znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 887/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   O.   M.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Stanislavom   Rešutíkom,   Advokátska   kancelária,   M.   R.   Štefánika   29/36,   Brezno, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C277/2013, ako aj jeho uznesením z 11. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2014 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 277/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“), ako aj jeho uznesením z 11. júla 2014.

Pretože sťažnosť sťažovateľa nebola spísaná kvalifikovaným spôsobom, ústavný súd 8. októbra 2014 vyzval JUDr. Stanislava Rešutíka, ktorého sťažovateľ označil za svojho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, aby v lehote 15 dní odstránil nedostatky podania sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu „Doplnenie podania – ústavnej sťažnosti“ 28. októbra 2014.

V podstatnej časti uviedol:„Rozhodnutím   Centra   právnej   pomoci,   Kancelária   Banská   Bystrica...   zo   dňa 18.09. 2014, R. z. 54395/2014, Sp. zn. 5N 9239/2014-KaBB, bol O. M.,..., priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci a zároveň som mu týmto rozhodnutím bol určený ako advokát na poskytovanie právnej pomoci a zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom vo veci podania sťažnosti na Ústavný súd SR pre porušenie základných práv a slobôd... Vec,   sp.   zn.   5C/277/2013   napadla   na   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   dňa 20.09. 2013   na   základe   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   21.08.   2013,   sp.   zn. 5 Ndc 16/2013. Do dnešného dňa nebolo vo veci žiadne pojednávanie a vo veci ešte nebolo rozhodnuté.

Od napadnutia veci sa samosudca nevysporiadal a nevyriešil po dobu jedného roka a štyroch dní základnú podmienku konania, a to oslobodenie navrhovateľa od povinnosti platiť súdny poplatok, ani neskúmal to, že od roku 2005, kedy bol navrhovateľ od povinnosti platiť súdny poplatok na Okresnom súde v Kežmarku oslobodený v rozsahu 50%, nebol súdny   poplatok   nikdy   platený.   Napriek   tomu,   že   neboli   splnené   podmienky   na   konanie vo veci samej, samosudca vykonal v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom tieto úkony:... Dňa 26.11. 2013 vyzval navrhovateľa, aby doplnil svoj návrh vo veci samej....   Dňa   26.   11.   2013   vyzval   navrhovateľa,   aby   oznámil   meno   osoby,   ktorú   chce ustanoviť v konaní ako opatrovníka.

...   Uznesením   zo   dňa   27.   01.   2014   súd,   napriek   nesúhlasu   navrhovateľa,   mu opatrovníka ustanovil.

... Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10 Co/234/2014 zo dňa 23.04. 2014. Krajský súd Žilina zrušil na základe odvolania navrhovateľa zo dňa 27.02. 2014 uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši o ustanovení opatrovníka.

... Uznesením zo dňa 11.07. 2014, sp. zn. 5C 277/2013 súd nepripustil zmenu návrhu.... Dňa 15.07. 2014 súd vyzval navrhovateľa, aby predložil vyplnené tlačivo potrebné pre rozhodnutie o oslobodení od povinnosti platiť súdny poplatok, o ktoré požiadal ešte dňa 11.12.2013...

... Prípisom zo dňa 15.07. 2014, sp. zn. Spr. 1040/2014 predsedníčka Okresného súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   reagovala   na   sťažnosť   navrhovateľa   zo   dňa   19.06.   2014, ktorou   sa   domáhal   odstránenia   prieťahov   v   konaní   a   rozhodnutia   o   oslobodení   od povinnosti platiť súdny poplatok.

... Dňa 15.07. 2014 nariadil súd pojednávanie na deň 05.08. 2014.... Dňa 23.07. 2014 súd termín pojednávania zrušil.... Dňa 24.09. 2014 súd rozhodol o oslobodení navrhovateľa od povinnosti platiť súdny poplatok v celom rozsahu.

Postup súdu od 20. 09. 2013, kedy mu vec napadla, až do rozhodnutia o oslobodení navrhovateľa od povinnosti platiť súdny poplatok,   t.   j.   dňa,   resp.   do dňa 24.09.   2014, hodnotíme   ako   neúčelný   a   nehospodárny   a   v   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu   je uceleným prieťahom v konaní, v dĺžke trvania viac ako jeden rok.

