SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 878/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatý návrh ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Margitou   Budzíkovou,   Advokátska   kancelária,Námestie   sv.   Egídia   95,   Poprad,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   radySlovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014a takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosťfunkcií sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j ep o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   radySlovenskej republiky trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsaťcentov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Margity Budzíkovej, Advokátska kancelária,Námestie sv. Egídia 95, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zvyšnej časti návrhu ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra2014   doručený   návrh ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   preskúmanierozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalejlen „výbor“) sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).Podľa zistenia ústavného súdu bolo napadnuté rozhodnutie výboru navrhovateľovi doručené10. októbra 2014. Ústavný súd prijal uznesením č. k. II. ÚS 878/2014-8 z 11. decembra2014 návrh na ďalšie konanie.

2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkciipredsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výborusp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d)ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkciíverejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) z dôvoduporušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával funkciu nezlučiteľnús verejnou   funkciou   (funkciu   konateľa   obchodnej   spoločnosti   FVE   Ipeľka,   s. r. o.)po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Ďalej z návrhu vyplýva, ženavrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi   vo   funkcii   predsedu   predstavenstvaPoľnonákup   TATRY,   a.   s.,   Kežmarok,   bola   rozhodnutím   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-Kz 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona z dôvodu porušenia čl. 5ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával počas výkonu verejnej funkciev roku 2012 funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o. (navrhovateľ boldo verejnej funkcie ustanovený 28. júna 2012 a funkcie konateľa v obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, s. r. o., sa vzdal 1. mája 2013).

3. Dňa 17. októbra 2013 a 22. októbra 2013 bol ústavnému súdu doručený návrhnavrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013a preskúmanie   opravného   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013.Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 zrušil rozhodnutievýboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013.

4. Dňa 17. septembra 2014 bola navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím výboruopätovne uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona vo výške 10 200 eurz dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý predseda predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s.,Kežmarok, tým, že v roku 2013 vykonával zároveň funkciu konateľa obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, a. s. (do 1. mája 2013), porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

5. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie výboru za nezákonné z dôvodu jehoduplicity, resp. ide v poradí už o tretie rozhodnutie o uložení pokuty v tej istej veci. Podľanázoru navrhovateľa napadnuté rozhodnutie konštatuje,   že navrhovateľ   svojím   konanímporušil   ustanovenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   v tej   istej   veci.   Podľa   navrhovateľanapadnuté   rozhodnutie   výboru   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.Navrhovateľ namieta, že za jedno skutkovo rovnaké konanie mu výbor uložil pokutu trikrát,prvýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 za to, že po uplynutí 30 dníodo dňa ustanovenia do verejnej funkcie vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákonas výkonom verejnej funkcie, druhýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra2013   a   opravným   rozhodnutím   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013   z dôvodu,   ževykonával   počas   výkonu   verejnej   funkcie   v roku   2012   funkciu   konateľa   obchodnejspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona s výkonom verejnej funkcie, a napokon tretíkrát napadnutým rozhodnutím z dôvodu,že   vykonával   počas   výkonu   verejnej   funkcie   v roku   2013   funkciu   konateľa   obchodnejspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona s výkonom verejnej funkcie. Podľa navrhovateľa ústavný zákon v takomto prípadeumožňuje uložiť iba jednu (jednorazovú) sankciu, a to za celé obdobie výkonu funkcienezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie,   keďže ústavný   zákon   nedefinuje   periodicitu,a preto je neústavné, aby výbor svojvoľne určoval časové úseky porušenia ústavného zákona(jednotlivé roky), za čo následne ukladá opakovane pokuty (za každý rok samostatne).Takýto   výklad   a aplikáciu   ústavného   zákona   považuje   navrhovateľ   za   šikanóznea popierajúce jeho základné práva a slobody.

6.   Podľa   navrhovateľa   z hľadiska   vecného   i skutkového   išlo   o to   isté   porušenieústavného zákona a ústavný zákon nerozlišuje vecné a časové hľadisko porušenia čl. 5ods. 2   ústavného   zákona   takým   spôsobom,   že   je   potrebné   navrhovateľa   sankcionovaťjednotlivo   za   to,   že   po   uplynutí   30   dní   od   ustanovenia   do   verejnej   funkcie   neskončilfunkciu, ktorej výkon je v rozpore s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona, a zvlášť za to, žefunkciu nezlučiteľnú s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona vykonával aj v období výkonuverejnej funkcie v roku 2012 a 2013. Podľa navrhovateľa ide vždy len o jedno porušeniečl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za ktoré je možne uložiť len jednu finančnú pokutu. Výborpodľa   navrhovateľa   postupoval   nad   rámec   ústavného   zákona   a v rozpore   s ním,   keďženapadnuté   rozhodnutie   výboru   ukladá   sankciu   za   jedno   a to   isté   porušenie   ústavnéhozákona, za ktoré už bola navrhovateľovi uložená pokuta. Navrhovateľ taktiež poukázal naznenie čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona a uviedol, že s odkazom aj na tieto ustanoveniaústavného zákona je toho názoru, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonomvyhodnotil porušenie povinnosti navrhovateľa, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú.

7. Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie vzhľadom na skutkový stava predchádzajúce ukladanie sankcie zo strany výboru za jedno a to isté porušenie ústavnéhozákona porušuje princíp ne bis in idem a porušuje čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „protokol č. 7“), ako aj ďalšie medzinárodnédohovory upravujúce princíp ne bis in idem.

8. Navrhovateľ okrem uvedeného poukázal aj na - podľa jeho vyjadrenia - vadya formálne   nedostatky   napadnutého   rozhodnutia   výboru.   Podľa   navrhovateľa   tvrdenievýboru   prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,   že navrhovateľ   vykonávalfunkciu   nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie   takmer   tri   roky   a že   jeho   vyjadreniaprezentované v konaní pred výborom boli účelové a zavádzajúce, sa nezakladá na pravde,pričom   uvádza,   že   funkciu   nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie   vykonával   22mesiacov, teda necelé dva roky.

9.   S poukazom   na   uvedené   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutérozhodnutia výboru zrušil a vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveňnavrhuje priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

10. Na výzvu ústavného súdu sa k návrhu vyjadril výbor prostredníctvom svojhopredsedu, ktorý vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 poukázalna nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 vo veci navrhovateľaa uviedol, že „s ohľadom na výrok, ale najmä odôvodnenie v predmetnom náleze ústavného súdu, výbor nezaujíma k veci vecné ani právne stanovisko, a ponecháva vec na rozhodnutie ústavného súdu v intenciách vyššie uvedeného nálezu“.

11. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doručil 20. marca 2015 prostredníctvomsvojej   právnej   zástupkyne   repliku   k vyjadreniu   výboru,   v rámci   ktorej   uviedol:„Z vyjadrenia Výboru Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcii, ktoré zaslal Ústavnému súdu   listom   zo   dňa   3.3.2015   vyplýva,   že   sa   Výbor   odvoláva   na   skoršie   rozhodnutie Ústavného súdu a to konkrétne II. ÚS 185/2014 zo dňa 13.11.2014 v skutkovo a právne totožnej   veci,   a v podstate   navrhuje   Ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   v   intenciách   tohto nálezu.... Za navrhovateľa ďalej uvádzam, že právny názor vyjadrený Ústavným súdom v skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn.VP/62/13-K platí v celom rozsahu aj pre rozhodnutie Výboru NR SR sp. zn. VP/14/14-K zo dňa 14.9.2014.“

III.

12. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podaťnávrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručeniarozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokutevoči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru máodkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanoveniazákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutiapodľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   senátústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonomo ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitnýmpredpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnutérozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

IV.

13. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľa spočívajúcav tvrdení, že výbor porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutievýboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, za ktoré už bolnavrhovateľ v minulosti sankcionovaný, čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje,čím   výbor   teda   nesprávne   a v rozpore   s ústavným   zákonom   vyhodnotil   porušenie   jehopovinností, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú, a zároveň porušil princíp ne bis inidem.

14. Ústavný súd už na tomto mieste konštatuje, že prerokovávaná vec navrhovateľaje   po   právnej   stránke   totožná   s vecou   navrhovateľa,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   užuvedeným nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014. Z toho dôvodu ústavnýsúd bude vychádzať z obdobných záverov aj v prerokovávanej veci.

Všeobecne   k princípom konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

15. Zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny mechanizmus ochranyverejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporuosobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti svýkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniupostavenia   s   ňou   spojeného   na   osobný   prospech.   Zmyslom   konania   vo   veci   ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.

16. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavnéhozákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochranyverejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   je   konaním   sui   generis   upravenýmústavným   zákonom   (konkrétne   čl.   9   a nasl.   ústavného   zákona),   v rámci   ktorého   výborv konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiachverejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8ústavného zákona.

17. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy upravujú a vzťahujú sa nakonanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vedenévýborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosťvýboru   procesne   postupovať   a konať   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzeniarozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.

18. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavnéhozákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniarozporu   záujmov,   a to   s cieľom   abstrahovať   z takto   vymedzeného   normatívneho   textuústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia   rozporu   záujmov,   s ohľadom   na   gramatický   a   teleologický   prístupk interpretácii normatívneho textu.

19. Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľaodseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejnýfunkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebože verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmtoústavným   zákonom   alebo   zákonom,   alebo   na   základe   riadne   odôvodneného   podnetu,z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka, a čo sa namieta. Podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   orgán   podľa   odseku   1   umožní   verejnémufunkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné,vykoná ďalšie dokazovanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionárnesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonomalebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivéúdaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutieverejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodneniea poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutupodľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, ževerejný   funkcionár   vykonáva   funkciu,   zamestnanie   alebo   činnosť,   ktorá   je   nezlučiteľnás výkonom verejnej funkcie podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), tohtoústavného   zákona   alebo   zákonov,   súčasťou   rozhodnutia   je   aj   povinnosť   bezodkladnezanechať takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť.

Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vyslovístrata   mandátu   alebo   strata   verejnej   funkcie,   ak   sa   v   predchádzajúcom   konaní   protiverejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť aleboobmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľačl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.

Podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona   pokuta   sa   ukladá   v   sumezodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionárporuší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa   čl.   9   ods.   12   ústavného   zákona   ak   sa   v konaní   nepreukázalo,   že   verejnýfunkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť(...)

20.   Z citovaných   ustanovení   ústavného   zákona   možno   spoľahlivo   vyvodiť,   žeústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmua   zamedzenia   rozporu   záujmov)   právnych   inštitútov   (najmä   procesnoprávnych),   napr.dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci(„ak   sa   v konaní   preukázalo“,   resp.   „ak   sa   v konaní   nepreukázalo“),   povinnosťpodnecovateľa   riadne   odôvodniť   podnet   („na   základe   riadne   odôvodneného   podnetu“),zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch [porov. napr. § 46a § 47   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v zneníneskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176ods.   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov],   abyrozhodnutie orgánov verejnej moci (v tomto prípade výboru) disponujúcich právomocourozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmocha povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnickýchosôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

21. Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzeniaustanovených   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   spojil   obligatórny   právny   následokvo forme   sankcie   –   pokuty,   prípadne   straty   mandátu   alebo   verejnej   funkcie.   Je   všakpotrebné   doplniť,   že   ústavný   zákon   umožňuje   uložiť   finančnú   pokutu   iba   pri   prvomnesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonomalebo zákonom, o ktorom rozhoduje príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnejmoci (v navrhovateľovej veci výbor). V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušeniapovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo stranyverejného   funkcionára   ak   sa   v   predchádzajúcom   konaní   proti   verejnému   funkcionároviprávoplatne rozhodlo, že nesplnil, alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovenétýmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgánverejnej   moci   (napr.   výbor)   povinný   obligatórne   uložiť   sankciu   straty   mandátu   aleboverejnej   funkcie.   Finančná   pokuta   by   pri   opakovanom   konštatovaní   nesplnenia   aleboporušenia   povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného   týmto   ústavným   zákonom   alebozákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcieneplnila svoj preventívny účel (pozri ďalej bod 29). Represívny účel plní sankcia v podobestraty mandátu alebo verejnej funkcie. Bližšie však ústavný zákon neupravuje princípyukladania sankcií a je potrebné v rámci ukladania sankcií zohľadniť aj ďalej popísané ďalšieprincípy demokratického právneho štátu.

22.   Sekundárne   (avšak   nie   konečne)   je   potrebné   akcentovať   aj   ďalšie   princípydemokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnejmoci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.

23. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnuochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konaniavo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysleústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným právom na inú právnu ochranu.

24. Ďalej je potrebné zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (aleboiných   povinností)   v prípade   nesplnenia   alebo   porušenia   povinnosti   alebo   obmedzeniaustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) ajprincípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem „správne“ stricto sensu, alev širšom   poňatí,   zahŕňajúc   konania   sui   generis   majúce   povahu   „administratívnu“,   kdemožno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 20 zaradiť i konanie vo veci ochranyverejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona)   trestanie.V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.

25. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnomkonaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   boloslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohtoštátu.

26. Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozriDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov podč. 209/1992 Zb. v slovenskom jazyku) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tentopreklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieťk záveru,   že   slovenský   preklad   používa   nepresný   pojem   „trestný   čin“.   Podstatná   jeskutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“)zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminaloffence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu jevšak   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   pôvodnú   (originálnu)   verziuv anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu„offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestnýčin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“ (rovnaké záveryporovnaj napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.14 Kse 5/2012 z 19. novembra 2013 alebo sp. zn. 11 Kseo 1/2010 z 1. septembra 2010a v nich citovanej prejudikatúre).

