SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 88/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcukonkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o. v konkurze, Jazerná 3, Košice,právne zastúpenej Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17, Košice, prostredníctvom ktorejkoná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Pirč, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením č. k. 4 CoKR 3/2012-239z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesenímsp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol.s r. o. v konkurze, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručenásťažnosť JUDr. Jána Pirča, správcu konkurznej podstaty úpadcu PROFITUBE, spol. s r. o.v konkurze, Jazerná 3, Košice (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „správca konkurznejpodstaty“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jehouznesením č. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013z 20. októbra 2014, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie proti uzneseniukrajského súdu, pretože sťažovateľ nevyužil riadne (ne-mimoriadne) dovolanie.
Podstatou sťažnosti je posúdenie, či je porušením, odmietnutie poskytnutia ústavnechráneného práva na prístup k súdu, ak účastník konania čakaním na vyznačenie doložkyprávoplatnosti premešká lehotu na podanie dovolania, a či aj v takomto prípade môženajvyšší súd trvať na podaní riadneho dovolania ako podmienky prípustnosti mimoriadnehodovolania.
2. Sťažovateľ podal žalobu na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)proti Slovenskej konsolidačnej, a. s., a spol. o uloženie pokuty v zmysle § 30 zákonač. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom do 31. decembra 2011 (ďalejlen „ZoKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Okresný súd následne rozhodolrozsudkom č. k. 31 Cbi 34/2011-208 z 24. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok súdu prvéhostupňa“), ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesenímč. k. 4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odvolanie odmietnuté (ďalej len„rozhodnutie krajského súdu“).
3. V nasledujúcom období sa sťažovateľ pokúšal zistiť dátum právoplatnostirozsudku súdu prvého stupňa prostredníctvom informačnej kancelárie okresného súdu.Poslednýkrát sťažovateľ zisťoval v informačnej kancelárii okresného súdu právoplatnosť17. júla 2013, kde mu bolo oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvého stupňaešte vyznačená nebola.
4. Sťažovateľ preto 22. júla 2013 zaslal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky(ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorátomuto podnetu vyhovela a 8. októbra 2013 doručila najvyššiemu súdu svoje mimoriadnedovolanie z 1. októbra 2013.
5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoraSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z dôvodu, že sťažovateľ nevyužilmožnosť podania dovolania, ktorým by sa domáhal nápravy porušenia svojich práv.
6. Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa vočirozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že na konanie pred súdom prvého stupňa mal byťpodľa názoru odvolacieho súdu aplikovaný ZoKR, a do úvahy prichádzalo len primeranépoužitie Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), preto mal okresný súd rozhodnúťuznesením (v súlade s § 198 ZoKR), voči ktorému nie je prípustné odvolanie. Skutočnosť,že súd prvého stupňa rozhodol v prerokúvanej veci rozsudkom namiesto toho, že mal podľanázoru odvolacieho súdu rozhodnúť v zmysle § 197 ZoKR uznesením, odvolací súdvyhodnotil ako nepodstatnú, keďže uznesenie je menej závažné rozhodnutie ako rozsudok.Rovnako odvolací súd nepovažoval za podstatné, že prvostupňový súd nesprávne poučilúčastníkov o prípustnosti odvolania proti jeho rozsudku, vzhľadom na to, že nesprávnepoučenie o možnosti podať opravný prostriedok nevytvára procesné právo na podanieodvolania. Rozhoduje totiž len znenie zákona, a nie obsah poučenia.
