znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 89/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 8. septembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka vo veci sťažnosti Ing. R. V., trvale bytom B. n. B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. M., so sídlom B. B., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 13/97 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   R.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 13/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 13/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bánovce nad Bebravou povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný uhradiť trovy konania Ing. R. V. 9 340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. G. M., B. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n e n i e :

I.

Ústavnému súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. R. V., trvale bytom B. n. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   G.   M.,   so   sídlom   B.   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 13/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   29.   januára   1997   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh Slovenskej sporiteľne, a. s., mestskej pobočky Topoľčany (ďalej len „navrhovateľ“), proti sťažovateľovi na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 22 815, 90 Sk. Platobný rozkaz bol vydaný 24. februára 1997. Sťažovateľ podal 11. marca 1997 proti platobnému rozkazu odpor.   Po   podaní   odporu   konajúca   sudkyňa   nariadila   prvé   pojednávanie   vo   veci   na 14. máj 1997, ktoré bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť navrhovateľa. Následne až do 12. júna 1998 (viac ako rok) súd vo veci nekonal. Nečinnosť okresného súdu vo veci odôvodnila   podpredsedníčka   okresného   súdu   v liste   sťažovateľovi   z 12.   novembra   1998 potrebou ustanoviť znalca so špecifickou odbornosťou. Na návrh navrhovateľa bol znalec (ZNALEKON, s. r. o. ) ustanovený 11. decembra 1998, pričom   spis mu bol doručený 23. marca   1999.   Po   doručení   znaleckého   posudku   (1.   júna   1999)   bolo   nariadené pojednávanie na 15. jún 1999, ktoré bolo po predložení stanoviska sťažovateľa odročené na 28.   jún   1999   a toto   následne   na   neurčito,   pretože   navrhovateľ   nezaujal   stanovisko k návrhom   sťažovateľa.   Dňa   17.   novembra   1999   konajúca   sudkyňa   požiadala   znalca o vyhotovenie dodatku k znaleckému posudku, ktorý bol vyhotovený až k 15. máju 2000. Okresný súd po tomto úkone nekonal 28 mesiacov. Medzitým došlo k oznámeniu zmeny na strane navrhovateľa, ktorým sa stala Slovenská konsolidačná, a. s. (27. júla 2001). Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 25. marec 2003, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť navrhovateľa na 23. apríl 2003. Tento termín bol zrušený a nový termín bol nariadený na 13. máj 2003, keď okresný súd opätovne odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o čas na preštudovanie podkladov. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 10. júna 2003, ktoré bolo opätovne odročené za účelom predvolania navrhovateľa a znalca. Posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 10. februára 2004, ktoré okresný súd odročil na neurčito za účelom doplnenia znaleckého dokazovania.

Z obsahu sťažnosti i z predložených dôkazov vyplýva, že sťažovateľ 18. mája 2003 podal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/19992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi túto sťažnosť označila za čiastočne odôvodnenú a prieťahy odôvodnila obťažnosťou prejednávanej veci.  

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postupom   okresného   súdu v namietanom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Zároveň uvádza, že nečinnosťou súdu mu vznikla majetková ujma vo výške ceny založenej nehnuteľnosti (5 042 340 Sk), ako aj nemajetková ujma spôsobená dlhotrvajúcim stavom právnej   neistoty   a odopierania   spravodlivosti,   a preto   žiada   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal nasledovný nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že nečinnosťou Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou bolo porušené základné právo sťažovateľa Ing. R. V., bytom B. n. B., vyplývajúce z ust. čl. 48 zák. č. 460/1992 Zb. – Ústavy Slovenskej republiky, v znení ústavných zákonov.   Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovuje ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Bánovciach   nad Bebravou,   aby   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov   a zakazuje   mu   pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5. 042. 340 Sk, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8. 000. 000 Sk.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   89/04-14 z 8. apríla 2004 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu   okresného   súdu,   aby sa   vyjadrili k tomu, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa v odpovedi na výzvu ústavného súdu oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie; ústavnému súdu zaslal vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisu vyplýva, že na návrh Slovenskej sporiteľne a. s. Bratislava bol proti odporcovi – sťažovateľovi vydaný Okresným súdom Bánovce nad Bebravou platobný rozkaz dňa 24. 2. 1997 pod sp. zn. Rob 11/97.

