znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 888/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudcaspravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného LEGAL ADVISORS SK s. r. o., Panenská 7, Bratislava,za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. Branislav Fančovič, ktorou namieta porušenie svojhozákladného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, volebného práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojenís čl. 2   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   25   písm.   b)   Medzinárodného   paktuo občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pasívneho volebnéhopráva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 2 ods. 3 ústavy rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 54/2013z 28. mája 2014 a žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti Sťažovateľa sa vyhovuje.

2. Základné právo Sťažovateľa na občiansku slobodu konania podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy   SR;   pasívne   volebné   právo   Sťažovateľa   podľa   čl.   30   ods.   3   a   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 25 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.; základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR; ako aj základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol v Slovenskej republike vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., bolo porušené.

3.   Právoplatný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn. 10So/54/2013 zo dňa 28. 05. 2014, sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR (slovom: päťtisíc eur).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako navrhovateľ účastníkom konania pred Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajskýsúd“)   sp.   zn.   44   Sd   35/2011   o   sťažovateľom   podanom   opravnom   prostriedku   protirozhodnutiu   ústredia   Sociálnej   poisťovne   (ďalej   len   „odporkyňa“)   č.   50012824100z 21. marca 2011.

Odporkyňa rozhodnutím č. 50012824100 z 21. marca 2011 sťažovateľovi zastavilavýplatu   predčasného   starobného   dôchodku   v   dôsledku   toho,   že   bol   v novembri   2010zvolený   za   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavar.   V   odôvodnení   rozhodnutiauviedla, že ak fyzická osoba, ktorej pred 1. januárom 2011 vznikol právny vzťah zakladajúciprávo na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h) a ods. 2 a 3 zákona č.595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani zpríjmov“), z tohto právneho vzťahu nie je 31. decembra 2010 zamestnancom, je podľa §293bp ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) na účely dôchodkového poistenia zamestnancompodľa § 4 ods. 1 alebo 2 zákona o sociálnom poistení, ak tento právny vzťah trvá aj po 31.decembri 2010. Ide o zamestnanca, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť v právnom vzťahu,ktorý mu zakladá právo na pravidelný príjem alebo nepravidelný príjem. Podľa § 5 ods. 1písm. d) zákona o dani z príjmov príjmom zo závislej činnosti sú odmeny za výkon funkciev štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy a v orgánoch iných právnických osôbalebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy podľa § 5 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o dani zpríjmov. Podľa § 25 ods. 5 a 9 v spojení s § 11 ods. 4 písm. k) zákona Slovenskej národnejrady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona č. 102/2010 Z. z. (ďalej len „zákono obecnom zriadení“) poslancovi obecného zastupiteľstva patrí odmena, ak obec prijalazásady   odmeňovania   poslancov.   Pretože   sťažovateľ   bol   v   novembri   2010   zvolený   zaposlanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavar   a táto   obec   prijala   zásady   odmeňovaniaposlancov, tieto skutočnosti zakladajú sťažovateľovi právo na príjem zo závislej činnosti. Ztohto   dôvodu   odporkyňa   považovala   sťažovateľa   od 1.   januára   2011   za   zamestnanca   snepravidelným   príjmom,   v   dôsledku   čoho   mu   zanikol   nárok   na   výplatu   predčasnéhostarobného dôchodku, a to od 10. marca 2011, a jeho výplata musela byť preto v súlade s §112 ods. 6 zákona o sociálnom poistení zastavená. O opätovnom vzniku nároku sťažovateľana   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   sťažovateľovi   rozhodne   odporkyňa   vbudúcnosti na základe jeho žiadosti a po preukázaní, že dôchodkové poistenie sťažovateľaako poistenca zaniklo (resp. sťažovateľovi môže vzniknúť nárok na starobný dôchodok podovŕšení   dôchodkového   veku,   pričom   jeho   výplata   nie   je   podmienená   zánikomdôchodkového poistenia).