7. Krajský súd teda vychádzal z presvedčenia, že na napadnuté konanie sa malaplikovať ZoKR, preto voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa v predmetnej veci nebolprípustný opravný prostriedok, a z toho dôvodu odvolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľje ale toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne, keď na predmetné konanieaplikoval výlučne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a naopak, práve krajský súdvec nesprávne právne posúdil. Rovnaký názor vyjadril aj generálny prokurátor v podanommimoriadnom dovolaní z 1. októbra 2013, v ktorom uvádza:„Zastávam názor, že konanie o uložení pokuty nemožno subsumovať pod pojem konkurzné konanie a v celom rozsahu naň aplikovať procesné ustanovenia ZoKR. V konaní o uložení pokuty je preto potrebné postupovať podľa ustanovení OSP. Primerané použitie OSP platí len pre konkurzné a reštrukturalizačné konanie, ako aj konanie o oddlžení. Neplatí to však na konania vyvolané konkurzom, ktoré sú bežnými sporovými konaniami a v ktorých sa postupuje výlučne podľa ustanovení OSP.“
8. Tento názor potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení o odmietnutímimoriadneho dovolania sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra 2014, keď na strane 7v odseku 3 konštatoval:„...ako správne konštatoval generálny prokurátor, odvolací súd mal odvolanie žalobcu meritórne prejednať, pretože odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa bolo v tomto prípade prípustné podľa ust. § 201 O. s. p. V predmetnom konaní totiž ide o sporové konanie vyvolané konkurzom, v ktorom sa postupuje podľa O. s. p. (a neprichádza do úvahy len primeraná aplikácia O. s. p., ako to ukladalo ust. § 196 v znení do 31.12.2012 pre postup v konkurznom, v reštrukturalizačnom konaní a konaní o oddlžení).“
9. Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že krajský súd vec nesprávneprávne posúdil tým, že na danú vec aplikoval nesprávny právny predpis (aplikoval ZoKRnamiesto Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného následne pramenilo nezákonnéodmietnutie odvolania sťažovateľa, čím boli porušené sťažovateľove ústavné práva naspravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu.
- najvyšší súd
10. Najvyšší súd vo svojom uznesení, ktorým odmietol mimoriadne dovolaniegenerálneho prokurátora, konštatoval, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochranysvojich práv a nápravy nezákonného stavu spôsobeného rozhodnutím krajského súduprostredníctvom podania dovolania. Z dôvodu, že sťažovateľ v uvedenej právnej vecinepodal dovolanie, podľa názoru najvyššieho súdu opomenul účinne hájiť svoje práva,a preto je mimoriadne dovolanie v tejto veci neprípustné.
11. S takýmto konštatovaním sťažovateľ nesúhlasí, keďže podaniu dovolania z jehostrany zabránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä postup okresného súdu pri výkonezákonných povinností najmä povinnosti vyznačovať doložku právoplatnosti na súdnychrozhodnutiach riadne a včas. Poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy (ďalej len „kancelársky poriadok“):„Len čo súdny tajomník zistí, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vyznačí na prvopise rozhodnutia zviazanom v súdnom spise deň, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a pripojí svoj podpis a dátum vyznačenia...“ Sťažovateľ poukázal na to, že zkontextuuvedeného ustanovenia vyplýva, že súd má povinnosť vyznačiť doložku právoplatnosti dosúdneho spisu bezodkladne po tom, čo sa dozvie, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,teda po vrátení posledného potvrdenia o doručení rozhodnutia poslednému účastníkovikonania(bezodkladne po faktickom nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia).
12. Dňa 3. apríla 2013 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu č. k.4 CoKR 3/2012-239 z 27. februára 2013, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie. Následnesa sťažovateľ opakovane informoval na okresnom súde, či rozsudok súdu prvého stupňav spojení s uznesením krajského súdu už nadobudol právoplatnosť. Naposledy tak urobil17. júla 2013, keď mu bolo opätovne oznámené, že právoplatnosť na rozsudku súdu prvéhostupňa ešte nebola vyznačená.
13. Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej osoby nahliadol 2. decembra 2014 naokresnom súde do súdneho spisu sp. zn. 31 Cbi 34/2011, kde zistil, že rozsudok súduprvého stupňa nadobudol právoplatnosť 18. januára 2012 vzhľadom na uznesenie krajskéhosúdu o odmietnutí odvolania sťažovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2013.Doložka právoplatnosti na rozsudku súdu prvého stupňa aj na uznesení krajského súdu bolavyznačená konajúcim súdom až 7. augusta 2013(takmer 4 mesiace po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu).Takéto časové oneskorenie s vyznačenímdoložky právoplatnosti je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s už citovaným ustanovenímkancelárskeho poriadku súdov. Z uvedeného podľa sťažovateľa jasne vyplýva, že konajúcisúd si nesplnil svoju povinnosť včas vyznačiť doložku právoplatnosti.
