znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 886/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou LEGAL ADVISORS SK s. r. o., Klariská 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava I   konaní vedenom   pod sp. zn. 13 C 211/1996, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 211/1996 (ďalej aj „namietané konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:«Sťažovateľ   ako   navrhovateľ...   sa   návrhom   na   začatie   konania   o   zaplatenie 3.628.220,10 Sk zo dňa 28.11.1996... podaným na Okresnom súde Bratislava I... domáhal, aby Súd zaviazal odporcov špecifikovaných v Návrhu na zaplatenie istiny 3.628.220,10 Sk spolu s prísl....

Dňa 25.02.2010 bolo vyššie uvedené súdne konanie po takmer štrnástich (14) rokoch právoplatne ukončené v neprospech Sťažovateľa ako navrhovateľa. Sťažovateľ zdôrazňuje, že právna vec bola dvakrát riešená v rámci druhostupňovej inštancie, pričom Sťažovateľ má za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.12.2009, sp. zn. 4Co 278/2009, ktorým došlo k ukončeniu súdneho konania je nezákonné, arbitrárne, ústavne neudržateľné a bez akejkoľvek opory v zákone....

Z   tohto   dôvodu   podal   Sťažovateľ   voči   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 09.12.2009, sp. zn. 4Co 278/2009 v zákonnej lehote dovolanie zo dňa 23.03.2010..., prostredníctvom ktorého sa domáha zrušenia nezákonného rozhodnutia Krajského súdu, ako   aj   prvostupňového   Súdu,   ktoré   bolo   uvedeným   rozhodnutím   Krajského   súdu potvrdené....

Dňa   28.04.2010   bola   Súdu   doručená   písomná   žiadosť   Navrhovateľa   o   priznanie oslobodenia od súdneho poplatku zo   dňa   26.04.2010...,   ktorou Navrhovateľ   žiadal   Súd o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku za podanie Dovolania, pričom svoju Žiadosť o oslobodenie aj riadne písomne odôvodnil....

Súd   dňa   18.06.2010   vydal   v   konaní   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za Dovolanie...   uznesenie,   ktorým   vyslovil,   že   Navrhovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov nepriznáva...

Proti Uzneseniu Súdu č. 1 podal Navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 18.08.2010,   nakoľko   Súd   nesprávne   a   neodôvodnene   prejudikoval   skutočnosť,   že Navrhovateľ   svojvoľne   uplatňuje   svoje   právo,   resp.   že   si   ho   bezúspešne   bráni,   čím Navrhovateľovi v rozpore so zákonom znemožnil využiť mimoriadny opravný prostriedok, ktorým Dovolanie je.

Súd zároveň nesprávne uviedol, že pre rozhodnutie je relevantnou okolnosťou, ktorá privodila Navrhovateľovi nepriaznivý stav, jeho podnikateľská činnosť, za ktorú nemôže zodpovedať štát alebo účastníci konania. S predmetným právnym názorom Súdu sa Krajsky súd v Bratislave... nestotožnil a Uznesenie Súdu č. 1 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s uvedením,   že   povinnosťou   Súdu   bolo   Navrhovateľa   vyzvať,   aby   svoje   tvrdenia o nemajetnosti preukázal a až následne o jeho žiadosti rozhodnúť...

S poukazom na vyššie uvedené Navrhovateľ dňa 05.04.2012 zaslal Súdu Tlačivo pre dokladovanie   pomerov   účastníka   konania,   ktorý   navrhuje,   aby   mu   bolo   priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov...   Navrhovateľa   od   súdneho   poplatku   za   podanie Dovolania....