Sťažovateľ   opravný   prostriedok   proti   tomuto   rozhodnutiu   odporkyne   doručenýkrajskému súdu odôvodnil tým, že kumulatívne podmienky na zánik jeho nároku na výplatupredčasného starobného dôchodku nie sú splnené, pretože sa listom z 21. februára 2011vzdal   ročnej   odmeny   za   výkon   funkcie   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavar(vo výške   32,79   €   za   jedno   zasadnutie   obecného   zastupiteľstva),   obec   Zavar   zrušilaregistráciu   sťažovateľa   ako   svojho   zamestnanca   vykonávajúceho   zárobkovú   činnosťs nepravidelným   príjmom   spätne   k   1.   januáru   2011.   Odporkyňa   vec   nesprávne   právneposúdila,   dotknuté   ustanovenia   zákona   o   sociálnom   poistení   vykladala   v rozpore   s   ichúčelom, ktorým je zabránenie, resp. predchádzanie neodôvodneného čerpania dôchodkovejdávky   v   prípade,   ak   osoba   poberá   príjem   z   pracovnej   činnosti   a zároveň   aj   predčasnýstarobný dôchodok. Po rozhodnutí odporkyne je sťažovateľ v situácii, že po odpracovaných39 rokov a 43 dní ostal úplne bez príjmu. Rozhodnutím odporkyne je sťažovateľ nepriamofakticky nútený vzdať sa funkcie poslanca Obecného zastupiteľstva obce Zavar.

Krajský súd rozsudkom č. k. 44 Sd 35/2011-205 z 24. júna 2013 rozhodol tak, žerozhodnutie odporkyne č. 50012824100 z 21. marca 2011 zrušil, vec jej vrátil na ďalšiekonanie   a   sťažovateľovi   priznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Svoje   rozhodnutieodôvodnil takto:

„Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie na pojednávaní podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., v spojení s § 2501 ods. 1 a 2 O. s. p. a dospel k záveru, že podanie opravného prostriedku navrhovateľom je dôvodné.

Podľa § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení...   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   nevzniká,   ak   poistenec ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

... Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká odo dňa jeho splátky splatnej po dni vzniku dôchodkového poistenia zamestnanca alebo povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a opätovne vzniká odo dňa nasledujúceho po dni zániku tohto dôchodkového poistenia.

Podľa § 293bt ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení... Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec uvedený v § 293bp ods. 3 od 1. januára 2011 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku   splatnej po 28. februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 a za obdobie   po   najbližšej   splátke   dôchodku   splatnej   po   28.   februári   2011   podľa   zákona účinného od 1. januára 2011.

Podľa § 293bp ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení...   Fyzická   osoba,   ktorej   právny   vzťah   zakladajúci   právo   na   príjem   zo   závislej činnosti podľa osobitného predpisu 5) vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru 2010 nebola zamestnanec, je zamestnanec podľa zákona účinného od 1. januára 2011, ak tento právny vzťah trvá aj po 31. decembri 2010.

Krajský súd dospel k záveru, že i napriek nálezu ústavného súdu je potrebné každý prípad posudzovať citlivo, s použitím zásady zdravého rozumu pri aplikovaní príslušnej, právnej   normy.   Súd   dospel   k   záveru,   že   účelom   zákonného   zákazu   súbehu   poberania predčasného starobného dôchodku a príjmov zo zárobkovej činnosti je ochrana systému sociálneho   zabezpečenia   pred   jeho   zneužívaním,   keď   poistenec,   ktorý   dosahuje   príjmy zo závislej činnosti poberá súčasne aj predčasný starobný dôchodok. Zákon však nerieši aký príjem zo závislej činnosti je dostatočný na to, aby mohol nahrádzať príjem vyplývajúci z predčasného starobného dôchodku a ktorý by postačoval poistencovi na zabezpečenie jeho životných potrieb.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žiadny   zákon,   ani   právny   poriadok   nie   je   schopný regulovať   úplne   všetky   situácie,   ktoré   môžu   nastať   pri   uplatňovaní   konkrétnej   právnej normy, je potrebné právnu úpravu dotvoriť súdnym výkladom práva, ktorého základom v právnom štáte je vždy zásada zdravého rozumu. Neprípustným je výklad práva, ktorý je v rozpore s touto zásadou.

