znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 88/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 42/2011 z 28. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti C. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)   sp.   zn. 2 Cob 42/2011 z 28. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného   pred   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 35 Cb 162/2010,   v ktorom   sa   M.   B.   (ďalej   len   „žalobca“)   domáhal   od   sťažovateľky v procesnom   postavení žalovanej zaplatenia sumy 39 832,80   € s príslušenstvom   z titulu nezaplatenej   odplaty   dohodnutej   v mandátnej   zmluve   uzatvorenej   medzi   účastníkmi konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 35 Cb 162/2010-58 z 22. novembra 2010 žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie žalovanej sumy. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cob 42/2011 z 28. apríla 2011 tak, že odvolanie   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   218   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako   oneskorene   podané.   Proti   označenému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012 odmietol.  

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľ   až   do   dňa   10.2.2011,   t.j.   do   dňa,   kedy   mu   bol   súdnou   exekútorkou JUDr. M. H., so sídlom v K. doručené Upovedomenie o začatí exekúcie vedenej voči nemu oprávneným M.   B.,   nemal vedomosť o tom,   že je   účastníkom   konania   pred   príslušným súdom.   Sťažovateľovi   nebol   súdom   doručený   návrh   na   začatie   konania,   k   tomuto   sa nemohol ako jeho účastník riadne vyjadriť, taktiež mu nebolo doručené predvolanie na nariadené   pojednávanie   ako   ani   samotný   rozsudok   vo   veci,   pričom   na   vtedy   aktuálnej adrese   sídla   obchodnej   spoločnosti,   t.j...   v K.   mal   (a i   dodnes   má)   sťažovateľ   riadne označenú   poštovú   schránku,   ktorej   obsah   sťažovateľ   pravidelne   3   krát   do   týždňa prostredníctvom   svojho   konateľa   i   vyberá,   a   teda   poštu   riadne   preberal.   Sťažovateľ v rozhodnom   období   prevzal   z   predmetnej   schránky   viaceré   poštové   zásielky,   avšak odosielateľom   ani   jednej   z   nich   nebol   Okresný   súd   Košice   II.   Ako   dôkaz   riadneho preberania zásielok adresovaných na adresu aktuálnu v čase doručovania predvolania na pojednávanie (=6.10.2012) či rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 35 Cb 162/2010 (=15.12.2010),   t.j.   z adresy...,   K.,   sťažovateľ   predkladá   iné   zásielky   s   doručovacou pečiatkou ako i fotokópie výpisov z knihy doručenej pošty, ktorú vedie. Zároveň sťažovateľ súdu   predkladá   dôkaz   o   existencii   jednak   označenia   svojej   spoločnosti   v   objekte nachádzajúcom sa na ul... v K., ako i o existencii poštovej schránky spoločnosti sa tam nachádzajúcej,   pričom   označenie   sťažovateľa   ako   i poštová   schránka   sa   na   mieste nachádzajú do dnešného dňa....

Zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 35 Cb 162/2010, a to najmä z doručeniek   zásielok   doručovaných   do   vlastných   rúk,   resp.   doručenky   označujúcej doručovanie rozsudku vo veci samej, je zrejmé, že Okresný súd Košice II ako súd prvého stupňa toto rozhodnutie nedoručil v súlade s Občianskym súdnym poriadkom - teda podľa ustanovení o doručovaní zásielok do vlastných rúk....

Doručenky   nachádzajúce   sa   v   súdnom   spise   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 35 Cb 162/2010, a to na čísle listu 40 a čísle listu 65 označujú zásielky v zmysle zákona doručované   do   vlastných   rúk   (platobný   rozkaz   a   rozsudok   vo   veci   samej).   Tu   uvedené doručenky, ktoré majú preukazovať doručovanie súdnych zásielok určených do vlastných rúk,   však   neobsahujú   základné   údaje,   ktoré   potvrdenie   o   doručení   v   zmysle   právnych predpisov musí obsahovať, medzi tieto základné údaje patrí:

-   uvedenie   dátumu   neúspešného   pokusu   o   doručenie   s   výzvou   na   opakované doručenie

- uvedenie dátumu opakovaného doručovania

- deň uloženia zásielky

- údaj o tom, že sa adresát zásielky v mieste doručovania zdržuje... Ani jeden z vyššie uvedených údajov doručenky, ktoré majú preukaznú funkciu náhradného doručenia neobsahujú,   čo taktiež činí záver,   že doručovanie tak dôležitých súdnych   zásielok   akým   Rozsudok   vo   veci   samej   rozhodne   je,   neprebehlo   v   súlade so zákonom....

