znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 88/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka, zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   K.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I o návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I o návrhu   na   zastavenie   exekúcie   v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. Marcely Grancovej, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 88/2014-14   z   30.   januára   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice (ďalej len „právna zástupkyňa sťažovateľa“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) o návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnej exekútorke JUDr. Márii Hlavňovej, Exekútorský úrad, Pribinova 8, Košice (ďalej len „súdna   exekútorka“),   17.   júna   2009   sa   v   tom   čase   ešte   maloletá   M.   K.   (ďalej   len „oprávnená“),   zastúpená   matkou   M.   K.,   na   základe   právoplatného   a vykonateľného rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   7   CoP   180/2006-116   z 18. apríla   2007 (exekučný titul, pozn.) domáhala proti sťažovateľovi (povinnému) vymoženia dlžného, ako aj   bežného   výživného.   Tento   návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   súdnou   exekútorkou zaevidovaný pod sp. zn. EX 750/2009.

V danej exekučnej veci od doručenia žiadosti súdnej exekútorky okresnému súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorej okresný súd aj vyhovel, je konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 37Er 1352/2009.

Sťažovateľ   však   podaním   z   22.   novembra   2011   navrhol,   aby   okresný   súd   toto exekučné konanie, resp. túto exekúciu, zastavil.

Napriek tomu, že sťažovateľ návrh na zastavenie exekúcie doručil okresnému súdu ešte 22. novembra 2011, pričom 14. novembra 2012 podal v zmysle ustanovení § 62 a nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   aj   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu,   okresný   súd o návrhu na zastavenie exekúcie ani do podania tejto sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, t. j. do 7. júna 2013, nerozhodol.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote odôvodňuje okrem iného takto:

«... v konaní vedenom... pod sp. zn. 37Er 1352/09... dochádza k zbytočným prieťahom spôsobeným tak nečinnosťou súdu, ako aj neefektívnou činnosťou súdu...

Sťažovateľ poukazuje na to, že od podania návrhu na zastavenie exekúcie uplynula doba 1 roka a bezmála 7 mesiacov. V priebehu týchto 19 mesiacov sťažovateľ predkladal súdu potvrdenia o splácaní výživného.

Sťažovateľ poukazoval v návrhu na skutočnosť, že dlžné výživné uhradil v novembri 2011 vkladom hotovosti na bankový účet oprávnenej a exekúcia trvá už len na výživné bežné.   Zároveň   preukazoval   predkladaním   listinných   dôkazov   preukazujúcich   platby bežného výživného, že napriek trvaniu exekúcie, uhrádza sťažovateľ bežné výživné každý mesiac   vkladom   hotovosti   priamo   na   bankový   účet   oprávnenej,   tzn.   výživné   nie   je exekútorom vymáhané.

Sťažovateľ   poukazoval   aj   na   to,   že   medzičasom   došlo   ešte   k   zníženiu   bežného výživného avšak existencia exekučného záložného práva k nehnuteľnosti mu znemožňuje výhodnejšie prefinancovať jeho úver.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   svojím konaním nijak neprispel k prieťahom v tomto konaní.

Sťažovateľ sa domnieva, že jediným úkonom súdu v tomto konaní bolo doručovanie jeho návrhu na zastavenie exekučného konania po uplynutí jedného roka od jeho podania, a aj to až po ním podanej sťažnosti na prieťahy v konaní.

V oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti vo veci sp. zn. 37Er 1352/2009 zo dňa 05. 12. 2012... (predseda okresného súdu, pozn.) okrem iného uvádza: „... zistil som, že súd o Vašom návrhu na zastavenie exekúcie od 22. 11. 2011 až doposiaľ nerozhodol. Aj napriek značnej pracovnej zaťaženosti súdu túto lehotu nepovažujem za primeranú, a preto Vašu sťažnosť hodnotím ako dôvodnú.“

Napriek tomu, že bola sťažnosť sťažovateľa vyhodnotená ako dôvodná v decembri 2012 nebolo o jeho návrhu na zastavenie exekučného konania rozhodnuté, ani po uplynutí ďalších 6 mesiacov.