Dodávame,   že   v   predmetnej   veci   ešte   na   Okresnom   súde   Kežmarok,   sp.   zn. 4C 456/2000 už ústavný súd v konaní, sp. zn. III. ÚS 197/2009 nálezom zo dňa 10.11. 2009 rozhodol   o   porušení   práv   sťažovateľa na   konanie   bez prieťahov a   v primeranej   lehote a súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

Súd veci nevenoval zvýšenú pozornosť, hoci podľa judikátov Ústavného súdu SR, vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie ÚS SR o porušení práv sťažovateľa bol povinný takto konať a zavinil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako jeden rok...

Sťažnosť   smeruje   proti   Uneseniu   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   sp.   zn. 5C/277/2013 zo dňa 11.07, 2014, týkajúceho sa zmeny návrhu, Proti tomuto rozhodnutiu (uzneseniu)   nebolo   prípustné   odvolanie,   ani   iný   opravný   prostriedok   a   uznesenie   je právoplatné...

Na žiadosť klienta uvádzam, že nežiadame verejné prejednanie veci a súhlasíme s jej prejednaním bez našej účasti.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I.   Základné   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez,   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo tie prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie a právo na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie a zákaz diskriminácie podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, v konaní sp. zn. 5C/277/2013, porušené boli.

II. Uznesenie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, sp. zn. 5C 277/2013, zo dňa 11.07. 2014, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Okresnému   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5C 277/2013, prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

IV.   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   je   povinný   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie v sume 20.000,-Eur... sťažovateľovi O. M...

V.   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania   spočívajúce v   trovách právneho   zastupovania   v sume   426,12   Eur...   do 15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   zapožičal,   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 C 277/2013:

Dňa   13.   septembra   2013   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndc 16/2013 z 21. augusta 2013, ktorým bola vec Okresného súdu Svidník sp. zn. 6 C 26/2012 prikázaná Okresnému súdu Liptovský Mikuláš.

Dňa 20. septembra 2013 bol spis doručený okresnému súdu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 C 277/2013 (namietané konanie).

Dňa 26.   novembra 2013   okresný   súd uznesením   č.   k.   5   C 277/2013-420   vyzval sťažovateľa na „doplnenie podania, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na začatie konania...“. Sťažovateľ uznesenie prevzal 6. decembra 2013.

Dňa 13. decembra 2013 sťažovateľ doručil „odpoveď na výzvu“, „zmenu návrhu a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov“ z 11. decembra 2013.

Dňa 27.   januára 2014 okresný   súd   uznesením   č.   k.   5 C 277/2013-429 ustanovil sťažovateľovi opatrovníka – obec Valaská – na jeho zastupovanie v konaní.

Dňa   20.   februára   2014   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu, JUDr. Murárovú, aby sa do 10 dní vyjadrila k podaniu sťažovateľa z 11. decembra 2013.Dňa 6. marca 2014 sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 27. januára 2014.

Dňa 7. marca 2014 okresný súd odvolanie zaslal na vyjadrenie obci Valaská.Dňa 12. marca 2014 bolo doručené vyjadrenie právnej zástupkyne odporcu.Dňa   13.   marca   2014   bolo   doručené   odvolanie   obce   Valaská   proti   uzneseniu okresného súdu z 27. januára 2014.

Dňa   25.   marca   2014   okresný   súd   zaslal   odvolanie   obce   Valaská   na   vyjadrenie právnej zástupkyni odporcu.

Dňa 10. apríla 2014 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 Co 234/2014.

Dňa   30.   mája   2014   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   s   uznesením   sp.   zn. 10 Co 234/2014 z 23. apríla, ktorým uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 13. júna 2014 sťažovateľ doručil „stanovisko k podmienkam konania“. Dňa 11. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 5 C 277/2013-451 nepripustil zmenu žaloby.

Dňa   14.   júla   2014   okresný   súd   vyzval   JUDr.   Murárovú   aj   sťažovateľa,   aby   do pojednávania nariadeného na 5. august 2014 predložili listinné dôkazy.

Dňa   15.   júla   2014   konajúci   sudca   vyzval   sťažovateľa   na   vyplnenie   tlačiva   – potvrdenie o príjme.

Dňa 23. júla 2014 sťažovateľ doručil „žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu podania sťažnosti na ÚS SR“ a návrh na prerušenie konania.

Dňa   23.   júla   2014   okresný   súd   upovedomil   účastníkov   o   zrušení   pojednávania nariadeného   na   5.   august   2014   z   dôvodu   návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania, o ktorom treba rozhodnúť.

Dňa 29. júla 2014 sťažovateľ doručil vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch. Dňa 5. septembra 2014 bolo doručené podanie sťažovateľa – „návrh na prerušenie konania – predloženie sťažnosti ústavnému súdu“.

