SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 878/2014-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatý návrh ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou, Advokátska kancelária,Námestie sv. Egídia 95, Poprad, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej radySlovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014a takto
r o z h o d o l :
1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosťfunkcií sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 z r u š u j e.
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j ep o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ prostredníctvom Kancelárie Národnej radySlovenskej republiky trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsaťcentov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Margity Budzíkovej, Advokátska kancelária,Námestie sv. Egídia 95, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Zvyšnej časti návrhu ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra2014 doručený návrh ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanierozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalejlen „výbor“) sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).Podľa zistenia ústavného súdu bolo napadnuté rozhodnutie výboru navrhovateľovi doručené10. októbra 2014. Ústavný súd prijal uznesením č. k. II. ÚS 878/2014-8 z 11. decembra2014 návrh na ďalšie konanie.
2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkciipredsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výborusp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d)ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkciíverejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) z dôvoduporušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával funkciu nezlučiteľnús verejnou funkciou (funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.)po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Ďalej z návrhu vyplýva, ženavrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii predsedu predstavenstvaPoľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-Kz 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona z dôvodu porušenia čl. 5ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával počas výkonu verejnej funkciev roku 2012 funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o. (navrhovateľ boldo verejnej funkcie ustanovený 28. júna 2012 a funkcie konateľa v obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, s. r. o., sa vzdal 1. mája 2013).
3. Dňa 17. októbra 2013 a 22. októbra 2013 bol ústavnému súdu doručený návrhnavrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013a preskúmanie opravného rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013.Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 zrušil rozhodnutievýboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013.
4. Dňa 17. septembra 2014 bola navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím výboruopätovne uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona vo výške 10 200 eurz dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý predseda predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s.,Kežmarok, tým, že v roku 2013 vykonával zároveň funkciu konateľa obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, a. s. (do 1. mája 2013), porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.
5. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie výboru za nezákonné z dôvodu jehoduplicity, resp. ide v poradí už o tretie rozhodnutie o uložení pokuty v tej istej veci. Podľanázoru navrhovateľa napadnuté rozhodnutie konštatuje, že navrhovateľ svojím konanímporušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona v tej istej veci. Podľa navrhovateľanapadnuté rozhodnutie výboru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Navrhovateľ namieta, že za jedno skutkovo rovnaké konanie mu výbor uložil pokutu trikrát,prvýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 za to, že po uplynutí 30 dníodo dňa ustanovenia do verejnej funkcie vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnostiFVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákonas výkonom verejnej funkcie, druhýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra2013 a opravným rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 z dôvodu, ževykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2012 funkciu konateľa obchodnejspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona s výkonom verejnej funkcie, a napokon tretíkrát napadnutým rozhodnutím z dôvodu,že vykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2013 funkciu konateľa obchodnejspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona s výkonom verejnej funkcie. Podľa navrhovateľa ústavný zákon v takomto prípadeumožňuje uložiť iba jednu (jednorazovú) sankciu, a to za celé obdobie výkonu funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, keďže ústavný zákon nedefinuje periodicitu,a preto je neústavné, aby výbor svojvoľne určoval časové úseky porušenia ústavného zákona(jednotlivé roky), za čo následne ukladá opakovane pokuty (za každý rok samostatne).Takýto výklad a aplikáciu ústavného zákona považuje navrhovateľ za šikanóznea popierajúce jeho základné práva a slobody.
6. Podľa navrhovateľa z hľadiska vecného i skutkového išlo o to isté porušenieústavného zákona a ústavný zákon nerozlišuje vecné a časové hľadisko porušenia čl. 5ods. 2 ústavného zákona takým spôsobom, že je potrebné navrhovateľa sankcionovaťjednotlivo za to, že po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie neskončilfunkciu, ktorej výkon je v rozpore s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona, a zvlášť za to, žefunkciu nezlučiteľnú s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona vykonával aj v období výkonuverejnej funkcie v roku 2012 a 2013. Podľa navrhovateľa ide vždy len o jedno porušeniečl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za ktoré je možne uložiť len jednu finančnú pokutu. Výborpodľa navrhovateľa postupoval nad rámec ústavného zákona a v rozpore s ním, keďženapadnuté rozhodnutie výboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavnéhozákona, za ktoré už bola navrhovateľovi uložená pokuta. Navrhovateľ taktiež poukázal naznenie čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona a uviedol, že s odkazom aj na tieto ustanoveniaústavného zákona je toho názoru, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonomvyhodnotil porušenie povinnosti navrhovateľa, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú.
7. Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie vzhľadom na skutkový stava predchádzajúce ukladanie sankcie zo strany výboru za jedno a to isté porušenie ústavnéhozákona porušuje princíp ne bis in idem a porušuje čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „protokol č. 7“), ako aj ďalšie medzinárodnédohovory upravujúce princíp ne bis in idem.
8. Navrhovateľ okrem uvedeného poukázal aj na - podľa jeho vyjadrenia - vadya formálne nedostatky napadnutého rozhodnutia výboru. Podľa navrhovateľa tvrdenievýboru prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ vykonávalfunkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie takmer tri roky a že jeho vyjadreniaprezentované v konaní pred výborom boli účelové a zavádzajúce, sa nezakladá na pravde,pričom uvádza, že funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie vykonával 22mesiacov, teda necelé dva roky.
