znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 880/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti SK.DRINK KFT., Zsolnay Vilmos utca 12, Budapest, Maďarsko, zastúpenej Mgr. Petrom Pihorňom, Advokátska kancelária, Cyklistická 15, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Nitre   pod   sp.   zn. 15 CoE 285/2014 a jeho uznesením č. k. 15 CoE 285/2014-111 zo 6. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti SK. DRINK KFT.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2014   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   SK.DRINK   KFT.,   Zsolnay Vilmos   utca   12,   Budapest,   Maďarsko   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 CoE 285/2014 a jeho uznesením č. k. 15 CoE 285/2014-111 zo 6. augusta 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľke vznikol proti spoločnosti AZUR s. r. o., Špitálska 19, Komárno (ďalej len „povinná“), nárok na zaplatenie   sumy   151   356,32   €   na   základe   dohody   o   urovnaní.   Súčasťou   dohody   bola rozhodcovská   doložka   zakladajúca   právomoc   rozhodcovského   súdu   zriadeného   pri Slovenskej hospodárskej komore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), na rozhodovanie akýchkoľvek   sporov   z   danej   zmluvy.   V   rozhodcovskej   doložke   bol   tiež   dohodnutý elektronický spôsob doručovania pošty rovnako ako pri doručovaní iných písomností medzi zmluvnými   stranami   podľa   iných   častí   zmluvy.   Keďže   povinná   záväzok   nesplnila, sťažovateľka   podala   návrh   na   začatie   rozhodcovského   konania.   Rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. RO 30030/13 zo 4. novembra 2013 bola povinná zaviazaná zaplatiť   sťažovateľke   151   356,32   €   istiny   spolu   s   úrokmi   z   omeškania.   Rozhodcovský rozsudok sa stal právoplatným 7. novembra 2013 a vykonateľným 12. novembra 2013, ako o tom svedčí doložka právoplatnosti a vykonateľnosti.

V   ďalšom   sťažovateľka   5.   decembra   2013   požiadala   súdneho   exekútora JUDr. Ing. Jozefa Štoreka, Bezručova 16, Nové Zámky (ďalej len „exekútor“), o vykonanie exekúcie. Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný súd“) vydal príslušné poverenie. Dňa 17. januára 2014 povinná prevzala upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podala 31. januára 2014 námietky. Namietala, že o rozhodcovskom konaní nebola informovaná a dozvedela sa o ňom až pri doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Samotnú existenciu pohľadávky nespochybnila, zamerala sa na hľadanie dôvodov neplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   12   Er   2144/2013-77   z   25.   apríla   2014   bolo námietkam povinnej vyhovené s tým, že rozsudok rozhodcovského súdu ako exekučný titul nebol vykonateľný po materiálnej stránke, pretože dohoda o elektronickom doručovaní je v rozpore so zákonom.

Sťažovateľka   v   podanom   odvolaní   poukázala   na   to,   že   povinná   bola   ešte   pred vydaním uznesenia okresného súdu riadne oboznámená s konaním, ako aj s rozsudkom rozhodcovského súdu, keďže 28. januára 2014 jej právny zástupca nahliadol do spisu a dal si   vyhotoviť   kópie   listín   zo   spisu.   Navyše   sťažovateľka   požiadala   rozhodcovský   súd o opätovné doručenie rozsudku povinnej poštou do vlastných rúk, čo sa aj stalo 20. marca 2014. Znamená to, že povinná mala od začatia konania o námietkach k dispozícii rozsudok a   ostatné   dokumenty   použité   v   rozhodcovskom   konaní.   Za   tejto   situácie   povinnej   nič nebránilo podať v 30-dňovej zákonnej lehote žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo však neurobila. Okresný súd už v čase vydania uznesenia mohol vedieť, že vytýkaná vada je zhojená, keďže rozsudok rozhodcovského súdu sa stal aj materiálne vykonateľným ešte pred rozhodnutím okresného súdu.  

Následným uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 285/2014-111 zo 6. augusta 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené   až   13.   októbra   2014.   Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu a zdôraznil,   že   rozhodcovský   rozsudok   nebol   v   čase   začatia   exekučného   konania vykonateľný po materiálnej stránke. Na tom nemení nič skutočnosť, že 20. marca 2014 povinná rozsudok prevzala.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru. Za rozhodujúcu skutočnosť treba považovať to, že   ešte   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   25.   apríla   2014   bol   rozhodcovský   rozsudok povinnej doručený zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Zároveň do uvedeného dňa uplynula už aj 30-dňová lehota, v rámci ktorej mohla povinná napadnúť rozhodcovský rozsudok žalobou   na   súde.   Napriek   skutočnosti,   že   v   deň   rozhodovania   okresného   súdu preukázateľne bol rozhodcovský rozsudok materiálne vykonateľný, okresný súd vyhovel námietkam   povinnej,   čím   sťažovateľke   znemožnil   v   exekučnom   konaní   vykonať právoplatný   exekučný   titul   chrániaci   jej   práva.   Týmto   spôsobom   okresný   súd   porušil ústavné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojich práv na nezávislom   a   nestrannom   súde,   keďže   mu   spôsobom,   ktorý   je   v   rozpore   so   zákonom, znemožnil domáhať sa právoplatne priznaného plnenia od povinnej v exekučnom konaní. Rozhodovanie   okresného   súdu   je   v   priamom   rozpore   so   zákonným   ustanovením upravujúcim postup exekučného súdu v nadväznosti na ustanovenie § 154 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka žiada vydať nález v tomto znení:„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15CoE/285/2014, Uznesením zo dňa 06.08.2014,   porušil právo obchodnej spoločnosti SK.DRINK KFT.   na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané dňa 06.08.2014, sp. zn. 15CoE/285/2014, sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti SK.DRINK KFT. trovy konania pre Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Petra Pihorňu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Domáha   sa   tiež   vydania   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 285/2014 zo 6. augusta 2014.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 15 CoE 285/2014-111 zo 6. augusta 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd považuje za rozhodujúcu tú okolnosť, že sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti vlastne namieta, že nesprávnym procesným postupom všeobecných súdov bola jej ako účastníčke konania odňatá možnosť konať pred exekučným súdom. Napriek tomu, že v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov   existoval   formálne   aj   materiálne   vykonateľný exekučný   titul,   všeobecné   súdy   neboli   ochotné   tento   vykonať.   Sťažovateľka   teda jednoznačne tvrdí, že postupom všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.   Takáto   vada   konania   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia je totiž prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vykazuje niektorú z vád uvedených v tomto ustanovení.

Keďže sťažovateľka podľa zistenia ústavného súdu dovolanie nepodala, nevyužila účinný opravný prostriedok na ochranu jej práv, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti. Treba k tomu   ešte   dodať,   že   sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (tým   menej   preukazovala),   že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014