14. Včasné vyznačenie doložky právoplatnosti má pritom významné právne následkypre účastníkov konania, keďže odo dňa právoplatnosti rozhodnutia im začínajú plynúťprocesné lehoty na uplatnenie ich ďalších procesných práv napr. práva podať dovolanie.Nesplnením si povinnosti zo strany okresného súdu a nevyznačením doložky právoplatnostipreto súd znemožnil sťažovateľovi poznať rozhodujúcu lehotu na podanie dovolania, a týmmu fakticky odoprel realizáciu procesného práva podať dovolanie v relevantnej lehote.
15. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že sťažovateľ ako účastník konania mal právonahliadnuť do súdneho spisu, keďže uvedené porušenie povinnosti zo strany okresnéhosúdu nemožno vykladať na ťarchu účastníka konania. Právo účastníka konania na nazretiedo súdneho spisu nemôže byť chápané ako jeho povinnosť s cieľom nahrádzať činnosťa povinnosti súdu vyplývajúce mu z kancelárskeho poriadku.
16. Sťažovateľ je toho názoru, že 17. júla 2013, keď mu bolo okresným súdomnaposledy oznámené, že rozsudok súdu prvého stupňa ešte nie je právoplatný(v skutočnosti už bol právoplatný viac ako 3 mesiace),reálne nemohol podať dovolanie, pretože mesačnálehota na podanie dovolania už uplynula.
17. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že nemohol poznať dátumprávoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa v rozhodnom čase na podanie dovolania, hocisa o jeho zistenie viackrát pokúšal, a preto nemohol vedieť, kedy mu začala plynúťjednomesačná lehota na podanie dovolania a kedy mu uplynula. Sťažovateľ zastáva názor,že nečinnosťou súdu nevyznačením právoplatnosti na prvostupňovom rozsudku včas, mubola odňatá možnosť podať dovolanie riadne a včas.
18. Jedinou možnosťou na účinné hájenie svojich práv v tom čase podľapresvedčenia sťažovateľa bolo už len podanie podnetu na mimoriadne dovolanie, ktorýsťažovateľ zaslal na generálnu prokuratúru 22. júla 2013 a na základe ktorého generálnyprokurátor podal na najvyššom súde mimoriadne dovolanie 8. októbra 2013. O uvedenýchskutočnostiach najvyšší súd vedel, pretože boli obsiahnuté v podnete na mimoriadnedovolanie aj v mimoriadnom dovolaní a vyplývali aj z obsahu spisu.
19. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že podnet na podanie mimoriadnehodovolania podal z dôvodov uvedených v § 243r ods. 1 písm. a), b) a c) OSP a na základetoho generálna prokuratúra podala mimoriadne dovolanie z dôvodu, že v prerokúvanej vecidošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom [§ 243f ods. 1 písm. c)OSP] a podporne tiež bolo konštatované, že bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať predsúdom [§ 237 písm. f) OSP].
20. Sťažovateľ upriamuje pozornosť ústavného súdu aj na tú skutočnosť, žeprocesnoprávny dôvod, ktorý aplikovala generálna prokuratúra na zdôvodneniemimoriadneho dovolania [v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci § 243 ods. 1 písm. c) OSP]nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.Tento dovolací dôvod môže využiť iba generálny prokurátor na podanie mimoriadnehodovolania. Sťažovateľ ako účastník konania preto nemohol svoje práva účinne hájiťprostredníctvom podania dovolania tak ako mu to vytýkal najvyšší súd vo svojom uznesení.
21. V mimoriadnom dovolaní síce generálna prokuratúra uvádza, že sťažovateľovibola odňatá možnosť konať pred súdom, ale toto je uvedené len sekundárne (podporne).O uvedenom svedčí aj samotná formulácia odôvodnenia mimoriadneho dovolania nastrane 5, tretí a štvrtý odsek:„...v predmetnej veci ide o nesprávne právne posúdenie veci, keď krajský súd rozhodol podľa právnej normy, ktorá na zistený stav nedopadá. Zároveň bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu krajský súd nepreskúmaval rozhodnutie po stránke vecnej, a toto len odmietol...“.S ohľadom na všetky už spomínané skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, ženepodanie dovolania vyplynulo z objektívnych dôvodov, ktoré on nemohol ovplyvniť a anipredvídať.