Súd   následne,   až   po   uplynutí   viac   než   jedného   roka   bez   vykonania   akéhokoľvek ďalšieho   úkonu   smerujúceho   k   zisteniu   majetkových   pomerov   Navrhovateľa,   vydal   dňa 13.08.2013 uznesenie, ktorým opätovne Navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal...   V   Uznesení   Súdu   č.   2   Súd   opätovne   bez   ďalšieho   zisťovania   pomerov Navrhovateľa   iba   vágne   uviedol,   že   podnikateľské   riziko   Navrhovateľa   ako   právnickej osoby nie je možné prenášať na štát, a to aj napriek skutočnosti, že Súd je viazaný právnym názorom Krajského súdu prezentovaným v Rozhodnutí Krajského súdu...

Proti   predmetnému   Uzneseniu   Súdu   č.   2   podal   Navrhovateľ   dňa   10.09.2013 odvolanie   zo   dňa   09.09.2013...,   v   ktorom   Navrhovateľ   opätovne   namietal   nezákonnosť postupu Súdu pri rozhodovaní o oslobodení Navrhovateľa od zaplatenia súdneho poplatku. Dňa 23.10.2013 bolo zo strany Krajského súdu vydané uznesenie, ktorým Krajský súd opätovne Uznesenie Súdu č. 2 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie... V odôvodnení Rozhodnutia Krajského súdu č. 2 Krajský súd uviedol, že Súd si nesplnil povinnosť vyzvať navrhovateľa, aby predložil doklady, na základe ktorých by bolo možné verifikovať tvrdenia Navrhovateľa, t. j. daňové priznania, súvahy, výkazy ziskov a strát, ako aj listinné dôkazy, ktoré   by   tvrdenie   Navrhovateľa   o   jeho   finančných   záväzkoch   voči   osobám,   ktoré   sú spoločníkmi   jeho   obchodnej   spoločnosti,   skutočne   preukazovali.   Krajský   súd   zároveň uviedol,   že   úlohou   súdu   prvého   stupňa   bude   v   prvom   rade   vyzvať   Navrhovateľa   na preukázanie jeho pomerov a poučiť ho o povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia,   ktorým   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   odôvodňuje,   následne o takomto návrhu rozhodnúť a rozhodnutie náležité odôvodniť....

Aj napriek skutočnosti, že Krajský súd rozhodol vo vyššie uvedenej veci už v októbri 2013, až dňa 12.03.2014, t. j. až po piatich mesiacoch po vydaní Rozhodnutia Krajského súdu č. 2, vyzval Súd Navrhovateľa na predloženie dokladov a listinných dôkazov za účelom preukázania pomerov Navrhovateľa...

Navrhovateľ   zdôrazňuje,   že   Krajský   súd   v   Rozhodnutí   Krajského   súdu   č.   1 jednoznačne   uviedol,   že   Súd   je   povinný   skúmať   majetkové   a   iné   pomery   Navrhovateľa a v prípade, ak zisti, že sú splnené podmienky na oslobodenie Navrhovateľa od súdnych poplatkov,   tak   je   Súd   povinný   rozhodnúť   o   priznaní   takéhoto   oslobodenia   od   súdnych poplatkov. Navrhovateľ iba pre úplnosť uvádza, že Krajský súd v Rozhodnutí Krajského súdu Č. 1 uviedol, že je nezákonným postupom, ak súd bez skúmania pomerov účastníka konania rozhodne o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov iba z dôvodu, že by sa tým prenášalo podnikateľské riziko na štát,   pričom povinnosťou súdu prvého stupňa je zistiť,   či   pomery   účastníka   konania   odôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   zaplatenia súdnych poplatkov. Krajský súd zároveň aj v Rozhodnutí Krajského súdu č. 2 ustálil, že vychádzajúc ako   z jazykového   výkladu   uvedeného zákonného ustanovenia (pozn.   §   138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ako i zo zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho   konania,   deklarovanou   taktiež   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   zákon nerozlišuje   medzi   subjekt   mi   podnikateľskými   a   nepodnikateľskými   a   z   tohto   dôvodu v prípade, ak majetkové pomery obchodnej spoločnosti odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a sú splnené zákonné podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, Súd je povinný oslobodenie od súdnych poplatkov takejto obchodnej spoločnosti priznať... Dňa   26.05.2014   bolo   následne   bývalému   právnemu   zástupcovi   Navrhovateľa zo strany Súdu doručené Uznesenie Súd č. 3, ktorým Súd opätovne bez akejkoľvek opory v zákone   a   v   rozpore   s   právnym   názorom   Krajského   súdu   uvedeným   v   Rozhodnutí Krajského   súdu   č.   1   a   Rozhodnutí   Krajského   súdu   č.   2,   rozhodol,   že   Navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku nepriznáva.

