znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 88/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   senátu   zloženého z predsedu   senátu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Jána   Klučku 22. marca 2002 prerokoval sťažnosť obce Vitanová, zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a s čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 a 18. apríla 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce Vitanová podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95, ktorý si skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci mal zisťovať len z podkladov poskytnutých navrhovateľom, p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo obce Vitanová podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov, p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Základné právo obce Vitanová podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v konaní   sp.   zn.   6   Sž   188/95   nevyhlásil verejne rozsudok, p o r u š e n é   b o l o.

4.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky p r i k a z u j e,   aby rozsudok   prijatý v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 verejne vyhlásil.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. januára 2001 doručené podanie obce Vitanová (starosta Š. O.) (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., označené ako „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“ Z jeho obsahu vyplynulo, že navrhovateľ v ňom namietal porušenie svojich základných ľudských práv ako podľa   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   tak   aj   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). K ich porušeniu malo dôjsť tým, že: „1. Najvyšší súd SR rozsudkom z 31. 1. 1996 sp. zn. 6 Sž 188/95 zamietol našu žalobu o zrušenie rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra SR (ďalej len „Úrad“) z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995 o zamietnutí nášho odvolania a potvrdení rozhodnutia býv. Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici (ďalej len „katastrálny úrad“) z 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc prislúcha do obce Tvrdošín,

2. Úrad v rámci riadiacej a metodickej činnosti ústredného orgánu štátnej správy robí opatrenia na vykonanie horeuvedených rozhodnutí inak ako podľa zákona.“

Ad 1) Pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“), navrhovateľ   uviedol,   že   keďže   k nim   došlo   v dôsledku   nerešpektovania   označených ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ústavy   a medzinárodnej zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci sp. zn. 6 Sž 188/95, ústavný súd by mal vo svojom náleze rozhodnúť, že „rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996 sp. zn. 6 Sž 188/95, ktorým bola zamietnutá žaloba Obce Vitanová na zrušenie rozhodnutí Úradu z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995 a katastrálneho úradu z 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc prislúcha do obce Tvrdošín a konaním, ktoré vydaniu tohto rozsudku predchádzalo, boli porušené základné ústavné práva Obce Vitanová, najmä

- podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1990 Zb. {správne   malo   byť   uvedené   1992}   –   ďalej   len   „Ústava   SR“)   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd   (Ústavný   zákon   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných práv a slobôd – ďalej len „Listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) na konanie a rozhodovanie súdu v súlade so zákonom,

- podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny na konanie a rozhodovanie podľa zákona a v tejto súvislosti najmä podľa § 1, 2, 3, 6, 153 ods. 1, 250d ods. 1, 250f, 259 (správne malo byť uvedené 250g) ods. 1 a 250j ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (zákona   č.   99/1963   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   len „O. s. p.“) v spojení s § 246c O. s. p.“

Pri   zdôvodnení   tejto   časti   svojho   podnetu   navrhovateľ   argumentoval   tým,   že „Najvyšší   súd   SR   v konaní   a rozhodovaní   vo   veci   našej   žaloby   o zrušenie   rozhodnutia Úradu z 5. 9. 1995 porušil naše ústavné právo podľa § 46 ods. 1 (správne malo byť uvedené čl. 46 ods. 1) Ústavy SR najmä tým, že porušil ustanovenia základného predpisu v oblasti súdnej ochrany v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ktorým je Občiansky súdny poriadok, najmä:

- § 1 (v spojení s § 246c), podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov,

- §   2   (v   spojení   s   §   246c),   podľa   ktorého   v občianskom   súdnom   konaní   súdy... zameriavajú   svoju   činnosť   na   to,   aby   nedochádzalo   k porušovaniu   práv   a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb,

- § 3 (v spojení s § 246c), podľa ktorého občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie,

- § 6 (v spojení s § 246c), podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili,

- § 153 ods. 1 (v spojení s § 246c), podľa ktorého súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci,

- §   250d   ods.   1,   podľa   ktorého   predseda   senátu   vyžiada   spisy   žalovaného   správneho orgánu, ktorý je povinný ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa,

- § 250f, podľa ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že správny orgán   vychádzal   zo   správne   zisteného   skutkového   stavu,   a ak   ide   len   o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom,

