znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 88/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   H.,   zastúpeného advokátom JUDr. D. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 164/2014 z 2. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3 Tos   164/2014   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ sa návrhom na povolenie obnovy konania zo dňa 13.12.2012 domáhal obnovy konania veci vedenej Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 4T/13/2007 na základe nálezu   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   28.11.2012   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011...

Okresný súd Trnava svojím uznesením zo dňa 26.02.2013, č. k 2Nt/66/2012 návrh zamietol.

Po podanej sťažnosti voči tomuto uzneseniu Krajský súd v Trnave zo dňa 11.04.2013, č. k.   6Tos/55/2013-37 rozhodol tak, že túto sťažnosť zamietol (v senáte JUDr. Ilavský, JUDr. SLÁDOK a JUDr. JARÁBEK - prečo je zvýraznený je uvedené nižšie).

Nakoľko   obhajcovia   a   sťažovateľ   boli   od   zverejnenia   predmetného   nálezu presvedčení, že obnova konania mala byť povolená a sťažovateľ sa svojich práv nedomohol na všeobecných súdoch, ktoré okrem iného sú nielen oprávnené, ale najmä povinné chrániť základné práva a slobody, obrátil sa sťažovateľ dňa 03.06.2013 na Ústavný súd SR, ktorý svojím nálezom zo dňa 21.05.2014, č. k. I. ÚS 123/2014-63 rozhodol okrem iného tak, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR (pri sudcovi JUDr. SLÁDKOVI) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.04.2013, č. k. 6Tos/55/2013-37 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetný   Nález   bol   právnemu   zástupcovi   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR doručený dňa 19.06.2014...

Nakoľko   u   sťažovateľa   i   po   podaní   ústavnej   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR   dňa 03.06.2013 pretrvávala frustrácia z prístupu súdov, podal dňa 10.03.2014 opätovne návrh na povolenie obnovy konania...

O tomto 2. návrhu Okresný súd Trnava (sudkyňou JUDr. Helenou GAJDOŠOVOU spolu s rovnakými prísediacimi) dňa 20.05.2014, č. k. 2Nt/37/2014-28 (teda 1 deň pred nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 123/2014-63; asi symbolicky) rozhodol podľa § 402 ods. 2-Trestného poriadku, a 2. návrh na povolenie obnovy konania ex cathedra odmietol... O sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí 2. návrhu na povolenie obnovy konania rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   dňa   02.10.2014,   č.   k.   3Tos/164/2014-53   (v   senáte JUDr. ŠRAMELOVÁ,   JUDr.   KLČOVÁ   a   JUDr.   JARÁBEK)   proti   ktorému   smeruje   táto ústavná sťažnosť.

V prvom rade teda na prvom stupni pri 1. i 2. návrhu rozhodoval ten istý senát, u ktorého najmä pri 2. návrhu nemožno nemať pochybnosti o nezaujatosti minimálne k veci (nebude povoľovať obnovu keď už ju raz nepovolil a povoliť nechce) a celý senát mal vysloviť svoju zaujatosť. Existujú pochybnosti o ich nezaujatosti vo vzťahu nielen k osobe sťažovateľa, ale teda minimálne k veci. Nestačí, že sudca (senát) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, a predovšetkým sťažovateľa. Je totiž neodňateľným   právom   sťažovateľa   či   ako   obžalovaného   alebo   odsúdeného   pri mimoriadnych opravných prostriedkoch, aby o návrhu, ktorý podal, rozhodol samosudca alebo   senát   v   predpísanom   zložení   sudcov,   u   ktorých   nie   sú   žiadne   pochybnosti   o   ich zaujatosti. To sa však pri 2. návrhu nestalo a Krajský súd v Trnave ani nebral ohľad, prečo, bude uvedené nižšie...

Na   veci   nič   nemení   ani   Nález   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   21.05.2014,   č.   k. I. ÚS 123/2014-63,   ktorým   sa   sťažovateľ   konečne   domohol   „nápravy“   (po   zrušení uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.04.2013, č. k. 6Tos/55/2013-37 Ústavným súdom SR a doručení Nálezu Ústavného súdu SR Krajskému súdu v Trnave, tento nekoná viac   ako   5   mesiacov,   čiže   ťažko   hovoriť   o   náprave),   pretože   kým   Ústavný   súd   SR nerozhodol, tak minimálne v období od 10.03.2014 (podanie 2. návrhu) do 20.05.2014 (rozhodnutie o odmietnutí 2. návrhu) išlo o riadny a jedinečný návrh obsahujúci nielen zotrvanie na pôvodných právnych názoroch, ale i s uvedením ďalšej skutočnosti (Stanovisko NS SR)...

Na mieste sú oprávnené otázky, kedy Krajský súd v Trnave rozhodne o 1. návrhu? Za ďalších   5   mesiacov?   A   keď   už   zruší   uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa 26.02.2013, koľko bude Okresnému súdu Trnava trvať, aby obnovu povolil? A keď ju povolí koľko bude trvať samotné obnovené konanie? Toto si treba uvedomiť, že sťažovateľ sa domáha obnovy konania už takmer 2 roky a kým sa obnoví (čo sa obnoviť musí) jeho právna neistota môže trvať ďalší rok ak nie viac (to je však vecou aký trest bude uložený, pretože sťažovateľ už má, a to oprávnene, reálne obavy o nezaujatosti Okresného ako i Krajského súdu v meste Trnava.

