znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 884/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Petrom   Rybárom,   Advokátska   kancelária,   Kuzmányho   29,   Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 545/2013 a jeho uznesením z 9. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 545/2013 a jeho uznesením z 19. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že «Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.: 8C/120/2013 v právnej veci návrhu na obnovu konania zo strany odporcu: J. R... (ďalej ako „navrhovateľ obnovy“ a sťažovateľ“) a navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,   s.r.o.,   so sídlom   Pribinova   25,   Bratislava,...   (ďalej   ako   „odporca obnovy“) o obnovu konania zo strany odporcu (ďalej ako „predmetná obnova konania), na základe návrhu o obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č.k. 1Rob/783/2002,   návrh   zamietol.   Voči   uvedenému   rozhodnutiu   (8C/120/2013-34)   podal navrhovateľ   obnovy   odvolanie   zo   dňa   21.05.2013,   o   ktorom   rozhodoval   Krajský   súd v Trenčíne   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17Co/545/2013. Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil a teda nepripustil možnosť obnovy konania vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č. k. 1 Rob/783/2002 čím, podľa názoru sťažovateľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústava   Slovenskej   republiky“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).».

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania a uviedol:

„Občiansky   súdny   poriadok   v ust.   §   230   rozoznáva   subjektívnu   a   objektívnu prekluzívnu lehotu, v ktorej treba podať návrh na obnovu. Subjektívna (trojmesačná) lehota sa počíta odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu, dozvedel o dôvode obnovy alebo odo dňa   keď   ju   mohol   uplatniť.   V   prejedávanej   veci   súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   na obnovu konania z dôvodu, že bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty počítanej odo dňa, keď sa navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy. Túto vedomosť vyvodil zo znenia ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   č.   416/2004   Z.z.   o   úradnom   vestníku   Európskej   únie, v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti uverejnených   právne   záväzných   aktoch   Európskeho   spoločenstva   a   Európskej   únie   je nevyvrátiteľná.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   správny   výklad   aj   aplikáciu   citovaného zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna 2000.“

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil v súvislosti s momentom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dôvode obnovy konania a kedy ho mohol   uplatniť. Zásadným je podľa   jeho názoru   v   tomto prípade   moment,   kedy   sa o dôvode obnovy dozvedel (subjektívny prvok), a nie kedy sa o dôvode obnovy mohol dozvedieť   (objektívny   prvok).   Bol   toho   názoru,   že   je   potrebné   rozlišovať   subjektívnu skutočnosť, kedy sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania dozvedel, a čas uverejnenia rozsudkov   Súdneho   dvora   Európskej   únie,   ktorými   navrhovateľ   obnovy   konania argumentuje v návrhu na obnovu konania. Poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v rozsudku   sp.   zn.   1 Obdo   34/2006 z 26. novembra 2007. K výkladu § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej   únie   uviedol,   že   je   nutné   rozlišovať,   či   ide   o   všeobecne   právne   záväzné normatívne akty alebo o individuálne právne akty, akými sú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, a teda ide o individuálne právne akty záväzné iba pre toho aktéra, ktorému sú adresované. Keďže sťažovateľ nebol účastníkom konania, domnienku uverejnenia právne záväzných   aktov,   ktorá   je   nevyvrátiteľná,   treba   posudzovať   so   zreteľom   na   typológiu právneho aktu, a teda či ide o normatívny právny akt, alebo o akt individuálny, tak ako to rozlišuje samotný Úradný vestník Európskej únie, ktorý rozdeľuje právne akty do sekcie L, C   a   S.   Na základe   uvedeného   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   právne posúdil vec, keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý obnovu konania zamietol ako zrejme   oneskorenú,   pre   zmeškanie   3-mesačnej   subjektívnej   lehoty,   bez   nariadenia pojednávania.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že: „Podľa ustanov. § 2 ods. 1 zák. č. 416/2004 o Úradnom vestníku Európskej únie o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa   to   týka;   domnienka   o   znalosti   uverejnených   právne   záväzných   aktov   Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná....

Nakoľko sa v úradnom vestníku Európskej únie uverejňujú aj zhrnutia rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, pričom platí, že dňom uverejnenia sa stali známymi každému, koho sa týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t. j. v   lehote   troch   mesiacov   od   toho   času,   keď   sa   navrhovateľ   o   dôvode   obnovy   konania dozvedel, keďže sa vo svojom návrhu odvoláva na Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-240/98 – Oceáno Grupo Editorial SA z 27. júna 2000.