- § 259g (správne mal byť uvedený § 250g) ods. 1, podľa ktorého ak nedôjde k vybaveniu žaloby   spôsobom   uvedeným   v § 250f,   predvolá   predseda   senátu   na   pojednávanie účastníkov,

- § 250j ods. 1, podľa ktorého ak súd dôjde k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta,

- § 250j ods. 2, podľa ktorého ak súd dôjde k záveru, že správne rozhodnutie posúdilo vec po   právnej   stránke   nesprávne...   zruší   rozsudkom   napadnuté   rozhodnutie   správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.“

Podľa   názoru   navrhovateľa:   „Najvyšší   súd   v predmetnej   našej   veci   nepostupoval dôsledne   podľa   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dopustil   sa zásadného   pochybenia,   ak   nezrušil   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   pre   jeho nezákonnosť,   ale   pre   svoj   záver   vo   veci   samej   si   nezadovážil   ani   potrebné   dôkazy a podklady. Nevyžiadal si ani administratívny spis Úradu ani prvostupňového katastrálneho úradu, ale vychádzal iba z príloh, kde sme pripojili k žalobe. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci neboli splnené podmienky postupu podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku toho rozhodol vo veci bez prítomnosti účastníkov konania. Tým nám odoprel ďalšiu možnosť vyjadriť sa k zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov....

Najvyšší súd SR v tejto veci porušil aj naše právo podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR, ak svoj rozsudok nevyhlásil verejne (napr. II. ÚS 47/96, II. ÚS 58/97, II. ÚS 76/97 a pod.)....

Konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo porušené naše ústavné právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 (správne malo byť uvedené čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a čl. 36   ods.   1   Listiny,   podľa   ktorých   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ďalej bolo porušené naše právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu. Poskytnutia práva na súdnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu uvedený   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   nespočíva   len   v tom,   že   osobám   nemožno   brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).“

Ad   2)   V ďalšej   časti   svojho   podnetu   navrhovateľ   požiadal,   aby ústavný súd   tiež rozhodol, že „postupom Úradu pri usmerňovaní činnosti Krajského úradu, katastrálneho odboru   v Žiline   a prostredníctvom   neho   Okresného   úradu,   katastrálneho   odboru v Tvrdošíne, najmä v stanoviskách z 26. 8. 1998 č. KO-2363/1998 a z 13. 10. 2000 č. KO-3670/2000 sa porušuje právo obce Vitanová

- na celistvé územie obce v zmysle čl. 64 ods. 2 Ústavy SR a § 1 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,

-   vykonať   prípadnú   zmenu   hraníc   obce   iba   so   súhlasom   obce   a jej   obyvateľov v súlade   s   §   2   ods.   3   a 4   zákona   č.   221/1996   Z.   z.   o územnom   a správnom   členení Slovenskej republiky a v súlade s § 11a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. v znení zákona č. 295/1992 Zb.,

-   na   konanie   a rozhodovanie   uvedených   správnych   orgánov   v súlade   s princípmi právneho štátu v zmysle čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny“, pretože „citované rozhodnutia správnych orgánov sú vzhľadom na porušenie právomoci správnych orgánov   nielen   nezákonné   ale   aj   ničotné.   Rovnako   tak   konanie   Najvyššieho   súdu   SR a rozsudok ním vydaný je v rozpore s Ústavou a ďalšími právnymi predpismi.

V rozpore s ústavnými princípmi právneho štátu (čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods.   2   Listiny)   je   preto   akékoľvek   konanie   orgánu   SR,   ktorý   uprednostňuje   zásady nemennosti rozhodnutí štátnych orgánov na úkor ich zákonnosti a spravodlivosti. Pritom ale pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 4 ods. 4 Listiny)“.

Navrhovateľ v tejto časti svojho podnetu argumentoval tým, že „Naše práva boli porušené aj takým postupom Úradu, ktorý v záujme rešpektovania citovaných rozhodnutí správnych   orgánov   a najvyššieho   súdu   usmerňuje činnosť   podriadených   orgánov   štátnej správy na nedodržanie zákona pri ďalšej realizácii týchto rozhodnutí. V rozpore s princípmi právneho štátu je hľadanie „neštandardného postupu“, výkon práva „primerane k osobitným a neobvyklým   podkladom“,   ale   najmä   rozporuplné   usmernenie   podriadených   orgánov v rozpore so zákonom alebo vytvorenie takých osobitných postupov, ktoré majú v rozpore so zákonom zabezpečiť realizáciu ničotných aktov“.

