znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 88/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2008 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03 (ďalej aj „napadnuté   konanie“).   Sťažovateľ   v predmetnom   podaní   v podstate   zopakoval   svoju sťažnosť z 26. marca 2008, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 193/08-12 z 1. júla 2008   odmietol   ako   neprípustnú,   pretože   sťažovateľ   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy v napadnutom konaní predsedovi okresného súdu a ani netvrdil, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V danom prípade však sťažovateľ napáda porušenie svojich práv výlučne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nie aj podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Priebeh tejto kauzy od samého počiatku až po súčasnosť je zrejmý z mojej ústavnej sťažnosti zo dňa 26. III. 2008, preto na tomto mieste už nie je ho treba nanovo opisovať. Z časti I. tejto prvšej sťažnosti je evidentné, že od 27. III. 2003 až do konca r. 2003 a potom za celý rok 2007 prvostupňový bardejovský súd v tomto konaní nerobil absolútne nič! Tento nelichotivý stav sa zrejme ani ústavnému súdu nepozdával a aby ho zo solidárnosti na ujmu tohto súdu nemusel potvrdiť, ako porušenie môjho práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa ods. 2, čl. 48 Ústavy SR, radšej si vymyslel niečo iné na to, aby sa mohol zbaviť aj tejto mojej ústavnej sťažnosti a týmto dôvodom bolo to, že som sa výlučne na danú vec nesťažoval u štátnych orgánov súdu, a to napriek tomu, že to nevyžaduje nielen vlastný konštantný judikát samotného Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 26/95, ale ani súdna prax   ESĽP   vyplývajúca   z Dohovoru,   ktorý   ústavný   súd   v tomto   prípade   obišiel   a úplne ignoroval, ako keby som sa na neho vo svojej prvšej sťažnosti, zo dňa 26. III. 2008, vôbec neopieral a nedomáhal sa posúdenia svojich porušených ľudských práv v kontexte s našou Ústavou SR aj podľa neho! A práve o to mi v tejto mojej už „opakovanej“, či reparátnej ústavnej sťažnosti ide!

Myslím si, že v danom prípade niet pochýb o tom, že bolo u mňa porušené ľudské právo podľa ods. 1, čl. 6 Dohovoru spočívajúce v neprejednaní veci v primeranej lehote, ako celku, a to už teraz v štádiu, keď ešte nebolo v tomto spore súdom rozhodnuté, napriek tomu, že ide tu o celkom všedný a všeobecným súdom veľmi dobre známy fenomén s tou istou alebo celkom blízkou problematikou. Na podporu svojej argumentácie dôvodím najmä nasledovnými faktami:

1. Nezakladá sa na pravde, že ja som sa u orgánov štátnej správy súdov na vleklosť aj tohto súdneho konania nesťažoval, aj keď podľa mňa sa takto sťažovať nie je povinné, keďže to nie je ani právne účinné, ale keďže sme už pri tom, tak ja nepoznám zákon, ktorý by nepripúšťal hromadné sťažnosti a medzi také patrila aj moja sťažnosť zo dňa 17. VII. 04, z ktorej   implicitne   vyplývalo,   že   táto   sa   vzťahuje   aj   na   toto   súdne   konanie   pod   č.   k. 4 C 61/03, čo nie je treba ničím dokazovať a dokonca mi to pripisovať ešte aj za nejaký, ba dokonca   za   rozhodujúci   nedostatok,   na   ktorom   v môj   neprospech   celá   vec   nakoniec stroskotala na nevedomosti, či nepozornosti práve ústavného súdu. A nakoniec aj keby som podal individuálnu sťažnosť, ktorá podľa ústavného súdu má byť tým účinným prostriedkom nápravy, nič by som nedocielil, lebo len jej podaním bez ohľadu na výsledok by sa beztak zmeškaná lehota a stratený čas neprinavrátili!

2. V platnej Ústave SR sa výslovne píše, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach sú súčasťou nášho právneho poriadku a že dokonca majú prednosť pred našimi zákonmi, ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv.   A takýmto   zákonom,   ktorý   by   mal   ustúpiť Európskemu Dohovoru o ľudských právach je aj zákon o konaní pred Ústavným súdom SR s jeho   §-om   53,   s ktorým   ústavný   súd   sústavne   operuje   a uprednostňuje   ho   pred Dohovorom, napriek tomu, že tento pri uplatňovaní ľudských práv nekladie na rozdiel od zákona čís. 38/93 Z. z. nijaké závažnejšie bariéry, hlavne formálneho a administratívneho rázu, pre ktoré sa už v zárodku nie je možné k ochrane ľudských práv dostať, čo ústavný súd nielenže využíva, ale mnohokrát zneužíva na úkor obete ľudských práv tak, že ju od jej snaženia dostať sa k takejto ochrane doslova odstrčí. A takáto nežiaduca prax tohto súdu je podľa mňa nielen v rozpore s jeho konštantným judikátom pod II. ÚS 26/95, ale aj súdnou praxou ESĽP, ktorá pramení z dikcie ods. 1, čl. 6 Dohovoru. Povedané skrátka aj v tomto mojom prípade §-53, ktorým sústavne operuje ústavný súd je celkom bezvýznamný, nakoľko Dohovor mi v tomto smere priamo zaručuje väčší rozsah mojich práv a vôbec prístup k nim, ako zákon o konaní pred ústavným súdom, ktorý je podľa môjho názoru aj v širšom kontexte brzdou demokracie a právneho štátu a odporuje zmyslu Dohovoru, z ktorého vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní využiť prostriedky na jeho urýchlenie, ktoré im poskytuje zákon (žiadosti, či sťažnosti adresované štátnym orgánom súdov), ktoré sa vo všeobecnosti považujú za málo účinné!