Navrhovateľ   bol   vzhľadom na opätovné   nesprávne rozhodnutie Súdu nútený dňa 04.06.2014 znova tretí krát podať odvolanie v predmetnom Súdnom konaní, a to odvolanie voči Uzneseniu Súdu č. 3 zo dňa 03.06.2014...

S   poukazom   na   skutočnosti   uvádzané   v   predchádzajúcom   texte   tejto   sťažnosti   je možné konštatovať, že dňa 28.04.2010 podal Sťažovateľ Žiadosť o oslobodenie, pričom konanie o oslobodenie od súdnych poplatkov... ku dňu podania tejto sťažnosti trvá už vyše štyroch (4) rokov, a to z dôvodu zdĺhavého, nesprávneho a arbitrárneho postupu Súdu... Sťažovateľ   týmto   vyjadruje   presvedčenie,   že   v   rámci   všetkých   vyššie   uvedených základných kritérií, došlo zo strany Súdu k porušeniu práva Sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, a za týmto účelom si dovoľuje sťažnosť odôvodniť skutočnosťami, tvrdeniami a dôkazmi označenými v nasledovnom texte tejto sťažnosti.... Z podanej žiadosti o oslobodenie, ako aj jednotlivých rozhodnutí Súdu a Krajského súdu, nespochybniteľné vyplýva, že Súdne konanie ku dňu podania sťažnosti trvá štyri (4) roky a viac ako dva (2) mesiace.

Článok 48 ods. 2 Ústavy ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania, vrátane   konania   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho súdneho konania, všeobecne vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   súdu,   preto   jeho   predlžovanie   sa   môže   v   konečnom   dôsledku   prejaviť   ako odmietnutie výkonu spravodlivosti.

Sťažovateľ v tejto časti zdôrazňuje, že svojho nároku, ktorý uplatňuje Návrhom a za účelom priznania ktorého podal aj Dovolanie, sa nedomohol ani po vyše osemnástich (18) rokoch, pričom existencia Sťažovateľa ako obchodnej spoločnosti je závislá na dovolacom konaní,   nakoľko   v   súčasnosti   Sťažovateľ   už   nevykonáva   žiadnu   podnikateľskú   činnosť a všetky   výdavky   a   náklady   na   súdne   konanie   v   súčasnosti   uhrádzajú   spoločníci Sťažovateľa.

Sťažovateľ podal Dovolanie dňa 23.03.2010, avšak od tohto času vyše štyri roky nebolo Dovolanie predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu na   rozhodnutie,   a   to   práve   z   dôvodu   v   súčasnosti   prebiehajúceho   Súdneho   konania o oslobodenie od súdnych poplatkov, v rámci ktorého dochádza k zbytočným prieťahom. Ako je uvedené vyššie, účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa Sťažovateľ ako účastník Súdneho konania nachádza.   V súvislosti s uvedeným si Sťažovateľ   dovoľuje zdôrazniť,   že Súdne konanie o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bolo   Sťažovateľom   iniciované   práve   z   dôvodu,   že majetkové pomery Sťažovateľa sú tak nepriaznivé, že Sťažovateľovi neumožňujú uplatňovať základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   zaplatiť   za   podanie   Dovolania   súdny poplatok vo výške 16.596,50 EUR.