Navrhovateľ   napokon   ústavný   súd   požiadal,   aby   „v   zmysle   §   36   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z. z. uložil, aby účastníci konania úplne uhradili naše trovy konania“.

Ústavnému súdu bolo 6. augusta 2001 doručené doplnenie podnetu navrhovateľa („Oznámenie vo veci návrhu na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení do 1. 7. 2001 a podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“)   v časti   týkajúcej   sa   postupu   a konania   Úradu   geodézie, kartografie   a katastra Slovenskej   republiky,   keď   uviedol:   „Náš podnet   v časti   týkajúcej   sa   postupu   a konania Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   SR   a orgánov   v ich   pôsobnosti   doplňujeme   aj o porušenie a nerešpektovanie našich práv podľa Európskej charty miestnej samosprávy, ktorú ratifikovala Národná rada Slovenskej republiky 26. 10. 1999 uznesením č. 516, ktorá pre   Slovenskú   republiku   nadobudla   platnosť   1.   6.   2000   a ktorá   bola   publikovaná v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR č. 226/2000 Z. z.

Podľa   článku   5   tohto   medzinárodného   dokumentu   („Ochrana   územných   hraníc miestnych orgánov“) so zainteresovanými miestami samosprávami sa vopred prekonzultujú všetky miestne zmeny územných hraníc, prípadne sa tam, kde to zákon umožňuje, uskutoční referendum.“

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 20. decembra 2001 a rozhodol o jeho prijatí v častiach namietajúcich porušenie jeho základných práv postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž 188/95 a odmietol ho pre zjavnú neopodstatnenosť v častiach namietajúcich porušenie základných práv a slobôd označenými   postupmi   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky nasledovne:

„1. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   si   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 mal zisťovať len z podkladov poskytnutých navrhovateľom, prijíma na ďalšie konanie.

2.   Podnet   obce   Vitanová   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v konaní   sp. zn. 6 Sž 188/95   nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov, prijíma na ďalšie konanie.

3.   Podnet   obce   Vitanová   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 nevyhlásil verejne rozsudok, prijíma na ďalšie konanie.

4. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 64 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd označeným   postupom   (stanoviskami)   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej republiky odmieta ako zjavne neopodstatnený.

5.   Podnet   obce   Vitanová   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   5   Európskej   charty miestnej   samosprávy   postupom   (stanoviskami)   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej republiky odmieta ako zjavne neopodstatnený.“

Po prijatí podnetu navrhovateľa na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) listami z 27. decembra 2001 obrátil na vedúceho   súdnej   správy   najvyššieho   súdu   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k bodu   3 prijatého podnetu, ako aj na predsedu najvyššieho súdu so žiadosťou o vyjadrenie k celému prijatému podnetu. Vo svojom vyjadrení z 9. januára 2002 (Spr 197/01) vedúca súdnej správy najvyššieho súdu uviedla: „Z obsahu spisu ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva,   že   súd   rozhodol   vo   veci   dňa   31.   januára   1996   bez   nariadenia   verejného pojednávania, postupujúc v súlade s ustanovením vtedy platnej právnej úpravy ustanovenia § 250f OSP.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom písomnom stanovisku z 18. februára 2002 (Spr 197/01) uviedol:

„Poukazujeme   na   to,   že   v danom   prípade   Najvyšší   súd   SR   na   základe podnecovateľovej   žaloby   preskúmal   správne   rozhodnutie   Úradu   geodézie,   kartografie a katastra   SR   a konštatoval,   že   je   v súlade   so   zákonom.   Taký   postup   bol   postupom zákonným   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Pokiaľ   ide o námietky podnecovateľa, dodávame, že

- dokazovanie sa v prieskumnom konaní podľa hlavy druhej časti piatej OSP nevykonáva (§ 250i ods. 1, in fine OSP),

- Najvyšší súd SR mohol rozhodnúť aj bez pojednávania (§ 250f OSP do účinnosti nálezu Ústavného súdu SR uverejneného pod číslom 166/1999 Z. z.),

- svoje rozhodnutie vyhlásil verejne v pojednávacej miestnosti NS SR (treba snáď odlíšiť situáciu, že o tomto verejnom vyhlásení nebol podnecovateľ informovaný).“

