znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 88/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátukonanom 10. novembra 1999 predbežne prerokoval podnet ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, na začatie konania pre porušenie základných práva slobôd zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 35 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republikyv konaní pod sp. zn. Č. p.: K-362/Sť-99, Č. p.: K-152/03-Sť-1998 a takto

r o z h o d o l :

Podnet ⬛⬛⬛⬛ na začatie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Navrhovateľ ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) sa podanímz 9. septembra 1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len„ústavný súd“) toho istého dňa, ktoré označil ako „Podnet na začatie konania podľačlánku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“, domáhal vyslovenia porušenia čl. 2ods. 2 ústavy nerešpektovaním zákonných postupov pri prešetrovaní trestnýchoznámení a sťažností Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, čím priamo porušilojeho základné práva na ochranu majetku – čl. 20 ods. 1, osobnosti a rodiny – čl. 19ods. 1 a 2 a podnikateľskej činnosti – čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V dôvodoch podania navrhovateľ uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskejrepubliky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaujalo negatívne stanovisko k jehopokusom o zjednanie nápravy v postupe vyšetrovateľa, oddelenia sťažností Úradukontroly ministra vnútra, vrátane ministra samotného, v prípade krádeže a ďalšejtrestnej činnosti, ktoré oznámil orgánom činným v trestnom konaní. Úrad kontrolyministra vnútra – oddelenie sťažností v Košiciach odobrilo postup vyšetrovateľa, ktorýprípad krádeže odložil, hoci spáchanie trestného činu bolo zdokladované. Predložilzoznam vecí zhabaných pri výkone exekúcie a jestvujú aj svedecké výpovedepotvrdzujúceopodstatnenosťpodozreniaz trestnejčinnosti.Vyšetrovateľnerešpektoval svoju povinnosť začať trestné stíhanie bez odkladu a nadriadenýinšpekčný orgán nezjednal nápravu. Jeho sťažnosti ignoroval aj Úrad kontroly ministravnútra v Bratislave, rovnako aj minister vnútra. Protiústavné konanie jednotlivýchčlánkov ministerstva vnútra mu bráni domáhať sa v trestnom konaní ochrany majetku.Exekútorka siahla na majetok, ktorý nemal byť predmetom exekúcie.

Z písomných dokladov, prevažne z listov, ústavný súd zistil tentoskutkový stav:

Ministerstvo vnútra SR – Úrad kontroly ministra vnútra SR – odbor kontrolya sťažností PZ – oddelenie sťažností v Košiciach listom z 30. júla 1998 oznamujenavrhovateľovi, že tento úrad nepovažuje za opodstatnenú jeho sťažnosť smerujúcuproti uzneseniu policajného orgánu – OO PZ Košice - Staré mesto z 30. apríla 1998ČTS: ORP-232/SM-1997, ktorým bola odložená vec podozrenia z trestného činukrádeže podľa § 247 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť exekútorkaDaňového úradu Košice I ⬛⬛⬛⬛.

Z predloženého rukou písaného zoznamu opatreného pečiatkou Daňovéhoúradu Košice Ije zrejmé, že v rámci daňovej exekúcie boli u navrhovateľainventarizované veci v úhrnnej hodnote asi 950 038,- Sk.

Z listu navrhovateľa zo 4. decembra 1998 adresovaného Úradu kontrolyMinisterstva vnútra SR vyplýva, že navrhovateľ sa sťažuje na oddelenie sťažnostív Košiciach na spôsob, akým bola vybavená jeho sťažnosť.

V liste z 24. februára 1999 adresovanom ministrovi vnútra sa navrhovateľsťažuje na nečinnosť Úradu kontroly Ministerstva vnútra SR.

Ministerstvo vnútra SR - Úrad kontroly ministra vnútra SR listom z 19. marca1999 Č. p.: K-362/Sť-99 trvá na správnosti záverov, ktoré boli predtým urobené.

Listom z 20. mája 1999 sa navrhovateľ domáha osobného prijatia u ministravnútra a odpovede na svoju sťažnosť.