Zhrnúc   vyššie   uvedené,   dĺžka   Súdneho   konania   je   jednoznačne   neprimeraná a spôsobuje, že Sťažovateľ sa nachádza viac ako štyri roky v právnej neistote ohľadom nielen   jeho   nároku   uplatneného   v   konaní   vo   veci   samej,   ale   aj   ohľadom   spôsobilosti uplatniť   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   súdnom   konaní,   t.   j.   Dovolanie,   nakoľko   v prípade,   ak   Sťažovateľovi   nebude   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   nebude spôsobilý vzhľadom na svoje nepriaznivé pomery realizovať svoje základné právo.... Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   v   rámci   konania   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov v danom prípade nemožno hovoriť o právnej a ani faktickej zložitosti veci, nakoľko na právne posúdenie dôvodnosti oslobodenia od súdnych poplatkov nie je potrebné aplikovať väčšie množstvo právnych noriem či viac interpretácii príslušnej normy. Pre posúdenie právnej veci sa nevyžadujú ani špeciálne znalosti, vec skutkovo nesúvisí s inými spormi a nie je potrebné ani vykonávať zložité dokazovanie...

Sťažovateľ   obidve   vyššie   spomínané   podmienky   splnil,   pričom   Súdu   poskytol   aj všetky relevantné informácie a predložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z tohto dôvodu jedinou úlohou Súdu bolo vyžiadať od Sťažovateľa   Tlačivo a listiny a doklady preukazujúce   skutočnosti   uvádzané   v   Tlačive   a   následne   zistené   informácie   a   získané dôkazy   posúdiť   z   pohľadu   splnenia   vyššie   uvádzaných   dvoch   zákonných   podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov.

Súd   však,   aj   napriek   predmetnému   procesné   jednoduchému   a   elementárnemu postupu, v tejto právne a fakticky jednoduchej veci koná už vyše štyroch... rokov...

Sťažovateľ zdôrazňuje, že z pohľadu správania účastníka konania taktiež nemožno hovoriť o príčine zbytočných prieťahov, nakoľko Sťažovateľ si ako účastník konania plnil svoje povinnosti vo vzťahu k Súdu vždy riadne a včas, pričom v prípade, ak Súd vyzval Sťažovateľa na predloženie Tlačiva a dokladov preukazujúcich tvrdenia uvádzané v Tlačive, Sťažovateľ si svoju povinnosť splnil bezodkladne, vždy v rámci Súdom určenej lehoty. Na   správanie   protistrany   nemožno   v   prípade   Súdneho   konania   o   oslobodenie od súdnych poplatkov prihliadať, nakoľko podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2012, sp. zn. 6 Cdo 196/2012 „povinnosť účastníka konania zaplatiť súdny   poplatok   je   verejnoprávna   povinnosť   účastníka   konania   voči   štátu,   ktorá   sa protistrany v konaní nedotýka. O miere a rozsahu tejto procesnej podmienky rozhoduje výlučne štát, v ktorého mene koná súd. Procesné ani hmotnoprávne postavenie druhého účastníka konania nie je nijako dotknuté, nezakladajú, ani nemenia sa jeho práva...“ Sťažovateľ   dáva   týmto   Ústavnému   súdu   do   pozornosti,   že   Súd   až   tri   krát   vydal nezákonné rozhodnutie, a z tohto dôvodu bol Sťažovateľ nútený podať voči rozhodnutiam Súdu   tri...   odvolania.   Podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   platí,   že   „správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia   procesných práv   účastníkom konania,   nemajú povahu zbytočných prieťahov. Zodpovednosť   za   predĺženie   konania   v   dôsledku   uplatnenia   práva   nemôže   znášať oprávnená osoba.“

S poukazom na vyššie uvedené, skutočnosť, že v danom Súdnom konaní bola vec riešená trikrát v rámci druhostupňovej inštancie nemožno pripísať Sťažovateľovi, nakoľko ten prostredníctvom podania odvolaní iba uplatňoval svoje procesné práva. Sťažovateľ je toho   názoru,   že   predmetnú   okolnosť   je   nevyhnutné   pričítať   Súdu   tak,   ako   je   uvedené v nasledovnom texte tejto sťažnosti...