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ trval na ústnom pojednávaní vo veci, toto sa uskutočnilo 22. marca 2002 za účasti právneho zástupcu navrhovateľa advokáta JUDr. R. H. a zástupcu najvyššieho súdu JUDr. S. K., predsedu správneho kolégia. Po začatí ústneho pojednávania právny zástupca navrhovateľa odovzdal predsedovi senátu ústavného súdu svoju „Žiadosť a doplnenie podania“ z 21. marca 2002, v ktorej uviedol:

„Ústavný súd SR uznesením z 20. 12. 2001 č. k. II. ÚS 88/01-29 prijal na ďalšie konanie náš podnet z 8. 1. 2001 podaný podľa § 130 ods. 3 (správne malo byť uvedené čl. 130 ods. 3) Ústavy SR v znení do 1. 7. 2001 a smerujúci voči postupu a rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 188/99.

Nakoľko do dňa účinnosti zákona č. 124/2002 Z. z. Ústavný súd o tomto podnete nerozhodol vo veci samej, podľa § 79a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 124/2002 Z. z. žiadame, aby sa náš podnet posudzoval ako podanie podľa tohto zákona.Vzhľadom na úpravu uvedenú v § 79a ods. 1, veta za bodkočiarkou cit. zákona sme tej mienky, že o našom podnete je potrebné konať podľa ustanovení šiesteho oddielu druhej hlavy, tretej časti zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, t. j. ako o ústavnej sťažnosti....

V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť niektoré skutočnosti týkajúce sa novej právnej situácie.

Podľa ústavných princípov nášho právneho poriadku konanie na príslušnom orgáne SR sa uskutočňuje vždy podľa právnych predpisov platných v čase konania a rozhodovania.Tomu tak nie je pokiaľ ide o aplikáciu tých ustanovení nového právneho predpisu, ktoré   majú   materiálnu   povahu.   Takýmto   ustanovením   je   aj   (prekluzívna)   lehota   dvoch mesiacov uvedená v § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.Podľa právneho stavu platného v čase podania nášho podnetu podľa § 130 ods. 3 (správne malo byť uvedené čl. 130 ods. 3) Ústavy SR ani v čase rozhodovania Ústavného súdu SR o prijatí podnetu na ďalšie konanie neplatilo ani v zákone o organizácii ústavného súdu a tým menej v Ústave SR žiadne ustanovenie o lehote pre podanie podnetu, preto nie je možné v súčasnej dobe po viac ako roku od podania podnetu aplikovať na náš podnet ustanovenie § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov....

Máme pochybnosti o rozsahu ďalšieho konania pred ústavným súdom.Ústavný súd svojím uznesením z 20. 12. 2001:

- prijal na ďalšie konanie náš podnet v častiach týkajúcich sa postupu Najvyššieho súdu   SR,   ktorý   mal   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie   zisťovať   len   z podkladov poskytnutých navrhovateľom, nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov konania a nevyhlásil verejne rozsudok a

-   odmietol   náš   podnet   v časti   týkajúcej   sa   postupu   Úradu   geodézie,   kartografie a katastra SR.

My sme však v našom podnete tiež namietali, že Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 188/95 porušil naše základné ústavné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (v spojení s ďalšími v podnete uvedenými ustanoveniami Ústavy SR,   Listiny   a Občianskeho   súdneho   poriadku),   ak   nerozhodol   v súlade   so   zákonom. Namietali sme, že zamietol našu žalobu na zrušenie administratívnych rozhodnutí, ktoré vydali   orgány   katastra   nehnuteľnosti   v rozpore   s právomocami,   ktoré   majú   zverené zákonom. Inými slovami namietali sme, že vydali ničotné akty, ktoré mal najvyšší súd zrušiť bez ohľadu na obsah a rozsah žaloby.