Lehota pri obnove konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo podať návrh na obnovu konania na súde. Zákon pripúšťa výnimky z objektívnej trojročnej lehoty (§ 230 ods. 2 O. s. p.), nepripúšťa však výnimku zo subjektívnej lehoty, v ktorej musí ten,   kto   sa   o   dôvode   obnovy   dozvedel,   podať   návrh   na   obnovu   konania.   Nakoľko   sa rozsudky   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev   alebo   iného   orgánu   Európskych spoločenstiev,   vynášajú   v   čase,   ktorý   presahuje   objektívnu   trojročnú   lehotu,   zákon umožňuje použiť dôvod na obnovu konania spočívajúci v takomto rozhodnutí aj po tejto objektívnej   lehote,   avšak   subjektívna   trojmesačná   lehota   počítaná   od   okamihu,   keď   sa navrhovateľ dozvedel alebo mohol o tomto rozsudku dozvedieť musí byť dodržaná. Zákon nepripúšťa ani odpustenie takto zmeškanej lehoty.“

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na to, že „súd prvého stupňa vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013,   hoci   rozsudok   Európskeho   súdneho   dvora,   ktorý   uplatňuje   ako   dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna 2000...

Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000. V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, z ktorej by bolo   možné   vyvodiť,   že   navrhovateľ   mohol   uplatniť   dôvod   na   obnovu   konania   známy od 27. júna   2000,   len   v   čase,   od   ktorého   do   14.6.2013   neuplynula   lehota   dlhšia ako 3 mesiace.“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že platobný rozkaz a následná exekúcia v konaní, voči ktorému smerovala obnova konania, bola neoprávnená od samého začiatku, keďže oprávneným subjektom bola úverová spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., a Okresný súd Považská Bystrica posúdil spotrebiteľa na účely zmluvného vzťahu ako podnikateľa uzatvárajúceho zmluvu podľa Obchodného zákonníka, a nie ako subjekt spotrebiteľského práva.   Obnova   konania   by   podľa   jeho   názoru   napravila   pochybenia   Okresného   súdu Považská Bystrica.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd „- svojvoľne nerešpektoval kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými zásadami práva (neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade a aplikácii právnych noriem postupoval príliš formalisticky

- marí možnosť poskytnutia ochrany a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej zmluvnej strane, a tak napomáha nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb, ktoré   nedisponujú   znalosťami   práva   ani   finančnými   možnosťami,   ktoré   by   im   umožnili účelné bránenie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. R... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.02.2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 17Co/545/2013 porušené boli.

2.   Krajskému súdu v Trenčíne sa v konaní vedenom pod sp.   zn.   17Co/545/2013 prikazuje povoliť obnovu konania.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   350,-   Eur   (slovom tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania vo výške 276,40 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv,   resp.   iným   subjektom (okresným súdom) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

V   zmysle   uvedeného   je   predmetom   sťažnosti   sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 545/2013 z 19. februára 2014, ktorým krajský súd potvrdil   uznesenie okresného súdu   č. k. 8 C 120/2013-34 zo 4. júla 2013. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý napadnutým uznesením potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania pod sp. zn. 1 Rob 783/2002.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   s   právnym   záverom   krajského   súdu, ktorým   sa   krajský   súd   stotožnil   s právnym posúdením   veci   okresným   súdom   v   otázke uplynutia   subjektívnej   prekluzívnej   lehoty,   v   ktorej   je   možné   podať   návrh   na   obnovu konania. Podľa sťažovateľa v zmysle ustálenej praxe za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, čo podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie napĺňa. Výklad § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie v súvislosti s výkladom § 230 zákona č.   99/1963   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“) napadnutým rozhodnutím krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa výsledkom prílišného formalizmu   a   marí   možnosť   poskytnutia   právnej   pomoci   spotrebiteľom   ako   slabšej zmluvnej strane.

Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť aj vtedy, ak je odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vo   vzťahu   k   výrokom   o   obnove   konania   celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   ako   vecne   správne,   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o   nesprávnom   právnom posúdení začiatku plynutia premlčacej doby uviedol:

„V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   na   obnovu   konania z dôvodu,   že   bol   podaný   po   uplynutí   subjektívnej   lehoty   počítanej   odo   dňa,   keď   sa navrhovateľ   obnovy   dozvedel   o   dôvode   obnovy.   Túto   vedomosť   vyvodil   zo   znenia ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   č.   416/2004   Z.   z.   o   úradnom   vestníku   Európskej   únie, v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti uverejnených   právne   záväzných   aktoch   Európskeho   spoločenstva   a   Európskej   únie   je nevyvrátiteľná.   Súd   prvého   stupňa   vykonal   správny   výklad   aj   aplikáciu   citovaného zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna 2000. Navrhovateľ obnovy poukazuje v odvolaní na tú skutočnosť, že ustanovenie § 230 ods. 1 O.s.p. upravuje dva spôsoby počítania lehoty, s tým, že subjektívna lehota na podanie návrhu   na   obnovu   konania   sa   počíta   buď   odo   dňa,   keď   sa   ten,   kto   navrhuje   obnovu dozvedel o dôvode obnovy alebo odo dňa, keď ju mohol uplatniť.

Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000. V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, v ktorej by bolo   možné   vyvodiť,   že   navrhovateľ   mohol   uplatniť   dôvod   na   obnovu   konania   známy od 27. júna   2000,   len   v   čase,   od   ktorého   do   14.06.2013   neuplynula   doba   dlhšia   ako 3 mesiace.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne   správne   potvrdil.   Krajský   súd   svoj   právny   názor   potvrdzujúci   správnosť   záveru okresného súdu o uplynutí lehoty na podanie obnovy konania oprel o výslovné znenie § 2 ods.   1   zákona   č.   416/2004   Z.   z.   o   Úradnom   vestníku   Európskej   únie,   ktorý   formuluje domnienku   o   znalosti   uverejnených   právne   záväzných   aktov   Európskeho   spoločenstva a Európskej   únie   ako   nevyvrátiteľnú.   V   zmysle   takého   znenia   uvedeného   ustanovenia potom súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa o judikáte Súdneho dvora Európskej únie dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to jeho advokát oznámil až teraz. Takýto výklad by potom umožňoval bezhraničné predlžovanie lehoty na podanie   obnovy   konania.   Okresný   súd   v   súlade   s   vysloveným   právnym   názorom odvolacieho   súdu   preto   správne   označil   moment,   kedy   sa   účastník   o   dôvode   obnovy konania dozvedel.

Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Nemožno   súhlasiť   ani   s   názorom   sťažovateľa,   že   právny   názor   krajského   súdu vyslovený   v   napadnutom   rozsudku   je   v   rozpore   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu v obdobnej   veci.   V   rozsudku   sp.   zn.   1   Obdo   34/2006   z   26.   novembra   2007,   na   ktorý sťažovateľ   poukázal,   sa   najvyšší   súd   venoval   posúdeniu   procesného   charakteru   lehoty na podanie   obnovy   konania,   a   teda   jeho   právna   úvaha   smerovala   ku   skutočnosti,   či v posledný   deň   trojmesačnej   lehoty   je   možné   ešte   podať   návrh   na   obnovu   konania na poštovú prepravu alebo či je nutné, aby v tento posledný deň lehoty bolo už podanie doručené súdu.

V citovanom rozhodnutí najvyšší súd zaujal názor, podľa ktorého sú v § 230 OSP ustanovené lehoty, ktoré majú charakter zákonných procesných lehôt, a preto ak účastníčka konania   podá   návrh   na   obnovu   konania   v   posledný   deň   lehoty,   možno   takýto   návrh na obnovu považovať za návrh podaný včas. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení neriešil analogickú situáciu, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne   odlišným   spôsobom,   preto   sa   nemohol   odkloniť   od   ustálenej   judikatúry najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   právny   záver   krajského   súdu   v   otázke   začiatku   plynutia   lehoty na podanie obnovy konania v prípade sťažovateľa aj v kontexte citovaného rozhodnutia najvyššieho   súdu   preto   nepovažuje   za   svojvoľný,   prijatý   v   zjavnom   omyle   konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa   názoru   ústavného   súdu   aplikácia   relevantných   ustanovení   krajským   súdom v napadnutom   uznesení   nie   je   zjavne   neodôvodnená,   nevykazuje   znaky   svojvôle   a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názoru krajského   súdu,   možno   realizovať   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014