Postup   súdu   pri   rozhodovaní   o   oslobodení   Sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   je potrebné kvalifikovať ako nesprávny, nakoľko Uznesenie Súdu č. 1 a Uznesenie Súdu č. 2 boli Krajským súdom zrušené ako nezákonné, vydané predčasne bez vykonania potrebného dokazovania a splnenia základných procesných povinností Súdu. Súd nerešpektoval právny názor Krajského súdu vyslovený v Rozhodnutí č. 1 a Rozhodnutí č. 2, hoci je ním v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku viazaný.

V občianskom súdnom konaní platí, že účastník súdneho konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou omylov. Súd však jednoznačne v prípade Súdneho konania ide cestou omylov, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že rozhodnutia Súdu boli vždy zrušené Krajský súdom, ktorý už dva krát Súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že práve z dôvodu, že Súd nepostupuje podľa právneho názoru Krajského súdu, vydáva nezákonné rozhodnutia, v dôsledku ktorých je Sťažovateľ nútený iniciovať odvolacie konania a nevykonáva v primeraných lehotách úkony smerujúce k rozhodnutiu o oslobodení od súdnych poplatkov, dochádza v Súdnom konaní k zbytočným prieťahom...

...   Sťažovateľ   podal   dňa   29.04.2014   predsedovi   Súdu...   písomnú   sťažnosť   na nečinnosť Súdu a s tým spojené zbytočné prieťahy v konaní zo dňa 29.04.2014...

Dňa 03.06.2014 bolo Sťažovateľovi doručené Upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 28.02.2014, v ktorom predseda Súdu konštatuje, že Sťažnosť Sťažovateľa je vzhľadom na celkovú dobu rozhodovania o Žiadosti o oslobodenie dôvodná...

Predseda   Súdu   síce   v   Upovedomení   o   vybavení   Sťažnosti   uvádza,   že   zákonnej sudkyni a vyššiemu súdnemu úradníkovi boli prieťahy v konaní vytknuté, avšak aj napriek tejto skutočnosti Súd opätovne vydal nesprávne a nezákonné Uznesenie Súdu č. 3, voči ktorému bol Sťažovateľ nútený podať opravný prostriedok, o ktorom v súčasnosti opätovne rozhoduje Krajský súd ako odvolací súd. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že súdne konanie sa vzhľadom na odvolacie konanie znova markantne predĺži, z dôvodu čoho sa   Sťažovateľ   v   súčasnosti   neustále   nachádza   a   pravdepodobne   aj   bude   nachádzať   po dlhšiu dobu v právnej neistote...

... vybavením Sťažnosti nedošlo k odstráneniu protiprávneho stavu, nakoľko zbytočné prieťahy stále trvajú a ústavné právo Sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je zo strany Súdu permanentne porušované...

Sťažovateľ   uvádza,   že   Upovedomenie   o   spôsobe   vybavenia   Sťažnosti   zo   dňa 28.05.2014   bolo   splnomocnenému   právnemu   zástupcovi   Sťažovateľa   doručené   dňa 03.06.2014. Týmto dňom bol Sťažovateľ informovaný o tom, že jeho Sťažnosť na prieťahy je dôvodná, a teda že došlo a dochádza k zbytočným prieťahom....

S poukazom na vyššie uvedené je v danom prípade splnená aj podmienka trvania porušenia základného práva v čase podania ústavnej sťažnosti Ústavnému súdu, nakoľko do dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   ohľadom   Žiadosti   o   oslobodenie od súdnych poplatkov podanej Sťažovateľom....

Podľa   právneho   názoru   Ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možno   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie   rozhodnutia   alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu.

