znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., K., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 370/98 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 281/05 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2007 doručená sťažnosť a 18. septembra 2007 doplnenie sťažnosti Ing. K. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 370/98 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2005 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 281/05 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2006.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 5 Cb 370/98 sa Fond národného majetku Slovenskej republiky, B. (ďalej len „žalobca“), žalobou podanou 20. apríla 1998 domáhal proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia 9 360 594 Sk ako nároku vyplývajúceho zo zmluvy o predaji časti podniku P. K. – závod M., č. 321/1993 (ďalej len „podnik“) a odstúpenia od nej. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Cb 370/98-90 zo 14. marca 2005 žalobe v časti o zaplatenie 4 010 888 Sk vyhovel, v časti o zaplatenie sumy 340 177 Sk konanie zastavil, žalobu v časti o zaplatenie 3 090 000 Sk   zamietol   a žalobu   v časti   o zaplatenie   1 919 529   Sk   vylúčil   na   samostatné   konanie. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu v časti, ktorou ho prvostupňový súd zaviazal na zaplatenie   4 010 888   Sk,   podal   odvolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   napádaným rozsudkom sp. zn. 6 Obo 281/05 z 19. októbra 2006 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol „Porušenie mojich horeuvedených práv právom chránených záujmov vidím v rámci celého súdneho konania o čom svedčí priebeh súdneho konania a doba trvania samotného súdneho sporu.

(...) Vo veci 5 Cb 370/98 bol vynesený rozsudok po troch krátkych pojednávaniach a prakticky   bez   dokazovania,   bez   skutočného   vypočúvania   procesných   strán,   bez podrobného vyhodnocovania dôkazov, bez nariadenia doplnenia dôkazov, bez vypočutia relevantných svedkov a odborníkov z odboru ekonomika a účtovníctvo a. i. a bez nariadenia znaleckého dokazovania. (...) Súd zdôvodňoval vlastné rozhodnutia na vlastnou úvahou, vlastnou   analýzou   problému   a   vlastným   právnym   názorom.   Hoci   súd   problematike predmetu sporu v kontexte súvisiacich vecí zjavne úplne neporozumel, vyniesol rozsudok. Zjavnú zaujatosť voči mne súd ani nezastieral a veci porozumieť ani nechcel. Zastávam názor, že vec je tak právne zložitá, že ju nebolo možné vyriešiť v tak krátkom časovom slede a bez dokazovania. Súd preukázateľne nevyužil všetky dostupné možnosti dokazovania (...) v priebehu konania neboli vypočutí žiadni svedkovia, k dokazovaniu neboli prizvaní žiadni znalci z odboru ekonomiky a účtovníctva a neboli zobraté do úvahy s vecou úzko súvisiace rozhodnutia   iných   súdov   a   iných   štátnych   orgánov.   Súd   ignoroval   právoplatných   46 rozsudkov   iného   senátu   toho   istého   Krajského   súdu   v   Košiciach   (...)   aj   právoplatný Rozsudok Okresného súdu v Rožňave č. k. Cb 256/95-303 (...). Zdôrazňujem, že konanie FNM SR vo veci 5 Cb 370/98 je len kontra reakciou na moje žaloby zo dňa 28. 01. 1998 o neplatnosť právneho úkonu 14 C 43/98 a 14 C 44/98 o náhradu škody, ktoré sú vedené na OS Bratislava II. Vec 5 Cb 370/98 bola podaná o 3 mesiace neskôr ako moje žaloby podané na OS Bratislava II a vec je po 3 pojednávaniach bez dokazovania, vypočutia svedkov a bez nariadenia znaleckého dokazovania a vyčerpania naozaj všetkých možností dokazovania rozhodnutá NS SR. Vec bola rozhodovaná tak neobjektívne, že preukázateľne nepravdivé a zavádzajúce stanoviská žalobcu súd ani minimálne neskúmal. (...) Súd dával žalobcovi prednosť predo mnou a mne takmer nedal šancu na obranu. Moje vyjadrenia súd ignoroval, alebo dával týmto nižšiu prioritu a váhu. Moje tvrdenia a dôkazy neboli vyhodnocované, akceptované,   ich   dôveryhodnosť   ani   nebola   overovaná   a   tieto   neboli   objektívne zaznamenávané v zápisniciach z pojednávaní. (...)

Zdôrazňujem, že v Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rovnako ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach je zlý a neodráža skutočný stav veci. V obidvoch rozsudkoch sa uvádzajú lži a nepravdivé tvrdenia (...)

