znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava   II   pod   sp.   zn.   13   C   83/2011   a   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 9 Co 535/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená sťažnosť J. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 83/2011 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 535/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. marca 2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. 32 Ro 678/2010 zo 7. apríla 2010 bol sťažovateľ ako žalovaný zaviazaný uhradiť žalobcovi na istine 1 304,48 € s úrokmi z omeškania a trovami konania. Platobný rozkaz sa stal právoplatným 18. júna 2010. Sťažovateľ 21. februára 2011 podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy konania vedeného pod sp. zn. 32 Ro 678/2010. Uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 83/2011 z 2. septembra 2011 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 535/2011-41 z 31. januára 2012 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa   ustálenia   okresného   súdu   sťažovateľ   návrh   na   obnovu   konania   odôvodnil s poukazom   na   žalobu   žalobcu,   ktorý   tvrdil,   že   so   sťažovateľom   uzavrel   zmluvu o prepožičaní SIM karty umožňujúcej užívať telefónne číslo (...). Zároveň mu mal odpredať telefón   značky   Nokia.   V   skutočnosti   tieto   tvrdenia   nie   sú   pravdivé,   lebo   sťažovateľ so žalobcom žiadnu zmluvu neuzavrel a nepodpísal, SIM kartu, ale ani telefón neprevzal a služby žalobcu nevyužíval. Sťažovateľ nahliadnutím do súdneho spisu 7. februára 2011 zistil, že niekto žalobcu na úkor sťažovateľa podviedol. Práve túto skutočnosť považoval za dôvod na obnovu konania. Podľa sťažovateľa vyšli najavo dôkazy, ktoré sa nemohli v pôvodnom   konaní   vykonať   (sťažovateľ   ich   nemohol   využiť   v   pôvodnom   konaní). Zo spisu sp. zn. 32 Ro 678/2010 bolo zistené, že platobný rozkaz bol vydaný 7. apríla 2010 a bol spolu so žalobou doručený sťažovateľovi 2. júna 2010. Je to zrejmé z doručenky, na ktorej prevzatie platobného rozkazu, ako aj žaloby sťažovateľ potvrdil vlastnoručným podpisom. Sťažovateľ nepodal proti platobnému rozkazu odpor, a preto tento nadobudol 18. júna 2010 právoplatnosť. Skutočnosť, že sťažovateľ platobný rozkaz a žalobu 2. júna 2010 osobne prevzal, potvrdil okresnému súdu aj podaním doručeným 23. augusta 2011. Sťažovateľ riadne prevzal žalobu i platobný rozkaz, a preto sa so skutočnosťami tvrdenými žalobcom, ktorými tento odôvodňoval svoj nárok, oboznámil. To, čo sťažovateľ uvádza ako dôvod obnovy, teda že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe nie sú pravdivé, žiadnu zmluvu neuzatváral   a   nepodpisoval,   SIM   kartu,   ale   ani   telefón   neprevzal   a služby   žalobcu nevyužíval, bezpochyby vedel už v čase, keď žalobu a platobný rozkaz prevzal. Nie je teda možné   dospieť   k   záveru,   že   ním   tvrdené   skutočnosti   nemohol   bez   svojej   viny   použiť v pôvodnom   konaní.   Sťažovateľ   sám   svojím   prístupom   zavinil,   že   platobný   rozkaz nadobudol právoplatnosť, keď skutočnosti tvrdené v návrhu na obnovu konania (ktoré mu museli byť známe už v tom čase), neuviedol do odporu, ktorý vôbec nepodal a nenahliadol ani do spisu. Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania ako dôkaz priložil fotokópiu svojho občianskeho   preukazu,   ktorým   preukazoval,   že   pri   podpise   zmluvy   bol   predložený občiansky preukaz, ktorý mal iné číslo,   teda   nie jeho občiansky preukaz. I tu platí, že sťažovateľ   po   oboznámení   sa   so   žalobou   a   platobným   rozkazom   disponoval   dôkazom predloženým s návrhom na obnovu konania, teda občianskym preukazom, ktorý mu bol vydaný ešte 27. októbra 2004. Nič mu teda nebránilo v tom, aby podal odpor a zároveň predložil tento dôkaz. Znamená to, že dôkaz, na ktorý sťažovateľ poukazuje, sa v pôvodnom konaní bez akýchkoľvek ťažkostí mohol vykonať, a nestalo sa tak iba z dôvodu, že sám sťažovateľ dôkaz vykonať nežiadal, keďže proti platobnému rozkazu nepodal odpor, hoci bol   oprávnený   tak   urobiť.   Nebola   dodržaná   ani   zákonom   ustanovená   trojmesačná prekluzívna lehota na obnovu konania vyplývajúca z ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času,   keď   ho   mohol   uplatniť.   Od   momentu   doručenia   platobného   rozkazu   a   žaloby sťažovateľovi   (2. júna   2010)   tento   vedel   o   skutočnostiach,   ktorými   odôvodnil   návrh na obnovu   konania.   Preto   nebolo   možné   brať   do   úvahy   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ rozhodol nahliadnuť do spisu až 7. februára 2011, a bolo treba dospieť k záveru, že návrh na obnovu konania doručený 21. februára 2011 bol podaný oneskorene.

