SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 885/2014-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č.Ústav   na   výkon   väzby,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milanom   Cíbikom,Advokátska   kancelária,   Tomášikova   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 v časti námietky o nerozhodnutío nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a takto

r o z h o d o l :

Základné práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky aprávo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 v časti, v ktorejnerozhodol o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n éb o l i.

Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ uhradiť trovy konania vsume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právnehozástupcu   JUDr.   Milana   Cíbika,   Tomášikova   4,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 885/2014-16 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č.Ústav   na   výkon   väzby (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušeniezákladných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“) v časti námietky onerozhodnutí o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť vozvyšnej časti ústavný súd odmietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 5 T 49/2013 z 25. februára 2014 bolo rozhodnuté tak, že sa podľa § 79 ods. 3Trestného poriadku žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná sťažovateľom zamietaa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa neprijíma písomný sľub obvineného.Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   po   jeho   vyhlásení   sťažnosť,   ktorú   nasledovneodôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 25. februára 2014. Uznesenímkrajského súdu sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 bola sťažnosť podľa § 193 ods. 1písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Sťažovateľ   ďalej   v   podanej   sťažnosti   uviedol: „Opätovne   uvádzam   skutočnosti, ktorými sa prvostupňový súd a neskôr ani odvolací súd vôbec nezaoberali a to, že pred vzatím   do   väzby   som   sa   staral   spoločne   so   svojou   matkou ⬛⬛⬛⬛,, bytom ako ja, o môjho ťažko zdravotne postihnutého brata ⬛⬛⬛⬛,, bytom ako ja, ktorý má tzv. Dawnov syndróm. Od smrti môjho otca predminulý rok (11.03.2012), sme sa o brata starali spoločne, a vzhľadom k jeho ťažko zdravotnému postihnutiu, ktoré si vyžaduje sústavnú osobnú starostlivosť, celá starostlivosť v súčasnosti ostáva na mojej 67 ročnej matke, ktorej jediným príjmom je starobný dôchodok. Tieto skutočnosti   preukazujú   listinné   doklady   ako   Komplexný   posudok   Sociálnej   poisťovne o miere funkčnej poruchy môjho brata ⬛⬛⬛⬛, ktorá je 80%, preukaz osoby ZŤP, úmrtný list otca.

Z   vyššie   uvedených   listinných   dokladov   vyplýva,   že   starostlivosť   o   môjho   ťažko postihnutého brata ⬛⬛⬛⬛, si vyžaduje celodennú osobnú starostlivosť, je odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby, má obmedzenú schopnosť zabezpečovať si základné úkony sebaobsluhy,   úkony   starostlivosti   o   domácnosť,   či   realizovať   vôbec   základné   sociálne aktivity. Vzhľadom na vek mojej matky je aj pre ňu takmer nemožné poskytovať takúto starostlivosť každý deň, pričom jediným príbuzným som už len ja. S poukazom na tieto skutočnosti mám za to, že v tomto prípade ide o výnimočné okolnosti prípadu.

Teda v doplnení mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 20.02.2014 doručenej súdu 21.02.2014, som podrobne opísal výnimočné okolnosti v mojom prípade a aj som vyslovene   navrhol   nahradiť   väzbu   dohľadom   probačného   úradníka.   Súd   prvého   stupňa o tejto mojej žiadosti o nahradenie väzby nerozhodol a toto pochybenie nenapravil ani sťažnostný súd, hoci som túto skutočnosť namietal v sťažnosti zo dňa 25.02.2014.“

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vecna neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   z   23.   februára   2015   (doručenýmústavnému súdu 25. februára 2015) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 5. februára 2015(doručenom ústavnému súdu 11. februára 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisomsp. zn. Spr 3056/2015 z 5. februára 2015, v ktorom uviedol:

„Po oboznámení sa s dôvodmi žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spísanej obžalovaným, ktorá bola predmetom napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi sťažnosti, ktorú podal proti tomuto uzneseniu a písomne zaslal Okresnému súdu Bratislava   I   dňa   26.02.2014   a   doplnil   dňa   17.03.2014   priamo   cestou   Krajského   súdu v Bratislave,   nevyplýva   z   predmetných   listinných   písomností,   že   by   obžalovaný   žiadal o nahradenie väzby dohľadom.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 13. februára 2015 uviedol najmä:„Z obsahu spisu vyplýva, že pokiaľ ide o probačný dohľad ako náhradu mojej väzby, tento   som   vyslovene   navrhol   –   v   žiadosti   o   prepustenie   väzby   –   jej   doplnení   zo   dňa 20.02.2014 ako aj v sťažnosti zo dňa 25.02.2014, teda nie je pravda, že by som nežiadal o nahradenie väzby probačným dohľadom.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 30/2014 uznesením zo dňa 20.03.2014 porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   20.03.2.014   pod   sp.   zn.: 2 Tos 30/2014 sa zrušuje.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   konania   vrátane   trov   právneho zastúpenia vo výške 432,30 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   JUDr.   Milana   Cíbika   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa č. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje nasvoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právopodať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie akopo dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byťv zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z užvyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu právgarantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzovalmožnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ajeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súduspoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytváralapostupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nieoprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti mázáruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovejväzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnostina pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Vrozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorýchtrestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavnýsúd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   aleumožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánomvzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnakýúčel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby.   Pri   posudzovaní   jejopodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05,II. ÚS 60/08).