Na základe preskúmaných skutočností súd dospel k záveru, že odmena navrhovateľa za výkon funkcie poslanca predstavuje nepravidelný príjem, keďže zasadnutia obecného zastupiteľstva sa nekonajú pravidelne, napr. každý mesiac, pričom z tohto príjmu vo výške 32,79 Eur nie je možné, aby navrhovateľ uspokojil všetky svoje životné potreby. Okrem toho je nesporné, že navrhovateľ sa odmeny za výkon funkcie poslanca písomne vzdal a to oznámením zaslaným obecnému zastupiteľstvu obce Zavar dňa 21. 2. 2011. Je logické, že navrhovateľ, ktorý chcel naďalej vykonávať funkciu poslanca obecného zastupiteľstva zvolil takýto   postup,   čím   chcel   zabrániť   tomu,   aby   mu   súčasne   s   vyplácaním   predčasného starobného dôchodku bola vyplácaná aj iná odmena. Navyše súd považuje za logické aj to, že navrhovateľ uprednostnil poberanie predčasného starobného dôchodku pred odmenou za funkciu poslanca, pretože dôchodková dávka bola nepomerne vyššia ako odmena za výkon funkcie poslanca.

Okrem toho krajský súd dospel k záveru, že odmeny za výkon funkcie poslancov nepredstavujú takú čiastku, ktorá by umožňovala, určitej osobe hradiť si všetky životné potreby a teda, aby bola jediným jeho príjmom. V prípade, že tieto osoby sú poberateľmi sociálnej dávky, jej odobratie by vážnym spôsobom ohrozilo uspokojovanie základných životných potrieb tejto osoby.

Na   základe   vyššie   uvedenej   skutočnosti   krajský   súd   považoval   rozhodnutie odporkyne za také rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože je preukázané, že navrhovateľ svojim konaním nezneužil sociálny systém, pretože jeho úmyslom nebolo poberať za súčasného poberania predčasného starobného dôchodku aj iný príjem, ale jeho úmyslom bolo len podieľať sa účasťou v obecnom zastupiteľstve na správe obce, v ktorej žije a to bez akéhokoľvek nároku na odmenu.

Krajský súd na záver musí skonštatovať, že novým rozhodnutím odporkyne zo dňa 2. 8. 2011 došlo u navrhovateľa k uvoľneniu výplaty predčasného starobného dôchodku od 2. mája 2011.“

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 44 Sd 35/2011-205 z 24. júna 2013 podalaodvolanie odporkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenila potvrdil   rozhodnutie   odporkyne.   Pokiaľ   krajský   súd   zrušil   jej   rozhodnutie   z   dôvodupoužitia výkladu právnej normy podľa zásady zdravého rozumu, uviedla, že teória právanepozná   výklad   právnych   noriem   podľa   zdravého   rozumu.   Podľa   jej   názoru   súd   nemáprávomoc stanoviť v „rámci odstránenia tvrdosti zákona“ podľa výkladu právnej normyna základe   teórie   zdravého   rozumu,   komu   príjem   z   uvedených   činností   postačujena uspokojovanie základných životných potrieb a komu nie. Sťažovateľov mandát poslancaobecného zastupiteľstva mu zakladal právo na príjem zo závislej činnosti, a preto mu akozamestnancovi   s   nepravidelným   príjmom   zanikol   aj   nárok   na   výplatu   predčasnéhostarobného dôchodku.

