znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 89/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť T. U., bytom S., vo veci porušenia jeho ústavných práv postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 47 Cb 13/98, ako aj zrušenia jeho úverovej zmluvy s Investičnou a rozvojovou bankou, a. s., Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   T.   U.   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   ústavných   práv   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 47 Cb 13/98 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť T. U. v časti požadujúcej zrušenie jeho zmluvy o úvere s Investičnou a rozvojovou bankou, a. s., Bratislava o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. mája 2002 doručené podanie T. U. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom S., označené ako „Podnet na začatie konania vo veci porušenia ústavou zaručených práv občana Slovenskej republiky, právo vyjadrovania   a práva   podania   vysvetlenia“   s prílohami.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   na základe   právoplatného   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   z 11.   januára   2001 (sp. zn. 47 Cb 13/98), ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na finančné plnenie, začalo voči nemu   19.   apríla   2002   exekučné   konanie   (č.   Ex   1273/2001).   Sťažovateľ   namietal,   že vzhľadom na to, že súdne konanie pred Krajským súdom v Bratislave v jeho veci prebehlo bez jeho účasti (a to napriek tomu, že sa riadne ospravedlnil z dôvodu svojho zhoršeného zdravotného stavu), došlo k porušeniu jeho „ústavou zaručených práv občana SR – práva vyjadrenia,   práva   podania   vysvetlenia   ako   aj   porušenia   Občianskeho   súdneho   poriadku podľa § 45 až § 50“, a to konkrétne „bolo mi uprené právo vyjadriť sa k daným okolnostiam a podať hodnoverné vysvetlenie, pričom súd I. stupňa vyznačil doložku právoplatnosti bez toho, aby bol spoľahlivo zistený skutočný stav veci t. j. doručenia písomnosti (rozsudku) ktorý treba doručiť do vlastných rúk“. V dôsledku toho sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd   (a   na   základe   porušenia   jeho   základných   občianskych   práv)   zrušil   „uznesenie   – rozsudok KS Bratislava číslo 47 Cb 13/98 ako aj následné konania“.

V ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   vyhlásil zmluvu o úvere, ktorú 14. decembra 1994 podpísal s Investičnou a rozvojovou bankou, a. s., Bratislava,   za   neplatnú   (ničotnú),   lebo   „zo   strany   komerčnej   banky   bola   táto   zmluva vypracovaná neodborne bez nutných náležitostí a právnych predpisov“.

II.

Vychádzajúc   z obsahu,   ako   aj   z petitu   podania   ústavný   súd   posúdil   podanie   ako sťažnosť fyzickej osoby, ktorou namietala porušenie svojich práv v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (sp. zn. 47 Cb 13/98) a požadovala zrušenie zmluvy o úvere v dôsledku nerešpektovania právnych predpisov zo strany komerčnej banky. Od 1. januára 2002 je ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnosti je upravené v § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a ak sťažovateľ nesplní niektorú z podmienok tohto konania (tak ako sú uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   po   jej predbežnom prerokovaní odmietne. Keďže konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné od   1.   januára 2002,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (a   z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti)   odmieta   sťažnosti   aj   vtedy,   ak   sa   nimi   namieta   porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa pred 1. januárom 2002, keďže „Ústavná a ani zákonná úprava „novej sťažnosti“ pred ústavným súdom ju nekvalifikuje ako prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahrádzajúci individuálne konanie o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   pred   ústavným   súdom   dostupné   sťažovateľovi   do 31. decembra   2002“   (sp.   zn.   II.   ÚS   1/02,   II.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   40/02). Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavných práv, ku ktorému malo dôjsť v konaní   pred   Krajským   súdom   v Bratislave,   ktoré   bolo   ukončené   jeho   rozsudkom z 11. januára   2001,   to   znamená   v období   pred   1.   januárom   2002.   Z   pripojených   príloh ústavný súd zistil,   že tomuto   rozsudku   predchádzalo konanie už od   roku   1998.   Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za opodstatnenú, pokiaľ sa ňou namieta   porušenie   základných   práv   pred   1.   januárom   2002,   a keďže   v danom   prípade sťažovateľ   práve   takéto   porušenie   namietal, bolo ju   potrebné   odmietnuť pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   voči   označeným   procesným   pochybeniam Krajského   súdu   v   Bratislave   sa   sťažovateľ   mohol   brániť   riadnymi   a mimoriadnymi opravnými   prostriedkami   v systéme   všeobecného   súdnictva   (odvolanie,   resp.   dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku), o využití ktorých sa však vo svojej sťažnosti nezmieňuje a ani ich žiadnym spôsobom nedokladuje.

2.   V ďalšej   časti   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   vyhlásil   jeho   zmluvu o úvere,   ktorú   11.   decembra   1994   podpísal   s Investičnou   a rozvojovou   bankou,   a.   s., Bratislava,   za   neplatnú (ničotnú)   pre   označené   pochybenia   zo   strany   komerčnej   banky. Ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci, pretože   k posudzovaniu   platnosti   právnych   úkonov   sú   oprávnené všeobecné   súdy,   a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2002