Čo sa týka porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy SR uvádzame, že JUDr. JARÁBEK bol v senáte, ktorého uznesenie (o zamietnutí 1. návrhu na povolenie obnovy konania) bolo Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 21.05.2014, č. k. I. ÚS/123/2014-63. Z toho vyplýva, že v konaní 3Tos/164/2014 (o 2. návrhu je zaujatý k veci) a mal sám namietnuť svoju zaujatosť a nerozhodovať, čím súd stratil status nezávislosti a nestrannosti a tým došlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. Krajský súd v Trnave opäť našiel dôvody, a opäť nezákonné a nezrozumiteľné, zase.

Sťažovateľ nadobúda dojem, že o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré malo   byť   za   správneho   rozhodovania   súdov   už   dňa   26.02.2013   povolené,   súdy   nechcú rozhodnúť, pričom dojem, že je na Slovensku jediný, ktorému povoľovacie konanie trvá takmer dva roky už nadobudol. Práve súdy svojím rozhodovaním spôsobili, že sťažovateľ je na Slovensku asi, resp. určite jediný, ktorý má, resp. od 19.06.2014 (po doručení Nálezu Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   21.05.2014   Krajskému   súdu   v   Trnave)   do   02.10.2014 (namietané rozhodnutie Krajského súdu v Trnave touto sťažnosťou), resp. do 10.11.2014 (jeho doručenie obhajcovi) mal 2 konania o povolení obnovy konania.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 02.10.2014, č. k. 3Tos/164/2014-53, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 20.05.2014, č. k. 2Nt/37/2014-28, porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 02.10.2014, č. k. 3Tos/164/2014-53 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. III.   Ľ.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   6.000   €   (slovom: šesťtisíc Eur), ktorému ich je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony   vykonané   v   roku   2014   v   zmysle   §   11   ods.   3,   §   13a   ods.   1   písm.   a),   c) (2 úkony x 134 €), § 16 ods. 3 (2 x 8,04 €) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) Ľ. H. v sume 284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri Eur a osem centov) advokátovi JUDr. D. K.,..., na jeho účet č..., do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 Nt 37/2014 z 20. mája 2014 prihliadol na existenciu nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2014 z 21. mája 2014, pričom uviedol: „Konkrétne v danom prípade Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS 123/2014, zo dňa 19.03.2014 rozhodol, že sťažnosť odsúdeného v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa článku 46 odsek 1 a článku 48 odsek 1 Ústavy SR a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd uznesením Krajského   súdu v Trnave   sp.   zn.   6Tos/55/2013,   zo dňa 11.04.2013 sa prijíma na ďalšie konanie. Následným uznesením (správne má byť uvedené nálezom,   pozn.) rovnakej   sp.   zn.   zo   dňa   21.05.2014   rozhodol,   že   základné   práva odsúdeného na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR, na zákonného sudcu podľa článku 48 odsek 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6Tos/55/2013, z 11.04.2013 porušené boli a zároveň uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6Tos/55/2013 z 11.04.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Znamená to, že súd sa bude musieť zaoberať pôvodným návrhom odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/13/2007.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a krajský súd sa správne vysporiadal so vzniknutou procesnou situáciou vyvolanou nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2014 z 21. mája 2014, ktorým bolo zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 55/2013 z 11. apríla 2013 a vec bola krajskému súdu vrátená na nové konanie. Úvahy krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   ďalšiu   argumentáciu   krajského   súdu   uvádzanú   v   odôvodnení namietaného uznesenia, v ktorej posudzuje sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu   Trnava   sp.   zn.   2   Nt   37/2014   z   20.   mája   2014   z   meritórneho   hľadiska,   považuje za nadbytočnú   a   vzhľadom   na   už   uvedené   ju   v   rámci   tohto   konania   nepodroboval ústavnoprávnemu prieskumu.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky zákonného sudcu, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol takú argumentáciu vo vzťahu ku vznesenej námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o porušení zásady zákonného sudcu, ktorá je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré   sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namieta   ako   nezákonného   sudcu   JUDr.   Mariána Jarábka,   člena   senátu   krajského   súdu,   ktorého   uznesenie   je   predmetom   tejto   sťažnosti. Sťažovateľ tvrdí, že ide o analogickú situáciu ako v prípade námietky zákonného sudcu JUDr. Pavla Sládka, ktorá bola predmetom konania na ústavnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 123/2014. Nálezom sp. zn. I. ÚS 123/2014 z 21. mája 2014 ústavný súd konštatoval,   že   krajský   súd   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   na   zákonného   sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na to, že JUDr. Pavol Sládok sa zúčastnil ako člen senátu v pôvodnom konaní sťažovateľa, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vine a treste, a zároveň bol členom senátu, ktorý rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľa, tzn. senátu, ktorý by sa mal znova zaoberať meritom   veci,   a   to   aj   z   hľadiska   opätovného   posudzovania   dôkazov,   ktoré   slúžili   ako podklad rozhodnutia v pôvodnom konaní. V prípade JUDr. Mariána Jarábka však nejde o analogickú situáciu vzhľadom na to, že nebol členom senátu, v ktorom sa rozhodovalo o vine a treste sťažovateľa, tzn. nerozhodoval v pôvodnom konaní. Vychádzajúc z tvrdení obsiahnutých v sťažnosti, bol JUDr. Marián Jarábek len členom senátu, ktorý rozhodoval v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 6 Tos 55/2013, uznesenie ktorého bolo zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2014 z 21. mája 2014.

Krajský súd sa vysporiadal s námietkami zákonného sudu v súlade so základnými zásadami Trestného poriadku podľa § 2 Trestného poriadku.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015