znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 89/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho, v konaní o sťažnosti J. B., D., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 1993/1998 taktor o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/1998 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 1993/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   J.   B. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Z.   M.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. decembra 2005 doručené podanie J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval   ako sťažnosť   podľa   čl.   127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“).

Pretože sťažnosť neobsahovala v predloženom znení všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby svoje podanie   doplnil.   Sťažovateľ   svoje   podanie   doplnil   listom   doručeným   ústavnému   súdu 20. januára 2006.

Zo sťažnosti v znení jeho doplnenia vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   1993/1998. Predmetom namietaného konania je neplatné zrušenie pracovného pomeru.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/1998, uložil okresnému súdu konať v napadnutom konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie 150 000 Sk. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 89/06-19 z 5. apríla 2006 ustanovil sťažovateľovi za právnu zástupkyňu advokátku JUDr. Z. M., B. a následne uznesením č. k. II. ÚS 89/06-24 z 5. apríla 2006 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 30. júna 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«(...)   Je   zrejmé,   že   ide   o typický   prípad   z tej   doby,   keď   návrh   mal   byť   ako nezdôvodnený,   nezdokladovaný,   neúplný   byť   hneď   na   začiatku   konania   procesne odmietnutý. Súd zhovievavým prístupom sa snažil, vzhľadom aj na charakter sporu, niečo, procesne z toho „vyťažiť“, dostal sa v určitej dobe do problémov a teraz sa to obracia proti nemu.   Napokon   sťažovateľ   má   právo   na   ochranu   pred   Ústavným   súdom   a aj   zo   zlého podania napokon bude aspoň nejaký proces. Poučenie pre súd je jednoznačné, nerozlišovať medzi zamestnancom a zamestnávateľom a byť rovnako korektný a tvrdý na obidve strany a neuprednostňovať tzv. slabšiu stranu, lebo takú zákon nepozná.

Upriamujem preto pozornosť na spoluzavinenie sťažovateľa, ale akceptujem, že aj zlé   návrhy   majú   byť   vybavené   včas,   aby   mal   účastník   právnu   istotu   aj   z negatívneho hľadiska.»

Zo súdneho spisu 9 C 1993/1998 ústavný súd zistil nasledovné:

1. Dňa 27. októbra 1998 bola okresnému súdu doručená žaloba vo veci neplatného zrušenia pracovného pomeru.

2. Prípisom   z 30.   októbra   1998   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na doplnenie podkladov (sťažovateľom boli zaslané 11. novembra 1998 - neúplné).

3. Okresný súd uznesením z 17. novembra 1998 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania (žaloba bola sťažovateľom doplnená 9. decembra 1998).

4. Dňa 12. októbra 1999 okresný súd zaslal odporkyni žalobu na vyjadrenie (odpoveď zaslaná 19. októbra 1999).

5. Okresný súd prípisom z 19. júna 2000 vyzval sťažovateľa na zaslanie riadneho návrhu (sťažovateľ doplnil svoj návrh podaním doručeným okresnému súdu 3. júla 2000).

6. Okresný súd 20. júla 2000 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu.

7. Dňa 23. augusta   2000 vyzval okresný   súd sťažovateľa, aby upresnil, či   žaloba smeruje   proti   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   (z   odpovede   sťažovateľa vyplýva, že žalobu uplatňuje proti právnickej osobe).

8. Po zistení, že v obchodnom registri právnická osoba označená sťažovateľom nie je zapísaná, okresný súd uznesením zo 17. októbra 2000 konanie zastavil.

9. Sťažovateľ 3. novembra 2000 doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu okresného   súdu   o zastavení   konania   (spis   bol   predložený   odvolaciemu   súdu

9. novembra 2000).

10.   Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil uznesením z 29. decembra 2000 a vec vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručený okresnému súdu 5. marca 2001).

11.   Okresný súd prípisom zo 7. marca 2001 vyzval sťažovateľa, aby odporcu riadne označil.

12.   Uznesením   zo 14.   mája   2001   okresný   súd   pod   hrozbou   zastavenia   konania opätovne   vyzval   sťažovateľa, aby odstránil   nedostatky   podania a jednoznačným spôsobom   označil   odporcu   (odpoveď   sťažovateľa   bola   súdu   doručená   28.   júna 2001).

13. Dňa 14. augusta 2001 nariadil okresný súd pojednávanie na 30. október 2001, na ktorom   sa   sťažovateľ   nezúčastnil,   a preto   okresný   súd   po   vypočutí   odporkyne Antónie Franekovej pojednávanie odročil na neurčito s tým, že odporkyňa predloží súdu listinné dôkazy (odporkyňa ich doručila súdu 9. novembra 2001).

14.   Dňa   21.   februára   2002   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II o predvolanie a vypočutie sťažovateľa (spis bol okresnému súdu vrátený 2. mája 2002).

15.   Dňa14.   augusta   2002   okresný   súd   prípisom   zisťoval   na   Obvodnom   oddelení Policajného zboru Ž., či u nich prebieha konanie súvisiace s namietaným súdnym konaním.

16. Dňa 4. októbra 2004 doručil sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.

17.   Okresný súd uznesením z 29. apríla 2005 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu zástupcu z radov advokátov – Mgr. M. Z..

