znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014 v   senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja Kohuta a   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 11256/2013 a sp. zn Rvp 11330/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 212/2006 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 173/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 11256/2013 a sp. zn. Rvp 11330/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11256/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Er   212/2006   a   postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 CoE 173/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012.

Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov   založených   zmluvami   o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi k uzavretiu   rozhodcovskej   doložky,   ktorou   bola   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudku rozhodcovského súdu). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,   avšak   v   priebehu   jej   vykonávania   následne   exekúciu   uznesením   č.   k. 6 Er 212/2006-48   zo 4.   októbra   2012 zastavil. Na základe   odvolania sťažovateľky   bolo uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   formuluje   výhrady   proti   právnym   záverom vyplývajúcim z uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje   za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   právnu   vec, a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutého konania. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania   podľa   § 109   ods. 1   písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   o   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí,   že   v   jej   veciach   konajúce   súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenia   smernice   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie práva...

Porušovateľ   vo   veci   ignoroval   ust.   §   45   ods.   3   ZoRK   a po   podaní   odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné.“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol   nálezom, v ktorom   vysloví porušenie   jej   základného práva   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie   a   zároveň   jej   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade   s   citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde možno   v   konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 11256/2013 a sp. zn. Rvp 11330/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   okresného   súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc citované   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného   konania   (bod 1 výroku tohto uznesenia).

2.1 K namietanému porušenie označených práv postupom okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťami   napáda   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní, výsledkom ktorého bolo uznesenie, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   odvolanie,   o   ktorom   bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka 12. februára 2013 dovolanie a vec sa od 25. marca 2013 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacom súde.

Pri   posudzovaní   sťažností   v   tejto   časti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj   podaním   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by   o   jej veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014