22. Sťažovateľ ďalej uvádza, že odhliadnuc od skutočnosti, že okresným súdom mubolo znemožnené podať dovolanie včas, aj ak by tento podal z dôvodov, ktoré Občianskysúdny poriadok poskytuje, avšak takéto dovolanie by nenapĺňalo kvalitatívnu požiadavku„účinného hájenia práv účastníka“a nebolo by spôsobilé zabezpečiť ochranu jeho práv.Uvedenú kvalitatívnu požiadavku v predmetnej právnej veci podľa názoru sťažovateľamohlo napĺňať len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, keďže lenten má oprávnenie aplikovať ako dovolací dôvod ustanovenie § 243f ods. 1 písm. c) OSP v prerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,ktoré bolo hlavnýmdôvodom porušenia ústavných práv účastníka konania.
23. Najvyšší súd sa navyše v odôvodnení uznesenia podľa sťažovateľa vôbecnezaoberal primárnym dôvodom podania mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1písm. c) OSP, že vprerokúvanej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.Obmedzil sa totiž len na konštatovanie, že sťažovateľ ako účastník konania mohol podaťdovolanie z dôvodu § 237 písm. f) OSP účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.Najvyšší súd svojím postupom akoby vyzdvihol generálnymprokurátorom sekundárne (podporne) uvádzaný dôvod podľa § 237 písm. f) OSP nadprimárny dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, ktorým sa následne vôbec nezaoberala opomenul ho vyhodnotiť. Najvyšší súd preto podľa názoru sťažovateľa pristupovalk podanému mimoriadnemu dovolaniu prísne formalisticky, pričom sa nezaoberala nevyhodnotil ani postup nižších súdov vo vzťahu k možnosti sťažovateľa podať dovolanie(či ho mohol podať, z akých dôvodov ho nepodal), hoci sťažovateľ poukázal nanevyznačovanie právoplatnosti včas už vo svojom podnete na podanie mimoriadnehodovolania.
24. Sťažovateľ vzhľadom na už uvedené poukazuje aj na stanovisko č. 36publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu č. 4/2008 (ďalej len„zbierka stanovísk“), v ktorom je na strane 25 konštatované:„Rovnako ustanovenie § 243e ods. 1,ani žiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani žiadny iný právny predpis neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo viazané aj na ďalší procesný predpoklad - na (neúspešné) využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku zo strany účastníka konania. Žiadne zákonné opodstatnenie nemá teda názor, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.... I keď je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho použitia nemožno zabezpečiť rozšírením dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy.“Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnej zbierke stanovísk vyjadril názor, ženeprípustnosť mimoriadneho dovolania nie je možné odvodzovať od skutočnosti, žeúčastník konania nevyužil možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku, napr.podanie dovolania. Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, prečo sa najvyšší súd v napádanomuznesení odchýlil od skôr publikovaného stanoviska najvyššieho súdu v zbierke stanovísk.Takýmto postupom najvyšší súd ohrozil právnu istotu účastníkov konania, keď o rovnakejprávnej otázke rozhodol nerovnakým spôsobom.
25. Na základe všetkých už uvedených skutočností sa sťažovateľovi javí akonepochybné, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 M Obdo 2/2013 z 20. októbra2014, ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora len z dôvodu, žesťažovateľ nevyužil možnosť podania dovolania, porušil sťažovateľovo ústavné právo naspravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tým, že mu odňal možnosť konať predsúdom.
26. Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom taktorozhodol:
„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 4CoKR/3/2012, právoplatné dňa 10.04.2013 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 20.10.2014, sp. zn. 5M Obdo 2/2013, právoplatné dňa 14.11.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“
II.
27. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
-podstata veci v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred všeobecnými súdmi
28. Podstatou sťažnosti je posúdiť, či skutočnosť, že sťažovateľ, správca konkurznejpodstaty, čakal na vyznačenie doložky právoplatnosti a takto zmeškal lehotu na podaniedovolania, je v rozpore s právom na prístup k súdu, resp. či najvyšší súd v tejto situáciimohol odmietnuť mimoriadne dovolanie z toho dôvodu, že nebolo podané tzv. „riadne“dovolanie.