Prieťahy v konaní sa už nedajú napraviť, ani odstrániť. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vzhľadom na dĺžku Súdneho konania, sa ocitol v značne neistom postavení, v rámci ktorého nie je spôsobilý ani po štyroch... rokoch a po troch... rozhodnutiach Súdu zistiť, či bude môcť svoje základné právo na súdnu ochranu realizovať alebo nie. Spoločníci Sťažovateľa sa nachádzajú taktiež v právnej neistote a majú pocit krivdy, úzkosti a nespravodlivosti, nakoľko   do   Súdneho   konania   vložili   prostredníctvom   Sťažovateľa   nemalé   finančné prostriedky. Sťažovateľ je toho názoru, že takéto obdobie neistoty, obáv a frustrácie je neprimerané druhu a predmetu Súdneho konania.

Sťažovateľ má za to, že priznanie primeraného zadosťučinenia popri deklarovaniu porušenia základného práva a slobody predstavuje v danom prípade účinnú a adekvátnu nápravu porušenia základného práva...

... v závislosti od povahy porušenia základného práva alebo slobody a okolností, za ktorých k porušeniu došlo.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Sťažnosti Sťažovateľa sa vyhovuje.

2. Základné právo Sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a základné právo na spravodlivé súdne konanie... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol v Slovenskej republike vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., bolo porušené.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13C/211/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

5.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   v   lehote   dvoch   mesiacov   uhradiť Sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške   340,90   EUR   na   účet   právneho   zástupcu Sťažovateľa...“

Dňa 12. septembra 2014 sťažovateľka zaslala „na vedomie Dovolanie navrhovateľa a návrh na odklad vykonateľnosti z 11.8.2014 voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/490/2014“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu,   je   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľov   (II.   ÚS   65/07, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 315/2014, II. ÚS 665/2014).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   prvom   rade   konštatuje,   že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08, II. ÚS 665/2014).

Sťažovateľka   v   návrhu   na   rozhodnutie   (petite)   navrhuje   vysloviť,   že: „Základné právo Sťažovateľa   na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   a   základné   právo   na   spravodlivé   súdne konanie... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol v Slovenskej republike vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., bolo porušené.“

V petite však neoznačuje rozhodnutie ani súd, ktorý má byť porušiteľom jej práv. Pritom podstatou konania ústavného súdu o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy je rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd.

Ďalej (bod 3 petitu) sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 211/1996 konať bez zbytočných prieťahov. Konanie pod uvedenou spisovou značkou však bolo právoplatne skončené ešte 25. februára 2010, ako to uvádza aj sama sťažovateľka.

Len z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta dĺžku konania o jej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku z 28. apríla 2010 [... súdne konanie ku dňu podania   tejto   sťažnosti   trvá   už   viac   ako   štyri   (4)   roky,   a   to   z   dôvodu   zdĺhavého, nesprávneho a arbitrárneho postupu súdu...].

Petit   sťažnosti,   tak   ako   ho   formulovala   sťažovateľka,   ústavný   súd   považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúci jednoznačne určiť predmet konania o sťažnosti, pričom vybočuje v niektorých častiach z ústavou vymedzenej právomoci ústavného súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, ktorú by ústavný súd mohol   prijať   po   jej   predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie.   Neobsahuje   jasný a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   čo   je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pritom opakovane zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04).   Nesplnenie   požiadaviek   kvalifikovanej   sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011), a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Navyše ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľky na oslobodenie od súdneho poplatku okresný súd rozhodol uznesením č. k. 13 C 211/1996-1347 z 12. mája 2014, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 490/2014-1370 z 30. júna 2014 nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2014. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila   so   svojou   sťažnosťou   doručenou   10.   júla   2014,   t.   j.   v   čase,   keď   porušenie označených práv na všeobecnom súde, ktorého označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a k právu   zaručenému   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   6/03, II. ÚS 693/2014).

Pretože sa sťažovateľka sa domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie označených práv už netrvalo, a teda bola odstránená jej   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   aj   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014