Ako uvádzam hore, súd manipuluje s faktami a uvádza nepravdivé skutočnosti. (...) Uvedené je ďalším dôkazom nespravodlivo vedeného súdneho procesu a nadržiavanie súdu žalobcovi   a   uprednostňovanie   názorov   žalobcu   pred   mojimi   tvrdeniami,   čo   svedčí o porušovaní mojich práv a právom chránených záujmov, ktoré mne zaručuje právo na rovnosť účastníkov súdneho konania a procesných strán. Toto je ďalší dôkaz o manipulácii so spisom a zaujatosťou Bratislavských súdov voči mne.

(...) súd neustále tvrdí, že kupujúci - žalovaný si nesplnil povinnosti a ani jediným slovom sa nezmieňuje o tom, že povinnosti si nesplnil skôr a trvalo počas trvania zmluvného vzťahu predovšetkým predávajúci. Je takýto právny vzťah vyvážený a v súlade s ústavným pravidlom rovnosti procesných strán a v súlade s platným právom ak je jeden z účastníkov zmluvného vzťahu v pozícii štátu zvýhodnený oproti druhému účastníkovi ktorý je umelo a direktívne v pozícii jednostranne znevýhodnený. (...). Súdu týmto odôvodňujem, že moje práva boli porušené aj tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajsky súd v Košiciach nekoná   v   horeuvedenej   veci   v   súlade   s   ústavným   právom   rovnosti   účastníkov   súdneho konania   a   nevinného   trestá   za   to,   že   sám   štát   cez   Fond   národného   majetku   nezvládol plnenie podmienok a harmonogramu riadne schválenej a 9. decembra 1992 vyhlásenej verejnej súťaže o časť š. p. P. K. – závod M. (...)

Súd   vo   veci   dlhodobejšie   koná   nespravodlivo   a   zaujato.   Dôvody   konania   súdu nepoznám. (...)

S   poukazom   na   vyššie   ozrejmený   stav   postrádam   právnu   ochranu   garantovanú Ústavou SR. Dlhodobo žijem v právnej neistote. (...) Súdne konanie generálne rozporuje zásadu zákonnosti, rovnosti procesných strán a zásadu spravodlivosti a morálnosti súdneho procesu.

Vinou chybného a nespravodlivého riešenia spomínanej causy som trestaný za niečo, čo som ja sám nespôsobil, nezavinil a neplnenie Zmluvy 321/93 som ja nemal možnosť odvrátiť. (...)

Označené súdy na moju sťažnosť za nedodržiavanie ústavného práva na rovnosť procesných   strán   a   na   nevyužívania   môjho   práva   na   vyčerpanie   všetkých   možností dokazovania   prakticky   nereagovali,   túto   neuznal,   nezapísal   do   záznamu   z   konania a neustále argumentoval tým, že ona má právo na takýto právny názor a že ja ako fyzická osoba sa aj napriek rozhodnutiam VV FNM SR nedokážem z veci vyviniť a údajne nesiem, ale neviem akú vinu za nesplnenie ustanovení Zmluvy 321/93 a za zmarenie verejnej súťaže. Na moju otázku akým konaním som ja zapríčinil zmarenie verejnej súťaže, mne ani sudkyňa KS Košice a ani NS SR nedokázala odpovedať. Ja tvrdím, že ako nevinný som perzekuovaný a trestaný neprávom a nespravodlivo vinou vadného konania orgánov štátu. (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci tak, aby boli vyčerpané naozaj všetky dostupné možnosti dokazovania a aby bolo zachované právo rovnosti procesných strán a aby mne nebolo odopierané právo rovnosti šancí a príležitosti a práva na spravodlivý proces   a na   práve,   že   nevinného   nemožno   trestať   zakotvené   v   Ústave   SR   a   Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní č. k. 5 Cb 370/1998-90 zo dňa

14. 03. 2005   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   a   č.   k.   6   Obo   281/05   zo   dňa 19. októbra 2006 vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v konaní sp. zn. 5 Cb 370/98 zrušili celý rozsudok NS SR a KS Košice a aby bola vec vrátená Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie a dokazovanie a aby ÚS SR nariadil KS Košice aby konal podľa zásady, že nevinného, v tomto prípade Ing. K. P. nemožno trestať za to čo nezavinil a že nemožno rozhodovať inak ako v rovnakej veci odstúpenia od zmluvy rozhodol iný senát Krajského súdu v Košiciach.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume Sk 200.000 Sk. -, slovom dvesto tisíc korún slovenských, ktoré je porušiteľ práva povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti Nálezu ústavného súdu SR k rukám sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa vo výške vyčísleného osobitným podaním.“