27. Avšak i pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či idev konkrétnom   prípade   o konanie,   resp.   delikt,   ktoré   spadajú   pod   ochranu   čl.   4   ods.   1protokolu   č.   7,   v konečnom   dôsledku   závislý   na   posúdení   tzv.   Engelovských   kritériíustálených   primárne   pre   účely   interpretácie   pojmu   „trestné   obvinenie“   v   zmysle   čl.   6Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   [porov.   Zolotukhin   v.   Rusko,č. 14939/03,   rozsudok   Veľkej   komory   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len„ESĽP“)   z 10.   2.   2009,   bod   53;   Khmel   v. Rusko,   č.   20383/04,   rozsudok   ESĽPz 12. 12. 2013,   bod   59].   Prvým   kritériom   je   kvalifikácia   skutku v   právnom   poriadkužalovaného zmluvného štátu (defining the offence according to the legal system of therespondent State). Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnomporiadku zmluvného štátu kvalifikovaný ako trestný čin (čím by spadal tento skutok dopôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7), použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnostičl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhé kritérium je samotnápovaha   deliktu   (the   very   nature   of the   offence) a tretím   kritériom   je stupeň   závažnostisankcie, ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that theperson   concerned   risks) v konkrétnom   konaní   (porov.   Engel   and   Others   v.   Holandsko,č. 5100/71,   5101/71,   5102/71,   5354/72,   5370/72,   rozsudok   pléna   ESĽP   z 8.   6.   1976,bod 82).

28. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním vo veci ochrany verejnéhozáujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, ústavný súd uzatvára, ženesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonomalebo zákonom verejným funkcionárom nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym(správnym, resp. sui generis) deliktom.

29.   V rámci   druhého   kritéria   sa   predovšetkým   posudzuje,   či   delikt,   o ktorý   ide,vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátovalebo   iba   určitej   špecifickej   skupine   osôb,   prípadne   či   delikt   vyplývajúci   primárnez porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný ajpodľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov. Albertv. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and Connorsv. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103 – 104).Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za spáchanýdelikt,   má   povahu   reparačnú   alebo   preventívno-represívnu   (porov.   Nykänen   v.   Fínsko,č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v. Fínsko, č. 73053/01,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, body 32 – 38). Z pohľadu judikatúry ESĽPsa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy,ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje na neurčitývšeobecný počet adresátov, a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-represívnehocharakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitejšpecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia je preventívno-represívneho   charakteru,   prihliada   sa   pre   zodpovedanie   otázky   o aplikovateľnosti   čl.   4ods. 1   protokolu   č.   7   na   tretie   kritérium,   a to   stupeň   závažnosti   sankcie,   ktorú   možnodotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert v. Rumunsko,body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v prípade sankcieuloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uloženásankcia bola preventívno-represívneho charakteru a ESĽP, ustálil v rámci tretieho kritériazávažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, možnokonštatovať,   že   ústavný   zákon   ukladá   povinnosti   alebo   obmedzenia   adresovanéšpecifickému okruhu osôb – verejným funkcionárom – a sankcie, ktoré možno v zmysleústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6 a 8 a čl. 9 ods. 10 ústavného zákona), plnia podľanázoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť verejného funkcionára odneplnenia   alebo   porušovania   povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanoveného   ústavnýmzákonom   alebo   zákonom   (preventívne   pôsobiť)   a zároveň   sankcionovať,   resp.   potrestať(represívne   pôsobiť)   verejného   funkcionára   za   dokonané   nesplnenie   alebo   porušeniepovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom. V tomtosmere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v prípade verejnoprávneho deliktu,sankcie, resp. konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmovpodľa ústavného zákona aplikovateľný čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, potrebné zohľadniť tretiekritérium Engelovských kritérií.

30.   Tretím   kritériom   je stupeň   závažnosti   sankcie,   ktorú   možno   uložiť   dotknutejosobe. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľaústavného   zákona   sa   verejnému   funkcionárovi   ukladá   za   nesplnenie   alebo   porušeniepovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom sankciavo forme peňažnej pokuty alebo vo forme straty mandátu či verejnej funkcie. Závažnosťkonkrétnej sankcie je však potrebné skúmať jednotlivo v rámci každého konania vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, keďžev zmysle čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa výška finančnej pokuty líši v závislosti odkonkrétneho verejnoprávneho deliktu (porušenia konkrétneho článku ústavného zákona).Inak   to   nie   je   ani   v prípade   navrhovateľa,   a preto   sa   ústavný   súd   musí   vzhľadom   nanámietky navrhovateľa a skutkový stav vysporiadať v nasledujúcich častiach tohto nálezus otázkou splnenia tretieho kritéria pre ustálenie odpovede týkajúcej sa aplikovateľnosti čl. 4ods. 1 protokolu č. 7 na navrhovateľovu vec.

31. V závere k tejto časti ústavný rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa nakonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavnéhozákona a konštatuje, že

(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov savzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánuverejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnejmoci, a teda princíp, podľa ktorého je povinnosťou orgánov verejnej moci disponujúcichprávomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismio právach,   právom   chránených   záujmoch   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnickýchosôb   (t.   j.   aj   výboru)   zistiť   správne   a   v   dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v   nimirozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosťriadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutiadôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotenídôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosťa obsažnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonomvýslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebovzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajú z čl. 46 ods. 1ústavy, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota beneústavný   súd   uvádza,   že   spornou   z hľadiska   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy   jei výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánuverejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnomrozsahu   skutkový   stav   v   nimi   rozhodovanej   veci   a povinnosti   riadne   odôvodniť   svojerozhodnutie) výslovne upravená zákonom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejnéhozáujmu   (napr.   bezpečnosti   štátu   a pod.),   je   dodržiavanie   uvedených   procesných   zárukúčastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutiaalebo správneho a dostatočného zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyvrozhodnutia   na   právnu   pozíciu   účastníkov   konania   týmto   zákonom   úplne   negované   –typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincova o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiacekonania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom vedené na základe návrhovverejnej ochrankyne práv pod sp. zn. PL. ÚS 5/2014 a sp. zn. PL. ÚS 40/2014],

(iii) v prípade záveru o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na konkrétnekonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je výbor povinnýpri rozhodovaní o tom istom verejnom funkcionárovi primárne rešpektovať princíp ne bis inidem,   ktorý   znamená   „nie   dvakrát   v tej   istej   veci“   a v procesnom   práve   sa   prejavujevo forme procesných prekážok – prekážky začatého konania v tej istej veci (litispendencia)a prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata). V rovine správneho trestania tentoprincíp znamená, že nikto nesmie byť potrestaný za ten istý skutok dvakrát.