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nie je daný ani jeden z dôvodov na obnovu   konania   v   zmysle   §   228   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorých prichádzali do úvahy dôvody podľa písm. a) a b), teda že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny sťažovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní, ako aj to, že možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní. Okresný súd zistil náležite skutkový stav, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil. Sťažovateľ ani v odvolacom konaní neoznačil žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred okresným súdom a s ktorými by sa tento nevysporiadal.  

Sťažovateľ poukazuje na to, že hoci žalobu a platobný rozkaz osobne prevzal, avšak v   dôsledku   jeho   obmedzených   rozumových   schopností   (kurič   na   dôchodku)   a   zlému zdravotnému stavu ich zle vyhodnotil, lebo „sa ma ako takého netýkali“. So žalobcom žiadnu zmluvu neuzatváral a nepodpisoval, SIM kartu a telefón neprevzal a služby žalobcu nevyužíval. Údaje uvádzané v zmluve zodpovedajú síce údajom sťažovateľa, ale podpis je sfalšovaný a žalobcovi predložený občiansky preukaz číslo SC (...) nie je jeho. Takýto občiansky preukaz nikdy nemal. Jeho občiansky preukaz má číslo SJ (.... a bol vydaný 27. októbra   2004   na   dobu   neurčitú.   Nahliadnutím   do   spisu   prostredníctvom   právneho zástupcu 7. februára 2011 zistil, že niekto žalobcu podviedol, pričom sa tak stalo aj na úkor sťažovateľa. Na sfalšovaný občiansky preukaz sťažovateľa a na jeho identitu a úkor niekto podviedol   v   priebehu   roku   2007   viacero   organizácií.   Sťažovateľ   sa   zatiaľ   neúspešne domáha ako poškodený ochrany aj na polícii a na prokuratúre. Uvádza 10 konkrétnych prípadov, keď osoba vystupujúca pod jeho menom uzatvorila zmluvy s rôznymi subjektmi.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 13 C 83/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 535/2011 s tým, aby boli uznesenia okresného   súdu   z   2.   septembra   2011   a   krajského   súdu   z   31.   januára   2012   zrušené a okresnému   súdu   sa   prikázalo   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Požaduje   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia advokátom v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 13 C 83/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy   a   dohovoru   mal   krajský   súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba tiež dodať, že možnosť podať odvolanie sťažovateľ aj využil.

Vo zvyšnej časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 535/11 sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   dostačujúcim   a   presvedčivým spôsobom   odôvodnili   nesplnenie   podmienok   na   povolenie   obnovy   konania,   resp. oneskorené podanie návrhu na obnovu konania. Argumenty všeobecných súdov v žiadnom prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Na   týchto záveroch nič nemôže zmeniť skutočnosť, že sťažovateľ má pocit krivdy a je presvedčený o nezákonnosti vydaného platobného rozkazu a následných uznesení o nepovolení obnovy konania.

Vzhľadom   na   uplatnenú   argumentáciu   sťažovateľa   treba   zdôrazniť,   že   účastníci konania nesú primeranú mieru procesnoprávnej zodpovednosti za výsledok občianskeho súdneho konania. V prípade sťažovateľa sa táto procesnoprávna zodpovednosť prejavovala v   jeho   možnosti   vydanému   platobnému   rozkazu   sa   brániť   predpísanými   zákonnými prostriedkami. Sťažovateľovi bola táto možnosť nepochybne daná tým, že žaloba a na jej základe vydaný platobný rozkaz mu boli riadne doručené s poučením o možnosti podať odpor. Bolo vecou slobodného rozhodnutia sťažovateľa, či sa bude v súdnom spore brániť zákonným   spôsobom,   teda   podaním   odporu   v   predpísanej   zákonnej   lehote.   Pokiaľ sťažovateľ obsahu doručených listín dostatočne neporozumel, nič mu nebránilo poradiť sa s kvalifikovaným odborníkom. Sťažovateľ sa napokon rozhodol odpor nepodať, v dôsledku čoho vydaný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Dá sa predpokladať, že sťažovateľ sa začal o vec znova zaujímať až vtedy, keď právoplatným platobným rozkazom priznanú sumu žalobca začal vymáhať.

Princíp právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy bráni tomu, aby vo veci už rozhodnutej sa mohlo znova konať bez toho, aby existujúce právoplatné rozhodnutie bolo v predpísanom konaní zrušené. Jednou z takých možností na zrušenie právoplatného   rozhodnutia   je   aj   obnova   konania   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok. Obnovu konania však nie je možné dosiahnuť na základe skutočností, o ktorých účastník konania vedel už v pôvodnom konaní, a tieto na základe vlastného slobodného rozhodnutia nepoužil.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012