Proti tomuto platobnému rozkazu podal odporca v zákonnej lehote odpor a vec bola v dôsledku podaného odporu prevedená do registra C pod sp. zn. 3Cb 13/97 a pridelená dňom 11. 3. 1997 zákonnej sudkyni JUDr. T. P..

Prvý úkon vo veci sudkyňa urobila 1. 4. 1997 – nariadenie doručenia kópie odporu navrhovateľovi s výzvou na vyjadrenie sa k odporu v lehote do 10 dní. Prvé pojednávanie vo veci sudkyňa stanovila dňa 16. 4. 1997 na deň 14. 5. 1997. V dôsledku ospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľa bolo pojednávanie vo veci odročené na neurčito.

Podľa   úradného   záznamu   nachádzajúceho   sa   v spise   dňa   12.   6.   1998   sudkyňa vykonala konzultáciu s pracovníčkou VÚB a. s. pobočky v Bánovciach nad Bebravou na spôsob výpočtu úrokov z poskytnutého úveru.

Dňa   12.   11.   1998   podpredsedníčka   súdu   pre   občianskoprávny   úsek   odpovedala navrhovateľovi na jeho žiadosť o preverenie štádia riešenia právnej veci tak, že ďalšie pojednávania vo veci neboli nariaďované, nakoľko je potrebné pribrať do konania znalca k vypracovaniu   znaleckého   posudku,   avšak   sa   k príslušnej   odbornosti   súdny   znalec v zozname znalcov nenachádza.

Následne   dňa   11.   12.   1998   navrhovateľ   listom   súdu   oznámil   adresu   znaleckej inštitúcie,   ktorú   sudkyňa   uznesením   zo   dňa   8.   2.   1999   ustanovila   do   konania   na vypracovanie znaleckého posudku.

Súdny   znalec   prevzal   spis   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   prostredníctvom dožiadaného okresného súdu v Banskej Bystrici dňa 23. 3. 1999.

Znalecký posudok bol vypracovaný a doručený tunajšiemu súdu dňa 1. 6. 1999. Termín pojednávania bol sudkyňou stanovený dňa 3. 6. 1999. Pojednávanie bolo dňa 15. 6. 1999 odročené na deň 28. 6. 1999 za účelom preštudovania obsiahleho písomného vyjadrenia odporcov a predložených dokladov a vypočutia svedka pracovníka Slovenskej sporiteľne a. s. pobočky Topoľčany.

Pojednávanie bolo dňa 28. 6. 1999 odročené na neurčito s určením lehoty 10 dní navrhovateľovi na písomné vyjadrenie sa k námietkam odporcov.

Dňa   17.   11.   1997   bola   sudkyňou   doručovaná   znaleckej   inštitúcii   žiadosť o vyhotovenie   dodatku   k znaleckému   posudku.   Spis   na   vypracovanie   dodatku   k posudku prevzal   znalec   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   dňa   3.   2.   2000.   Dodatok   bol vypracovaný a doručený tunajšiemu súdu 29. 5. 2000.

Dňa   27.   7.   2001   bolo   súdu   doručené   písomné   oznámenie   žalobcu,   že   dochádza k zmene účastníka konania na strane žalobcu v dôsledku postúpenia pohľadávky. Dňa 28. 1. 2003 sudkyňa stanovila termín pojednávania na deň 25. 3. 2003. Pojednávanie vo veci bolo v dôsledku písomného ospravedlnenia sa žalobcu odročené na deň 23. 4. 2003. Na základe telegramu   zaslaného   žalobcom   bol   termín   pojednávania   na   deň   23.   4.   2003   zrušený a stanovený na deň 13. 5. 2003. Pojednávanie dňa 13. 5. 2003 bolo odročené na deň 10. 6. 2003 za účelom predvolania a vypočutia znalca.