9. S poukazom na uvedené navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnutérozhodnutia výboru zrušil a vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveňnavrhuje priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
10. Na výzvu ústavného súdu sa k návrhu vyjadril výbor prostredníctvom svojhopredsedu, ktorý vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 poukázalna nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 vo veci navrhovateľaa uviedol, že „s ohľadom na výrok, ale najmä odôvodnenie v predmetnom náleze ústavného súdu, výbor nezaujíma k veci vecné ani právne stanovisko, a ponecháva vec na rozhodnutie ústavného súdu v intenciách vyššie uvedeného nálezu“.
11. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doručil 20. marca 2015 prostredníctvomsvojej právnej zástupkyne repliku k vyjadreniu výboru, v rámci ktorej uviedol:„Z vyjadrenia Výboru Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcii, ktoré zaslal Ústavnému súdu listom zo dňa 3.3.2015 vyplýva, že sa Výbor odvoláva na skoršie rozhodnutie Ústavného súdu a to konkrétne II. ÚS 185/2014 zo dňa 13.11.2014 v skutkovo a právne totožnej veci, a v podstate navrhuje Ústavnému súdu, aby rozhodol v intenciách tohto nálezu.... Za navrhovateľa ďalej uvádzam, že právny názor vyjadrený Ústavným súdom v skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn.VP/62/13-K platí v celom rozsahu aj pre rozhodnutie Výboru NR SR sp. zn. VP/14/14-K zo dňa 14.9.2014.“
III.
12. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podaťnávrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručeniarozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokutevoči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru máodkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanoveniazákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutiapodľa čl. 12 ods. 2.
Podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak senátústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonomo ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitnýmpredpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnutérozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
IV.
13. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľa spočívajúcav tvrdení, že výbor porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutievýboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, za ktoré už bolnavrhovateľ v minulosti sankcionovaný, čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje,čím výbor teda nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom vyhodnotil porušenie jehopovinností, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú, a zároveň porušil princíp ne bis inidem.
14. Ústavný súd už na tomto mieste konštatuje, že prerokovávaná vec navrhovateľaje po právnej stránke totožná s vecou navrhovateľa, o ktorej ústavný súd rozhodol užuvedeným nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014. Z toho dôvodu ústavnýsúd bude vychádzať z obdobných záverov aj v prerokovávanej veci.
Všeobecne k princípom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
15. Zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny mechanizmus ochranyverejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporuosobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti svýkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniupostavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.
16. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavnéhozákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upravenýmústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výborv konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiachverejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8ústavného zákona.
17. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy upravujú a vzťahujú sa nakonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vedenévýborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosťvýboru procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniarozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.
18. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavnéhozákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniarozporu záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textuústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický prístupk interpretácii normatívneho textu.
19. Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľaodseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejnýfunkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebože verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmtoústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe riadne odôvodneného podnetu,z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka, a čo sa namieta. Podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 umožní verejnémufunkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné,vykoná ďalšie dokazovanie.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionárnesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonomalebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivéúdaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutieverejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodneniea poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutupodľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, ževerejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je nezlučiteľnás výkonom verejnej funkcie podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), tohtoústavného zákona alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladnezanechať takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť.
Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vyslovístrata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak sa v predchádzajúcom konaní protiverejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť aleboobmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľačl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sumezodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionárporuší povinnosti podľa čl. 5.
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejnýfunkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť(...)
20. Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, žeústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych), napr.dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci(„ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosťpodnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na základe riadne odôvodneného podnetu“),zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch [porov. napr. § 46a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v zneníneskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov], abyrozhodnutie orgánov verejnej moci (v tomto prípade výboru) disponujúcich právomocourozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmocha povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnickýchosôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.
21. Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzeniaustanovených ústavným zákonom alebo zákonom spojil obligatórny právny následokvo forme sankcie – pokuty, prípadne straty mandátu alebo verejnej funkcie. Je všakpotrebné doplniť, že ústavný zákon umožňuje uložiť finančnú pokutu iba pri prvomnesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonomalebo zákonom, o ktorom rozhoduje príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnejmoci (v navrhovateľovej veci výbor). V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušeniapovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo stranyverejného funkcionára ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionároviprávoplatne rozhodlo, že nesplnil, alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovenétýmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgánverejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu aleboverejnej funkcie. Finančná pokuta by pri opakovanom konštatovaní nesplnenia aleboporušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného týmto ústavným zákonom alebozákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcieneplnila svoj preventívny účel (pozri ďalej bod 29). Represívny účel plní sankcia v podobestraty mandátu alebo verejnej funkcie. Bližšie však ústavný zákon neupravuje princípyukladania sankcií a je potrebné v rámci ukladania sankcií zohľadniť aj ďalej popísané ďalšieprincípy demokratického právneho štátu.
22. Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípydemokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnejmoci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.
23. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnuochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konaniavo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysleústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným právom na inú právnu ochranu.
24. Ďalej je potrebné zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (aleboiných povinností) v prípade nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzeniaustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) ajprincípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem „správne“ stricto sensu, alev širšom poňatí, zahŕňajúc konania sui generis majúce povahu „administratívnu“, kdemožno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 20 zaradiť i konanie vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona) trestanie.V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd.
25. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnomkonaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už boloslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohtoštátu.
26. Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozriDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov podč. 209/1992 Zb. v slovenskom jazyku) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tentopreklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieťk záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná jeskutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“)zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminaloffence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu jevšak podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziuv anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu„offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestnýčin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“ (rovnaké záveryporovnaj napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.14 Kse 5/2012 z 19. novembra 2013 alebo sp. zn. 11 Kseo 1/2010 z 1. septembra 2010a v nich citovanej prejudikatúre).
27. Avšak i pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či idev konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadajú pod ochranu čl. 4 ods. 1protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritériíustálených primárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [porov. Zolotukhin v. Rusko,č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) z 10. 2. 2009, bod 53; Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽPz 12. 12. 2013, bod 59]. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadkužalovaného zmluvného štátu (defining the offence according to the legal system of therespondent State). Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnomporiadku zmluvného štátu kvalifikovaný ako trestný čin (čím by spadal tento skutok dopôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7), použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnostičl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhé kritérium je samotnápovaha deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnostisankcie, ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that theperson concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko,č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976,bod 82).
28. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním vo veci ochrany verejnéhozáujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, ústavný súd uzatvára, ženesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonomalebo zákonom verejným funkcionárom nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym(správnym, resp. sui generis) deliktom.
29. V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátovalebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárnez porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný ajpodľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov. Albertv. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and Connorsv. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103 – 104).Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za spáchanýdelikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen v. Fínsko,č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v. Fínsko, č. 73053/01,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, body 32 – 38). Z pohľadu judikatúry ESĽPsa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy,ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje na neurčitývšeobecný počet adresátov, a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-represívnehocharakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitejšpecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky o aplikovateľnosti čl. 4ods. 1 protokolu č. 7 na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie, ktorú možnodotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert v. Rumunsko,body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v prípade sankcieuloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uloženásankcia bola preventívno-represívneho charakteru a ESĽP, ustálil v rámci tretieho kritériazávažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, možnokonštatovať, že ústavný zákon ukladá povinnosti alebo obmedzenia adresovanéšpecifickému okruhu osôb – verejným funkcionárom – a sankcie, ktoré možno v zmysleústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6 a 8 a čl. 9 ods. 10 ústavného zákona), plnia podľanázoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť verejného funkcionára odneplnenia alebo porušovania povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavnýmzákonom alebo zákonom (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať, resp. potrestať(represívne pôsobiť) verejného funkcionára za dokonané nesplnenie alebo porušeniepovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom. V tomtosmere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v prípade verejnoprávneho deliktu,sankcie, resp. konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmovpodľa ústavného zákona aplikovateľný čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, potrebné zohľadniť tretiekritérium Engelovských kritérií.
30. Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutejosobe. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľaústavného zákona sa verejnému funkcionárovi ukladá za nesplnenie alebo porušeniepovinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom sankciavo forme peňažnej pokuty alebo vo forme straty mandátu či verejnej funkcie. Závažnosťkonkrétnej sankcie je však potrebné skúmať jednotlivo v rámci každého konania vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, keďžev zmysle čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa výška finančnej pokuty líši v závislosti odkonkrétneho verejnoprávneho deliktu (porušenia konkrétneho článku ústavného zákona).Inak to nie je ani v prípade navrhovateľa, a preto sa ústavný súd musí vzhľadom nanámietky navrhovateľa a skutkový stav vysporiadať v nasledujúcich častiach tohto nálezus otázkou splnenia tretieho kritéria pre ustálenie odpovede týkajúcej sa aplikovateľnosti čl. 4ods. 1 protokolu č. 7 na navrhovateľovu vec.
31. V závere k tejto časti ústavný rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa nakonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavnéhozákona a konštatuje, že
(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov savzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánuverejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnejmoci, a teda princíp, podľa ktorého je povinnosťou orgánov verejnej moci disponujúcichprávomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismio právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnickýchosôb (t. j. aj výboru) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimirozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosťriadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutiadôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotenídôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosťa obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonomvýslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebovzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajú z čl. 46 ods. 1ústavy, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota beneústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy jei výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánuverejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnomrozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci a povinnosti riadne odôvodniť svojerozhodnutie) výslovne upravená zákonom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejnéhozáujmu (napr. bezpečnosti štátu a pod.), je dodržiavanie uvedených procesných zárukúčastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutiaalebo správneho a dostatočného zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyvrozhodnutia na právnu pozíciu účastníkov konania týmto zákonom úplne negované –typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincova o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiacekonania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom vedené na základe návrhovverejnej ochrankyne práv pod sp. zn. PL. ÚS 5/2014 a sp. zn. PL. ÚS 40/2014],
(iii) v prípade záveru o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na konkrétnekonanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je výbor povinnýpri rozhodovaní o tom istom verejnom funkcionárovi primárne rešpektovať princíp ne bis inidem, ktorý znamená „nie dvakrát v tej istej veci“ a v procesnom práve sa prejavujevo forme procesných prekážok – prekážky začatého konania v tej istej veci (litispendencia)a prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata). V rovine správneho trestania tentoprincíp znamená, že nikto nesmie byť potrestaný za ten istý skutok dvakrát.
