosti a úvahy považoval za rozhodujúcepre záver o tom, že námietkam sťažovateľov nebolo možné vyhovieť. Odôvodnenie jehorozhodnutia preto   spĺňa všetky   požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnuochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia však namietali v sťažnostiach doručených ústavnému súdu i „právne posúdenie“ veci okresným súdom, a teda tvrdili, že výklad a aplikácia dotknutých (užcitovaných)   ustanovení   ZKR   popiera   ich   účel   a   zmysel   a   je   v   rozpore   s   princípmikonkurzného konania.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či okresný súd svojímrozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu citovaných ustanovení právnychpredpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého pohľadávku nebolo možné považovať za zistenú, pretože o nej právoplatnenerozhodol súd v incidenčnom konaní, a rozsudok okresného súdu č. k. 36 Cbi 23/2012-336z   2.   mája   2014   skutočne   nie   je   predbežne   vykonateľný,   lebo   nejde   o   rozhodnutiepodľa § 198 ods. 4 ZKR. Okresný súd teda otázku, či spoločnosti boli rozsudkom č. k. 36 Cbi 23/2012-336 z 2. mája 2014 priznané hlasovacie práva a inépráva   spojené   s   popretou   pohľadávkou   a   súčasne   či   je   predbežne   vykonateľnév zmysle § 198 ods. 4 v spojení s § 32 ods. 16 ZKR, vyriešil v súlade so zmyslom a účelomprávnej   úpravy   konkurzného   konania.   Pokiaľ   okresný   súd   dospel   k záveru,   žeza rozhodnutie,   ktorým   súd   priznáva   hlasovacie   práva   a   iné   práva   spojené   s popretoupohľadávkou v zmysle § 198 ods. 4 ZKR, sa považuje výhradne rozhodnutie vydané súdomv zmysle § 32 ods. 20 ZKR a iba toto rozhodnutie je možné považovať za predbežnevykonateľné v zmysle § 198 ods. 4 ZKR, tento jeho názor nepopiera zmysel a cieľ právnejúpravy   konkurzného   konania.   Preto   potom   spoločnosť nebolaoprávnená   ani   na   podanie   žiadosti   o   zvolanie   schôdze   veriteľov   a   ani   na   hlasovaniena schôdzi veriteľov, keďže takéto oprávnenia patria iba veriteľovi so zistenou pohľadávkoualebo veriteľovi, ktorému tieto práva priznal konkurzný súd, čo sa vo vzťahu k veriteľovi nestalo.

Rovnako tak ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný záver okresného súdu,podľa   ktorého   vo   vzťahu   k,   podmienka   podmienenejpohľadávky splnená nebola, návrh na povolenie vkladu nebol zamietnutý a nedošlo anik inému   zániku   kúpnej   zmluvy.   Nestotožňuje   sa   s   názorom   sťažovateľov,   že   došlok hmotnoprávnemu   zániku   kúpnej   zmluvy,   čím   sa   pohľadávka   kupujúceho   prihlásenádo konkurzu na majetok úpadcu mala stať nepodmienenou. Konkurzný súd bol povinnývychádzať   z   právneho   a   skutkového   stavu   v   čase   rozhodovania,   ktorý   opačný   zavernepripúšťa.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   citovaných   právnych   predpisovs ústavou (čl. 46 ústavy) a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách (čl. 6 ods. 1 dohovoru) dospel ústavný súd k záveru, podľa ktorého okresný súdneaplikoval   dotknuté   zákonné   ustanovenia   spôsobom,   ktorý   by   bol   s   namietanýmiustanoveniami ústavy a dohovoru v rozpore.

Okresný súd vo veci sťažovateľov svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktoréhobol   povinný   postupovať   pri   nachádzaní   práva   tak,   aby   rešpektoval   skutočný   zmysela podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísneformalisticky a takto neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti.

Iba to,   že sťažovatelia   sa   s názorom okresného súdu vyjadreným   v napadnutomuznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich sťažnosti. S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015