Vzhľadom   na   nedostatky   podania   spočívajúce   najmä   v nejasnosti   návrhu na vyslovenie   porušenia   základných   práv a nedostatočného odôvodnenia návrhu   ústavný súd 5. septembra 2007 vyzval sťažovateľa na konkretizáciu petitu sťažnosti, zosúladenie ním uvádzaných porušených „základných práv“ s označením relevantných článkov ústavy a medzinárodných   zmlúv   upravujúcich   ľudské   práva   a základné   slobody,   ako   aj   na dostatočné   odôvodnenie   jeho   návrhu.   Sťažovateľ   sťažnosť   doplnil   podaním zo 17. septembra 2007 nasledovne:

«Petit sťažnosti opravujem a k veci uvádzam nasledovné: podľa sťažovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky podľa čl. 37 ods. (3) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohoda“) a porušenie práva, že nemožno z právomoci súdu vylúčiť preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa čl. 36 ods. (2) „dohody“ tým, že súd priradil na základe vlastnej úvahy v súdnom konaní sťažovateľovi nižší status a menšiu váhu ako dal porušiteľovi práva. Súd odmietol preskúmať rozhodnutia týkajúce sa porušovania základných práv a slobôd sťažovateľa. Tým súd zabránil spravodlivému a objektívnemu posúdeniu vecí. Vinou porušiteľa práva neboli vyčerpané všetky možnosti dokazovania za účelom zistenia skutočného stavu vecí a súd sa dopustil justičného omylu tým, že trestá preukázateľne nevinného. Sťažovateľovi nebola daná možnosť aktívnej obrany svojich práv a právom chránených záujmov. Porušiteľ práva dal v súdnom konaní prednosť jedinému účastníkovi konania, Fondu národného majetku SR pred druhým účastníkom súdneho konania, pred sťažovateľom. Súd neskúmal či žalobca, FNM SR neporušil čl. 2 ods. (2) a (3) Ústavy SR tým, že ako štátny orgán nekonal len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a že nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá podľa čl. 2 ods. (2) a (3) „dohovoru“ a či boli sťažovateľovi zo strany FNM SR ukladané povinnosti podľa čl. 13 ods. (1) Ústavy SR podľa čl. 4 ods. (1) a (4) „dohovoru“ a či boli sťažovateľovi ukladané povinnosti iba na základe zákona, v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd a či bolo zo strany FNM SR (ďalej „fondom“) pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd   dbané   na   ich   podstatu   a   zmysel,   či   neboli   „fondom“   používané   a   zneužívané ustanovenia zákona na iné účely na ktoré boli ustanovené a súd neskúmal či Slovenská republika chránila vo vedenom súdnom spore sťažovateľa a či podporovala hospodársku súťaž a či „fond“ v rozpore s čl. 55 ods. (2) Ústavy SR úmyselne neobmedzil sťažovateľovi účasť   na   hospodárskej   súťaži   tým,   že   od   Zmluvy   321/93   odstúpil   netransparentne a v rozpore   s   platným   právom   (podľa   „fondu“   1.   februára   1995   a   podľa   KS   Košice 14. februára 1995 a len časť majetku, hnuteľný - hmotný investičný, akcie a nehnuteľný majetok privatizovanej časti bez pasív š. p. P. K. - závod M. najprv prenajal 17. 3. 1995 neexistujúcej firme a potom predal v rozpore so zákonom 92/91 Z. z.) a či sťažovateľovi boli ukladané dane a poplatky len na základe platného zákona podľa čl. 12 ods. (5) „dohody“ tým, že sťažovateľovi ako úplne úspešnému v konaní o vydanie dokladov pred OS v Rožňave č. Cb 256/95 boli uložené správcom daní pokuty, penále a bol dodanený za nepreukázanie účtovníctva vo výške spolu cca 4.600.000,- Sk.»