Závery ústavného súdu vo veci samej
1. K predchádzajúcim rozhodnutiam výboru v navrhovateľovej veci a s tým súvisiacim rozhodovaním ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 185/2014
32. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovejveci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,Kežmarok, tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou po uplynutí 30 dníodo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona(verejnej funkcie sa navrhovateľ ujal 28. júna 2012, funkciu konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o., Košice, vykonával aj po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnejfunkcie, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo navrhovateľoviuložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcejšesťnásobku mesačného platu navrhovateľa, a to vo výške 4 716 eur. Svoje rozhodnutievýbor odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal pri ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011) sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že ⬛⬛⬛⬛, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou....
Listom predsedu výboru zo dňa 17. apríla 2013 bol menovaný verejný funkcionár na túto skutočnosť upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár listom zo dňa 23. apríla 2013 uviedol, že do funkcie člena predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok bol ustanovený 28.6.2012. Pri nástupe do tejto funkcie ho nik neupozornil, že musí spĺňať podmienky pre nezlučiteľnosť funkcií. O tejto skutočnosti sa dozvedel 24. marca 2013. Pri vypĺňaní majetkového priznania zistil, že nemôže vykonávať funkciu konateľa. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil až 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február - máj 2013 a k 31.3.2013 za rok 2012, keďže dovtedy nemal vedomosť o tom, že verejný funkcionár bol do verejnej funkcie menovaný.
Verejný funkcionár nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Následne podaním oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 zo strany verejného funkcionára Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že došlo k porušeniu ústavného zákona a uznesením č. 145 z 23. mája 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013, v ktorom uviedol, že v liste zo dňa 23. apríla 2013 vysvetlil, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií a nikdy predtým v štátnej správe nepôsobil. Okamžite po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesť násobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 257.“
33. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovejveci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,Kežmarok, tým, že v roku 2012 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka,s. r. o., Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (navrhovateľ vykonávaverejnú funkciu od 28. júna 2012, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája2013), za čo mu uložil pokutu v sume 10 200 eur. Svoje rozhodnutie výbor odôvodnil takto:„Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2012 k 31.3.2013, sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku 2012 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou....
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil 25. júna 2013 pri rokovaní Správy o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 a uznesením č. 202 z 25. júna 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa 26. júna 2013 v ktorom uviedol, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií, a nikdy predtým v štátnej správe nepôsobil. Okamžite po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa, a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice....
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 263.“
34. Výbor opravným rozhodnutím sp. zn. VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013v navrhovateľovej veci opravil rozhodnutie sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 tak, ževo výroku rozhodnutia sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 opravil časť „a to vo výške 10 200 EUR“ na „a to vo výške 5 100 EUR“ z dôvodu zrejmej nesprávnostiv uvedení číselnej hodnoty predmetnej pokuty.
35. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 rozhodnutievýboru sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013 zrušil z dôvodov tam uvedených.
2. Všeobecne k napadnutému rozhodnutiu výboru a východiskám ústavného súdu pre jeho preskúmanie
36. Výbor napadnutým rozhodnutím sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014rozhodol, že navrhovateľ tým, že v roku 2013 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o. Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (ako verejnýfunkcionár vykonával verejnú funkciu od 28. júna 2012 do 30. apríla 2014, funkciukonateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo mu uložil v súlade s čl. 9ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačnéhoplatu verejného funkcionára, a to vo výške 10 200 eur. Výbor napadnuté rozhodnutieodôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2013 k 31.3.2014, sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že ⬛⬛⬛⬛, bývalý predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku 2013 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil 1. júla 2014 pri rokovaní o Správe o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2014 za rok 2013 a uznesením č. 306 z 1. júla 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu....
V súvislosti s vyjadrením verejného funkcionára uvádzame, že je pravdou, že verejnému funkcionárovi výbor uložil za porušenie ústavného zákona tri pokuty, avšak nie je pravdou, že sa týkali za porušenia toho istého článku ústavného zákona. Výbor uložil verejnému funkcionárovi pokutu rozhodnutím č. VP/03/13-K zo dňa 10.9.2013 za oneskorené podanie oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie, ktoré podal výboru takmer po roku (za rok 2011).
Rozhodnutím č. VP/62/13-K zo dňa 10.9.2013 za neukončenie funkcie konateľa obchodnej spoločnosti do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verenej funkcie (oznámenie podané pri ujatí sa výkonu verejnej funkcie za rok 2011) a rozhodnutím č. VP/09/13-K zo dňa 10.9.2013 za výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, v ktorom pokračoval aj po 30 dňoch odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie (oznámenie podané k 31.3.2013 za rok 2012).
K argumentácii verejného funkcionára, že ho nik neupozornil na povinnosť podať oznámenie a vzdať sa funkcie v iných spoločnostiach uvádzame, že výbor nemá povinnosť upozorňovať verejných funkcionárov na podávanie oznámení, príp. aké úkony musí verejný funkcionár vykonať, aby neporušoval jednotlivé ustanovenia ústavného zákona.
Skutočnosť, že vo všeobecnosti platí právna zásada, že občan má mať možnosť poznať svoje práva a povinnosti tým, že každý právny predpis je publikovaný v zbierke zákonov, vyúsťuje v domnienku, že každý občan pozná a aplikuje právny predpis v nej uvedený. V danom prípade dokonca práva a povinnosti vyplývajú z ústavného zákona, ktorý je jeden z predpisov tvoriacich základný rámec pre výkon funkcie verejných funkcionárov, a preto je viac ako zarážajúce, že verejný funkcionár nemal o nich vedomosť, hoci ide o vysokoškolsky vzdelaného občana s dostatočnou životnou a odbornou praxou. Z tohto dôvodu sa výbor domnieval, že verejný funkcionár použil tvrdenie uvedené vo svojom vyjadrení účelovo a zavádzajúco.