U   sťažovateľa   pretrváva   stav   právnej   neistoty,   pričom   úkony   súdu   nenasvedčujú tomu, že sa tento stav právne neistoty v najbližšom čase skončí...

Sťažovateľ   považuje   za   primerané,   aby   mu   v   tejto   veci   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie.

Domnieva   sa,   že   doba,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   je   neprimerane   dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Poukazuje aj na to, že napriek upozorneniu predsedu   okresného   súdu   zo   dňa   05. 12. 2012   a uložení   povinnosti   urýchlene   a bez prieťahov vo veci ďalej konať, nedošlo ani po uplynutí ďalších 6 mesiacov k skončeniu právnej neistoty sťažovateľa.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 37Er 1352/09 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 37Er 1352/09 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške   2.000   EUR,   ktoré   je   odporca   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2. Ústavný súd požiadal obidvoch účastníkov konania, aby sa vyjadrili k veci a tiež aj k   tomu, či   súhlasia   s tým,   aby ústavný súd   upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti.

2.1 Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu z 3. februára 2014 vyjadril listom č. Spr. 94/11 doručeným ústavnému súdu 26. februára 2014, v ktorom nad rámec prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   a účastníkov   vykonaných   v   danej   veci, počnúc od 22. novembra 2011, t. j. odo dňa, kedy bol okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie doručený, uviedol, že „Aj keď na rozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie zákon   neurčuje   lehotu,   doba   dvoch   rokov,   ktorá   uplynula   od   doručenia   návrhu   na zastavenie exekúcie do vydania rozhodnutia, ktorým súd návrhu nevyhovel, nezodpovedá požiadavke na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Zároveň ústavnému súdu oznámil: „Súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Na uvedený list – vyjadrenie okresného súdu – reagovala právna zástupkyňa sťažovateľa podaním (vyjadrením) doručeným ústavnému súdu 4. apríla 2014, v ktorom uviedla, že „Stanovisko Odporcu podľa názoru sťažovateľa nič nemení na skutočnosti, že o návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   Odporca   rozhodol   po   2   rokoch   od   podania   návrhu na zastavenie exekúcie, ktorá lehota nie je ničím ospravedlniteľná. Sťažovateľ poukazuje opäť   na   skutočnosť,   že   ním   podaný   návrh   bol   oprávnenej   doručovaný   prvýkrát   až po uplynutí 1 roka a ďalší bezmála rok Odporca doručoval návrh oprávnenej.

Sťažovateľ poukazuje na to,   že ako uvádza Odporca vo svojom vyjadrení,   podal odvolanie   proti   uzneseniu   zo   dňa   11. 11. 2013,   ktorým   Odporca   po   2   rokoch   rozhodol o návrhu na zastavenie exekúcie, avšak ide o odvolanie proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka,   ktoré   môže   zmeniť   sudca   pokiaľ   odvolaniu v celom rozsahu vyhovie,   pričom k 26. 02. 2014 (tzn. ku dňu podania vyjadrenia Odporcu) ešte o podanom odvolaní sudca nerozhodol. U sťažovateľa naďalej pretrváva stav právnej neistoty.“.

Okrem vyčíslenia trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej sume 275,94 €, ústavnému súdu oznámila: „... súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“

3. Ústavný súd tak podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   vyjadreniami   účastníkov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie na ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená povahou tohto práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Juraj Horváth, prijal 30. januára 2014 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   a   ktoré   neboli do 4. júla   2014   skončené   prijatím   konečného   rozhodnutia   pléna   ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona o ústavnom súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   z jej   príloh, z   vyjadrení účastníkov konania a   z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd, čo do postupu o návrhu na zastavenie exekúcie, zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 37 Er 1352/2009:

-   22.   november   2011   –   sťažovateľ   (povinný)   podal   na   okresnom   súde   spolu s prílohami návrh na zastavenie exekúcie,