18.   Sťažovateľ   listom   doručeným   okresnému   súdu   13.   mája   2005   žiadal   súd o ustanovenie   iného   právneho   zástupcu   s odkazom   na   skutočnosť,   že   Mgr.   Z. prevzal zastupovanie v inej právnej veci proti sťažovateľovi (zároveň bolo 16. mája 2005   doručené   okresnému   súdu   aj   odvolanie   Mgr.   Z.   proti   uzneseniu   o jeho ustanovení za právneho zástupcu sťažovateľa).

19.   Okresný   súd   uznesením   z 20.   mája   2005   ustanovil   za   právneho   zástupcu sťažovateľa nového advokáta – Mgr. J. K..

20. Pojednávanie nariadené na 20. júl 2005 bolo po zistení, že sa bez ospravedlnenia naň   nedostavil   žiaden   z účastníkov   konania,   odročené   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľ bude opätovne vyzvaný na odstránenie nedostatkov podania.

21. V spise sa nachádza sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 18. júla 2005.

22.   Dňa 12. septembra 2005 doručil sťažovateľ okresnému súdu list, v ktorom mení uplatnené nároky z omeškania a tlmočí výhrady k svojmu zastupovaniu advokátom Mgr. K. a žiada, aby mu bola uložená pokuta 100 000 Sk.

23. Uznesením z 13. októbra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote do 10 dní   od   doručenia   výzvy   svoju   žalobu   opravil   a doplnil,   inak   súd   jeho   podanie odmietne (sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu listom doručeným súdu

28. októbra 2005).

24. Sťažovateľ podaním doručeným 28. októbra 2005 upresnil svoj návrh a 6. februára 2006 doručil súdu podanie, v ktorom žiada o vylúčenie právneho zástupcu Mgr. K. a žiada o ustanovenie nového.

25.   Dňa   6.   marca   2006   vyzval   okresný   súd   Mgr.   K.,   aby   sa   vyjadril   k podaniu sťažovateľa (výhrady k jeho činnosti) - odpoveď bola súdu doručená 5. apríla 2006.

26.   V súčasnosti   je spis   u vyššej   súdnej   úradníčky   za účelom   ustanovenia   nového právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/1998.

Pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 74/97,   I.   ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   2)   správanie   účastníka   konania   a 3)   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po zistení, že predmetom namietaného konania sp. zn. 9 C 1993/1998 je neplatnosť zrušenia pracovného pomeru, a po analýze dotknutého súdneho spisu konštatoval, že tak z právneho, ako aj z faktického hľadiska nejde o zložitú vec, preto zložitosti veci nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka konania. Z analýzy spisu sp. zn. 9 C 1993/1998 vyplýva, že sťažovateľ predložil okresnému súdu žalobu, ktorá neobsahovala zákonom predpísané náležitosti. Na výzvu okresného súdu smerujúcu   k doplneniu   a upresneniu   žaloby   síce   sťažovateľ   včas   reagoval,   ale   ani   jeho doplnenie nebolo dostatočne presné na to, aby mohol okresný súd vo veci konať, a preto bolo potrebné výzvy na upresnenie žaloby zo strany okresného súdu viackrát opakovať. Zo súdneho   spisu   tiež   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   na dvoch   nariadených   pojednávaniach vo veci   nezúčastnil, pričom okresný súd musel nariadiť jeho vypočutie prostredníctvom Okresného   súdu   Bratislava   II.   Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na skutočnosť, že na doterajšiu dĺžku namietaného konania mali objektívne vplyv aj výhrady sťažovateľa proti ustanoveným právnym zástupcom, v dôsledku čoho sa okresný súd musel zaoberať vznesenými námietkami sťažovateľa a rozhodovať o ustanovení nových právnych zástupcov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania má vplyv aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania, zároveň ale zdôraznil, že táto skutočnosť nemôže ospravedlniť neodôvodnenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu.

3. V rámci tretieho kritéria ústavný súd posudzoval doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   1993/1998.   Po analýze predmetného   súdneho   spisu ústavný súd na jednej strane akceptoval pripomienku predsedu okresného súdu, v zmysle ktorej okresný súd pristupoval k sťažovateľovi ústretovo a viackrát ho vyzýval na doplnenie a upresnenie   jeho   návrhu,   zároveň   ale   konštatoval,   že   postup   okresného   súdu   nebol vo viacerých   štádiách   namietaného   konania   dostatočne   plynulý,   pričom viackrát   došlo z jeho strany aj k dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti. Konkrétne ústavný súd poukázal na obdobie od 17. novembra 1998 do 12. októbra 1999 (takmer 11 mesiacov), obdobie od 12.   októbra   1999   do   19.   júna   2000   (viac   ako   osem   mesiacov)   a najmä   obdobie   od 14. augusta   2002   do   26.   novembra   2004   (27   mesiacov),   v ktorých   okresný   súd   bez relevantného ospravedlniteľného dôvodu nevykonal v namietanom konaní žiaden úkon.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v daných obdobiach okresný súd svojou nečinnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a preto porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/1998 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   zaoberal   sa   aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 9 C 1993/1998 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto   rozhodol   aj priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   150   000   Sk s odôvodnením, že postupom okresného súdu bola vážne narušená jeho právna istota pri súdnom vymáhaní jeho pracovnoprávnych nárokov.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobia, v ktorých došlo podľa zistenia ústavného súdu k zbytočným   prieťahom,   podiel   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   predĺžení namietaného konania a povahu sporu, ktorý je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade priznanie finančného zadosťučinenia 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún)   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2005 bola 16 381 Sk, t. j. 2 krát 2 730 Sk a 2 krát 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, keďže išlo o úkony urobené v roku 2006).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006