Prezumpcia znalosti právnych predpisov, ktoré sú publikované vyššie uvedeným spôsobom (neznalosť právnych predpisov neospravedlňuje), korešponduje s povinnosťou dodržiavať všetky zásadné povinnosti vyplývajúce pre verejného funkcionára viac ako pre bežného občana, a to i s ohľadom na spoločenskú dôležitosť vykonávanej funkcie a jej finančné ocenenie.
Tvrdenie, že nemal vedomosť o existencii takejto povinnosti, ktorá vyplynula zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je len jednoduchým obchádzaním základných zásad právneho štátu. Skutočnosť, že verejný funkcionár vykonával funkciu takmer tri roky a súčasne takmer tri roky porušoval povinnosti vyplývajúce z ústavného zákona, pričom za uvedenú dobu poberal za výkon funkcie viac ako 50 000 eur, svedčí o jeho nedbalom prístupe k plneniu si svojich povinností.
Výbor i v dôsledku tejto skutočnosti neprihliadol na jeho tvrdenie, a nemal možnosť ani prihliadnuť na okolnosti o jeho zdravotnom stave, ktoré verejný funkcionár sa snaží v jeho prípade použiť ako zmierňovaciu klauzulu pri posudzovaní formy a miery zavinenia. Z tohto dôvodu výbor rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.... Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému ⬛⬛⬛⬛, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.“
37. Námietka navrhovateľa spočíva v tvrdení, že výbor rovnako ako vo vecirozhodnutia sp. zn. VP/62/13-K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia sp. zn.VP/62/13-K/E z 9. októbra 2013, ktoré ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014z 13. novembra 2014 zrušil, porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnutérozhodnutie výboru ukladajú sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona,čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje.
3. K otázke, či došlo k porušeniu ústavného zákona navrhovateľom
38. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia výboru, príloh doplnených k návrhua vyjadrení navrhovateľa v identickej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.II. ÚS 185/2014, ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo sporné, čo sámnavrhovateľ aj priznal, teda že z jeho strany došlo k porušeniu ústavného zákona v tomsmere, že počas výkonu verejnej funkcie vykonával súbežne po uplynutí 30 dní od začatiavýkonu verejnej funkcie i funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., t. j. funkciunezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.
39. Ďalej je potrebné odpovedať na otázku, či sa svojím konaním (výkon funkciekonateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) nezlučiteľným s dikciou ústavného zákonadopustil jedného alebo viacerých verejnoprávnych deliktov, resp. opakovane toho istéhoverejnoprávneho deliktu vo viacerých samostatne posudzovaných obdobiach alebo jednéhoverejnoprávneho deliktu v rámci celého preverovaného obdobia od začiatku výkonuverejnej funkcie (28. júna 2012) do skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej funkcie (t. j. do 1. mája 2013, keď sa navrhovateľ vzdal funkcie konateľav spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.).
40. Účelom celého čl. 5 ústavného zákona je akcentovanie verejného záujmu nariadnom výkone verejnej funkcie, a to prostredníctvom úpravy obmedzenia spočívajúcehov zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného funkcionára. Ústavnýzákon upravuje zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejnéhofunkcionára (čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona). Na tento účel je logickou povinnosťouverejného funkcionára v prípade výkonu takejto funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnejfunkcie skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Ústavodarcaupravil v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona dobrodenie v prospech verejného funkcionárav podobe poskytnutia 30-dňovej lehoty na skončenie výkonu funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie. V prípade, že aj po uplynutí tejto 30-dňovej lehoty (počasktorej nie je verejný funkcionár postihnuteľný za súbežný výkon verejnej funkcie i funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie) verejný funkcionár vykonáva funkciunezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie (hoci aj 1 deň po uplynutí 30-dňovej lehoty),dopúšťa sa porušenia obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom v podobe zákazuvýkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2ústavného zákona. Nemožno však čl. 5 ods. 7 ústavného zákona vykladať tak, že by tentoupravoval samostatne sankcionovateľnú povinnosť v podobe skončenia výkonu funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Táto povinnosť (vzdanie sa funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie v lehote 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie) je lenlogickým a explicitne vyjadreným právne relevantným úkonom, ktorého uskutočneniezabezpečuje neporušenie obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákonazo strany verejného funkcionára, a teda naplnenie účelu čl. 5 ústavného zákona v podobeochrany verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie. Nie je preto možné od sebana účely správneho trestania oddeliť obmedzenie v podobe zákazu výkonu funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákonaa povinnosť skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods.7 ústavného zákona. Obe ustanovenia sledujú ten istý účel a cieľ a nerešpektovanímpríkazov v zmysle oboch článkov dochádza k porušeniu len jedného obmedzenia – zákazuvýkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 ústavnéhozákona.