3. Osobne si myslím, že mnou označený porušovateľ ľudského práva (a následne po ňom aj... náš ústavný súd), porušil ods. 1, čl. 6 Dohovoru tým, že ani za viac ako 5 rokov nedokázal o tomto jednoduchom súdnom spore rozhodnúť v jeho merite, čo by sa malo pri úcte   k Dohovoru   kvalifikovať   ako   jeho   porušenie   z pohľadu   neprejednania   veci v primeranej lehote. Lenže tá úcta k tejto medzinárodnej konvencii zo strany ústavného súdu akosi chýba, lebo už pri prvšej mojej sťažnosti, zo dňa 26. III. 08, týkajúcej sa tejto kauzy a toho istého predmetu, urobil z nej nihil!

...   za   porušenie   mojich   ľudských   práv   požadujem   aj   spravodlivé   zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru, keďže podľa našej ústavy práve vďaka ústavnému súdu sa mi pri mojej pôvodnej sťažnosti zo dňa 26.   III.   08,   neušlo celkom nič,   z čoho mal zrejme asi najväčšiu radosť len tento súd!

Vzhľadom k tomu, že toto súdne konanie je stále v behu a teda neukončené, podanie tejto   mojej   recidívnej   sťažnosti   zameranej   výlučne   na   Dohovor   je   týmto   skutkovým a právnym stavom nepochybne zachovaná.

Žiadam Ústavný súd SR o „reparát“ a o to, aby po predbežnom prerokovaní tejto mojej   novej,   resp.   reformnej   ústavnej   sťažnosti,   ktorej   potrebu   pre   jeho   nedôslednosť vyvolal   on   sám,   prijal   ju   na   ďalšie   konanie   a aby   konečným   a už   len   spravodlivým verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 1, čl. 6 Dohovoru postupom Okresného súdu v Bardejove, spočívajúcom v neprejednaní jeho veci v primeranej lehote v súdnom konaní a právnej záležitosti vedenej u neho pod č. k. 4 C 61/03 porušené boli.

2. Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 80 tis. Sk..., ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na   označený   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia....

Spravodlivé finančné zadosťučinenie za vzniklú mi nemajetkovú ujmu sa v tejto kauze už opakovane domáham za dlhodobé trvanie stavu právnej neistoty a depresií z toho, že už prešlo viac ako 5 rokov a o tejto veci v jej merite nebolo všeobecnými súdmi ešte stále rozhodnuté, pričom sám ústavný súd vo svojich judikátoch, pokiaľ sa mu to ovšem hodí, pripomína a zdôrazňuje, že stav právnej neistoty v súdnych sporoch sa pomíňa až dňom právoplatnosti rozhodnutia, ktorého tu zatiaľ niet a ktovie, že kedy sa takto stane konečným rozsudkom.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/03. Sťažovateľ opakuje svoju sťažnosť z 26. marca 2008, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 193/08-12 z 1. júla 2008 odmietol ako neprípustnú,   pretože   sťažovateľ   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní predsedovi okresného súdu a ani netvrdil, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V danom prípade však sťažovateľ už nenapáda porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale výlučne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov v spojení   so   zákonom   o súdoch   a sudcoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   síce   spomína „hromadné   sťažnosti“, medzi   ktoré mala patriť „aj moja sťažnosť zo dňa 17. VII. 04, z ktorej implicitne vyplývalo, že táto sa vzťahuje   aj   na   toto   súdne   konanie   pod   č.   k.   4 C 61/03“,   avšak   kópiu   tejto   hromadnej sťažnosti k predmetnému podaniu nepripojil a ani neuviedol, akým spôsobom by mohol ústavný súd tento dôkaz získať. Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní podal, dokonca tvrdí, že takúto sťažnosť ani nie   je   ochotný   podať,   pretože   to   dohovor   nevyžaduje,   a teda   ani   netvrdí,   že   sťažnosť nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009