Závery ústavného súdu vo veci samej

1.   K predchádzajúcim   rozhodnutiam   výboru   v navrhovateľovej   veci   a s tým súvisiacim rozhodovaním ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 185/2014

32. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovejveci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,Kežmarok, tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou po uplynutí 30 dníodo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona(verejnej funkcie sa navrhovateľ ujal 28. júna 2012, funkciu konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o., Košice, vykonával aj po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnejfunkcie, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo navrhovateľoviuložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcejšesťnásobku mesačného platu navrhovateľa, a to vo výške 4 716 eur. Svoje rozhodnutievýbor   odôvodnil   takto: „Pri kontrole   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal pri ujatí   sa   verejnej   funkcie   (za   rok   2011)   sekretariát   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že ⬛⬛⬛⬛, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou....

Listom predsedu výboru zo dňa 17. apríla 2013 bol menovaný verejný funkcionár na túto skutočnosť upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár listom zo dňa 23. apríla   2013   uviedol,   že   do   funkcie   člena   predstavenstva   Poľnonákupu   TATRY,   a.s. Kežmarok bol ustanovený 28.6.2012. Pri nástupe do tejto funkcie ho nik neupozornil, že musí spĺňať podmienky pre nezlučiteľnosť funkcií. O tejto skutočnosti sa dozvedel 24. marca 2013. Pri vypĺňaní majetkového priznania zistil, že nemôže vykonávať funkciu konateľa. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil až 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností   a   majetkových   pomerov   verejných   funkcionárov   za   február   -   máj   2013 a k 31.3.2013 za rok 2012, keďže dovtedy nemal vedomosť o tom, že verejný funkcionár bol do verejnej funkcie menovaný.

Verejný funkcionár nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Následne podaním oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 zo strany verejného funkcionára Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že došlo k porušeniu ústavného zákona a uznesením č. 145 z 23. mája 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013, v ktorom uviedol, že v liste zo dňa 23. apríla 2013 vysvetlil, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti   funkcií   a   nikdy   predtým   v   štátnej   správe   nepôsobil.   Okamžite   po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛,   predsedovi   predstavenstva   Poľnonákupu   TATRY,   a.s.   Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesť násobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 257.“

33. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovejveci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,Kežmarok,   tým,   že   v roku   2012   vykonával   funkciu   konateľa   spoločnosti   FVE   Ipeľka,s. r. o., Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (navrhovateľ vykonávaverejnú funkciu od 28. júna 2012, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája2013), za čo mu uložil pokutu v sume 10 200 eur. Svoje rozhodnutie výbor odôvodnil takto:„Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2012 k 31.3.2013, sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku 2012 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou....

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil 25. júna 2013 pri rokovaní Správy o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 a uznesením č. 202 z 25. júna 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm.   a)   ústavného   zákona.   Súčasne   podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   požiadal menovaného   verejného   funkcionára   o   stanovisko   pre   účely   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013 v ktorom uviedol, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií, a nikdy predtým v štátnej správe   nepôsobil.   Okamžite   po   preštudovaní   ústavného   zákona   požiadal   o   ukončenie funkcie konateľa, a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛,   predsedovi   predstavenstva   Poľnonákupu   TATRY,   a.s.   Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 263.“

34.   Výbor   opravným   rozhodnutím   sp.   zn.   VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013v navrhovateľovej veci opravil rozhodnutie sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 tak, ževo   výroku   rozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K   z   10.   septembra   2013   opravil   časť „a   to vo výške   10   200   EUR“ na „a to   vo výške   5   100   EUR“ z dôvodu   zrejmej   nesprávnostiv uvedení číselnej hodnoty predmetnej pokuty.

35. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 rozhodnutievýboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 zrušil z dôvodov tam uvedených.

2.   Všeobecne   k napadnutému   rozhodnutiu   výboru   a východiskám   ústavného súdu pre jeho preskúmanie

36. Výbor napadnutým rozhodnutím   sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014rozhodol, že navrhovateľ tým, že v roku 2013 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o. Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (ako verejnýfunkcionár   vykonával   verejnú   funkciu   od   28.   júna   2012   do   30.   apríla   2014,   funkciukonateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo mu uložil v súlade s čl. 9ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačnéhoplatu   verejného   funkcionára,   a   to   vo   výške   10   200   eur.   Výbor   napadnuté   rozhodnutieodôvodnil   takto: „Pri   kontrole   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2013 k 31.3.2014,   sekretariát   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií zistil, že ⬛⬛⬛⬛, bývalý predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku 2013 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   ak   verejný   funkcionár   vykonáva   funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil 1. júla 2014 pri rokovaní o Správe o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2014 za rok 2013 a uznesením č. 306 z 1. júla 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm.   a)   ústavného   zákona.   Súčasne   podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   požiadal menovaného   verejného   funkcionára   o   stanovisko   pre   účely   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu....

V   súvislosti   s   vyjadrením   verejného   funkcionára   uvádzame,   že   je   pravdou,   že verejnému funkcionárovi výbor uložil za porušenie ústavného zákona tri pokuty, avšak nie je pravdou, že sa týkali za porušenia toho istého článku ústavného zákona. Výbor uložil verejnému   funkcionárovi   pokutu   rozhodnutím   č.   VP/03/13-K   zo   dňa   10.9.2013   za oneskorené podanie oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie, ktoré podal výboru takmer po roku (za rok 2011).

Rozhodnutím   č.   VP/62/13-K   zo   dňa   10.9.2013   za   neukončenie   funkcie   konateľa obchodnej spoločnosti do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verenej funkcie (oznámenie podané pri ujatí sa výkonu verejnej funkcie za rok 2011) a rozhodnutím č. VP/09/13-K zo dňa 10.9.2013 za výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, v ktorom pokračoval aj po 30 dňoch odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie (oznámenie podané k 31.3.2013 za rok 2012).

K argumentácii verejného funkcionára, že ho nik neupozornil na povinnosť podať oznámenie a vzdať sa funkcie v iných spoločnostiach uvádzame, že výbor nemá povinnosť upozorňovať verejných funkcionárov na podávanie oznámení, príp. aké úkony musí verejný funkcionár vykonať, aby neporušoval jednotlivé ustanovenia ústavného zákona.

Skutočnosť, že vo všeobecnosti platí právna zásada, že občan má mať možnosť poznať svoje práva a povinnosti tým, že každý právny predpis je publikovaný v zbierke zákonov, vyúsťuje v domnienku, že každý občan pozná a aplikuje právny predpis v nej uvedený. V danom prípade dokonca práva a povinnosti vyplývajú z ústavného zákona, ktorý je jeden z predpisov tvoriacich základný rámec pre výkon funkcie verejných funkcionárov, a preto je viac ako zarážajúce, že verejný funkcionár nemal o nich vedomosť, hoci ide o vysokoškolsky vzdelaného občana s dostatočnou životnou a odbornou praxou. Z tohto dôvodu sa výbor domnieval, že verejný funkcionár použil tvrdenie uvedené vo svojom vyjadrení účelovo a zavádzajúco.