Dňa   24.   septembra   2014   okresný   súd   uznesením   č.   k.   5   C   277/2013-478   návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. Súčasne uznesením č. k. 5 C 277/2013-481 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

1. Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie tvrdenia sťažovateľa, ktorý vyčíta   okresnému   súdu,   že   jeho   nečinnosťou   a   neefektívnym   postupom   v   namietanom konaní   porušil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „od napadnutia veci sa samosudca nevysporiadal a   nevyriešil   po   dobu   jedného   roka   a   štyroch   dní   základnú   podmienku   konania,   a   to oslobodenie navrhovateľa od povinnosti platiť súdny poplatok, ani neskúmal to, že od roku 2005,   kedy   bol   navrhovateľ   od   povinnosti   platiť   súdny   poplatok   na   Okresnom   súde v Kežmarku oslobodený v rozsahu 50%, nebol súdny poplatok nikdy platený“.

Z prehľadu procesných úkonov v spisovom materiáli, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní od 20. septembra 2013, keď mu bol spis doručený,   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   3.   septembra   2014   vykonával   úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Pretože zo sťažovateľovho podania nebolo zjavné, čoho sa v konaní   domáha,   a   návrh   nespĺňal   všetky   náležitosti   podľa   §   79   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku, bol neúplný, musel konajúci súd sťažovateľa vyzvať na špecifikáciu žalovanej sumy s uvedením presného spôsobu výpočtu jednotlivých položiek, z ktorých pozostáva.

Ústavný   súd   prisvedčí   sťažovateľovi   v   jeho   námietke   o   zdĺhavom   rozhodovaní okresného súdu o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov (13. decembra 2013), o ktorom okresný súd rozhodoval 9 mesiacov (24. septembra 2014), na druhej strane ani v tomto období nebol okresný súd nečinný.  

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

K   predĺženiu   konania   prispel   aj   samotný   sťažovateľ   svojím   nekvalifikovaným návrhom,   ktorý   následne   bolo   treba   dopĺňať.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie na okresnom   súde   v   namietanom   konaní   sa   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namieta porušenie všetkých označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 277/2013 z 11. júla 2014.

Tvrdenie o porušení označených práv týmto uznesením právny zástupca sťažovateľa ničím neodôvodnil, len oznámil: „V ostatnom si osvojujem dôvody a argumenty sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti a poukazujem na listinné dôkazy k sťažnosti už pripojené.“ Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. septembra 2014 arbitrárnosť namietaného uznesenia odôvodnil tým, že okresný súd „uznesenie zo dňa 11. 7. 2014 oprel o dôkazný stav založený v súdnom spise na základe dokazovania pred OS Kežmarok a KS Prešov hoci mu bolo evidentne jasné, že spôsob vykonania dôkazov bol v rozpore s mojimi základnými   právami   účastníka   súdneho   konania...   Na   jednej   strane   súd   sám   bez   mojej žiadosti a proti mojim záujmom mi ustanovil v roku 2014 opatrovníka, na druhej strane má úmysel celé svoje meritórne rozhodnutie veci oprieť o dôkazy vykonané v situácii keď som nemal zaručené právo rovnosti účastníka v konaní. V prípade ak by sa tak stalo je síce možné z mojej strany voči prípadnému neskoršiemu rozsudku použiť ako odvolací dôvod, prípadne aj dôvod na dovolanie podľa § 237 písm. f OSP argument o odňatí práva konať pred súdom ako účastník konania, ale taký postup by bol značne zdĺhavý. V prípade jeho neúspechu by následne bola nevyhnutná sťažnosť na ÚS a celé konanie by nepochybne trvalo viac ako dvadsať rokov!!!

Pri   mojom   veku,   charaktere   uplatneného   nároku   a   práve   na   spravodlivé   súdne konanie   od   jeho   počiatku   a   po   celú   dobu   konania,   je   nevyhnutné,   aby   sa   s   postupom porušovateľa práva vysporiadal už dnes ústavný súd a zaujal jasné stanovisko v tom smere, či   možno   ako   dôkazy   pre   súdne   rozhodnutie   použiť   také   dôkazy,   ktoré   súd   zabezpečil v situácii   ak   bol   účastník   ako   nepočujúci   a   nespôsobilý   zrozumiteľne   hovoriť   sám   bez opatrovníka pred súdom v rozpore s § 29 ods. 2 OSP, a či postačuje iba tieto dôkazy v novom konaní už pri rešpektovaní sluchového postihnutia účastníka prečítať a použiť ich pre nové rozhodnutie súdu...“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný súd teda nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti   postupujú   v   súlade   s   právami   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zakotvenými v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).   Z   takéhoto   pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Napadnutým uznesením z 11. júla 2014 okresný súd rozhodol tak, že „nepripúšťa zmenu   žaloby   tak,   že   žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   sumu   9.000,-   eur   a   úrok z omeškania vo výške 17,60 % ročne od 01. 04. 1998 do zaplatenia titulom zľavy z ceny vydraženej nehnuteľnosti a to rodinného domu súp. č..., nachádzajúceho sa v..., zapísanej na   liste   vlastníctva   č...   na   tom   skutkovom   základe,   že   v   čase   konania   dražby   sa   na nehnuteľnosti nachádzali závažné vady... a dom v čase konania dražby nemal životnosť 100 rokov.“