Pojednávanie dňa 10. 6. 2003 bolo odročené na neurčito z dôvodov neprítomnosti navrhovateľa.

Dňa   15.   12.   2003   sudkyňa   stanovila   termín   pojednávania   na   deň   10.   2.   2004. Pojednávanie dňa 10. 2. 2004 bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia znaleckého dokazovania.

Dňa   19.   12.   2003   podpredsedníčka   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   pre občianskoprávny   úsek   písomne   odpovedala   sťažovateľovi   na   jeho   podanú   sťažnosť   na prieťahy   v súdnom   konaní,   v ktorej   dĺžku   konania   odôvodňovala   obtiažnosťou prejednávanej veci, pričom napriek tejto skutočnosti vzhľadom na dĺžku konania vo veci odo dňa jej napadnutia na tunajší súd považovala podanú sťažnosť za čiastočne dôvodnú, s tým   záverom,   že   bude   plynulosť   úkonov   v prejednávanej   veci   sledovaná,   aby   vo   veci nedochádzalo k ďalším prieťahom.

K predmetnej sťažnosti sa zákonná sudkyňa vo veci vyjadrila tak, že pripúšťa, že konanie vo veci od jej nápadu na súd do dnešného dňa, keď vec ešte nebola rozhodnutá trvá neprimerane   dlho.   Predmet   sporu   je   podľa   vyjadrenia   sudkyne   náročný   na   objasnenie k jeho rozhodnutiu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Svoju nečinnosť v konaní vo   veci   v období   rokov   2000   -   2002   odôvodňovala   povinnosťou   zabezpečovať   konanie a rozhodovanie   v ďalších   prideľovaných   veciach   podľa   rozvrhu   práce,   keď   jej   bol prideľovaný   polovičný   nápad   vecí   civilných,   opatrovateľských,   obchodných,   dedičských a výkonu   rozhodnutia   a v prípade   vylúčenia   trestného   sudcu   aj   trestné   veci,   pričom v trestných   veciach   rozhoduje   v štádiu   prípravného   konania   aj   o väzobných   návrhoch prokurátora, nakoľko na tunajšom súde pracujú len traja (viď príloha).

Pri   posúdení   vybavovania   veci   z hľadiska   plynulosti   konania   bez   zbytočných prieťahov   po   preskúmaní   podanej   sťažnosti   a obsahu   spisu,   aj   po   zohľadnení   všetkých objektívnych dôvodov (uvedených sudkyňou JUDr. P. vo svojom vyjadrení), keď Okresný súd Bánovce nad Bebravou nie je obsadený potrebným počtom sudcov a z toho dôvodu celú občianskoprávnu agendu (vrátane vecí obchodných a dedičských) vybavujú len dve sudkyne (každá ½ celého nápadu) a ktoré v prípade vylúčenia sudcu trestného z konania vo veci trestnej,   rozhodujú   aj   v takejto   trestnej   veci,   a taktiež   v prípravnom   konaní   v trestných veciach rozhodujú aj v čase stanovených službách o návrhoch prokurátora na vzatie do väzby páchateľa trestných činov a o ďalších neodkladných súdnych úkonoch a taktiež aj o predbežných opatreniach podľa § 75, § 75a Zák. č. 353/2003 Z. z., som toho názoru, že vzhľadom na značný a neprimerane dlhý časový odstup medzi jednotlivými úkonmi najmä v rokoch 2000 – 2002, považujem sťažnosť podanú sťažovateľom za opodstatnenú.“. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom spisu sp. zn. 3 Cb 13/97 a skonštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní   v plnom rozsahu zodpovedá skutočnostiam uvedeným vo vyššie citovanom vyjadrení predsedu okresného súdu.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa trvala na tom, aby sa vo veci nariadilo ústne pojednávanie, ústavný súd nariadil na 8. september 2004 ústne pojednávanie vo veci.