Prezumpcia   znalosti   právnych   predpisov,   ktoré   sú   publikované   vyššie   uvedeným spôsobom (neznalosť právnych predpisov neospravedlňuje), korešponduje s povinnosťou dodržiavať všetky zásadné povinnosti vyplývajúce pre verejného funkcionára viac ako pre bežného občana, a to i s ohľadom na spoločenskú dôležitosť vykonávanej funkcie a jej finančné ocenenie.

Tvrdenie,   že   nemal   vedomosť   o   existencii   takejto   povinnosti,   ktorá   vyplynula zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je len jednoduchým obchádzaním základných zásad právneho štátu. Skutočnosť, že verejný funkcionár vykonával funkciu takmer tri roky a súčasne takmer tri roky porušoval povinnosti vyplývajúce z ústavného zákona, pričom za uvedenú dobu poberal za výkon funkcie viac ako 50 000 eur, svedčí o jeho nedbalom prístupe k plneniu si svojich povinností.

Výbor i v dôsledku tejto skutočnosti neprihliadol na jeho tvrdenie, a nemal možnosť ani prihliadnuť na okolnosti o jeho zdravotnom stave, ktoré verejný funkcionár sa snaží v jeho prípade použiť ako zmierňovaciu klauzulu pri posudzovaní formy a miery zavinenia. Z tohto dôvodu výbor rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.... Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta   za   porušenie   povinnosti   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   vo   výške   šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.“

37.   Námietka   navrhovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   výbor   rovnako   ako   vo   vecirozhodnutia   sp.   zn.   VP/62/13-K   z 10. septembra   2013   a opravného   rozhodnutia   sp.   zn.VP/62/13-K/E   z 9.   októbra   2013,   ktoré   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   185/2014z 13. novembra   2014   zrušil,   porušil   ustanovenia   ústavného   zákona,   keďže   napadnutérozhodnutie   výboru   ukladajú   sankciu   za   jedno   a to   isté   porušenie   ústavného   zákona,čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje.

3. K otázke, či došlo k porušeniu ústavného zákona navrhovateľom

38. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia výboru, príloh doplnených k návrhua vyjadrení   navrhovateľa   v identickej   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.II. ÚS 185/2014,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v predmetnej   veci   nebolo   sporné,   čo sámnavrhovateľ aj priznal, teda že z jeho strany došlo k porušeniu ústavného zákona v tomsmere, že počas výkonu verejnej funkcie vykonával súbežne po uplynutí 30 dní od začatiavýkonu verejnej funkcie i funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., t. j. funkciunezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

39. Ďalej je potrebné odpovedať na otázku, či sa svojím konaním (výkon funkciekonateľa   spoločnosti   FVE   Ipeľka,   s.   r.   o.)   nezlučiteľným   s dikciou   ústavného   zákonadopustil jedného alebo viacerých verejnoprávnych deliktov, resp. opakovane toho istéhoverejnoprávneho deliktu vo viacerých samostatne posudzovaných obdobiach alebo jednéhoverejnoprávneho   deliktu   v   rámci   celého   preverovaného   obdobia   od   začiatku   výkonuverejnej funkcie (28. júna 2012) do skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej   funkcie   (t.   j.   do   1.   mája   2013,   keď   sa   navrhovateľ   vzdal   funkcie   konateľav spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.).

40. Účelom celého čl. 5 ústavného zákona je akcentovanie verejného záujmu nariadnom výkone verejnej funkcie, a to prostredníctvom úpravy obmedzenia spočívajúcehov zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného funkcionára. Ústavnýzákon   upravuje   zákaz   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   funkcie   verejnéhofunkcionára (čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona). Na tento účel je logickou povinnosťouverejného funkcionára v prípade výkonu takejto funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnejfunkcie   skončiť   výkon   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie.   Ústavodarcaupravil   v čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   dobrodenie   v prospech   verejného   funkcionárav podobe   poskytnutia   30-dňovej   lehoty   na   skončenie   výkonu   funkcie   nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie. V prípade, že aj po uplynutí tejto 30-dňovej lehoty (počasktorej nie je verejný funkcionár postihnuteľný za súbežný výkon verejnej funkcie i funkcienezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie)   verejný   funkcionár   vykonáva   funkciunezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie   (hoci   aj 1   deň   po   uplynutí   30-dňovej lehoty),dopúšťa   sa   porušenia   obmedzenia   ustanoveného   ústavným   zákonom   v podobe   zákazuvýkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2ústavného zákona. Nemožno však čl. 5 ods. 7 ústavného zákona vykladať tak, že by tentoupravoval   samostatne   sankcionovateľnú   povinnosť   v podobe   skončenia   výkonu   funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Táto povinnosť (vzdanie sa funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie v lehote 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie) je lenlogickým   a explicitne   vyjadreným   právne   relevantným   úkonom,   ktorého   uskutočneniezabezpečuje neporušenie obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákonazo strany verejného funkcionára, a teda naplnenie účelu čl. 5 ústavného zákona v podobeochrany verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie. Nie je preto možné od sebana   účely   správneho   trestania   oddeliť   obmedzenie   v podobe   zákazu   výkonu   funkcienezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   v zmysle   čl.   5   ods.   1   a   2   ústavného   zákonaa povinnosť skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods.7   ústavného   zákona.   Obe   ustanovenia   sledujú   ten   istý   účel   a cieľ   a nerešpektovanímpríkazov v zmysle oboch článkov dochádza k porušeniu len jedného obmedzenia – zákazuvýkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 ústavnéhozákona.