V odôvodnení rozhodnutia uviedol: «Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   8.   2013,   sp.   zn. 5 Ndc 16/2013   bola   vec,   vedená   na   Okresnom   súde   Svidník   pod   sp.   zn.   6C/26/2012 (predtým na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 4C/456/2000) prikázaná na prejednanie Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš.   Žalobca   (sťažovateľ)   sa   pôvodne   domáhal   voči pôvodne žalovaným v 1. a 2. rade náhrady škody vo výške 800.000,- Sk. Na pojednávaní dňa 26. 11. 2003 pred odvolacím súdom uviedol, že sa domáha z titulu náhrady škody zaplatenia sumy 354.982,- Sk a úrokov z omeškania z uvedenej sumy od 1. 7. 1998. Okrem toho alternatívne požadoval, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 354.982,- Sk titulom zodpovednosti za vady vydraženej nehnuteľnosti. V zostávajúcej časti vzal žalobu späť. Uznesením   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa   26.   11.   2013,   č.   k. 5C/277/2013-420 súd vyzval žalobcu, aby v určenej lehote doplnil podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania v zmysle poučenia súdu.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 13. 12. 2013 žalobca navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že súd priznáva žalobcovi právo na zľavu z ceny vydraženej nehnuteľnosti domu súp. č... v.., ktorý nadobudol príklepom žalovaného dňa19. 12. 1997 vo veci... v sume 9.000,- eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s úrokmi z omeškania od 01. 04. 1998 do zaplatenia vo výške 17,6   %.   Súčasne   sa   domáhal   náhrady   trov   konania.   Zmenu   žaloby   odôvodnil   tým,   že návrhom   zo   dňa   30.   12.   1999   sa   domáhal   náhrady   škody   800.000,-   Sk   za   vady   na predmetnej   nehnuteľnosti.   Následne   upravil   petit   na   sumu   vo   výške   11.783,24   eur (354.892,- Sk): Z dôvodu, že konanie sa ťahá už pätnásty rok a v dôsledku hrozby závažných následkov na stavbe musel v roku 2003 vykonať rekonštrukciu strechy, v súlade s ust. § 95 ods. 1 OSP zmenil svoj návrh vo veci náhrady škody na návrh na zľavu z ceny vydraženej nehnuteľnosti.   Bezodkladne   upozornil   žalovaného   na   vady   nehnuteľnosti,   ktoré   neboli v znaleckom posudku pripojenom k dražobnému konaniu uvedené a podľa tohto znaleckého posudku bol dom bez závad a jeho životnosť mala byť 100 rokov. V čase dražby sa na dome nachádzali   závažné   závady   na   krove,   krytine   a   izolácii   strechy,   zatekalo   do   podkrovia a pivnice, ktoré vady nechal ohodnotiť stavebnou firmou RONDO v Kežmarku. Náklady na opravu podľa rozpočtu by boli 560.106,- Sk. Z dôvodov faktickej neobývateľnosti domu na jeseň   2003   prostredníctvom   stavebnej   firmy   nechal   realizovať   v   nevyhnutnom   rozsahu opravu podkrovia, a to za sumu 250.000,- Sk. Závady na základoch a pivnici nie sú dodnes odstránené.   Dražobné   konanie   je   analogické   pokiaľ   sa   týka   závad   a   ich   reklamácie na vydraženej   nehnuteľnosti   s   kúpnou   zmluvou.   Včas   a   v   súlade   so   zákonom   si   vady u žalovaného   reklamoval   a   v   zákonnej   lehote   podal   návrh   vo   veci   samej.   Vzhľadom na zložitosť veci, dlhoročné konanie na súdoch a prípadné následné dlhoročné konania a znalecké   dokazovanie   zmenil   svoju   žalobu   na   zľavu   z   ceny   vydraženej   nehnuteľnosti. Tým odpadá zložité dokazovanie, aká výška nákladov by bola v skutočnosti nevyhnutná na uvedenie domu do stavu, ako mal mať podľa znaleckého posudku. Dokazovať každú položku, ako ju uviedol v žalobe, by bolo zložité a zbytočne zdĺhavé. Vec je možné v súlade so skutočným stavom vyriešiť na jedinom pojednávaní. Je nepochybne preukázané, že dom bol fakticky nedokončený v časti podkrovia - strechy, chýbali izolácie, bola chybná krytina, zatekalo do podkrovia a hrozilo závažnými následkami. To platí aj do zatekaní do pivnice. Rozpočet firmy RONDO je podstatne vyšší ako boli náklady za opravy, ktoré zaplatil v roku 2003 pri rekonštrukcii strechy. Tvrdí, že dom v čase dražby nemal životnosť 100 rokov, ale podstatne menej. Ak by zostal bez opravy strechy v roku 2003 dodnes, zrejme by krov už celkom spadol a dom by bol značne zničený. Závady existovali ku dňu dražby, ale dali sa zistiť až po obývaní domu. Vady na pivnici a streche znižovali životnosť stavby tak, že jeho životnosť bola podstatne nižšia ako 100 rokov. Uplatnil si právo na zľavu z ceny domu v rozsahu 25 % z ceny vyčíslenej znalcom v posudku, kde je cena cca 1.055.000,- Sk, teda v sume cca 272.000,- Sk, čo predstavuje 9.028,- eur. Je to stav zodpovedajúci životnosti domu 75 rokov. Nárok zaokrúhlil na sumu 9.000,- eur. Táto suma nie je sumou rovnajúcou sa nákladom na skutočnú opravu nehnuteľnosti, ale vychádza z minimálnych predpokladov smerom k zníženej životnosti stavby a zohľadňuje aj v istom smere vynaložené náklady na opravu podkrovia a nevyhnutné náklady na opravu základov domu.

