znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 88/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   O.,   B., vo veci   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 152/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. I. O., B. (ďalej „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo 152/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. februára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že od 6. júna 1994 bol sťažovateľ zamestnaný ako právnik v poisťovni   O.,   a.   s.   (ďalej   len   „zamestnávateľ“).   Písomná   pracovná   zmluva   bola   však uzavretá až 20. júna 1994. V auguste 1994 zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer so sťažovateľom   v údajnej   skúšobnej   dobe.   Keďže   nedošlo   k platnej   dohode   o dojednaní skúšobnej   doby   predpísaným   spôsobom,   sťažovateľ   podal   žalobu,   ktorou   sa   domáhal vyslovenia   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   v skúšobnej   dobe.   Uplatnil   si   aj nárok na náhradu vzniknutej škody. Spor prebiehal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 171/1994. Okresný súd zistil, že pracovný pomer naďalej trvá. Rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 9 Co 293/2007   bol   rozsudok   okresného   súdu   zmenený   a žaloba   sťažovateľa   bola zamietnutá,   a to   v dôsledku   nesprávneho   právneho   názoru.   Všeobecné   súdy   sa   totiž nevysporiadali   so   skutočnosťou,   že   dvaja   rozhodujúci   svedkovia   krivo   svedčili,   čím   sa dopustili trestného činu. Z tohto dôvodu malo byť občianskoprávne konanie prerušené, lebo iba v rámci trestného konania možno rozhodnúť o tom, či trestný čin bol spáchaný.

Najvyšší súd ako dovolací súd najprv dvakrát zrušil nesprávne rozsudky krajského súdu vytýkajúc mu viaceré nedostatky, avšak po tretíkrát už rozhodol naopak, keď taký istý rozsudok   krajského   súdu   odobril,   hoci   sa   vo   veci   na   predchádzajúcich   zisteniach   nič nezmenilo. Podľa sťažovateľa odôvodnenie tohto postupu je proti každej logike a ostáva nad ním rozum doslovne stáť.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 152/2009 s tým, aby boli tak rozsudok najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009, ako aj jeho uznesenie z 15. decembra   2009   zrušené   ako   nezákonné.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu buď ústavný súd, alebo Slovenská advokátska komora   vybrali   z radov   advokátov   vhodnú   osobu   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred ústavným   súdom,   a to   tým   viac,   že   vybranému   advokátovi   poskytne   všestrannú   pomoc a dokonca ho aj zaplatí, keďže ide o jasný prípad, ktorý nemožno prehrať.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 zo 14. októbra 2009, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 293/2007 z 20. novembra 2008. Uvedeným rozsudkom krajského súdu bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 171/94-170 z 12. septembra 2001 (ktorým bola vyslovená neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe s tým, že pracovný pomer ďalej trvá) a žaloba sťažovateľa o neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   v skúšobnej   dobe   bola   zamietnutá.   Predchádzajúce   dva rozsudky krajského súdu sp. zn. 9 Co 64/02 z 15. januára 2003, ako aj sp. zn. 9 Co 349/04 z 8.   decembra   2005   (ktorými   bol   rovnako   rozsudok   okresného   súdu   zmenený   a žaloba zamietnutá)   na   základe   dovolaní   podaných   sťažovateľom   najvyšší   súd   zrušil   svojimi rozsudkami   sp.   zn.   4   Cdo   153/03   z 31.   marca   2004,   ako   aj   sp.   zn.   1   Cdo   92/2006 z 28. marca 2007, pričom v oboch prípadoch vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 zo 14. októbra 2009 nadobudol právoplatnosť 25. novembra 2009.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 z 15. decembra 2009, ktoré si ústavný súd tiež zadovážil, vyplýva, že sa ním nevyhovelo návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   152/2009   zo   14.   októbra   2009. Sťažovateľ podaním z 8. decembra 2009 žiadal vykonať opravu v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 zo 14. októbra 2009. Namietal pritom, že rozsudok nebol   riadne vyhlásený. Vytýkal   tiež,   že z jeho odôvodnenia nevyplýva, že   by bol   súd postupoval   v súlade   s ustanovením   §   157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo neodôvodnil,   prečo   sa   nevyhovelo   podaniu   zo   4.   júna   2009,   ktorým   sťažovateľ   žiadal o potvrdenie rozsudku okresného súdu. Žiadal preto, aby sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými   chybami   a nedostatkami,   ktorých   sa   vedome   dopustil.   Z ustanovenia   §   164 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   súd   kedykoľvek   aj   bez   návrhu   opraví v rozhodnutí   chyby   v písaní   a počítaní,   ako   aj   iné   zrejmé   nesprávnosti.   O oprave   vydá opravné uznesenie, ktoré doručí ostatným účastníkom. Podľa § 165 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku podklad v zistení skutkového stavu, môže   účastník   predtým,   ako   rozsudok   nadobudne   právoplatnosť,   navrhnúť,   aby odôvodnenie bolo opravené. Najvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie sú dané zákonné predpoklady pre opravu odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (zrejme má byť správne napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu) v zmysle § 164 a § 165 Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia, ktoré sťažovateľ žiada opraviť a doplniť, nejde o žiadnu chybu v písaní a počítaní alebo inú zrejmú nesprávnosť, tak ako to majú na mysli citované zákonné ustanovenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 zo 14. októbra 2009 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom   na   to,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte 25. novembra 2009, posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   bol   26.   január   2010,   ktorý   pripadol   na   pondelok   ako   pracovný   deň. Sťažnosť však bola odovzdaná na poštovú prepravu až 8. februára 2010, teda po skončení zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 152/2009 z 15. decembra 2009. Ústavný súd považuje túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ 8. decembra 2009 (teda v čase, keď už rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5   Cdo   152/2009   zo   14.   októbra   2009   nadobudol   právoplatnosť)   požiadal   o opravu odôvodnenia.   Zo   žiadosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v podstate   nebol   spokojný   s výrokom rozsudku, pretože bol toho názoru, že krajský súd mal rozsudok okresného súdu správne potvrdiť.

Ako   to   vyplýva   z ustanovenia   §   165   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku (citovaného   už   najvyšším   súdom),   o opravu   odôvodnenia   rozsudku   z dôvodu,   že odôvodnenie nemá podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník konania požiadať iba predtým,   ako   rozsudok   nadobudne   právoplatnosť.   Keďže   sťažovateľ   podal   návrh   na vykonanie opravy odôvodnenia po právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdu, nebolo už možné postupovať podľa § 165 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Naproti   tomu   vykonanie   opravy   rozsudku   postupom   podľa   §   164   Občianskeho súdneho   poriadku   nie   je   časovo   ohraničené,   avšak   podľa   tohto   ustanovenia   možno kedykoľvek (aj bez návrhu) opraviť v rozsudku iba chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. Najvyšší súd mohol skúmať návrh sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku iba postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku, pričom zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľ v podanej žiadosti nijaké chyby v písaní a počítaní, ale ani iné zrejmé   nesprávnosti   nenamietal.   Preto   uznesenie   najvyššieho   súdu   v nijakom   prípade nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd navyše dodáva, že hoci sťažovateľ požaduje vyslovenie porušenia čl. 46 ods.   1   ústavy aj vo vzťahu k opravnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   nijako v podanej sťažnosti nepolemizuje so závermi najvyššieho súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010