41. Zároveň je potrebné z hľadiska teórie správneho trestania doplniť, že pokiaľverejný funkcionár neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkonfunkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, k dokonaniu verejnoprávneho deliktuporušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie dochádzaprvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie. Každý ďalší deňje udržiavaním protiprávneho stavu vyvolaného dokonaním tohto verejnoprávneho deliktu,a tento protiprávny stav je ukončený až skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej funkcie. Na účely správneho trestania sa však toto celé obdobie od dokonaniaverejnoprávneho deliktu (porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej funkcie) až po ukončenie protiprávneho stavu považuje za jedno konanie (skutok)a jeden verejnoprávny delikt, a to bez ohľadu na to, koľko dní, týždňov, mesiacov aleborokov sa protiprávny stav udržuje, keďže ide o trváci verejnoprávny delikt. V prípade, žepočas udržiavania protiprávneho stavu (spočívajúceho v kontinuálnom výkone funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie počas výkonu funkcie verejného funkcionára bezohľadu na dĺžku obdobia, v rámci ktorého dochádza k udržiavaniu tohto protiprávnehostavu) dôjde k právoplatnému rozhodnutiu príslušného (podľa ústavného zákona) orgánuverejnej moci o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkciepodľa čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona a verejný funkcionár aj po právoplatnostitohto rozhodnutia naďalej vykonáva funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie(alebo nesplní, či poruší iné obmedzenie alebo povinnosť v zmysle ústavného zákona alebozákona), dopúšťa sa recidívy, a teda opätovného protiprávneho konania, resp. opätovnéhospáchania verejnoprávneho deliktu [spočívajúceho teda buď v opomenutí skončiť výkonfunkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorú bol právoplatným rozhodnutímpríslušného (podľa ústavného zákona) orgánu verejnej moci potrestaný, čím udržiavanaďalej protiprávny stav, alebo začatím výkonu inej funkcie nezlučiteľnej s výkonomverejnej funkcie (individuálna recidíva), prípadne nesplnení alebo porušení inej povinnostialebo obmedzenia podľa ústavného zákona alebo zákona (všeobecná recidíva)], t. j.porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona.
42. Ak teda navrhovateľ neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnejfunkcie výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, dopustil sa prvým dňomnasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie porušenia obmedzeniaspočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľačl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Autoritatívne rozhodnutie o porušení zákazu výkonu funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie a o uložení sankcie výbor rozhodol až10. septembra 2013 napadnutými rozhodnutiami, t. j. po vyše 4 mesiacoch odnavrhovateľovho skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie.V období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnejfunkcie, sa dopúšťal trváceho verejnoprávneho deliktu, ktorý bol dokonaný vyvolanímprotiprávneho stavu prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnejfunkcie, tento protiprávny stav bol až do 1. mája 2013 udržiavaný a k jeho ukončeniu došloaž odstránením protiprávneho stavu 1. mája 2013 skončením výkonu funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie. Keďže v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu výboruo porušení povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu došlo až 10. septembra2013), navrhovateľ sa tak dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období odprvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013,keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorý mu bolomožné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej pokuty. Na základe týchto záverovtak neobstojí argument, že v prípade navrhovateľa ide o porušenie ústavného zákonaopakovane vo viacerých hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavnéhozákona musí byť sankcionované osobitne.
43. Po zohľadnení popísaných konklúzií týkajúcich sa porušenia ústavného zákonazo strany navrhovateľa v spojitosti s výrokom a odôvodnením rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014z 13. novembra 2014 konštatoval, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom,a rozhodnutie sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 považoval za ústavne udržateľné.
44. Výbor podľa ústavného súdu dospel v uvedenom konaní sp. zn. VP/09/13-Kk správnemu záveru, že navrhovateľ tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s výkonomverejnej funkcie (t. j. vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) pouplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2ústavného zákona, a správne uložil navrhovateľovi sankciu v podobe finančnej pokutypodľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Enunciát rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 ústavný súd hodnotil ako bezchybný.
45. Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 pokrývalo celéobdobie (t. j. od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie aždo 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie),v ktorom sa navrhovateľ dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu (porušeniazákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie).
4. K samotnému prieskumu napadnutého rozhodnutia výboru
46. Ako už ústavný súd v bodoch 40 až 42 uviedol, navrhovateľ sa dopustil jednéhotrváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o.), za ktorý mu bolo možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnejpokuty. Táto sankcia mu aj bola uložená rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-Kz 10. septembra 2013. Ďalšiu sankciu, a to v podobe straty verejnej funkcie by bolo možnénavrhovateľovi uložiť v prípade, že by po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 opätovne (alebo kontinuálne) vykonával funkciu(totožnú, za ktorú mu bola právoplatným rozhodnutím výboru uložená finančná pokuta,alebo inú funkciu) nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie. K takémuto porušeniuústavného zákona zo strany navrhovateľa nedošlo a dôjsť nemohlo, keďže výkon funkcienezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVEIpeľka, s. r. o.) ukončil 1. mája 2013, teda ešte pred vydaním rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013.
47. Z napadnutého rozhodnutia výboru sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014vyplýva, že výbor konštatoval vo výroku tohto napadnutého rozhodnutia identicképorušenie ústavného zákona (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.v období od 1. januára 2013 až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnejs výkonom verejnej funkcie) v identickom, už raz preskúmavanom období (od prvého dňanasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keďnavrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, t. j. obdobieposudzované v konaní výboru sp. zn. VP/09/13-K). Zároveň výbor navrhovateľovi uložilopätovne finančnú pokutu.
48. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s otázkou, či nešlo zo stranyvýboru o porušenie zákazu dvojitého potrestania v tej istej veci v zmysle čl. 4 ods. 1protokolu č. 7.