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   v   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   svoju   žiadosťo prepustenie z väzby na slobodu doplnil písomným podaním označeným ako „Doplnenie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 13.12.2013“ z 20. februára 2014, v ktoromvýslovne   uviedol: „Alternatívne   žiadam,   aby   bol   nariadený   dohľad   probačného a mediačného   úradníka   ako   náhrada   mojej   väzby   a   ja   som   bol   prepustený   z   väzby na slobodu.“ Vzhľadom na to, že sa s týmto návrhom sťažovateľa okresný súd v uznesenísp.   zn.   5   T   49/2013   z   25.   februára   2014   podľa   jeho   tvrdenia   nevysporiadal,   namietalsťažovateľ   túto   skutočnosť   v   písomnom   podaní   z   25.   februára   2014   označenom   ako„Sťažnosť – odôvodnenie – trestné konanie“, keď na strane 3 uviedol: „Súd sa tiež žiadnym spôsobom   nezaoberal   mimoriadnymi   okolnosťami   môjho   prípadu,   pre   ktoré   je   možné nariadiť   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   ako   náhrady   väzby,   ktoré   som podrobne rozoberal aj v doplnení žiadosti o prepustenie z väzby dňa 20.02.2014.“Napriek vyjadreniu krajského súdu v konaní pred ústavným súdom, podľa ktorého„nevyplýva z predmetných listinných písomností, že by obžalovaný žiadal o nahradenie väzby   dohľadom“, z   označených   listín   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   požiadalo nahradenie väzby dohľadom.

V rámci odôvodnenia uznesenia sa však krajský súd vysporiadal s dôvodmi, ktorésťažovateľ   označil   ako   mimoriadne   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné   nariadiť   dohľadprobačného   a   mediačného   úradníka,   pokiaľ   uviedol: „Všetky   tieto   skutočnosti   potom odôvodňovali záver, že dôvody väzby u obžalovaného naďalej trvajú. Skutočnosti uvádzané v sťažnosti ako starostlivosť o brata, či to, že jeho pobyt nie je na slobode nebezpečný, sú pre rozhodovanie o väzbe právne irelevantné a nemajú vplyv na takéto rozhodnutie... Pokiaľ   ide   o   pripojený   sľub,   aj   sťažnostný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na predchádzajúce vyhodnotenie celej situácie by bolo kontraproduktívnym, keďže vo veci bude potrebné vykonať taktiež celé dokazovanie a závažnosť skutku nedovoľuje nahradenie väzby prijatím sľubu, preto správne súd prvého stupňa tento sľub neprijal a sťažnostný súd sa v celom rozsahu s týmto postupom stotožnil.“

Vzhľadom na to, že krajský súd okrem iného poukázal aj na správnosť záverovokresného súdu, podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie uznesenie okresného súdu,v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: „Nakoľko   podľa   názoru   súdu   u   obžalovaného   dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. trvajú i naďalej a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Obžalovaný k žiadosti pripojil i písomný sľub   a   žiadal   nahradiť   väzbu   jeho   prijatím.   Súd   po   zvážení   všetkých   skutočností s prihliadnutím na závery vyplývajúce z uznesenia KS Bratislava, na základe ktorých je nutné vykonať celé dokazovanie vo veci od začiatku, že v súčasnej dobe vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný ako i jeho osobu, nie je možné v danom prípade nahradiť väzbu prijatím tohto sľubu, a preto ho súd neprijal.“S   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   je   zrejmé,   žedôvodmi nahradenia väzby, ktoré boli uvádzané sťažovateľom, sa zaoberal už okresný súd,avšak vo výrokovej časti uznesenia nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby nariadenímdohľadu, ale rozhodol o neprijatí písomného sľubu. Z citovaného odôvodnenia uzneseniakrajského   súdu   je   zrejmé,   že   sa   dôvodmi   nahradenia   väzby   uvádzanými   sťažovateľomrovnako ako okresný súd zaoberal, avšak nesprávne o jeho návrhu na nahradenie väzbynariadením dohľadu nerozhodol a neodstránil pochybenie okresného súdu, keď jeho návrhďalej posudzoval ako písomný sľub.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovorutým,   že   krajský   súd   nerozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   nahradení   väzby   dohľadomprobačného   a   mediačného   úradníka,   nevidel   dôvod   na   zrušenie   napadnutého   uzneseniakrajského súdu.   Porušenie práv   sťažovateľa nerozhodnutím   o jeho   žiadosti o nahradeníväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku nemalo vplyvna vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby, pričom dôvodminahradenia   väzby,   na   ktoré   poukazoval   sťažovateľ,   sa   krajský   súd   zaoberal,   preto   totoporušenie ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.

Z čl.   127   ods.   2   ústavy   síce   vyplýva   pri   vyslovení   porušenia   práv   sťažovateľazrušenie   napadnutého   rozhodnutia,   v danom   prípade   ústavný   súd   však   nekonštatovalporušenie práv sťažovateľa v celom rozsahu, ale iba čiastočne, preto nezrušil napadnutérozhodnutie.

III.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodnéosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal krajský súd na úhradutrov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezuna   účet   advokáta   JUDr.   Milana   Cíbika   (§   149   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadkuv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvoduprávneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatiea príprava zastúpenia z 27. júna 2014, spísanie sťažnosti z 29. júna 2014). Za dva úkonyvykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 168 €, a dvakrát režijnýpaušál v sume po 16,08 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujúsumu   284,08   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov. Sťažovateľ pri vyčíslení trov konania žiadal priznať náhradu ajza   vyjadrenie   z 23.   februára   2015,   ktoré   však   vzhľadom   na   jeho   obsah   ústavný   súdnepovažoval za účelne vykonaný úkon právnej služby, preto ústavný súd priznal náhradutrov konania len do uplatnenej a vyčíslenej výšky za dva účelne vykonané úkony právnejslužby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľomrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom obochúčastníkov   upustil   od   verejného   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedenévo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015