Na   ústnom   pojednávaní   8.   septembra   2004   sa   zúčastnila   len   právna   zástupkyňa sťažovateľa, ktorá uviedla, že v rámci sedemročného konania sťažovateľ namieta prieťahy v konaní   v trvaní štyroch rokov a troch mesiacov, upresnila návrh petitu na rozhodnutie tak,   že   uplatnila   sumu   osem   miliónov   slovenských   korún   ako   primerané   finančné zadosťučinenie   sťažovateľa   v namietanom   konaní,   ktoré   odôvodnila   právnou   neistotou a psychickou   záťažou   sťažovateľa, uplatnila   si   trovy   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony a režijný paušál, ako aj cestovné a náhradu straty času v súvislosti s ústnym pojednávaním v celkovej sume 21 791 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie   účastníka   konania   a 3.   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   v namietanom   konaní   ide o vymáhanie   plnenia   z úverovej   zmluvy,   pričom   sťažovateľ   je   v danom   (namietanom) konaní   odporcom.   Ústavný   súd   na   jednej   strane   konštatoval,   že   z právneho   hľadiska nemožno vec, ktorej predmet tvorí vymáhanie plnenia z úverovej zmluvy, považovať za zložitú, na druhej strane zohľadnil skutočnosť, že v danom prípade bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré čiastočne vplývalo na celkovú dĺžku konania. V tejto súvislosti ale ústavný súd konštatoval, že faktická zložitosť veci, ktorou argumentuje okresný súd, nemôže ospravedlniť doterajšiu celkovú dobu trvania konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd vyhodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne a súčinnostné v celom doterajšom priebehu namietaného konania, ktoré neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

3.   Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní   ústavný   súd vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrenia predsedu okresného súdu a svojich zistení zo spisu vedeného pod sp. zn. 3 Cb 13/97.

Podľa názoru ústavného súdu v období od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, t. j. od 29. januára 1997 až do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci 14. mája 1997 bol postup okresného súdu plynulý a smeroval k právoplatnému rozhodnutiu vo veci v primeranej dobe. V ďalšom období až do ustanovenia znalca uznesením z   8. februára 1999, t. j. 21 mesiacov, však okresný súd podľa názoru ústavného súdu nebol dostatočne aktívny. Aj keď ústavný súd zohľadnil ťažkosti spôsobené potrebou ustanoviť znalca „so špecifickou   odbornosťou“, považoval   toto   obdobie   za   také,   počas   ktorého   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Po doručení znaleckého posudku 1. júna 1999 až do 17. novembra 1999, keď okresný súd požiadal o vypracovanie dodatku k znaleckému posudku, bola činnosť okresného súdu podľa názoru ústavného súdu opätovne plynulá. Po tomto úkone bol ale okresný súd až do 28. januára 2003, keď nariadil ďalšie pojednávanie vo veci, nečinný viac ako 27 mesiacov, čo   ústavný   súd   hodnotil   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   a porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Námietku   obsiahnutú   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   týkajúcu   sa nedostatočného   obsadenia   okresného   súdu   sudcami   a nadmerného   zaťaženia   konajúcej sudkyne ústavný súd neakceptoval s odkazom na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej „nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie“ (II. ÚS 48/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 40/97, II. ÚS 74/97, II. ÚS 18/98) a nemôže ísť na ťarchu účastníka konania.

Vzhľadom na zbytočné prieťahy v konaní v trvaní cca štyroch rokov ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 13/97 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré môže podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 3 Cb 13/97 konal bez zbytočných prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ po upresnení návrhu na rozhodnutie na ústnom pojednávaní žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 8 000 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy,   ktorá   mu   bola   spôsobená   dlhodobým   stavom   právnej   neistoty   a odopierania spravodlivosti spôsobeným nečinnosťou okresného súdu, vyvolávajúcim psychickú záťaž.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc z dĺžky obdobia, počas ktorého bol okresný súd nečinný, so zohľadnením predmetu sporu ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade je primeraným finančným zadosťučinením suma 20 000 Sk.

Ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 9 340 Sk za dva úkony právnej pomoci, ktoré považoval za účelne vynaložené náklady právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004