Požiadavka účinného doručenia určitých písomností do vlastných rúk je garantom práva na spravodlivý proces, zabezpečujúcim rovnosť účastníkov súdneho konania.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „Ako   je   zrejmé   zo   súdneho   spisu   zákonný   spôsob náhradného   doručovania   nebol   dodržaný,   následkom   čoho   nemohli   nastať   ani   účinky náhradného doručenia o riadnom doručení zásielok formou náhradného doručenia, a teda záver   tak   Okresného   súdu   Košice   II   v   prejednávanej   veci   ako   i   súdu   odvolacieho a dovolacieho,   t.j.   porušovateľov,   ktorí svoje právne závery a rozhodnutia opreli práve o právny názor Okresného súdu Košice II je nesprávny a neudržateľný, následkom čoho došlo k odňatiu práv sťažovateľovi v konaní pred súdom brániť svoje postavenie a tým k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu.“.

Na základe uvedených skutočností a dôkazov sťažovateľka žiada ústavný súd, aby rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obdo   30/2012   zo   dňa 24.7.2012 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2 Cob/42/2011 zo dňa 28.4.2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obdo 30/2012   zo dňa 24.7.2012 ako i uznesenie Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn. 2 Cob/42/2011   zo   dňa   28.4.2011   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s   čl. 48   ods.   2   ústavy   uznesením krajského súdu   sp.   zn. 2 Cob   42/2011   z 28.   apríla 2011 a uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

1. Ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   je   namietané,   len   vtedy,   ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2011, ktorým bolo odmietnuté jej odvolanie proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu ako oneskorené podané, namietala, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238 alebo v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Sťažovateľka teda mala možnosť domáhať sa preskúmania namietaného uznesenia odvolacieho   súdu   využitím   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a   to   dovolania,   ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného dovolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu odvolacieho súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal preto najvyšší súd v dovolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012   dovolací   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 42/2011 z 28. apríla 2011, keď dospel k záveru, že postupom konajúcich súdov nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom rozhodnutí, ktorý je podľa sťažovateľky „nesprávny a neudržateľný“.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodovať.

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu odmietol, keď nezistil dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Najvyšší súd svoj právny záver o účinnom náhradnom   doručení   predvolania   na   pojednávanie   a prvostupňového   rozhodnutia sťažovateľke   oprel   o ustanovenie   §   48   ods.   2   OSP,   ktoré   upravuje   špecifickú   formu náhradného   doručenia   písomností   určených   právnickým   osobám.   Táto   úprava   vychádza zo záväznosti   údajov   uvedených   v obchodnom,   resp.   inom   registri   a spája   s vrátením zásielky doručovanej na adresu právnickej osoby uvedenej v obchodnom či inom registri a s uplynutím trojdňovej lehoty počítanej od vrátenia nedoručenej zásielky účinky riadneho doručenia písomnosti. Vzhľadom na špecifickosť úpravy doručovania právnickým osobám nemožno na tento prípad aplikovať ustanovenia o doručovaní fyzickým osobám (§ 47 OSP). V tomto   prípade   sa   už   nevyžaduje   pokus   o opakované   doručovanie   ani   upovedomenie o ňom, prípadne upovedomenie o uložení zásielky na pošte alebo na orgáne obce. Uvedené vzhľadom na dôvod nedoručenia zásielok („adresát neznámy“) ani reálne nie je možné. Preto nemožno súhlasiť s právnou argumentáciou sťažovateľky o chýbajúcich údajoch na označených   doručenkách,   ktorých   absencia   má   za   následok   neúčinnosť   náhradného doručenia.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   dovolacieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s   čl.   48   ods.   2   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2012 z 24. júla 2012 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s listinnými dôkazmi predloženými sťažovateľkou v prílohách ústavnej sťažnosti ústavný súd pripomína, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý   by   vykonával   dokazovanie   na   zistenie   skutkového   stavu,   ak   by   malo   ísť o dokazovanie,   ktoré   by   malo   nahradiť   dokazovanie   nevykonané   všeobecnými   súdmi. Pretože, ako to vyplýva zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu, sťažovateľka tieto listinné dôkazy neuplatnila (nepredložila) v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd sa predloženými listinnými dôkazmi nezaoberal.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013