znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 28/2010 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 To 65/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2011 doručená sťažnosť V. S., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Tdo 28/2010 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 To 65/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 T 101/09 z 30. septembra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2 písm. d) v spojení s § 138 ods. 1 písm. b) a j) Trestného zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením krajského súdu č. k. 7 To 65/09-599 zo 14. januára 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2010 z 10. novembra 2010 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 348 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   považuje tak uznesenie najvyššieho   súdu,   ako aj uznesenie krajského súdu za nesprávne, pričom však za ďalšieho účastníka konania označil iba najvyšší súd. Porušenie   označených   základných   práv   vidí   najmä v   tom,   že   k   uznaniu   viny   došlo   na základe   dôkazov,   ktoré   vzhľadom   na   nedodržanie   zákonných   ustanovení   nemali   byť podkladom pre rozhodnutie. Jedným z hlavných dôkazov vyhodnotených v jeho neprospech bola výpoveď bývalej manželky Z. S. (ďalej len „bývalá manželka“), pričom však na jej prečítanie neboli splnené zákonné podmienky. Trestný poriadok priznáva určitým osobám právo odoprieť vypovedať ako svedok, pričom o tomto práve musí byť svedok pred každým výsluchom   riadne   poučený.   V   prípade   absencie   takéhoto   poučenia   nastupuje   sankcia absolútnej neúčinnosti dôkazu. Ak chce takáto osoba vypovedať, musí výslovne vyhlásiť, že svoje právo odoprieť výpoveď nevyužíva. Podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa   §   130,   možno   prečítať   len   za   predpokladu,   že   bol   pred   výsluchom,   ktorého   sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Bývalá manželka bola vypočutá v prípravnom konaní trikrát, pričom ani raz výslovne nevyhlásila, že svoje právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Pokiaľ na hlavnom pojednávaní toto právo využila a nevypovedala, je jej výpoveď z prípravného konania ako dôkaz nepoužiteľná. Okrem toho okresný súd na s. 13 rozsudku uviedol, že na výpovede bývalej manželky a M. S. z 21. augusta 2008, v ktorých bezprostredne po incidente popísali priebeh udalostí podstatne inak než v skorších výpovediach, nemohol prihliadnuť, keďže obe svedkyne boli poučené iba v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku, teda nie aj podľa § 130 ods. 1. Zohľadnil   iba   výpovede   urobené   na   hlavnom   pojednávaní.   Pritom   výpovede   svedkýň z 21. augusta 2008 boli získané zákonným spôsobom. Nedostatočné alebo neúplné poučenie svedkýň   nespôsobuje   ich   nezákonnosť   iba   preto,   že   vypovedali   o   tom   istom   skutku priaznivejšie v prospech obrany obžalovaného než neskôr na hlavnom pojednávaní. Rozdiel v poučení svedkýň podľa § 130 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného poriadku pre tento konkrétny prípad nie je podstatný, pretože v osobách svedkýň išlo o manželku a matku sťažovateľa, pričom žiadna z nich neodoprela výpoveď.

Ďalšie   porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v   jednostrannom   hodnotení dôkazov v jeho neprospech, čím bola porušená zásada „in dubio pro reo“. Všeobecný súd nevyhodnotil   jednotlivé   výpovede   znalcov   z   odboru   psychológie   samostatne   a   v   ich vzájomnej súvislosti. Pri uznaní viny sa priklonil k záverom znalkyne, ktoré vyznievali výrazne   v   neprospech   sťažovateľa,   bez   vyhodnotenia   záverov   ostatných   znaleckých posudkov.   Nedostatočne   sa   prihliadlo   aj   na   nezrovnalosti   vo   výpovediach   svedkov. Jednotliví   svedkovia   si   nespomínali   na   všedné   skutočnosti,   ale   so   zjavným   časovým odstupom   si   spomínali   na   detaily,   ktoré   v   prvotných   výpovediach   bezprostredne   po konflikte vôbec neuvádzali.