49. Na úvod je potrebné ustáliť, či konanie vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojené napadnutérozhodnutie výboru sp. zn. VP/14/14-K zo 17. septembra 2014 spĺňa popísané Engelovskékritériá pre účely aplikácie čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Ako už ústavný súd v bodoch 27 a 28uviedol, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nespĺňaprvé z Engelovských kritérií, čím následne, posudzujúc ďalšie kritériá, dospel ústavný súdk záveru o splnení atribútov druhého kritéria (všeobecne v rámci každého konania vo veciochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona)a potreby skúmania splnenia tretieho kritéria v každej veci individuálne. Ústavný súdvzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľovi bola napadnutým rozhodnutím uložená finančnápokuta vo výške 10 200 eur (ako šesťnásobok mesačného platu navrhovateľa), hodnotí tútopokutu ako svojou závažnosťou napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda konštatujeaplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v rámci konania vo veci ochrany verejnéhozáujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojenéhonapadnutého rozhodnutia výboru.
50. Či došlo zo strany výboru konaním vo veci ochrany verejného záujmua zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeným napadnutýmrozhodnutím k porušeniu princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7,je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch zásad potrebných pre konštatovanie porušeniaprincípu ne bis in idem, a to: totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chránenéhozáujmu (k tomuto klasickému inštrumentáriu skúmania porušenia princípu ne bis in idemv rámci správneho trestania či trestného konania porov. napr. rozsudok Súdneho dvoraEurópskej únie vo veci Aalborg Portland and Others v. Komisia zo 7. 1. 2004, C-204/00 P,C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, bod 338 a nasl.; už uvedenýrozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Zolotukhin v. Rusko, bod 82 a 84; uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 26/2012 z 30. mája 2012).
51. K totožnosti skutku možno opätovne odkázať na body 40 až 42 tohto nálezua konštatovať, že výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol o porušení čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona tým, že navrhovateľ vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.,v roku 2013 (do 1. mája 2013), teda funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čímsa podľa výboru dopustil verejnoprávneho deliktu v období od 1. januára 2013 až do 1. mája2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Za totožnýskutok (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňanasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, t. j.zahŕňajúc i obdobie od 1. januára 2013 do 1. mája 2013) bol však navrhovateľ potrestanýrovnako skorším rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013. Totožnosťskutku je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia výboru zachovaná.
52. Čo sa týka totožnosti osoby v rámci konania a rozhodnutia výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013 a následného konania a napadnutého rozhodnutia výboru,tá je bez potreby bližšieho komentára zrejmá a zachovaná.
53. K totožnosti chráneného záujmu ústavný súd konštatuje, že tak v rozhodnutívýboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí výborubol navrhovateľ potrestaný za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu pozribod 40), ktorý vyjadruje záujem na riadnom výkone verejnej funkcie, a na ten účel upravujezákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Totožnosť chránenéhozáujmu je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia zachovaná.
54. Cieľom čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je zakázať opätovné konanie a potrestaniedotknutej osoby v prípade predchádzajúceho konečného rozhodnutia v totožnej veci (porov.Franz Fischer v. Rakúsko, č. 37950/97, rozsudok ESĽP z 29. 5. 2001, bod 22).Za predchádzajúce rozhodnutie (t. j. rozhodnutie, ktoré predchádza konaniu a napadnutémurozhodnutiu) v navrhovateľovej veci je potrebné považovať rozhodnutie výboru sp. zn.VP/09/13-K z 10. septembra 2013, pričom v následnom konaní a napadnutom rozhodnutívýboru je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu (pozri body 51 až 53).Ústavný zákon však neupravuje inštitút právoplatnosti rozhodnutia výboru, a preto jepotrebné nájsť odpoveď na otázku, či možno rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-Kz 10. septembra 2013 považovať za konečné.
55. Návrh verejného funkcionára na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnýmsúdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, ako aj návrh na preskúmanie rozhodnutiapríslušného orgánu verejnej moci podľa čl. 10 ods. 3 a 4 ústavného zákona nie je možnépovažovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom o preskúmanírozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nie jeodvolacím (druhostupňovým) konaním (vychádzajúc z gramatického i teleologickéhovýkladu najmä čl. 10 ods. 1 až 4 ústavného zákona, ako aj § 73a § 73b zákona o ústavnomsúde, a taktiež postavenia ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti v ústavnom poriadkuSlovenskej republiky). Ústavný zákon upravuje vo svojom čl. 10 ods. 2 až 4 inštitútodkladného účinku (textáciou „podanie návrhu... má odkladný účinok“), ktorý sa však podľanázoru ústavného súdu vzťahuje len na vykonateľnosť rozhodnutia príslušného orgánuverejnej moci, a to najmä z dôvodov, že (i) návrh verejného funkcionára na preskúmanierozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 až 4ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok [a teda nemožnohovoriť o devolutívnom účinku (v zmysle konštatovania právomoci ústavného súdu akoorgánu verejnej moci vyššieho stupňa rozhodovať v rámci inštančného rozhodovaniao právach a povinnostiach verejných funkcionárov) a suspenzívnom účinku (t. j. odkladprávoplatnosti rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci) podaného návrhu napreskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci], (ii) konanie pred ústavnýmsúdom o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov nie je odvolacím (druhostupňovým) konaním, a taktiež z dôvodu, že (iii) odkladomvykonateľnosti (a teda nie právoplatnosti) rozhodnutia orgánu verejnej moci sa akcentujeverejný záujem na efektívnom (jednoinštančnom s možnosťou prieskumu ústavným súdom)rozhodovaní o nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanovenéhoústavným zákonom alebo zákonom, a tým promptnom zabránení v pokračovaní zneužívaniaverejnej funkcie, prípadne zneužívania postavenia s ňou spojeného na osobný prospech(k akcentovaniu princípu efektívnosti rozhodovania vo veciach podľa ústavného zákona naúčely rešpektovania verejného záujmu na predchádzaní a zabránení v pokračovanízneužívania verejnej funkcie možno odkázať aj na čl. 11 ods. 1 až 3 ústavného zákona,prípadne poukázať aj na 60-dňovú lehotu ústavného súdu na rozhodnutie o návrhu verejnéhofunkcionára na preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci upravenúv čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona, ako aj na konečnosť rozhodnutia ústavného súduv zmysle čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona).