29. Sťažovateľ je správcom konkurznej podstaty. Štát si prihlásil do konkurzu svojepohľadávky. Tieto pohľadávky boli následne správcom konkurznej podstaty v zákonnejlehote popreté. Štát potom, čo mu boli prihlásené pohľadávky správcom konkurznejpodstaty popreté, podal žalobu o určenie popretých pohľadávok, pričom prvostupňový súdžalobu zamietol z dôvodu, že táto bola podaná po uplynutí zákonnej 30-dňovejhmotnoprávnej lehoty. Po zamietnutí žaloby správca konkurznej podstaty, teda sťažovateľ,podal žalobu proti štátnym telesám (veriteľom), aby im bola uložená pokuta za nesprávneprihlásenie pohľadávok, ktorú by veritelia boli povinní následne zaplatiť v prospechdotknutej konkurznej podstaty. Prvostupňový súd žalobu o uloženie pokuty zamietol, protičomu sa sťažovateľ odvolal, pričom vznikol spor, či odvolanie spadá pod režim zákonao konkurze a reštrukturalizácii a má byť odmietnuté, alebo patrí pod režim Občianskehosúdneho poriadku, a je tak prípustné.
30. Sťažovateľ sa domnieval, že krajský súd mal prerokovať jeho odvolanie, a nie hoodmietnuť. Proti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu chcel preto podať dovolanie preodňatie možnosti konať pred súdom. Keďže dovolanie sa podáva proti právoplatnýmrozhodnutiam krajských súdov, tak sa sťažovateľ, ako tvrdí, snažil zistiť, kedy bolopredmetné rozhodnutie právoplatné. Kým bola doložka vyznačená, medzičasom lehota napodanie dovolania uplynula. Sťažovateľ podal podnet na mimoriadne dovolanie, generálnyprokurátor vec uchopil, ale najvyšší súd dovolanie odmietol s tým, že sťažovateľ nevyčerpalriadne dovolanie, mimo režimu dovolania mimoriadneho.
- ratione personae
31. Ústavný súd v prvom rade posúdil skutočnosť, či správca konkurznej podstaty jeoprávnenou osobou z hľadiska toho, že nejde o jeho majetok. Správca konkurznej podstatyna podanie sťažnosti bol síce zaviazaný veriteľským výborom prostredníctvom záväznéhopokynuteda cudzou vôľou, avšak je potrebné konštatovať, že správca pri tomto postupezároveň prejavil aj svoju vôľu, keď nežiadal veriteľský výbor o prípadnú úpravu takéhotozáväzného pokynu (zrušiť povinnosť podať sťažnosť), respektíve nežiadal konkurzný súdo vydanie uznesenia ako vo veci podania sťažnosti postupovať (postup správcu, ak sasprávca nestotožní s obsahom záväzného pokynu). V zmysle ustanovenia § 83 ods. 3 ZoKRsa teda správca konkurznej podstaty zjavne stotožnil so záväzným pokynom príslušnéhoorgánu. V obchodnom registri je spoločnosť vedená ako PROFITUBE, spol. s r. o.v konkurze. Ústavný súd vychádzal aj z tohto, že správca konkurznej podstaty spravujeúpadcov majetok podliehajúci konkurzu, a tým nepriamo chráni aj súkromný majetokveriteľom,keďžepospeňažení úpadcovhomajetkutentomajetoksplnenímčiastkového/konečného rozvrhu nadobudnú veritelia úpadcu. Správca konkurznej podstatytým, že predmetný majetok spravuje a zároveň je povinný postupovať s odbornoustarostlivosťou, musí majetok úpadcu chrániť a pri správe majetku nesmie uprednostniťsvoje osobné záujmy alebo záujmy iných pred spoločným záujmom všetkých veriteľov.Ústavný súd akceptoval čiastočne aj (nie)mocenský, nevládny charakter sťažovateľaa základné právo na ochranu majetku, a tak nespochybnil jeho aktívnu legitimáciu.
-ústavnosť výkladu oneskorenosti najvyšším súdom a právo na prístup k súdu
32. Ústavný súd otvára svoju argumentáciu tým, že rozumie, ako sťažovateľ uvažuje,ale jeho právny názor je nesprávny. Sťažovateľovi bolo rozhodnutie krajského súdu riadnedoručené a on mal vedomosť, aká je lehota na podanie dovolania. Skutočnosť, žeprávoplatnosť môže nastať neskôr, než je doručené odvolacie rozhodnutie, mu môžepredĺžiť lehotu, ale zákon nebráni podať dovolanie k už doručenému rozhodnutiuodvolacieho súdu. Vlastnosť právoplatnosti tu hrá inú rolu (porov. Dvořák, B. Právní moccivilních soudních rozhodnutí. C. H. Beck: Praha, 2008). Má uzavrieť riadne konanie,vytvoriť možnosť exekúcie a pod. Nie je jej zmyslom, aby sa čakalo na jej nadobudnutie,aby účastník mohol podať mimoriadny opravný prostriedok. Z odlišnej perspektívy sa užk tejto otázke vyjadril ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 244/2012.