41.   Zároveň   je   potrebné   z hľadiska   teórie   správneho   trestania   doplniť,   že   pokiaľverejný funkcionár neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkonfunkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie,   k dokonaniu   verejnoprávneho   deliktuporušenia   zákazu   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   dochádzaprvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie. Každý ďalší deňje udržiavaním protiprávneho stavu vyvolaného dokonaním tohto verejnoprávneho deliktu,a tento protiprávny stav je ukončený až skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej funkcie. Na účely správneho trestania sa však toto celé obdobie od dokonaniaverejnoprávneho   deliktu   (porušenia   zákazu   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonomverejnej funkcie) až po ukončenie protiprávneho stavu považuje za jedno konanie (skutok)a jeden verejnoprávny delikt, a to bez ohľadu na to, koľko dní, týždňov, mesiacov aleborokov sa protiprávny stav udržuje, keďže ide o trváci verejnoprávny delikt. V prípade, žepočas   udržiavania   protiprávneho   stavu   (spočívajúceho   v kontinuálnom   výkone   funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie počas výkonu funkcie verejného funkcionára bezohľadu   na   dĺžku   obdobia,   v rámci   ktorého   dochádza   k udržiavaniu   tohto   protiprávnehostavu) dôjde k právoplatnému rozhodnutiu príslušného (podľa ústavného zákona) orgánuverejnej moci o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkciepodľa čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona a verejný funkcionár aj po právoplatnostitohto   rozhodnutia   naďalej   vykonáva   funkciu   nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie(alebo nesplní, či poruší iné obmedzenie alebo povinnosť v zmysle ústavného zákona alebozákona), dopúšťa sa recidívy, a teda opätovného protiprávneho konania, resp. opätovnéhospáchania verejnoprávneho deliktu [spočívajúceho teda buď v opomenutí skončiť výkonfunkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorú bol právoplatným rozhodnutímpríslušného   (podľa   ústavného   zákona)   orgánu   verejnej   moci   potrestaný,   čím   udržiavanaďalej   protiprávny   stav,   alebo   začatím   výkonu   inej   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonomverejnej funkcie (individuálna recidíva), prípadne nesplnení alebo porušení inej povinnostialebo   obmedzenia   podľa   ústavného   zákona   alebo   zákona   (všeobecná   recidíva)],   t.   j.porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona.

42. Ak teda navrhovateľ neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnejfunkcie výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, dopustil sa prvým dňomnasledujúcim   po   30.   dni   od   ustanovenia   do   verejnej   funkcie   porušenia   obmedzeniaspočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľačl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Autoritatívne rozhodnutie o porušení zákazu výkonu funkcienezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie   a   o   uložení   sankcie   výbor   rozhodol   až10. septembra   2013   napadnutými   rozhodnutiami,   t.   j.   po   vyše   4   mesiacoch   odnavrhovateľovho   skončenia   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie.V období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnejfunkcie,   sa   dopúšťal   trváceho   verejnoprávneho   deliktu,   ktorý   bol   dokonaný   vyvolanímprotiprávneho   stavu   prvým   dňom   nasledujúcim   po   30.   dni   od   ustanovenia   do   verejnejfunkcie, tento protiprávny stav bol až do 1. mája 2013 udržiavaný a k jeho ukončeniu došloaž odstránením protiprávneho stavu 1. mája 2013 skončením výkonu funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie. Keďže v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu   výboruo porušení povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu došlo až 10. septembra2013), navrhovateľ sa tak dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období odprvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013,keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorý mu bolomožné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej pokuty. Na základe týchto záverovtak   neobstojí   argument,   že   v prípade   navrhovateľa   ide   o porušenie   ústavného   zákonaopakovane vo viacerých hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavnéhozákona musí byť sankcionované osobitne.

43. Po zohľadnení popísaných konklúzií týkajúcich sa porušenia ústavného zákonazo strany navrhovateľa v spojitosti s výrokom a odôvodnením rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   185/2014z 13. novembra   2014   konštatoval,   že   výbor   rozhodol   v súlade   s ústavným   zákonom,a rozhodnutie sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 považoval za ústavne udržateľné.

44. Výbor podľa ústavného súdu dospel v uvedenom konaní sp. zn. VP/09/13-Kk správnemu záveru, že navrhovateľ tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s výkonomverejnej funkcie (t. j. vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) pouplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2ústavného   zákona,   a správne   uložil   navrhovateľovi   sankciu   v podobe   finančnej   pokutypodľa   čl.   9   ods.   10   písm.   d)   ústavného   zákona.   Enunciát   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 ústavný súd hodnotil ako bezchybný.

45. Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 pokrývalo celéobdobie (t. j. od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie aždo 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie),v ktorom   sa   navrhovateľ   dopustil   jedného   trváceho   verejnoprávneho   deliktu   (porušeniazákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie).

4. K samotnému prieskumu napadnutého rozhodnutia výboru

46. Ako už ústavný súd v bodoch 40 až 42 uviedol, navrhovateľ sa dopustil jednéhotrváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia   do   verejnej   funkcie   až   do   1.   mája   2013,   keď   skončil   výkon   funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o.), za ktorý mu bolo možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnejpokuty.   Táto   sankcia   mu   aj   bola   uložená   rozhodnutím   výboru   sp.   zn.   VP/09/13-Kz 10. septembra 2013. Ďalšiu sankciu, a to v podobe straty verejnej funkcie by bolo možnénavrhovateľovi uložiť v prípade, že by po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn.VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   opätovne   (alebo   kontinuálne)   vykonával   funkciu(totožnú, za ktorú mu bola právoplatným rozhodnutím výboru uložená finančná pokuta,alebo   inú   funkciu)   nezlučiteľnú   s výkonom   verejnej   funkcie.   K takémuto   porušeniuústavného zákona zo strany navrhovateľa nedošlo a dôjsť nemohlo, keďže výkon funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o.) ukončil 1. mája 2013, teda ešte pred vydaním rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013.

47. Z napadnutého rozhodnutia výboru sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014vyplýva,   že   výbor   konštatoval   vo výroku   tohto   napadnutého   rozhodnutia   identicképorušenie   ústavného   zákona   (výkon   funkcie   konateľa   spoločnosti   FVE   Ipeľka,   s.   r.   o.v období od 1. januára 2013 až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie) v identickom, už raz preskúmavanom období (od prvého dňanasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keďnavrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, t. j. obdobieposudzované v konaní výboru sp. zn. VP/09/13-K). Zároveň výbor navrhovateľovi uložilopätovne finančnú pokutu.

48. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s otázkou, či nešlo zo stranyvýboru   o porušenie   zákazu   dvojitého   potrestania   v tej   istej   veci   v zmysle   čl.   4   ods.   1protokolu č. 7.

49.   Na   úvod   je   potrebné   ustáliť,   či   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmua zamedzenia   rozporu   záujmov   v navrhovateľovej   veci   a s ním   spojené   napadnutérozhodnutie výboru sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 spĺňa popísané Engelovskékritériá pre účely aplikácie čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Ako už ústavný súd v bodoch 27 a 28uviedol, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nespĺňaprvé z Engelovských kritérií, čím následne, posudzujúc ďalšie kritériá, dospel ústavný súdk záveru o splnení atribútov druhého kritéria (všeobecne v rámci každého konania vo veciochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona)a potreby   skúmania   splnenia   tretieho   kritéria   v každej   veci   individuálne.   Ústavný   súdvzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľovi bola napadnutým rozhodnutím uložená finančnápokuta vo výške 10 200 eur (ako šesťnásobok mesačného platu navrhovateľa), hodnotí tútopokutu   ako   svojou   závažnosťou   napĺňajúcu   obsah   tretieho   kritéria,   a teda   konštatujeaplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v rámci konania vo veci ochrany verejnéhozáujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   v navrhovateľovej   veci   a s ním   spojenéhonapadnutého rozhodnutia výboru.