Podľa § 95 ods. 1,2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“): Navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd   nepripustí   zmenu   návrhu,   ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona súd nepripustil zmenu žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Podľa súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 07. 2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007) za zmenu žaloby je potrebné považovať aj procesný úkon, ktorým sa žalobca   domáha   rovnakého   plnenia   ako   v   pôvodnej   žalobe,   avšak   na   základe   iných skutkových   tvrdení.   Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   žalobca   (pred   podaním návrhu na pripustenie zmeny žaloby) sa domáhal voči žalovanému náhrady škody v sume 11.783,24   eur   za   vady   na   nehnuteľnosti,   ktorú   vydražil   v konaní...   Hoci   v   návrhu   na pripustenie   zmeny žaloby   žiada priznať   peňažné   plnenie vo   výške 9.000,-   eur,   ktoré je kvantitatívne nižšie ako doposiaľ uplatnená suma, súčasne je potrebné zohľadniť, že sa uvedeného peňažného plnenia domáha na základe iných skutkových tvrdení ako v pôvodnej žalobe. Uvedeného peňažného plnenia sa domáha na skutkovom základe, že nehnuteľnosť v čase konania dražby mala závažné vady vyššie špecifikované, v dôsledku čoho si uplatňuje právo na priznanie zľavy z ceny vydraženej nehnuteľnosti. Súd nepripustil zmenu žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže výsledky doterajšieho konania nie sú podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Súd dáva do pozornosti, že v predmetnom konaní bolo pôvodne Okresným súdom Kežmarok, ako aj Krajským súdom v Prešove ako súdom   odvolacím   vykonané   dokazovanie,   ktorého   rozsah   bol   determinovaný   povahou pôvodne uplatneného nároku žalobcu (na náhradu škody). Navyše žalobca si uplatnil zľavu z ceny vydraženej nehnuteľnosti v rozsahu 25 % z ceny vyčíslenej znaleckým posudkom (ktorú   následne   zaokrúhlil),   avšak   uplatnený   rozsah   žiadnym   spôsobom   neozrejmil, neodôvodnil   (ani   nepripojil   listinné   dôkazy   preukazujúce   jeho   tvrdenie),   z   čoho   možno usudzovať, že tak učinil pravdepodobne odhadom. Nič nebráni žalobcovi, aby si nárok vymedzený v návrhu na pripustenie zmeny žaloby uplatnil novou, samostatnou žalobou.»

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol   dôvody,   pre   ktoré   nepripustil   zmenu   návrhu.   Postup   okresného   súdu   pri odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   okresný   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené základné právo sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   okresného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 5 C 277/2013 z 11. júla 2014 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014