Sťažovateľ žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukazovalna to, že odporkyňa neuviedla žiadne relevantné dôvody, s ktorými by sa krajský súdnevysporiadal. Zdôraznil, že u neho nikdy nenastal súbeh poberania predčasného starobnéhodôchodku a nepravidelného príjmu zo zárobkovej činnosti, a teda vždy spĺňal zákonnépodmienky na vyplácanie predčasného starobného dôchodku od odporkyne. Vznikol munárok na nepravidelnú odmenu za výkon funkcie poslanca obecného zastupiteľstva vo výške32,79 € za jedno zasadnutie obecného zastupiteľstva, pričom sťažovateľ sa tejto odmenyvzdal   listom   z   21.   februára   2011.   Podľa   jeho   názoru   je   neprípustné,   aby   odporkyňav právnom štáte zo svojej právnej pozície podmieňovala vyplácanie štátnych sociálnychdávok – dávok sociálneho zabezpečenia prijatím akýchkoľvek rozhodnutí orgánmi miestnejsamosprávy, medzi ktoré okrem iného patria aj zásady odmeňovania poslancov Obecnéhozastupiteľstva obce Zavar. Názor odporkyne o nemožnosti vzdania sa odmeny za výkonfunkcie   poslanca   obecného   zastupiteľstva   na   základe   slobodného   rozhodnutia   poslancaobecného zastupiteľstva je v príkrom rozpore s ústavou, pretože ústavodarca a zákonodarcastanovujú poslancovi obecného zastupiteľstva možnosť poberať odmenu za výkon funkcieposlanca, a nie povinnosť poberať odmenu za výkon funkcie poslanca. Podľa presvedčeniasťažovateľa základom výkladu práva v právnom štáte musí byť vždy zdravý rozum. Navyšeodmena   sťažovateľa   za   výkon   funkcie   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavarvo výške 32,79   € za jedno zasadnutie obecného zastupiteľstva nemôže finančne pokryťrovnaké potreby navrhovateľa ako vyplácanie predčasného starobného dôchodku vo výške582,80 € mesačne. Tak ako uviedol aj krajský súd, účelom zákonného súbehu poberaniapredčasného starobného dôchodku a príjmov zo zárobkovej činnosti je ochrana systémusociálneho   zabezpečenia   pred   jeho   zneužívaním   v   prípadoch,   ak   by   poistenec,   ktorýdosahuje   príjmy   zo   závislej   činnosti   vo   výške,   ktoré   sú   schopné   pokryť   poistencoveminimálne životné potreby, poberal súčasne aj predčasný starobný dôchodok.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 rozsudok krajskéhosúdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne č. 50012824100 z 21. marca 2011 potvrdila účastníkom konania náhradu trov nepriznal.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   10   So   54/2013   z   28.   mája   2014   nadobudolprávoplatnosť 7. júla 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojhozákladného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy,   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, volebného práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25 písm. b) paktu rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014, odôvodnil porušenie označených základných právtým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie odporkyne č. 50012824100 z 21. marca 2011napriek   tomu,   že   súbeh   príjmov   (predčasného   starobného   dôchodku   a   nepravidelnéhopríjmu zo zárobkovej činnosti) u neho nikdy nenastal a vždy spĺňal zákonné podmienkyna výplatu   predčasného   starobného   dôchodku.   Sťažovateľ   sa   vzdal   odmeny   za   výkonfunkcie   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavar,   avšak   nevzdal   sa   poslaneckéhomandátu, a teda túto funkciu vykonáva bez nároku na odmenu. Najvyšší súd takýto postupsťažovateľa považoval za právne nevýznamný, pretože rozhodujúcim podľa jeho právnehonázoru   je   to,   či   je   výkon   poslaneckého   mandátu   bez   nároku   na   odmenu   deklarovanýa schválený   v   zásadách   odmeňovania   poslancov   schválených   obecným   zastupiteľstvom.V právnom   štáte   je   ale   neprípustné,   aby   odporkyňa   podmieňovala   vyplácanie   sociálnejdávky prijatím rozhodnutia orgánu územnej samosprávy, ktoré sú samostatné a nezávislé.Právny názor najvyššieho súdu zároveň znamená, že poslanec obecného zastupiteľstva by sanemohol   na   základe   vlastného   rozhodnutia   vzdať   odmeny   za výkon   tejto   funkcie,   hocipoberanie odmeny je jeho právom, a nie povinnosťou. Preto rozhodnutie najvyššieho súduodopiera sťažovateľovi možnosť konať, čo nie je zákonom zakázané. Rozsudok najvyššiehosúdu sa prieči zásadám zdravého rozumu a vo vzťahu k sťažovateľovi je nespravodlivý užlen preto, že popiera nevyhnutnosť právne normy vykladať práve v súlade so zdravýmrozumom.   Pritom   uplatnenie   každého   právneho   inštitútu   v právnom   štáte   prichádzado úvahy iba v súlade s jeho účelom. Účelom zákona o sociálnom poistení je zabezpečiťdostatočný príjem poistencom pre prípad staroby a súčasne zamedziť zneužívanie systému.Ak   by   obstál   výklad   najvyššieho   súdu,   znamenalo   by   to,   že   jedinou   možnosťoupre sťažovateľa ako poberať   predčasný starobný   dôchodok   by bolo vzdanie sa mandátuposlanca obecného zastupiteľstva. K vzdaniu sa tohto mandátu núti sťažovateľa odporkyňa apred jej postupom sťažovateľovi neposkytol ochranu ani najvyšší súd. Pritom sťažovateľ boldo   funkcie   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   Zavar   riadne   zvolený,   jeho   voličiod neho očakávajú riadny výkon funkcie. V konečnom dôsledku tak najvyšší súd svojímrozhodnutím ohrozuje pasívne volebné právo sťažovateľa a z ekonomickej stránky ho nútiako   dôchodcu   odkázaného   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   vzdať   saposlaneckého   mandátu.   Navyše   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   vnútorne   nelogický,   jeprejavom   interpretačnej   svojvôle   najvyššieho   súdu   a nedostatočným   spôsobom   dávaodpoveď na otázku, z akého dôvodu najvyšší súd zmenil rozhodnutie krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru,volebného práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25písm. b) paktu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikohonemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva satajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.