- 13. december 2011 – okresnému súdu bolo prostredníctvom súdnej exekútorky doručené oznámenie sťažovateľa „... o uhradení pohľadávky...“ z 29. novembra 2011 ako aj podanie oprávnenej označené ako „Oznam a žiadosť o informáciu“ z 8. decembra 2011, - 29. december 2011 – sťažovateľ doplnil návrh na zastavenie exekúcie predložením ďalších dokladov o plnení si svojej vyživovacej povinnosti (o zaplatení bežného výživného za mesiac december 2011, pozn.),

- 23. máj 2012 – sťažovateľ opäť doplnil návrh na zastavenie exekúcie predložením ďalších dokladov o plnení si svojej vyživovacej povinnosti (za obdobie od januára do mája 2012, pozn.),

- 5. jún 2012 – sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že právoplatným rozsudkom sp. zn.   8   T   6/2011   zo   16.   decembra   2011   bol   oslobodený   spod   obžaloby   pre   prečin zanedbania povinnej výživy voči oprávnenej, pretože trestnosť činu zanikla,

-   22.   október   2012   –   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   rozsudkom   č.   k. 22 P 185/2008-284 z 10. augusta 2012 vykonateľným od 3. októbra 2012 došlo k zníženiu výživného pre oprávnenú, a tým súčasne k zmene pôvodného exekučného titulu, pričom v prílohe svojho podania predložil ďalšie doklady o plnení si svojej vyživovacej povinnosti (za obdobie od júna až októbra 2012, pozn.),

- 27. november 2012 – okresný súd vyzval oprávnenú (už plnoletú, pozn.), aby sa k návrhu na zastavenie exekúcie vyjadrila, zásielka adresovaná oprávnenej na adresu:... však   bola   okresnému   súdu   20.   decembra   2012   vrátená   späť   podľa   správy   poštového podniku ako neprevzatá v odbernej lehote,

- 8. február 2013 – okresný súd požiadal o doručenie výzvy z 27. novembra 2012 oprávnenej Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice-Staré Mesto (ďalej len „OO PZ Košice-Staré Mesto“),

- 28. február 2013 – sťažovateľ v prílohe svojho podania okresnému súdu predložil ďalšie doklady o plnení si svojej vyživovacej povinnosti (za obdobie od novembra 2012 až do februára 2013, pozn.), pričom opätovne žiadal o zastavenie exekúcie,

-   13.   marec 2013 – okresnému   súdu   bola doručená správa   OO PZ   Košice-Staré Mesto, podľa ktorej ani po viacerých pokusoch sa oprávnenej na adresu:..., nepodarilo výzvu (zásielku) doručiť,

- 6. máj 2013 – sťažovateľ okresnému súdu predložil ďalšie doklady o plnení si svojej vyživovacej povinnosti (za obdobie od marca až do apríla 2013, pozn.),

- 7. máj 2013 – okresný súd opakovane vyzval oprávnenú, aby sa vyjadrila k návrhu na   zastavenie   exekúcie   vrátane   ostatných   podaní   sťažovateľa   (oprávnená,   resp.   jej splnomocnenkyňa, si výzvu prevzala na adrese:..., 25. mája 2013, pozn.),

-   3.   jún   2013   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   oprávnenej   k   návrhu na zastavenie   exekúcie (v   záhlaví jej vyjadrenia,   ako aj na poštovej   obálke je uvedená adresa:..., pozn.),

- 11. november 2013 – okresný súd uznesením č. k. 37 Er 1352/2009-271 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že „Návrhu povinného na zastavenie exekučného konania zo dňa 23. 9. 2011 nevyhovuje.“

- 29. november 2013 – okresnému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa, ktorým proti uzneseniu z 11. novembra 2013 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

- 28. máj 2014 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka č. k. 37 Er 1352/2009-271 z 11. novembra 2013 oprávnenej a súdnej exekútorke na vyjadrenie,

- 11. jún 2014 – súdna exekútorka sa vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa,

- 1. júl 2014 – oprávnená sa vyjadrila k odvolaniu sťažovateľa.

Ani   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu z 11. novembra 2013 rozhodnuté, a teda vec sťažovateľa stále nie je právoplatne skončená.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet (povahu) veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by   zakladala   faktickú   alebo   právnu   zložitosť   pre   postup   okresného   súdu   o   návrhu na zastavenie exekúcie odôvodňujúcu jeho časové trvanie v rozsahu 2 rokov a 8 mesiacov (od podania návrhu na zastavenie exekúcie až dosiaľ, pozn.).