Sťažovateľ   v súvislosti   s tvrdeným   porušením   jeho   základných   práv   označil   ako dotknuté články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 37 ods. 3 a čl. 36 ods. 2). Z formulácie konkrétnych požiadaviek sťažovateľa však vyplýva, že tieto články obsahovo nekorešpondujú s právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Práva ním pomenované sú predmetom úpravy čl. 37 ods. 3 a čl. 36 ods. 2 listiny.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci konania sú si rovní.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd najmä vzhľadom na podanie sťažovateľa zo 17. septembra 2007 rozhodoval o porušení tých práv (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 listiny) a v súvislosti s tým konaním (postup krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cb   370/98   a postup   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 281/05), vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv a inými orgánmi, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa   (III. ÚS   149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné právo na rovnosť   účastníkov   konania (čl.   47   ods.   3   ústavy   a čl.   37   ods.   3   listiny)   tým,   že   tieto všeobecné súdy priradili na základe vlastnej úvahy v súdnom konaní sťažovateľovi „nižší status a menšiu váhu“ ako žalobcovi. Súdy, ako to tvrdí sťažovateľ, odmietli preskúmať rozhodnutia týkajúce sa porušovania základných práv a slobôd sťažovateľa (čl. 36 ods. 2 listiny). Podľa jeho názoru vinou všeobecných súdov neboli vyčerpané všetky možnosti dokazovania   za   účelom   zistenia   skutočného   stavu   veci.   Sťažovateľovi   podľa   jeho   slov nebola   daná   možnosť   aktívnej   obrany   svojich   práv   a právom   chránených   záujmov a všeobecné   súdy   dali   v súdnom   konaní   prednosť   jedinému   účastníkovi   konania,   a to žalobcovi. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd neskúmali, či žalobca neporušil ustanovenia ústavy, prípadne ustanovenia medzinárodných zmlúv.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   v   čl.   47   ods.   3   ústavy a v čl. 36 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 370/98 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2005

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 36 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 370/98 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2005,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov,   a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa proti namietanému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 281/05 z 19. októbra 2006 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľa v podobe podaného odvolania proti rozhodnutiu a postupu krajského súdu bola predmetom rozhodovania najvyššieho súdu. V rámci tejto procedúry najvyšší súd ako súd   odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril v rozsudku z 19. októbra 2006.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie postupu a rozsudku krajského súdu, pretože preskúmanie   tohto   rozhodnutia   a postupu   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do právomoci   najvyššieho   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom pre nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV. ÚS 405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 290/06).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   36   ods.   2   listiny postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6   Obo   281/05   a   jeho rozsudkom z 19. októbra 2006

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Ústavný   súd   skúmal,   či   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Obo   281/05   a jeho   rozsudkom   z   19.   októbra   2006   mohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.

Predmetom   konania   pred   najvyšším   súdom   bolo   rozhodovanie   o   odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Cb 370/98-90 zo 14. marca 2005 v časti, ktorou krajský súd určil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 010 888 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku z titulu nárokov zo zmluvy o predaji časti podniku a   odstúpenia   od   nej.   Je   celkom   zjavné,   že   v danom   prípade   nešlo   o   konanie,   ktorého predmetom by bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok,   ktorý   bol   vynesený   v sporovom konaní, nemá žiaden súvis s týmto základným právom podľa čl. 36 ods. 2 listiny, ktorého uplatnenie   predpokladá   postup   súdu   v správnom   súdnictve.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   47   ods.   3 ústavy a v čl.   37   ods.   3   listiny   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Obo 281/05 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2006

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,   o   právach   a   povinnostiach   ktorých   rozhoduje   občianskoprávny   súd (PL. ÚS 43/95).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a z jej doplnenia, sťažovateľom uvádzané námietky o porušení základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny zostávajú v rovine tvrdení bez uvedenia konkrétnych relevantných argumentov svedčiacich o tom, že by všeobecné súdy, v tomto prípade najvyšší súd, konal v rozpore s ustanoveniami procesných predpisov upravujúcich postup súdu, v tomto konkrétnom prípade Občianskeho súdneho   poriadku,   čo   by   sa   prejavilo   vytvorením   nerovnakých   procesných   podmienok a umožnením   nerovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   právach   a povinnostiach ktorých najvyšší súd rozhodoval.

Sťažovateľ tvrdí,   že v jeho veci   bol vynesený rozsudok   po troch   pojednávaniach a prakticky   bez   dokazovania,   bez   skutočného   vypočúvania   procesných   strán,   bez podrobného vyhodnocovania dôkazov, bez nariadenia doplnenia dôkazov, bez vypočutia relevantných svedkov a odborníkov z odboru ekonomika a účtovníctvo a bez nariadenia znaleckého dokazovania a podobne, a teda všeobecné súdy preukázateľne nevyužili všetky dostupné možnosti dokazovania. Uvedené tvrdenia sťažovateľa však nesvedčia o tom, že by postavenie účastníkov konania nebolo „rovné“, resp. že by týmito skutočnosťami všeobecné súdy zvýhodňovali žalobcu pred sťažovateľom.

Sťažnosť   sťažovateľa   sa   teda   v   tejto   časti   vyznačuje   nedostatkom   zákonom predpísaných náležitostí spočívajúcich v absencii dostatočného odôvodnenia. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, ústavný súd sa ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008