Podľa čl. 25 písm. b) paktu každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvekrozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení... b) voliť a byť volenýv pravidelných   voľbách,   ktoré   sa   budú   konať   na   základe   všeobecného   a   rovnéhohlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania...

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce bez pojednávania v súlade s § 250ja   ods.   2   O.   s.   p.   a   jednomyseľne   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   odporkyne   je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. mája 2014.

Predmetom preskúmania bola zákonnosť rozhodnutia odporkyne zo dňa 21. marca 2011 č. 500 128 2410 0, ktorým bola navrhovateľovi podľa § 293bt ods. 1 a § 293bp ods. 3 zákona zastavená výplata predčasného starobného dôchodku od 10. marca 2011 z dôvodu, že ako poslanec obce Zavar bol prihlásený na dôchodkové poistenie ako zamestnanec s nepravidelným príjmom od 1. mája 2011.

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľovi vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok   pred   1.   januárom   2011   a   do   28.   februára   2011   nedovŕšil   dôchodkový   vek. Navrhovateľovi vzniklo od 1. januára 2011 povinné dôchodkové poistenie zamestnanca podľa § 293bp ods. 3 zákona a jeho dôchodkové poistenie trvalo aj po 28. februári 2011, a preto nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku podľa § 293bt ods. 1 zákona mu   zanikol   od   najbližšieho   výplatného   termínu   predčasného   starobného   dôchodku splatného   po   28.   februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku navrhovateľovi zanikol od 10. marca 2011.

Podľa § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení... Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku nevzniká, ak poistenec ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

... Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká odo dňa jeho splátky splatnej po dni vzniku dôchodkového poistenia zamestnanca alebo povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a opätovne vzniká odo dňa nasledujúceho po dni zániku tohto dôchodkového poistenia.

Podľa § 293bt ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.o sociálnom poistení Ak poistenec,   ktorému bol   priznaný predčasný starobný   dôchodok   podľa   zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec uvedený v § 293bp ods. 3 od 1. januára 2011 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku   splatnej po 28. februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

Podľa § 293bp ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Fyzická osoba, ktorej právny vzťah zakladajúci právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu 5) vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru 2010 nebola zamestnanec, je zamestnanec podľa zákona účinného od 1. januára 2011, ak tento právny vzťah trvá aj po 31. decembri 2010.

V uvedenej právnej veci odvolací súd poukazuje tiež na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona, podľa ktorého zamestnanec na účely dôchodkového poistenia je fyzická osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 zákona v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem a nepravidelný príjem. Podľa § 293bp zákona zamestnancom od 1. januára 2011 je fyzická osoba, ktorej právny vzťah zakladajúci právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu (podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov), vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru 2010 nebola zamestnancom, ak tento právny vzťah trvá aj po 31. decembri 2010.

Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov príjmom zo závislej činnosti sú odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, orgánoch územnej samosprávy a v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy podľa § 5 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo odmeny za výkon funkcie, ak nejde o príjmy uvedené v § 5 ods. 1 písm. a), b) a g) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 25 ods. 5 a 9 v spojení s § 11 ods. 4 písm. k) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona č. 102/2010 Z. z. poslancovi obecného zastupiteľstva patrí odmena, ak obec prijala zásady odmeňovania poslancov.

V   zmysle   §   293bt   ods.   1   zákona   navrhovateľovi   zanikol   nárok   na   výplatu predčasného   starobného   dôchodku   od   najbližšej   splátky   splatnej   po   28.   februári   2011 z dôvodu, že mandát poslanca obecného zastupiteľstva Obce Zavar, ktorá prijala zásady odmeňovania   poslancov,   mu   zakladá   právo   na   príjem   zo   závislej   činnosti,   a   preto   je od 1. januára 2011 zamestnancom s nepravidelným príjmom.

Skutočnosť, že odmena nepatrí poslancovi obecného zastupiteľstva, ktorý vyhlási, že svoj mandát bude vykonávať bez odmeny, musí byť na účely posúdenia statusu zamestnanca podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona a na účely posúdenia vzniku jeho povinného dôchodkového poistenia zamestnanca podľa § 20 ods. 1 zákona deklarovaná a schválená v zásadách odmeňovania poslancov, ktoré vydá a schváli obecné zastupiteľstvo.

Navrhovateľ   je   zamestnancom   s   nepravidelným   príjmom   ako   poslanec   obecného zastupiteľstva Obce Zavar.

Odvolací súd v tejto súvislosti na záver udáva, že teória práva nepozná výklad právnych noriem podľa zdravého rozumu.

Je nepochybné, že navrhovateľovi mandát poslanca obecného zastupiteľstva Obce Zavar, ktorá prijala zásady odmeňovania poslancov, zakladá právo na príjem zo závislej činnosti. Navrhovateľovi v zmysle uvedeného ako zamestnancovi s nepravidelným príjmom zanikol nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku od 10. marca 2011.

Rozsudok krajského súdu odvolací súd zmenil podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 O. s. p. a rozhodnutie odporkyne ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd sa zaoberal najprv sťažovateľom tvrdeným porušením základného právapodľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   dohovoru,   ku   ktorému   podľa   tvrdenísťažovateľa malo dôjsť tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája2014 je nedostatočne odôvodnený a založený na takom výklade aplikovaných ustanovenízákona o sociálnom zabezpečení a zákona o dani z príjmov, ktorý popiera ich účel a zmysel.

Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdukaždému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátenýrozhodnutím   orgánu   verejnej   správy.   Právo   na   prístup   k   súdu   sa   však   nezaručujekedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu savymedzuje   podmienkami   ustanovenými   zákonom.   Splnenie   týchto   podmienok   trebaposudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmovv súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho   štátu. Ak fyzická aleboprávnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť staťsa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoréz takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ústavy je ajprávo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktoréhov odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako savo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,ktoré   skutočnosti   považoval   za preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzala akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazya ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššiehosúdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 je dostatočne odôvodnený, pretože je v ňomjasne   a   zrozumiteľne   vyložené,   z   akých   dôvodov   považoval   odvolací   súd   napadnutérozhodnutie odporkyne č. 50012824100 z 21. marca 2011 za zákonné, a naopak, rozsudokkrajského súdu č. k. 44 Sd 35/2011-205 z 24. júna 2013 za taký, ktorý vo svetle prieskumuodvolacím súdom neobstojí. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne uviedol svoj právny názor,podľa ktorého navrhovateľovi mandát poslanca Obecného zastupiteľstva obce Zavar, ktoráprijala zásady odmeňovania poslancov, zakladá právo na príjem zo závislej činnosti, a to ajnapriek jeho vyhláseniu o tom, že svoj mandát bude vykonávať bez odmeny. Najvyšší súdpovažoval za rozhodujúci obsah zásad odmeňovania poslancov, ktoré vydá a schváli obecnézastupiteľstvo, a to s poukazom na § 4 ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení, § 25, § 11ods. 4 písm. k) zákona o obecnom zriadení a § 5 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmu.