K podnetu   v uvedenej   časti   sme   uviedli   rad   prameňov   aplikácie   práva,   najmä poznatky z judikatúry ústavného súdu, najvyššieho súdu, odborné články a literatúra.Naviac dovoľujeme si poznamenať, že záver o ničotnosti administratívnych aktov orgánov katastra nehnuteľností z roku 1995 (a v nadväznosti na to aj rozsudku NS SR) vyslovili   v poslednom   čase   aj   iné   štátne   orgány   (odhliadnuc   od   stanovísk   niektorých odborníkov z praxe a teórie), napríklad:

- Generálna prokuratúra SR v stanovisku z 27. 3. 2001 č. VI Gd 4537/00

- Ministerstvo vnútra SR,

- vláda SR vo svojom uznesení z 13. 3. 2002 a podobne.Vzhľadom na uvedené navrhujeme aby Ústavný súd SR:

1. v zmysle § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov za použitia § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dodatočne rozhodol o prijatí nášho podnetu (sťažnosti) v časti uvedenej v časti V. tohto návrhu,

2. vyhovel našej sťažnosti (podnetu) a vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996 sp. zn. 6 Sž 188/95 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené naše základné ústavné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny na konanie a rozhodovanie podľa zákona v tom, že

a) si   nezadovážil   dostatočné   skutočnosti   pre   rozhodovanie   a   vychádzal   len z podkladov predložených navrhovateľom,

b) nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov konania,

c) nevyhlásil verejne rozsudok a

d) vydal nezákonný rozsudok

3. zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996 sp. zn. 6 Sž 188/95

4. vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal nám náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia advokátom, ktoré vyčíslime dodatočne.“

Ústavný   súd   vyhovel   žiadosti   navrhovateľa,   aby   sa   jeho   podnet   posudzoval   ako sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   keďže   zistil,   že   došlo   k splneniu   podmienok ustanovených   § 79a   zákona   o ústavnom   súde.   V ďalšom   konaní   preto   ústavný   súd rozhodoval   o prijatom   podnete   ako   o sťažnosti.   Ústavný   súd   však   nevyhovel   žiadosti navrhovateľa   o dodatočné   rozhodnutie   rozširujúce   doterajší   predmet   konania   o jeho podnete, pretože v rozsahu, v ktorom ho bolo možné prijať na ďalšie konanie (keďže spĺňal procesné a iné podmienky), sa tak aj stalo, a to rozhodnutím ústavného súdu z 20. decembra 2001.

II.

Pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal ústavný súd z ustanovení OSP platného v čase rozhodovania najvyššieho súdu, t. j. k 31. januáru 1996 (§ 250f stratil platnosť na základe nálezu   ústavného   súdu   publikovaného   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod č. 166/1999 Z. z.).

1. Ústavný súd prijal na ďalšie konanie podnet navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom najvyššieho   súdu,   „ktorý   si   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie   v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 mal zisťovať len z podkladov poskytnutých navrhovateľom“, t. j. bez príslušného administratívneho spisu.

Tohto svojho tvrdenia sa sťažovateľ pridržiaval aj na ústnom pojednávaní, zatiaľ čo zástupca   najvyššieho   súdu   argumentoval   tým,   že   v danej   veci   si   najvyšší   súd   vyžiadal kompletný   administratívny   spis   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej republiky, na základe a s použitím ktorého aj vo veci sp. zn. 6 Sž 188/95 rozhodol.

Pre overenie dôvodnosti tvrdenia sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal ako súdny spis vedený na najvyššom súde vo veci sp. zn. 6 Sž 188/95, tak aj kompletný administratívny spis   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky   a preskúmaním predložených spisov, ako aj z dokazovania vykonaného na ústnom pojednávaní (§ 31 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 129   ods.   1   OSP)   zistil   nasledovné   skutočnosti podstatné pre jeho rozhodnutie o tejto časti sťažnosti.

Predseda senátu najvyššieho súdu pri príprave veci na konanie vo veci navrhovateľa 6. novembra 1995 požiadal Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky aj o zaslanie   „príslušného   s vecou   súvisiaceho   administratívneho   spisu   v lehote   15 dní“. Z vyžiadaného administratívneho spisu Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky   ústavný   súd   zistil,   že   táto   žiadosť   mu   bola   doručená   7.   novembra   1995. Z konceptu   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v danej   veci   (pokyny   kancelárii)   z 31. januára 1996 vyplynulo, že predseda senátu dal pokyn kancelárii, aby žalovanej strane, t. j. Úradu geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky,   vrátila   vyžiadané   „prílohy“.   Zo súdneho   spisu   najvyššieho   súdu   súčasne   vyplynulo,   že   vyjadrenie   Úradu   geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky k žalobe navrhovateľa bolo najvyššiemu súdu doručené 11. decembra 1995 osobne (číslo LP-4224/1995), pričom z poznámky pripojenej k dátumovej pečiatke najvyššieho súdu je zrejmé, že „prílohu“ k vyjadreniu tvorí vyžiadaný spis   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky   k prejednávanej   veci. Vychádzajúc z uvedeného považoval ústavný súd za preukázané, že najvyšší súd si v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 6. novembra 1995 od Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky vyžiadal administratívny spis a tento mu bol doručený 11. decembra 1995 osobne spolu so stanoviskom Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky k žalobe navrhovateľa.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   mal   za   preukázané,   že   nedošlo k porušeniu   základného práva obce Vitanová podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy, čl. 36 ods.   1 Listiny,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie.

