znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 879/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Advokátska kancelária, Rosná 5, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaniach   vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 25 P 119/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2013   a   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   8   CoP   498/2013   a jeho   uznesením z 30. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2014   osobne   do   podateľne doručená sťažnosť   M. M.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod   sp.   zn.   25 P 119/2009   a jeho   uznesením   z 30. septembra   2013   a   Krajským   súdom v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“) pod   sp.   zn.   8 CoP   498/2013   a jeho   uznesením z 30. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu matky J. K. (ďalej len „matka) okresný súd konal pod sp. zn. 25 P 119/2009 o zvýšení výživného na mal. O. M. (ďalej len „dieťa“), ktorý je spoločným synom sťažovateľa a matky. Na pojednávaní konanom 7. apríla 2010 právny zástupca matky navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, ktorý by mal posúdiť, či má sťažovateľ predpoklady na prevádzkovanie živnosti. Mal tiež zistiť všetky   jeho   príjmy,   dotácie,   daňovo   uznateľné   výdavky,   posúdiť   ich   opodstatnenosť, vyčísliť rozdiel medzi príjmami a výdavkami a zistiť výbery a vklady z peňažného denníka. Sťažovateľ by bol všetky potrebné doklady predložil aj bez ustanovenia znalca, ako to býva v obdobných prípadoch pri riešení otázky výživného obvyklé. Predloženie dokumentácie zvyčajne postačuje na vyvodenie záverov bez nutnosti priberania znalca a tým aj vytvárania neprimeraných trov. Navyše nie je ani v kompetencii znalca z odboru účtovníctva, aby posudzoval predpoklady na prevádzkovanie živnosti, keďže tieto upravuje zákon. Okresný súd požiadavke matky napriek námietkam sťažovateľa vyhovel, hoci tieto námietky nie sú súčasťou   zápisnice.   Zo   znaleckého   posudku   bolo   zrejmé,   že   výdavky   sťažovateľa prevyšovali príjmy, keďže išlo o obdobie začiatku podnikania, ktoré je spravidla spojené so zvýšenými materiálovými vstupmi a nižšími príjmami. Navyše, sťažovateľ je podnikajúci invalidný   dôchodca   s   ťažkým   telesným   postihnutím.   Matka   namietala   neobjektívnosť a nepresnosť   podaného   posudku   a   predložila   ďalší   zoznam   nekompetentných   otázok na doplnenie znaleckého dokazovania, ku ktorým sa znalec písomne vyjadril, čím vznikli ďalšie   neproduktívne   trovy.   Napokon   sa   okresný   súd   v rámci   meritórneho   rozsudku podaným   znaleckým   posudkom,   resp.   jeho   závermi   neriadil.   Práve   naopak,   uviedol v odôvodnení   rozsudku,   že   podnikanie   sťažovateľa   je   neefektívne   a neúčelné,   hoci v znaleckom   posudku   niet   o   tom   ani zmienky,   pričom   paradoxne   pri   určení   výživného vychádzal   z   potenciálneho   príjmu   sťažovateľa,   ktorý   by   dosiahol,   keby   sa   zamestnal v odbore stolárstva, v ktorom boli evidované tri voľné pracovné miesta. Skutočnosť, že sťažovateľ je osobou s ťažkým telesným postihnutím, vôbec nevzal do úvahy. Rozsudok okresného súdu č. k. 25 P 119/2009-303 zo 4. decembra 2012, ktorým bolo výživné zvýšené zo sumy 33,19 € na 50 €, resp. na 60 €, bol rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 7/2013-338, 8 CoP 8/2013 z 31. júla 2013 potvrdený.

O   trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   samostatným   uznesením   č.   k. 25 P 119/2009-348 z 25. septembra 2013 tak, že tak matku, ako aj sťažovateľa zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu po 286,96 € v mesačných splátkach po 20 €. V podanom odvolaní   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   z   podnetu   matky   vykonané   znalecké dokazovanie bolo neefektívne, neúčelné, súd pri jeho nariadení nezohľadnil, že sťažovateľ je   ťažko   telesne   postihnutý.   Tieto   skutočnosti   považoval   sťažovateľ   za   dôvody   hodné osobitného   zreteľa   podľa   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   trovy   treba považovať aj za neprimerane vysoké. Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 498/2013-371 z 30. júna 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa jeho názoru má štát tak voči   matke,   ako   aj   voči   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   vyplatil znalcovi za znalecký posudok. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie, v dôsledku ktorého vznikli trovy, bolo opodstatnené, ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie tohto dôkazu, pretože štát má právo na náhradu trov proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu.  