Ďalej poukazuje na záverečný návrh krajského prokurátora na verejnom zasadnutí krajského   súdu,   podľa   ktorého   nie   je   celkom   presvedčený,   či   bol   skutok   správne kvalifikovaný   aj podľa   §   208   ods.   2   Trestného   zákona.   Navrhol   preto   krajskému   súdu rozsudok   okresného   súdu   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   (viazaný obžalobou)   mal   v   danom   prípade   návrhu   prokurátora   vyhovieť,   a   rešpektovať   tak obžalovaciu zásadu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Tdo 28/2010   a   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   To   65/09   s   tým,   aby   bolo   uznesenie najvyššieho súdu z 10. novembra 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon aj náhrady trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 28/2010 z 10. novembra 2010 vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti   uzneseniu   krajského súdu   sp.   zn.   7 To   65/09   zo   14.   januára 2010.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   dovolanie   muselo   byť   odmietnuté   preto,   že   neboli   splnené   dôvody dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku.   K   dovolacej   námietke,   podľa   ktorej   sa   na hlavnom   pojednávaní   prečítala   zápisnica   o   výsluchu   bývalej   manželky   z   prípravného konania, keďže využila svoje právo nevypovedať, napriek tomu, že na jej čítanie neboli splnené   zákonné   podmienky,   treba   uviesť,   že   podľa   §   263   ods.   4   Trestného   poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne   vyhlásil,   že   toto   právo   nevyužíva,   ak   bol   výsluch   vykonaný   spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Z obsahu zápisníc o výsluchoch bývalej manželky v prípravnom konaní 10. septembra 2008 a 18. novembra 2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola riadne poučená podľa § 130 Trestného poriadku a výslovne uviedla, že právo nevypovedať nevyužíva. Pokiaľ ide o zápisnicu o výsluchu bezprostredne po incidente 21. augusta 2008, treba poukázať na zistenie okresného súdu, podľa ktorého na túto výpoveď nebolo možné prihliadnuť   vzhľadom   na   neúplnosť   zákonného   poučenia,   keďže   bývalá   manželka   bola poučená len podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, a nie aj podľa § 130 ods. 1. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, túto krajský súd náležite vysvetlil. Ostatné dôvody dovolania sa   týkajú   skutkových   zistení   nižších   súdov.   Námietka   nesprávnosti   skutkových   zistení, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keďže tento dôvod dovolania je daný iba v prípadoch, keď rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 10. septembra 2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“

Zo   zápisnice   o   konfrontácii   medzi   obvineným   a   svedkom   pred   vyšetrovateľom z 23. septembra 2008 (konfrontácia medzi sťažovateľom a bývalou manželkou) vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola bývalá manželka opätovne poučená inter alia podľa § 130 ods.   2   Trestného   poriadku,   pričom   uviedla: „Svojho   práva   odmietnuť   vypovedať nevyužíva.“

Zo zápisnice o výsluchu svedka (poškodenej Z. S.) vyšetrovateľom 18. novembra 2008 vyplýva, že pred začiatkom výsluchu bola opätovne poučená inter alia podľa § 130 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, pričom uviedla: „Odmietnuť vypovedať nevyužívam.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Preto ho nemožno považovať za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené. Niet preto dôvodu do záverov najvyššieho súdu zasiahnuť.

V súvislosti s jednotlivými sťažnostnými námietkami treba uviesť nasledujúce:

Z výpovedí bývalej manželky sťažovateľa v prípravnom konaní z 10. septembra 2008 a 18. novembra 2008 je nepochybné, že bola poučená o práve odoprieť vypovedať podľa § 130 Trestného   poriadku,   pričom   vyhlásila, že právo   odmietnuť vypovedať nevyužíva. Na tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   príslušná   veta   v   znení „Odmietnuť   vypovedať nevyužívam“ nie   je   úplná,   lebo   správne   mala   znieť „Právo   odmietnuť   vypovedať nevyužívam.“. Text   vyhlásenia   manželky   sťažovateľa   v   reakcii   na   poučenie   o   práve odmietnuť vypovedať v zápisnici o konfrontácii z 23. septembra 2008 uvedený formulačný nedostatok nevykazuje.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nijako   bližšie   nekonkretizuje,   prečo   podľa   jeho názoru vyhlásenia bývalej manželky pri výsluchoch a konfrontácii v prípravnom konaní nezodpovedajú vo všetkom požiadavke ustanovenia § 263 ods. 4 Trestného poriadku, iba sa možno domnievať, že pravdepodobne podľa predstáv sťažovateľa je potrebné, aby svedok po   poučení   urobil   výslovné   vyhlásenie   o   nevyužití   práva   odoprieť   výpoveď   tak,   že vyhlásenie musí obsahovať slovo „výslovne“. Vychádza asi z toho, že vyhlásenie by malo znieť: „Výslovne   vyhlasujem,   že   právo   odoprieť   vypovedať   nevyužívam.“ Vyhlásenie znejúce „Vyhlasujem,   že   právo   odoprieť   vypovedať   nevyužívam“ (teda   bez   slova „výslovne“) asi nepovažuje za zodpovedajúce zákonným požiadavkám.

Uvedený   výklad   ustanovenia   §   263   ods.   4   Trestného   poriadku   je   celkom neakceptovateľný. Požiadavke definovanej v tomto ustanovení zodpovedá také vyhlásenie, zo znenia ktorého výslovne vyplýva, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva. Inými slovami, napr. vyhlásenie v znení „Vypovedať nebudem“, by nebolo dostačujúce, pretože výslovne nevyjadruje, že svedok právo odoprieť vypovedať nevyužíva.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu,   ktorý   odmietol prihliadnuť na výpovede bývalej manželky a M. S. z 21. augusta 2008, treba súhlasiť so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že tak bývalá manželka, ako aj M. S. boli pred výsluchom vykonaným 21. augusta 2008 poučené vyšetrovateľom iba podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, nie teda aj podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa   § 130 ods.   1 prvej   vety   Trestného poriadku   právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Podľa § 130 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu   príbuznému   v   priamom   rade,   svojmu   súrodencovi,   osvojiteľovi,   osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.

Právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku je širšie ako právo podľa § 130 ods. 2, pretože podľa § 130 ods. 1 svedok má právo odoprieť výpoveď bez toho, aby musel uviesť akýkoľvek dôvod, a jediným predpokladom je, aby obvinený bol s ním v takom príbuzenskom, resp. obdobnom pomere, aký toto ustanovenie predpokladá.

Možno   urobiť záver,   že bývalá manželka a M.   S.   nemali možnosť kvalifikovane sa rozhodnúť,   či   právo   odoprieť   vypovedať   využijú,   pretože   neboli   dostatočne   poučené o svojich   právach   v   tomto   smere.   Preto   treba   akceptovať   záver   všeobecných   súdov o neprípustnosti týchto dôkazov z prípravného konania.

Námietka jednostranného hodnotenia dôkazov v neprospech sťažovateľa je uvedená iba vo všeobecnej rovine, a to či už v súvislosti so znaleckými závermi, alebo pokiaľ ide o tvrdené nekonkretizované nezrovnalosti vo výpovediach svedkov. Okrem toho sťažovateľ v   ničom   nepopiera   správnosť   zásadného   záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   nepripúšťa   ako   dovolací   dôvod námietku   nesprávnosti   skutkových   zistení,   resp.   hodnotenia   vykonaného   dokazovania. Pokiaľ   chcel   sťažovateľ   dosiahnuť,   aby   správnosť   skutkových   záverov   krajského   súdu preskúmal ústavný súd, potom mal za účastníka konania označiť nielen najvyšší súd, ale aj krajský súd, čo sa však nestalo.

Rovnako   nebolo   možné   bližšie   sa   zaoberať   námietkou,   podľa   ktorej   malo   byť povinnosťou krajského súdu zrušiť rozsudok okresného súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že to požadoval na verejnom zasadnutí krajského súdu intervenujúci prokurátor. I v tomto prípade je na prekážku skutočnosť, že krajský súd nebol účastníkom konania.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011