-II. ÚS 244/2012
33. V podobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012sťažovateľ v podstate tvrdil, že súdy nemali akceptovať dovolanie protistrany, pretože bolopodané pred nadobudnutím právoplatnosti kvôli opravnému uzneseniu (porov. bod 23II. ÚS 244/2012). V bodoch 2930 citovaného nevyhovujúceho nálezu sa uvádza:«29. Sťažovateľ však predovšetkým namietal, že najvyšší súd meritórne prerokoval žalovaným podané dovolanie napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky s ohľadom na opravné uznesenie vydané k meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola podľa jeho názoru zmenená podstata tohto rozhodnutia. Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľa ústavne nekonformným spôsobom aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky podania dovolania.
30. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
Ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že zákon ním výslovne určuje lehotu, do uplynutia ktorej možno podať dovolanie, pričom túto lehotu vymedzuje určením jej konca (do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu). Účelom lehôt na podanie opravných prostriedkov je totiž nastolenie (resp. ochrana) právnej istoty založenej vydanými súdnymi rozhodnutiami, a to určením relatívne krátkych časových období, v ktorých sa účastník musí rozhodnúť, či sa s nimi uspokojí, alebo ich napadne dostupnými opravnými prostriedkami. V súlade s tým môže účastník podať dovolanie v ktoromkoľvek momente po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu; aj v prípade, ak účastník konania podá dovolanie pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smeruje, je potrebné považovať ho za včas podané. V prípade, že bolo k rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané opravné uznesenie, jeho doručením účastníkovi konania začína plynúť ďalšia jednomesačná (nie 30-dňová, ako nesprávne uvádza sťažovateľ) lehota na podanie dovolania. Znenie § 240 ods. 1 OSP totiž zreteľne rozlišuje medzi prípadom, kedy jednomesačná lehota plynie od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a prípadom, kedy plynie od doručenia opravného rozhodnutia. V citovanom ustanovení tak nemožno nájsť oporu pre záver, že doručením opravného uznesenia odvolacieho súdu sa posúva dátum právoplatnosti opraveného rozhodnutia. Pokiaľ by to tak bolo, bola by práve druhá veta citovaného ustanovenia zbytočná, pretože by lehota na podanie dovolania vždy plynula od právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia, teda v zmysle prvej vety. Názor o „posune“ právoplatnosti predmetného súdneho rozhodnutia, z ktorého (zrejme) v konečnom dôsledku vychádzal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (pozri bod 27, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti, bod 15), je zrejme založený na uplatnení analógie legis vo vzťahu k právnej úprave obdobnej problematiky týkajúcej sa lehôt na podanie odvolania proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa. S názorom o uplatnení analógie legis pre posudzovanú vec sa však ústavný súd nestotožňuje.