2. Ani pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne na jeho ťarchu pričítateľné relevantné skutočnosti, ktoré by okresnému súdu bránili postupovať   o   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   plynulo   a   bez   prieťahov.   Práve   naopak, sťažovateľ   v   priebehu   konania   svoj   návrh   na   zastavenie   exekúcie   vždy   sám   priebežne dopĺňal   (celkom   5-krát,   pozn.)   o   listinné   dôkazy   preukazujúce   plnenie   si   vyživovacej povinnosti za medzičasom uplynulé obdobia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom okresného súdu a v tejto súvislosti prihliadol aj na § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   o   návrhu   na   zastavenie   exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 sa nevyznačoval plynulým a efektívnym postupom.   V   prvom   rade   treba   na   ťarchu   okresného   súdu   pričítať   zbytočné   prieťahy spôsobené jeho nečinnosťou v období od 22. novembra 2011, keď bol návrh na zastavenie exekúcie podaný, do 27. novembra 2012, keď okresný súd (1. krát) vyzval oprávnenú, aby sa k tomuto návrhu vyjadrila, predstavujúce viac ako 1 rok. Okresný súd nepostupoval dostatočne efektívne ani potom, čo zásielka s výzvou z 27. novembra 2012 adresovaná oprávnenej na adresu:..., mu bola 20. decembra 2012 poštovým podnikom vrátená späť ako neprevzatá a aj následný pokus o jej doručenie prostredníctvom OO PZ Košice-Staré Mesto na túto adresu bol márny, okresný súd výzvu z 27. novembra 2012, resp. už zo 7. mája 2013 s identickým obsahom bez ďalšieho opäť zaslal iba na adresu... Aj keď výzvu na vyjadrenie sa   k   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   na   tejto   adrese   napokon   25.   mája   2013   prevzala oprávnenou na preberanie doporučených poštových zásielok splnomocnená osoba, to však nič nemení na tom, že okresný súd doručenie výzvy takpovediac prenechal náhode. Podľa názoru ústavného súdu za neprimeranú lehotu treba považovať aj obdobie od 3.   júna   2013,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   oprávnenej   k   návrhu na zastavenie exekúcie, do 11. novembra 2013, keď okresný súd vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že tento návrh ako nedôvodný zamietol, predstavujúce viac ako päť mesiacov.

Napriek tomu, že v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 druhej vety OSP odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal (vyšší) súdny úradník, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa, a ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, podľa zistenia ústavného súdu o odvolaní sťažovateľa z 29. novembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom z 11. novembra 2013 dosiaľ nebolo rozhodnuté ani zákonným sudcom a vec nebola predložená ani odvolaciemu súdu. A teda za zbytočný prieťah   spôsobený   nečinnosťou   okresného   súdu   treba   považovať   aj   obdobie od 29. novembra 2013 až dosiaľ predstavujúce ďalších takmer osem mesiacov.

Vzhľadom najmä na zistený rozsah zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu, o   ktoré   sa   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nepričinil,   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že postupom okresného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1352/2009 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Keďže   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   37   Er   1352/2009 o odvolaní sťažovateľa z 29. novembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším   súdnym   úradníkom   z   11.   novembra   2013,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, dosiaľ nebolo rozhodnuté ani zákonným sudcom a vec nebola predložená ani odvolaciemu súdu, ústavný súd dospel k záveru, že právna neistota sťažovateľa nebola odstránená, a preto považoval za potrebné prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na zistený rozsah zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu o návrhu na zastavenie exekúcie, k čomu sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom neprispel, považuje za primerané v sume 1 000 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si podaním (vyjadrením) zo 4. apríla 2014 uplatnila nárok na ich náhradu v sume 275,94 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   úhradu   trov konania z titulu odmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti) v sume 260,32 € a režijného paušálu za tieto 2 úkony právnej služby v sume 15,62 €, a teda sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov v celkovej sume 275,94 €.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia   v   sume   275,94   €,   ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014