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv. Ak totiž súd nariadi   znalecké   dokazovanie,   pritom   neberie   na   zreteľ,   že   účastník   konania   je   ťažko zdravotne   postihnutý   (čo   by   určite   ovplyvnilo   výsledok   znaleckého   dokazovania),   pri meritórnom rozhodnutí neberie znalecký posudok vôbec do úvahy, v rámci rozhodovania o náhrade trov zaviaže účastníka konania na jeho náhradu a argumentuje tak, že nie je rozhodujúce, či nariadené dokazovanie bolo opodstatnené, potom podľa názoru sťažovateľa dochádza   k   zrejme   nespravodlivému   prenášaniu   znášania   finančných   nákladov   za vykonanie dôkazu nariadeného súdom na účastníka konania, hoci sa týmto dôkazom súd ani nezaoberal   a   dôkaz   nemal   žiaden   vplyv   na   meritórne   rozhodnutie.   Dokonca   sám   súd konštatuje, že nie je rozhodujúce, či je dokazovanie nariadené súdom opodstatnené, alebo nie.

Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení: „1. Okresný súd Košice II v konaní č. 25P/119/2009, vydaním Uznesenia sp. zn. 25P/119/2009-348, 7209207905, a následne Krajský súd v Košiciach vydaním Uznesenia sp. zn. 8CoP/498/2013-371, 7209207905, porušili základné práva M. M. na súdnu ochranu a právo osoby so zdravotným postihnutím na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch, zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   25P/119/2009-348,   7203207905, v znení Uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/498/2013-371, 7209207905, zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Košice II na   ďalšie konanie s tým, aby vo veci rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, v sume 63,54 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Federiky Birkovej do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 498/2013-371 z 30. júna 2014, ktoré sa stalo právoplatným 29. septembra 2014, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 25 P 119/2009-348 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu odmena vyplatená   znalcovi   bola   opodstatnená,   pretože   podanie   znaleckého   posudku   malo   svoj význam pre rozhodnutie o výživnom v najlepšom záujme dieťaťa. Štát má podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právo na náhradu trov konania, ktoré platil, a to podľa   výsledku   konania.   Tento   zákonný   predpoklad   nie   je   totožný   so   zákonným predpokladom   úspechu   vo veci   podľa   § 142 ods.   1, resp.   § 143 Občianskeho súdneho poriadku.   Ustanovenie   §   148   Občianskeho   súdneho   poriadku   platí   nielen   pre   sporové konanie, ale aj pre konanie v ostatných veciach, v ktorých vzhľadom na povahu nemožno hovoriť o úspechu alebo neúspechu účastníka. Štát má preto podľa výsledku konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, aj v konaniach, v ktorých účastníci nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach vecne oslobodených od súdnych   poplatkov,   alebo   v   konaniach,   v   ktorých   sú   účastníci   osobne   oslobodení   od súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené, ale ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie dôkazu. V nesporových konaniach, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo na náhradu trov konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu bez ohľadu na odvolacie   námietky   sťažovateľa   a   matky,   avšak   u   každého   účastníka   musí   skúmať,   či nespĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho súdneho   poriadku.   V   predmetnej   veci   okresný   súd   správne   ustálil,   že   tieto   podmienky nespĺňa ani jeden z účastníkov. Takisto bolo správne ustálené, že ani u jedného účastníka nie   sú   žiadne   výnimočné   okolnosti   opodstatňujúce   aplikáciu   ustanovenia   §   150   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 25 P 119/2009 pre porušenie čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal v tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8   CoP   498/2013.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   všeobecných   súdov   sa   javí   ako dostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenie označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zdôrazniť, že závery krajského súdu, podľa   ktorých   sťažovateľ   nespĺňal   zákonné   podmienky   na   priznanie   oslobodenia   od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ale ani na postup podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (dôvody hodné osobitného zreteľa), sťažovateľ v podanej sťažnosti nenapadol. Jadrom sťažnosti je totiž názor sťažovateľa, podľa ktorého treba považovať za nespravodlivé prenášanie znášania finančných nákladov na účastníka konania, ak je nariadené znalecké dokazovanie, ktoré neberie do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, je neúčelné a neopodstatnené a jeho závery nie sú pri rozhodovaní použité, resp. vzaté do úvahy. Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, je zrejme toho názoru, že v takýchto prípadoch by vzniknuté trovy mal znášať štát sám.

S úvahami sťažovateľa nie je možné súhlasiť. Za akceptovateľné treba totiž v tomto smere považovať závery krajského súdu. Určité finančné riziko prejavujúce sa v trovách konania, ktoré je spojené s vykonaním dôkazu súdom, znášajú v nesporovom konaní všetci účastníci (s výnimkou tých, u ktorých prichádza do úvahy aplikácia § 138 ods. 1, resp. § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Zodpovednosť   štátu   za   výdavky   vzniknuté nariadením dokazovania by obstála iba vo forme náhrady škody   spôsobenej prípadným nesprávnym   úradným   postupom   súdu   alebo jeho   nezákonným   rozhodnutím,   čo   však   je celkom odlišný právny vzťah, ako je náhrada trov konania.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014