V zmysle § 159 ods. 1 OSP nastáva právoplatnosť rozsudku (a v zmysle § 167 ods. 2 OSP aj uznesenia) doručením, pokiaľ ho nemožno napadnúť odvolaním, inak až uplynutím odvolacej lehoty. Prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 OSP), tak nadobúda právoplatnosť zásadne až uplynutím odvolacej lehoty, ktorá podľa § 204 ods. 1 prvej vety OSP plynie zásadne od doručenia rozhodnutia. Avšak podľa § 204 ods. 1 druhej vety OSP začína doručením opravného uznesenia plynúť táto lehota znova, a to v rozsahu vykonanej opravy. Nové plynutie odvolacej lehoty však znamená, že proti prvostupňovému rozhodnutiu možno (len v rozsahu vykonanej opravy) podať znova odvolanie; to má ale podľa § 159 ods. 1 OSP za následok, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie (znova) nie je právoplatné, pretože nie je splnená podmienka, že ho nemožno napadnúť odvolaním. V prípade opravy prvostupňového rozhodnutia tak skutočne môže vzniknúť situácia, že rôzne časti rozhodnutia (a podľa okolností aj rozhodnutie ako celok) môžu nadobúdať právoplatnosť postupne, t. j. v rôznych časových okamihoch.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však odvolanie nie je prípustné (§ 201 OSP a contrario), takže jeho právoplatnosť nastáva v zmysle § 159 ods. 1 OSP doručením účastníkom konania. Plynutie akejkoľvek lehoty teda nie je pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu relevantné. Ani vydanie opravného uznesenia nemení nič na tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu už bolo doručené a tým okamihom aj nadobudlo právoplatnosť. Práve preto § 240 ods. 1 druhej vety OSP viaže plynutie novej dovolacej lehoty na doručenie opravného uznesenia, pretože vydanie takého uznesenia nemá na samotnú právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu žiaden vplyv. Účelom úpravy dôsledkov vydania opravného uznesenia na plynutie lehoty na podanie dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je (na čo správne poukazujú aj najvyšší súd a žalovaný vo svojich vyjadreniach) sťaženie procesného postavenia dovolateľa, ale naopak, umožnenie, aby mohol uplatniť dovolanie opätovne proti tým zmenám rozhodnutia, ktoré opravné uznesenie odvolacieho súdu v ňom vyvolalo. Takéto (opätovné) plynutie dovolacej lehoty však nemôže mať za následok znehodnotenie účinkov už podaného dovolania, pokiaľ jeho dôvody nie sú nijako ovplyvnené zmenou odvolacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo opravným uznesením.»
34. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa čakaním na vyznačenie právoplatnostisám obral o možnosť podať riadne dovolanie. Je teda zrejmé, že síce neoptimálne konaniesúdnej správy pri vyznačovaní právoplatnosti na to nemá žiadny vplyv.
35. Je užitočné ešte spresniť, že Občiansky súdny poriadok v § 240 ods. 1 lehotuvymedzuje iba určením jej konca, teda text„do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia“nehovorí o začiatku a konci lehoty, ale rozširujúco uvádza iba výpočet jejkonca, teda „od – do“ nemožno vykladať ako „začiatok a koniec lehoty“. Zákonodarcanemôže mať žiadny legitímny dôvod zabrániť účastníkovi podať opravný prostriedok hneďpo doručení rozhodnutia a určite nemal na mysli ani určiť moment začatia plynutia lehotyod takej „vágnej“ skutočnosti, ako je právoplatnosť rozhodnutia, ktorá sa vyznačuje vždyspätne („vágnosť“ právoplatnosti v tom zmysle, že právoplatnosť je vyznačená vždyspätne, aj niekoľko dní po reálnom nadobudnutí právoplatnosti, ak sa počíta, že doručenkasa súdu musí aj vrátiť, čo trvá cca 3 kalendárne dni + pokiaľ táto doručenka budepodateľňou súdu zaradená do police toho-ktorého senátu 1 deň + bude následne súdnouasistentkou pripojená do súdneho spisu + bude následne aj bezodkladne súdnoutajomníčkou po predložení spisu aj vyznačená právoplatnosť ku dňu prevzatia poslednejdoručenky 1 deň, pozn.), teda v zásade by osoba, ktorá chce podať mimoriadny opravnýprostriedok, nikdy nemohla mať lehotu v dĺžke celého mesiaca. Teda žiaden predpisnemôže byť postavený tak, aby začiatok lehoty naviazal na skutočnosť, ktorá môže byťobjektívne zistiteľná (či už samotným súdom, alebo účastníkom konania) iba spätne.Zároveň nemožno nájsť žiaden logický argument, prečo by osoba podávajúca dovolanie,poznajúca aj obsah druhostupňového rozhodnutia musela čakať na právoplatnosť (porov.Gešková, K.: Dovolanie v civilnom procese, 1. vydanie. C. H. Beck: Praha 2010, s. 184,marg. č. 352), keď táto je v prípade krajského rozhodnutia už iba formálna, a to jehodoručením sporovým stranám. Zákonná úprava vlastne iba vyvoláva dojem pevnéhostanovenia začiatku aj konca lehoty „od – do“. Ústavný súd rozumie, z čoho sťažovateľvychádzal, mätúcim mohlo byť pre sťažovateľa práve počítanie lehoty na odvolanie. Z tohtodôvodu (rozličnej úpravy výpočtu odvolacej a dovolacej lehoty, ktorá sa však gramatickyzdá rovnaká) ústavný súd akcentuje výklad logický v spojení s výkladom teleologickým.Odvolacia lehota sa počíta v zmysle„do 15 dní odo dňa doručenia“, teda na tomto miesteObčiansky súdny poriadok určuje tak začiatok lehoty (aj keď aj odvolanie možno podaťtakpovediac vopred; porov. 1 Cz 84/73, Zborník IV, s. 764: „Odvolanie, ktoré bolo podanépo vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, ak k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, ateda pred začiatkom plynutia odvolacej lehoty.“, pozn.), ako aj jej koniec, avšak pridovolaní Občiansky súdny poriadok hovorí„do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia“, pričom týmto ustanovuje iba koniec lehoty. Pri izolovane gramatickomvýklade by úsudok smeroval práve k zavádzajúcemu záveru, že pri dovolaní Občianskysúdny poriadok určuje taktiež začiatok aj koniec lehoty.
36. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že dovolací dôvod uplatnenýv mimoriadnom dovolaní (nesprávne právne posúdenie veci) nebolo možné uplatniťriadnym dovolaním. V prerokúvanej veci bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry (porov. napr.judikát R 23/1994) však nesprávnym odmietnutím odvolania vždy dochádza k odňatiumožnosti konať pred súdom, čo v zmysle § 237 OSP vždy zakladá prípustnosť riadnehodovolania. Je logické, že aj postup odvolacieho súdu, ktorým sa k takémuto odmietajúcemuuzneseniu dopracuje, v sebe zahŕňa aj právne posúdenie veci (konkrétne nájdenie a výkladnoriem upravujúcich prípustnosť odvolania), no prípadné nesprávne právne posúdenie sanásledne prejaví v podobe výroku o odmietnutí odvolania. Proti nemu je potom dovolanievždy prípustné podľa § 237 OSP a dovolací súd v rámci skúmania tohto dovolaciehodôvodu vždy preskúma aj správnosť právneho posúdenia prípustnosti odvolania odvolacímsúdom. Z tohto dôvodu nie je pre posúdenie prípustnosti dovolania ako podmienkyprípustnosti mimoriadneho dovolania rozhodujúce, že generálny prokurátor ním uplatnenýdovolací dôvod označil § 241 ods. 2 písm. c) OSP, ale rozhodujúce je obsahové vymedzenietohto dovolacieho dôvodu. Ten zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)v spojení s § 237 OSP.
37. Na pôdoryse týchto záverov je potrebné posúdiť ústavnosť napadnutých uzneseníkrajského súdu a najvyššieho súdu. Ako východiskový bod je potrebné zdôrazniť, že právnyproblém, ktorý vytvoril sťažovateľ, je taký „triviálny“, že z tejto perspektívy a z perspektívykonania ako celku ústavný súd posúdi aj ústavnosť odmietnutia mimoriadneho dovolania.Ústavný súd vníma, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu jeho rozhodovacia praxtýkajúca sa podmienky vyčerpania opravných prostriedkov nebola jednotná napriek jehozjednocujúcemu stanovisku R 36/2008 a (opačné) zjednocujúce uznesenie ústavného súdusp. zn. PLz. ÚS 3/2015 bolo prijaté neskoršie. Akokoľvek, aj keď najvyšší súd nevyužilpríležitosť vysporiadať sa v uznesení o odmietnutí s otázkou čakania na doložkouprávoplatnosti, a teda s témou skutočnej možnosti podať dovolanie, a nevymedzil sajasnejšie voči R 36/2008, ústavný súd odmieta voči nemu sťažnosť pre zjavnúneopodstatnenosť, pretože riadne dovolanie bolo natoľko zjavne prípustné, že by izolovanéposudzovanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo v napätí s princípom právnejistoty ako komponentom práva na spravodlivý proces.
37. Ako z doteraz uvedeného vyplýva, sťažovateľ mal riadne prípustné dovolanieproti uzneseniu o odmietnutí krajského súdu, a preto v tejto časti možno sťažnosť odmietnuťtak pre neprípustnosť, ako aj pre oneskorenosť.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016