2.   Ústavný   súd   prijal   na   konanie   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom najvyššieho súdu, „ktorý v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov“.

Vo svojom rozhodnutí o prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd uviedol, že „spôsob výkladu a uplatňovania § 250f OSP v správnom súdnictve mal priamu súvislosť s uplatnením základných práv účastníka súdneho konania, tak ako ich upravuje ústava   a Dohovor   (verejnosť,   ústnosť   súdneho   pojednávania,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom), pričom (a vzhľadom na jednoinštančnosť správneho súdnictva) proti rozhodnutiu súdu, či došlo k splneniu podmienok § 250f OSP, neexistoval účinný opravný prostriedok dostupný účastníkom súdneho konania“.

Na ústnom pojednávaní zástupca najvyššieho súdu argumentoval tým, že vzhľadom na   to,   že   boli   splnené   podmienky   §   250f   OSP,   nebolo   potrebné   nariaďovať   ústne pojednávanie, zatiaľ čo zástupca sťažovateľa uviedol, že „nešlo o jednoduchú vec a správny orgán nerozhodol správne“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal predovšetkým z toho, že ustanovenie § 250f OSP zákonodarca prijal pre prípady, keď v správnom konaní (rozhodnutie ktorého bolo napadnuté v správnom súdnictve) bol úplne a správne zistený skutkový stav, pričom vec   bola   skutkovo   natoľko   jednoznačná,   že   spor   spočíval   len   v právnej   otázke,   t.   j. v posúdení zákonnosti postupu a rozhodnutia napadnutého správneho orgánu. V dôsledku toho aj pojem „jednoduchý prípad“ podľa § 250f OSP treba vykladať tak, že pojednávanie nie je potrebné nariaďovať tam, kde už v administratívnom spise správneho orgánu bol k rozhodnutiu o veci zhromaždený dostatočný skutkový základ a pred správnym súdom ide už len o posúdenie právnej otázky.

Z hľadiska   ústavných   záruk   spravodlivého   súdneho   procesu   prichádzalo   použitie § 250f   OSP   do   úvahy   v situácii,   keď   správne   konanie   prebehlo   riadne   pri   plnom rešpektovaní   procesných   práv   jeho   účastníka   (napríklad   práva   na   prístup   k správnemu orgánu,   práva   vyjadriť sa   k prejednávanej veci,   práva   navrhovať dôkazy),   ako aj iných procesných práv (podanie odvolania, prerušenie konania), pri zaručení rovnosti účastníkov konania, ako aj spravodlivého a „fair“ procesu. Ústavný súd už rozhodol, že postup súdu rozhodovať v správnom súdnictve o žalobe rozsudkom bez nariadenia pojednávania „možno aplikovať (pri splnení ďalších podmienok upravených v OSP) iba v prípade, ak účastník mal možnosť vyjadriť sa k prejednávanej veci pred orgánom verejnej správy“ (II. ÚS 58/97).