50.   Či   došlo   zo   strany   výboru   konaním   vo   veci   ochrany   verejného   záujmua zamedzenia   rozporu   záujmov   v navrhovateľovej   veci   a s ním   spojeným   napadnutýmrozhodnutím k porušeniu princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7,je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch zásad potrebných pre konštatovanie porušeniaprincípu ne bis in idem, a to: totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chránenéhozáujmu (k tomuto klasickému inštrumentáriu skúmania porušenia princípu ne bis in idemv rámci správneho trestania či trestného konania porov. napr. rozsudok Súdneho dvoraEurópskej únie vo veci Aalborg Portland and Others v. Komisia zo 7. 1. 2004, C-204/00 P,C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, bod 338 a nasl.; už uvedenýrozsudok   Veľkej   komory   ESĽP   vo   veci   Zolotukhin   v.   Rusko,   bod   82   a 84;   uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 26/2012 z 30. mája 2012).

51. K totožnosti skutku možno opätovne odkázať na body 40 až 42 tohto nálezua konštatovať, že výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol o porušení čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona tým, že navrhovateľ vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.,v roku 2013 (do 1. mája 2013), teda funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čímsa podľa výboru dopustil verejnoprávneho deliktu v období od 1. januára 2013 až do 1. mája2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Za totožnýskutok (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňanasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, t. j.zahŕňajúc i obdobie od 1. januára 2013 do 1. mája 2013) bol však navrhovateľ potrestanýrovnako skorším rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013. Totožnosťskutku je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia výboru zachovaná.

52.   Čo   sa   týka   totožnosti   osoby   v rámci   konania   a   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 a následného konania a napadnutého rozhodnutia výboru,tá je bez potreby bližšieho komentára zrejmá a zachovaná.

53.   K totožnosti   chráneného   záujmu   ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   v rozhodnutívýboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí výborubol   navrhovateľ   potrestaný   za   porušenie   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   (k tomu   pozribod 40), ktorý vyjadruje záujem na riadnom výkone verejnej funkcie, a na ten účel upravujezákaz   výkonu   funkcie   nezlučiteľnej   s výkonom   verejnej   funkcie.   Totožnosť   chránenéhozáujmu je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia zachovaná.

54. Cieľom čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je zakázať opätovné konanie a potrestaniedotknutej osoby v prípade predchádzajúceho konečného rozhodnutia v totožnej veci (porov.Franz   Fischer   v.   Rakúsko,   č.   37950/97,   rozsudok   ESĽP   z 29.   5.   2001,   bod   22).Za predchádzajúce rozhodnutie (t. j. rozhodnutie, ktoré predchádza konaniu a napadnutémurozhodnutiu)   v navrhovateľovej   veci   je   potrebné   považovať   rozhodnutie   výboru   sp.   zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013, pričom v následnom konaní a napadnutom rozhodnutívýboru je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu (pozri body 51 až 53).Ústavný   zákon   však   neupravuje   inštitút   právoplatnosti   rozhodnutia   výboru,   a preto   jepotrebné   nájsť   odpoveď   na   otázku,   či   možno   rozhodnutie   výboru   sp.   zn.   VP/09/13-Kz 10. septembra 2013 považovať za konečné.

55.   Návrh   verejného   funkcionára   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   ústavnýmsúdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, ako aj návrh na preskúmanie rozhodnutiapríslušného orgánu verejnej moci podľa čl. 10 ods. 3 a 4 ústavného zákona nie je možnépovažovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom o preskúmanírozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   nie   jeodvolacím   (druhostupňovým)   konaním   (vychádzajúc   z gramatického   i teleologickéhovýkladu najmä čl. 10 ods. 1 až 4 ústavného zákona, ako aj § 73a § 73b zákona o ústavnomsúde, a taktiež postavenia ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti v ústavnom poriadkuSlovenskej   republiky).   Ústavný   zákon   upravuje   vo   svojom   čl.   10   ods.   2   až   4   inštitútodkladného účinku (textáciou „podanie návrhu... má odkladný účinok“), ktorý sa však podľanázoru   ústavného   súdu   vzťahuje   len   na   vykonateľnosť   rozhodnutia   príslušného   orgánuverejnej moci, a to najmä z dôvodov, že (i) návrh verejného funkcionára na preskúmanierozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 až 4ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok [a teda nemožnohovoriť o devolutívnom účinku (v zmysle konštatovania právomoci ústavného súdu akoorgánu   verejnej   moci   vyššieho   stupňa   rozhodovať   v rámci   inštančného   rozhodovaniao právach   a povinnostiach   verejných   funkcionárov)   a suspenzívnom   účinku   (t. j.   odkladprávoplatnosti   rozhodnutia   príslušného   orgánu   verejnej   moci)   podaného   návrhu   napreskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci], (ii) konanie pred ústavnýmsúdom o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov nie je odvolacím (druhostupňovým) konaním, a taktiež z dôvodu, že (iii) odkladomvykonateľnosti (a teda nie právoplatnosti) rozhodnutia orgánu verejnej moci sa akcentujeverejný záujem na efektívnom (jednoinštančnom s možnosťou prieskumu ústavným súdom)rozhodovaní   o   nesplnení   alebo   porušení   povinnosti   alebo   obmedzenia   ustanovenéhoústavným zákonom alebo zákonom, a tým promptnom zabránení v pokračovaní zneužívaniaverejnej funkcie, prípadne zneužívania postavenia s ňou spojeného na osobný prospech(k akcentovaniu princípu efektívnosti rozhodovania vo veciach podľa ústavného zákona naúčely   rešpektovania   verejného   záujmu   na   predchádzaní   a   zabránení   v pokračovanízneužívania verejnej funkcie možno odkázať aj na čl. 11 ods. 1 až 3 ústavného zákona,prípadne poukázať aj na 60-dňovú lehotu ústavného súdu na rozhodnutie o návrhu verejnéhofunkcionára   na   preskúmanie   rozhodnutia   príslušného   orgánu   verejnej   moci   upravenúv čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona, ako aj na konečnosť rozhodnutia ústavného súduv zmysle čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona).