Podľa § 25 ods. 5 zákona o obecnom zriadení funkcia poslanca sa zásadne vykonávabez   prerušenia   pracovného   alebo   obdobného   pomeru.   Za   jej   výkon   však   môže   obecposkytnúť odmenu. Poslancovi patrí náhrada skutočných výdavkov, ktoré mu v súvislostis výkonom   funkcie   poslanca   vznikli,   podľa   osobitných   predpisov   platnýchpre zamestnancov v pracovnom pomere.

Podľa § 25 ods. 9 zákona o obecnom zriadení poslancovi možno poskytnúť odmenunajmä vzhľadom na úlohy a časovú náročnosť výkonu funkcie podľa zásad odmeňovaniaposlancov.

Podľa   §   11   ods.   4   písm.   k)   zákona   o   obecnom   zriadení   obecné   zastupiteľstvorozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené... k) schvaľovať štatútobce, rokovací poriadok obecného zastupiteľstva a zásady odmeňovania poslancov.

Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o dani z príjmu sú príjmami zo závislej činnosti...d)... odmeny za výkon funkcie v   štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávya v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy podľa písmenaa)   alebo   písmena   b),   alebo   odmeny   za   výkon   funkcie,   ak   nejde   o   príjmy   uvedenév písmenách a), b) a g).

Ako   vyplýva   z   týchto   ustanovení,   už   samotný   výkon   poslaneckého   mandátusťažovateľovi   zakladá   právo   na   príjem   zo   závislej   činnosť   v   situácii,   keď   Obecnézastupiteľstvo   obce   Zavar   prijalo   zásady   odmeňovania   poslancov   (ich   vydanienespochybňuje   ani   samotný   sťažovateľ).   Hoci   niet   pochýb   o   tom,   že   účelom   zákonao sociálnom poistení je skutočne okrem   iného aj ochrana pred zneužívaním sociálnehosystému,   na   druhej   strane   rozsah   tejto   ochrany   rovnako   nepochybne   stanovil   sámzákonodarca, a to spôsobom, ktorý vyložil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10 So 54/2013z 28. mája 2014.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnymnázorom najvyššieho súdu týkajúcim sa výkladu citovaných ustanovení. Iba skutočnosť, žesťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosťnemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   už   ajz toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   a   výkladom   najvyššieho   súdu   v   rozsudkusp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014. Výklad najvyššieho súdu je ústavne konformný,rovnako aj spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa a odporkynevyslovenými v priebehu konania.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnilsvoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,ktoré by bolo založené na takom výklade citovaných ustanovení, ktorý by popieral ich účela   zmysel,   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   právsťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní odporkyne o jej odvolaní vo vecisťažovateľa. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadneokolnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   by   sťažovateľovi   najvyšší   súd   neumožnil   stať   saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoréz takéhoto   postavenia   vyplývajú.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   protirozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 odmietol z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

Z   rovnakého   dôvodu   považuje   ústavný   súd   za   vylúčené,   aby   napadnutýmrozhodnutím odvolacieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy v spojenís čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25 písm. b) paktu. Vo vzťahu k porušeniu čl. 30 ods. 3 a 4 ústavyv spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 25 písm. b) paktu považuje ústavný súd za potrebnéuviesť   aj   to,   že   i   samotný   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí   iba   to,   že   rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 10 So 54/2013 z 28. mája 2014 malo byť jeho pasívne volebnéprávo obmedzené a ohrozené tým, že tento rozsudok sťažovateľa podľa jeho presvedčenianúti vzdať sa z ekonomických dôvodov poslaneckého mandátu, avšak zo sťažnosti je zrejméi to, že sťažovateľ sa mandátu nevzdal a mandát mu ani nezanikol. Ústavný súd preto ajv tejto jej časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014