Napokon z listu navrhovateľa z 28. mája 1998 adresovaného Obvodnémuoddeleniu PZ Košice – Staré Mesto vyplýva, že podáva trestné oznámenia na

pre trestný čin krádeže podľa § 247 Trestného zákona. Trestnéhočinu sa menovaná mala dopustiť 13. marca 1997 pri výkone tzv. exekúciev priestoroch predajne na Hlavnej 83 v Košiciach tým, že odcudzila podnosy na predajzlatníckeho tovaru v hodnote 7 000,- Sk.

Zo skutkového stavu uvádzaného navrhovateľom, ako aj z priloženýchmateriálov sa dá zistiť, že trestné oznámenie navrhovateľa voči daňovej exekútorkebolo založené na tom, že v rámci výkonu daňovej exekúcie došlo ku odňatiu podnosovna predaj zlatníckeho tovaru, pričom tieto veci neboli v zozname vyhotovenomexekútorkou zachytené. Pritom sa zistilo, že tieto veci sa nachádzali na daňovomúrade. Zrejme na tomto základe je navrhovateľ presvedčený, že došlo ku krádeži a žespáchanie skutku bolo preukázané.

II.

Ústavný súd podnet navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) predbežne prejednal na neverejnom zasadnutí.Podnet preskúmal tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke a zistil, že podnet jezjavne neopodstatnený. Navrhovateľ síce cituje rôzne články z ústavy, ktoré podľajeho názoru mali byť porušené v súvislosti s trestným stíhaním

, exekútorky Daňového úradu Košice I, a to zo strany vyšetrovateľa,orgánov ministerstva vnútra i samotného ministra vnútra. Tieto články nie je možnéaplikovať na konkrétny prípad. Ide o ústavné práva, ktoré sú premietnuté dokonkrétnych ustanovení osobitných zákonov, menovite Trestného poriadku. Trestnýporiadok neumožňuje účastníkovi trestného konania proti postupu orgánov činnýchv trestnom konaní podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa možnopodať sťažnosť na dozorujúcu prokuratúru a v rámci už súdneho konania odvolávať sana odvolací súd. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenieprešetriť a o ňom rozhodnúť. To sa aj stalo. Nikto nemá právny nárok a už vonkoncomnie ústavoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade navrhovateľa trestnémuoznámeniu) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad prezačatie trestného stíhania, nemôže vyšetrovateľ začať konať. Keď je navrhovateľpresvedčený, že vyšetrovateľ bezdôvodne zastaví trestné konanie alebo nevykonánavrhované dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, čím porušuje zákon(Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý podáva účastníkkonania, namieste. Navrhovateľ ako sťažovateľ a súčasne aj oznamovateľ trestnéhočinu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťoukompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konaniazodpovedal jeho predstave. Výsledok konania síce môže zodpovedať jeho predstave,keď zhromaždené dôkazy budú naozaj svedčiť o spáchaní trestného činu.

Vyhodnotenie dôkazov a aj závery vykoná vyšetrovateľ a v prípadenespokojnosti účastníka s nimi má zákonnú možnosť v rámci podania opravnéhoprostriedku žiadať o ich zmenu. Navrhovateľ zrejme tieto možnosti nevyužil, ale inýmsíce dovoleným spôsobom, nezodpovedajúcim Trestnému poriadku, sa domáhalnápravy na ministerstve spravodlivosti. Tam právomoc ústavného súdu nesiaha.

Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd nadobudol presvedčenie, a to na základetých materiálov, ktoré navrhovateľ predložil, že navrhovateľ nevyužil všetky možnostismerujúce ku preskúmaniu správnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.Mal a mohol sa totiž obrátiť na prokuratúru, do pôsobnosti ktorej vec patrí, abypreskúmala správnosť postupu a rozhodnutia obvodného oddelenia Policajného zboruo odložení veci. To nakoniec navrhovateľ môže vykonať aj teraz.

Na tomto skutkovom a právnom základe ústavný súd vyslovuje názor, žepodnet navrhovateľa je zjavne neopodstatnený (zrejme aj predčasne podaný), a pretoho podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 1999