znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom JUDr.   P.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Liptovský Mikuláš sp. zn. ČVS: ORP–201/JP-LM-2009 z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Liptovský Mikuláš (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: ORP – 201/JP-LM-2009 z 22. októbra 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označeného základného práva malo dôjsť v postupe pred začatím trestného stíhania zo strany vyšetrovateľa, pričom zo sťažnosti možno ustáliť namietané skutkové okolnosti takto:

Sťažovateľka podala 9. apríla 2009 trestné oznámenie vo veci škody veľkého rozsahu pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného   činu   zvýhodňovania   veriteľa   podľa   §   240   Trestného   zákona.   Zároveň   si v trestnom konaní ako poškodená uplatnila aj náhradu spôsobenej škody.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-201/JP-LM-09 z 22. októbra 2009 bolo trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté s uvedením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania ani na odovzdanie veci, ani na odloženie veci.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podala sťažovateľka v zákonnej lehote sťažnosť. V nej žiadala, aby boli vykonané vyšetrovacie úkony navrhnuté v trestnom oznámení, aby bolo rozhodnutie vyšetrovateľa zrušené a uložené začať trestné stíhanie.

Uznesením č. k. 1 Pn 433/09-4 z 18. decembra 2009 prokurátor Okresnej prokuratúry L. (ďalej len „prokurátor“) sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   prokurátor «(...)   nenariadil   vyšetrovateľovi(...)   aby vykonal   navrhnuté   dôkazy,   neposúdil   dôsledne   námietky,   resp.   nevyvrátil   skutočnosti uvádzané poškodeným v jeho sťažnosti(...)

Naopak   dozorujúci   prokurátor   odsúhlasil   len   všeobecne   postup   vyšetrovateľa a stotožnil sa s jeho obsahom, pričom vôbec nevyvrátil argumenty uvádzané poškodeným v sťažnosti,   t.   j.   nevyjadril   sa   k   nedostatočne   vykonanému   dokazovaniu,   k   jednotlivým znakom   skutkovej   podstaty   spojenej   s   faktami   uvádzanými   poškodeným   o   insolvencii, veriteľoch, ani k právnym záverom, ktoré sú nesprávne a predčasné pre nepokračovanie dokazovania,   ktoré   sa   malo   potvrdiť   vo   vyšetrovaní   (insolvencia,   množstvo   veriteľov), dozorujúci   prokurátor   sa   namiesto   hodnotenia   jednotlivých   znakov   skutkovej   podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa venoval obhajobe vyšetrovateľa ako aj spoločnosti T., a. s., že   táto   nie   je   insolventná,   lebo   má   majetok   (čo   je   právne   irelevantné   pre   posúdenie skutkovej podstaty a to v rozhodnom čase) a nie v súčasnosti.“

Uznesenie prokurátora nadobudlo právoplatnosť 18. decembra 2009. Na základe takto ustáleného skutkového stavu má sťažovateľka za to, že uznesením vyšetrovateľa   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl.   46   ústavy,   pričom   už   „(…) vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov(...)».

Sťažovateľka   napokon   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   ústavnú   sťažnosť   prijal   na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Okresné   riaditeľstvo   PZ(...)   uznesením   č.   ČVS:   ORP-201/JP-LM-09   zo   dňa 22. 10. 2009, ktoré potvrdila Okresná prokuratúra(...) uznesením pod č. 1 Pn 433/09-4 zo dňa 18. 12. 2009 porušili základné právo spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ(...) a Uznesenie Okresnej prokuratúry(...) sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie konanie(...)

Spoločnosti A., s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.660,- Eur a jej právnemu zástupcovi(...) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 Eur, ktoré je Okresné riaditeľstvo PZ(...) povinné zaplatiť tejto spoločnosti a jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla uznesenie vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP–201/JP-LM-2009 z 22. októbra 2009 o odmietnutí jej trestného oznámenia, a tým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V postupe pred začatím trestného stíhania podľa prvej hlavy druhej časti Trestného poriadku dozor nad zachovaním zákonnosti vykonáva prokurátor (§ 230 a nasl. Trestného poriadku), ktorý je oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta [policajtom treba rozumieť aj vyšetrovateľa podľa § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku], ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku]. Sťažovateľka v danom prípade proti uvedenému rozhodnutiu vyšetrovateľa podala riadne a včas opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodol nadriadený orgán, teda okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie vyšetrovateľa, pretože jeho postup   a rozhodnutie   preskúmala   okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla   o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   vyšetrovateľa)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.  

2. Napriek tomu, že sťažovateľka   označila ako odporcu   len Okresné riaditeľstvo Policajného zboru L., v sťažnostnom návrhu na vydanie rozhodnutia (petite sťažnosti) žiada zrušiť aj uznesenie prokurátora č. k. 1 Pn 433/09-4 z 18. decembra 2009. Z tohto dôvodu bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o takto   namietanom   porušení   základného   práva   na   súdnu ochranu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených záujmov (mutatis mutandis IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03). Podnet (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľka podala podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry pri vybavovaní jej sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa. Okrem toho sťažovateľka, ktorá je zastúpená   advokátom,   neuviedla   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala ospravedlnenie   nevyužitia   všetkých   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje. Sťažovateľka nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľka, ak sa domnieva, že označené orgány činné v trestnom konaní porušili jej (ňou označené) základné práva, nevyužila (hoci mohla a mala využiť) tie právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje na ochranu jej práv voči rozhodnutiam ňou   označených   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Až   po   ich   vyčerpaní   by   mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd aj vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

3. Okrem uvedeného už ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo fyzickej, resp. právnickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd   (II. ÚS 42/00).   Tieto   závery   je   možné   v danom   prípade   vzťahovať   aj   na oznamovateľa v trestnom konaní, ktorý je právnickou osobou.

Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom   obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva v trestnom   konaní právo   na   začatie   a vedenie   trestného   stíhania proti   niekomu   [mutatis mutandis   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   napr.   v prípade   Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A, ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].

Z týchto   dôvodov   rozhodnutím   a postupom   vyšetrovateľa   a prokurátora   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu,   preto   ústavný   súd sťažnosť odmietol aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010