56.   Absenciu   explicitnej   úpravy   právoplatnosti   rozhodnutí   v ústavnom   zákone   jepotrebné subsumovať pod teóriu medzier v normatívnych právnych aktoch. Ide o absenciuprávnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcualebo   celkový   kontext   zákona   táto   právna   úprava   (toto   špecifické   pravidlo)   legitímneočakávaná   (porov.   Larenz,   K.   Methodenlehre   der   Rechtswissenschaft.   Sechste,neubearbeitete   auflage.   Berlin,   Heidelberg,   New   York:   Springer-Verlag,   1991,   s.   375).Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnostipríslušných   orgánov   verejnej   moci   [porov.   rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súduSpolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod64],   a to   pomocou   analógie   použitej   za   reštriktívnych,   prísnych   podmienok   (porov.rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56),tzn.   aplikáciou   základných   princípov   (ustanovení)   toho   istého   všeobecne   záväznéhoprávneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovémustavu či právnej otázke (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení)všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   svojím   obsahom   najbližšieho   (analógia   iuris)k aplikovanému všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantnáprávna norma.

57.   Takýmto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   správny   poriadok,   keďže   správnekonanie v zmysle správneho poriadku je z dogmatického i zákonného hľadiska konaním,ktorého   cieľom   je   vydanie   správneho   aktu   (individuálneho   právneho   aktu)   spôsobiléhozaložiť,   zmeniť   alebo   zrušiť   práva   a povinnosti   (konštitutívny   správny   akt)   alebo   ichautoritatívne potvrdiť (deklaratórny správny akt) (porov. Hendrych, D. a kol. Správní právo.Obecná část. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 367; ďalej porov. aj § 1 ods. 1správneho   poriadku),   a ako   ústavný   súd   už   artikuloval   (bod   16   tohto   nálezu),   v rámcikonania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavnéhozákona (ktoré je konaním sui generis majúcim povahu „administratívnu“ – pozri bod 24tohto   nálezu)   ide   o rozhodovanie   o právach,   právom   chránených   záujmochalebo povinnostiach verejných funkcionárov. Preto je potrebné na otázku právoplatnostirozhodnutí podľa ústavného zákona aplikovať princípy právoplatnosti upravené správnymporiadkom (t. j. § 52 ods. 1 správneho poriadku). Keďže návrh verejného funkcionára napreskúmanie rozhodnutia výboru ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nieje možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom nie jeodvolacím konaním, každé rozhodnutie výboru v zmysle ústavného zákona je tak potrebnépovažovať za právoplatné jeho doručením dotknutému verejnému funkcionárovi.

58.   Rozhodnutie   výboru   sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   bolonavrhovateľovi   doručené   24.   septembra   2013.   Napadnuté   rozhodnutie   výboru   bolonavrhovateľovi doručené 10. októbra 2014.

59. Na základe už uvedených postulátov ústavný súd dospel k záveru, že doručenímrozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/09/13-K   z   10.   septembra   2013   navrhovateľovi   nastalaprekážka pre opätovné konanie a rozhodnutie (potrestanie) vo veci porušenia čl. 5 ods. 2ústavného zákona vykonávaním funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v obdobínasledujúcom po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, tedafunkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, v období od prvého dňa nasledujúceho po30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013. Tým, že výbor napriek tomuv napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodol v totožnej veci (je zachovaná totožnosť skutku,osoby a chráneného záujmu – pozri body 51 až 53), porušil tým princíp ne bis in idemvyjadrený   v čl.   4   ods.   2   protokolu   č.   7.   Toto   pochybenie   výboru   má   ústavnoprávnurelevanciu a intenzitu a je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru zo stranyústavného súdu.

60.   Ďalej   je   potrebné   uviesť,   že   navrhovateľom   podané   oznámenie   funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, oznámenie funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31. marcu 2014 zarok   2013   (ďalej   len   „oznámenie“)   bolo   možné   považovať   iba   za   dôkazný   prostriedoko skutočnosti   výboru   skôr   známej,   tzn.   o skutočnosti,   že   navrhovateľ   bol   konateľomspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia   do   verejnej   funkcie   až   do   1.   mája   2013,   o   ktorej   mal   výbor   vedomosťz predchádzajúcich oznámení podaných navrhovateľom a na základe ktorej už výbor uložilnavrhovateľovi sankciu rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013.Výbor   tak   začatím   ďalšieho   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzeniarozporu záujmov proti navrhovateľovi (uznesením č. 306 z 1. júla 2014) porušil procesnúprekážku   veci   právoplatne   rozsúdenej   (res   iuducata),   čo   viedlo   v konečnom   dôsledkuk vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorým výbor porušil princíp ne bis in idem.

61. V dôsledku uvedených záverov ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie výboru(bod 1 výroku).

5. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru

62. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru ústavný súd odkazuje na čl. 10ods.   2   ústavného   zákona,   podľa   ktorého   rozhodnutie   ústavného   súdu   v konanío preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporuzáujmov je končené. Uvedené potvrdzuje aj § 73b ods. 3 a 4 zákona o ústavnom súde, podľaktorých   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   príslušného   orgánu   nálezom   zruší   a totorozhodnutie je konečné. Právna úprava konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom neumožňuje pozrušení rozhodnutia výboru (resp. príslušného orgánu) vec vrátiť na ďalšie konanie.

63. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vrátenieveci výboru (bod 3 výroku)

V.

64.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnymzastupovaním advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou v konaní pred ústavným súdom.Advokátka   ich   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslila sumou 557,16 eur spolu za 2úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   písomného   návrhuústavnému súdu) vykonané v roku 2014 a 2-krát režijný paušál. Advokátka vychádzala privyčíslení trov právneho zastúpenia z § 10 vyhlášky.

65. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možnéoceniť   peniazmi.   Ústavný   súd   v navrhovateľovej   veci   viedol   jedno   konanie   na   základejedného návrhu na začatie konania podaného navrhovateľom. Ústavný súd preto pri priznaníúhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky.

66. Ústavný súd priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby - dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie   návrhu)   a jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2015   (vyjadrenie   k stanoviskuvýboru).

67. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2013 (§ 1ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotinav zmysle   §   16   ods.   3   vyhlášky   sa   rovná   sume   8,04   eur).   Podľa   Štatistického   úraduSlovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačnámzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sarovná sume 8,39 eur).

68.   Ústavný súd priznal   úhradu trov   právneho zastúpenia za dva úkony právnejslužby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a 2 xrežijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Ústavnýsúd priznal úhradu trov právneho zastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 139,83 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16ods. 3 vyhlášky spolu v sume 8,39 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovanýchpre   DPH   vedeného   Finančným   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   nie   je   advokátkanavrhovateľa   daňovým   subjektom   registrovaným   pre   DPH.   Ústavný   súd   priznalnavrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 432,30 eur.

69. Pretože výbor, ktorému bola ako   účastníkovi konania pred   ústavným súdomuložená   povinnosť   uhradiť   trovy   navrhovateľa,   je   orgánom   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky,   uložil   mu   ústavný   súd   splnenie   tejto   povinnosti   prostredníctvom   KancelárieNárodnej   rady   Slovenskej   republiky,   ktorá   nakladá   s jeho   rozpočtovými   prostriedkami(bod 2 výroku). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015