Z vyžiadaného   administratívneho   spisu   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej   republiky   ústavný   súd   predovšetkým   zistil,   že   riešenie   sporu   týkajúceho   sa Oravíc sa uskutočňovalo v katastrálnom konaní podľa § 24 zákona Slovenskej národnej rady   č.   266/1992   Zb.   o katastri   nehnuteľností   v Slovenskej   republike   (ďalej   len   „zákon o katastri nehnuteľností“), pričom na toto konanie „sa vzťahuje zákon o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak“ (§ 24 ods. 2). Katastrálne konanie bolo začaté na základe podnetu samotného navrhovateľa z 19. apríla 1993 Správou katastra v Dolnom Kubíne ako katastrálne   konanie   o oprave   chýb   v katastrálnom   operáte   podľa   §   24   zákona   o katastri nehnuteľností na príkaz Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici z 9. júna 1993. V rámci tohto konania sa 28. februára 1995 uskutočnilo aj ústne pojednávanie na Katastrálnom úrade – Správe katastra v Dolnom Kubíne, na ktorom bol vykonaný výsluch účastníkov a títo tiež mali možnosť navrhnúť dôkazy na potvrdenie svojich stanovísk. Dňa 21. decembra 1994 starosta obce Vitanová p. Š. O. zaslal Katastrálnemu úradu v Banskej Bystrici návrh na vydanie rozhodnutia o „Určenie príslušnosti územia Oravíc do katastrálneho územia Obce Vitanová“. Na uvedenom ústnom pojednávaní 28. februára 1995 odporca – mesto Tvrdošín – žiadal tento návrh Vitanovej zamietnuť a súčasne podal protinávrh, aby územie Oravíc bolo určené pre katastrálne územie Tvrdošín II. Katastrálny úrad v Banskej Bystrici   vo svojom rozhodnutí zo 6. júna 1995 o návrhu obce Vitanová o určenie príslušnosti Oravíc do katastra obce Vitanová a o protinávrhu mesta Tvrdošín o určenie príslušnosti uvedeného územia do katastra obce Tvrdošín podľa § 27 zákona o katastri nehnuteľností a § 47 zákona č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   [ďalej   len   „správny   poriadok“] rozhodol tak, že návrh obce Vitanová zamietol a určil, že „územie Oravice prislúcha do obce Tvrdošín“. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ 29. júna 1995 odvolanie na Úrad   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky   a tento   19. septembra   1995 rozhodol   tak,   že   rozhodnutie   Katastrálneho   úradu   v Banskej   Bystrici   zo   6.   júna   1995 potvrdil.   Z vyžiadaného   administratívneho   spisu   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej republiky ústavný súd zistil, že pred katastrálnymi úradmi v Banskej Bystrici a Bratislave   prebehlo   ako   prvostupňové,   tak   aj   odvolacie   katastrálne   konanie,   ktoré   sa spravovalo správnym poriadkom. Ako v rámci prvostupňového, tak aj odvolacieho konania mal navrhovateľ garantované a aj využil svoje procesné práva, akými boli jeho účasť na ústnom   pojednávaní,   vyjadrenie   sa   k veci,   navrhovanie   dôkazov,   právo   na   prerušenie konania, resp. odvolanie proti rozhodnutiu. Ústavný súd takisto nezistil, že by v priebehu ako prvostupňového, tak aj odvolacieho katastrálneho konania došlo k porušeniu rovnosti účastníkov   konania,   prípadne   konkrétneho   procesného   práva   navrhovateľa,   a   ani navrhovateľ   porušenie   žiadneho   zo   svojich   procesných   práv   v katastrálnom   konaní v žiadnom zo svojich podaní (odvolaní) nenamietal. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že katastrálne konanie podľa § 24 zákona o katastri nehnuteľností (ako prvostupňové, tak aj odvolacie) prebiehajúce v rokoch 1993 – 1995 nebolo poznačené procesnými pochybeniami spočívajúcimi   v porušení   niektorého   z procesných   práv   navrhovateľa.   Pre   úplnosť   je potrebné   dodať,   že   ako   prvostupňový,   tak   aj   odvolací   orgán   vychádzali   pri   svojom rozhodovaní   predovšetkým   z listinných   dôkazov,   ktoré   špecifikovali   prvostupňové rozhodnutie Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 tak, že „Katastrálny úrad   vykonal   dokazovanie   mapovou   dokumentáciou   z 19.   storočia,   popisnou dokumentáciou   z obdobia   prelomu   19.   storočia,   fotokópiami   máp   pozemkovoknižnej, katastrálnej,   výkazmi   úhrnných   katastrálnych   hodnôt,   prvotnými   záznamami o vzťahoch k územiu   Oravíc,   pozemkovoknižnými   výpismi,   jednotnou   evidenciou   pôdy,   evidenciou nehnuteľností, dokumentáciou svedčiacou o existencii sporov medzi účastníkmi“. Aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí z 19. septembra 1995 uvádza, že: „Pre posúdenie otázky, kam administratívne prislúchalo územie Oravice je potrebné   vychádzať   z údajov   pozemkového   katastra.“   Navrhovateľ   v správnom   konaní takisto nenamietal nedostatočne zistený skutkový stav veci. O uvedenej skutočnosti svedčí aj to, že vo svojej žalobe najvyššiemu súdu z 10. októbra 1995 označuje navrhovateľ ako dôkazy   v   zásade   tie   isté   dokumenty   (listiny),   ktoré   predložil   už   predtým   pre   potreby predchádzajúceho administratívneho konania pred katastrálnymi úradmi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a berúc do úvahy priebeh správneho konania, ako aj skutkový stav dokumentovaný v administratívnom spise mal ústavný súd za preukázané, že   bolo   možné   vec   sp.   zn.   6   Sž   188/95   rozhodnúť na   najvyššom   súde   bez   nariadenia pojednávania   podľa   §   250f   OSP.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažovateľovi nevyhovel   a rozhodol,   že postupom   najvyššieho súdu,   ktorý   vo   veci   sp. zn. 6 Sž 188/95 nevytýčil pojednávanie a konal bez prítomnosti účastníkov, nebolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd zaujal stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, že v danej veci mali rozhodovať iné orgány, „ale nie katastrálny úrad“,   pričom   túto   argumentáciu   chcel   použiť   v konaní   pred   najvyšším   súdom. Z predloženého administratívneho spisu Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky ústavný súd zistil, že iniciátorom katastrálneho konania, v ktorom sa mal riešiť spor o územie Oravíc, bol samotný sťažovateľ, ktorý po celú dobu katastrálneho konania nespochybňoval právomoc katastrálnych úradov rozhodovať o určení príslušnosti územia Oravíc k obci Vitanová (ako o tom svedčí jeho návrh z 24. decembra 1994). Aj námietky (odvolanie)   sťažovateľa   v katastrálnych   konaniach   smerovali   buď   proti   samotnému rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 a v žalobe na najvyšší súd   tiež   proti   spôsobu,   akým   katastrálne   úrady   zisťovali   skutkový   stav,   vyhodnocovali a vykonávali   dôkazy   a pod.,   ale   nikdy   nie   proti   ich   právomoci,   aby   prostredníctvom a v rámci   katastrálneho konania podľa   §   24   zákona o katastri   nehnuteľností   o jeho   veci konali a aj rozhodli.

3.   Ústavný   súd   napokon   prijal   na   konanie   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namietal   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v spojení   s čl.   142   ods.   3   ústavy   postupom najvyššieho súdu, ktorý v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95 nevyhlásil verejne rozsudok. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal zo skutočnosti, že hoci z verejnosti súdneho konania (ako jednej z ústavných a procesných záruk práva na súdnu a inú právnu ochranu) existujú určité výnimky, tieto sa vzťahujú len na súdne pojednávanie, ale nie na verejné vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná, ako to vyplýva z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 ústavy. Ústavný súd už judikoval, že „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia pojednávania daná ustanovením § 250f Občianskeho   súdneho   poriadku   neznamená,   že   súd   nemusí   o vyhlásení   rozsudku upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku   súdu   a len on   sám   sa   môže   rozhodnúť,   či   sa   tohto vyhlásenia   zúčastní   alebo nezúčastní“ (II. ÚS 76/97). Aj vo veci sp. zn. II. ÚS 47/96 ústavný súd rozhodol, že „Aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania (pretože to ustanovenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku umožňuje), rozsudok sa musí vyhlasovať verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu upovedomiť účastníkov konania“.

V danom   prípade   došlo   k vyhláseniu   rozsudku   vo   veci   sp. zn. 6 Sž 188/95   bez prítomnosti účastníkov konania, keďže títo o ňom neboli informovaní (čo napokon uznal aj najvyšší   súd   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   z 18. februára   2002).   Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd   rozhodol,   že takýmto postupom   najvyššieho súdu   došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.

III.

Vzhľadom   na   rozsah   a spôsob,   ktorým   najvyšší   súd   porušil   základné   právo sťažovateľa v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95, ústavný súd nevyhovel jeho žiadosti o zrušenie tohto rozsudku, vrátenie veci na ďalšie konanie, ako aj priznanie náhrady trov konania titulom trov právneho zastúpenia. Vychádzajúc zo svojej právomoci priznanej čl. 127 ods. 2 ústavy   ústavný   súd   však   najvyššiemu   súdu   prikázal   verejne   vyhlásiť   rozsudok   prijatý v konaní sp. zn. 6 Sž 188/95, a tak odstrániť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 2. mája 2002