56. Absenciu explicitnej úpravy právoplatnosti rozhodnutí v ústavnom zákone jepotrebné subsumovať pod teóriu medzier v normatívnych právnych aktoch. Ide o absenciuprávnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcualebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímneočakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer-Verlag, 1991, s. 375).Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnostipríslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súduSpolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod64], a to pomocou analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov.rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56),tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväznéhoprávneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovémustavu či právnej otázke (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení)všeobecne záväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris)k aplikovanému všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantnáprávna norma.
57. Takýmto je podľa názoru ústavného súdu správny poriadok, keďže správnekonanie v zmysle správneho poriadku je z dogmatického i zákonného hľadiska konaním,ktorého cieľom je vydanie správneho aktu (individuálneho právneho aktu) spôsobiléhozaložiť, zmeniť alebo zrušiť práva a povinnosti (konštitutívny správny akt) alebo ichautoritatívne potvrdiť (deklaratórny správny akt) (porov. Hendrych, D. a kol. Správní právo.Obecná část. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 367; ďalej porov. aj § 1 ods. 1správneho poriadku), a ako ústavný súd už artikuloval (bod 16 tohto nálezu), v rámcikonania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavnéhozákona (ktoré je konaním sui generis majúcim povahu „administratívnu“ – pozri bod 24tohto nálezu) ide o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmochalebo povinnostiach verejných funkcionárov. Preto je potrebné na otázku právoplatnostirozhodnutí podľa ústavného zákona aplikovať princípy právoplatnosti upravené správnymporiadkom (t. j. § 52 ods. 1 správneho poriadku). Keďže návrh verejného funkcionára napreskúmanie rozhodnutia výboru ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nieje možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom nie jeodvolacím konaním, každé rozhodnutie výboru v zmysle ústavného zákona je tak potrebnépovažovať za právoplatné jeho doručením dotknutému verejnému funkcionárovi.
58. Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 bolonavrhovateľovi doručené 24. septembra 2013. Napadnuté rozhodnutie výboru bolonavrhovateľovi doručené 10. októbra 2014.
59. Na základe už uvedených postulátov ústavný súd dospel k záveru, že doručenímrozhodnutia výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013 navrhovateľovi nastalaprekážka pre opätovné konanie a rozhodnutie (potrestanie) vo veci porušenia čl. 5 ods. 2ústavného zákona vykonávaním funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v obdobínasledujúcom po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, tedafunkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, v období od prvého dňa nasledujúceho po30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013. Tým, že výbor napriek tomuv napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodol v totožnej veci (je zachovaná totožnosť skutku,osoby a chráneného záujmu – pozri body 51 až 53), porušil tým princíp ne bis in idemvyjadrený v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Toto pochybenie výboru má ústavnoprávnurelevanciu a intenzitu a je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru zo stranyústavného súdu.
60. Ďalej je potrebné uviesť, že navrhovateľom podané oznámenie funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, oznámenie funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31. marcu 2014 zarok 2013 (ďalej len „oznámenie“) bolo možné považovať iba za dôkazný prostriedoko skutočnosti výboru skôr známej, tzn. o skutočnosti, že navrhovateľ bol konateľomspoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni odustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, o ktorej mal výbor vedomosťz predchádzajúcich oznámení podaných navrhovateľom a na základe ktorej už výbor uložilnavrhovateľovi sankciu rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13-K z 10. septembra 2013.Výbor tak začatím ďalšieho konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniarozporu záujmov proti navrhovateľovi (uznesením č. 306 z 1. júla 2014) porušil procesnúprekážku veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata), čo viedlo v konečnom dôsledkuk vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorým výbor porušil princíp ne bis in idem.
61. V dôsledku uvedených záverov ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie výboru(bod 1 výroku).
5. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru
62. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru ústavný súd odkazuje na čl. 10ods. 2 ústavného zákona, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu v konanío preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov je končené. Uvedené potvrdzuje aj § 73b ods. 3 a 4 zákona o ústavnom súde, podľaktorých ústavný súd napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu nálezom zruší a totorozhodnutie je konečné. Právna úprava konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom neumožňuje pozrušení rozhodnutia výboru (resp. príslušného orgánu) vec vrátiť na ďalšie konanie.
63. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vrátenieveci výboru (bod 3 výroku)
V.
64. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou v konaní pred ústavným súdom.Advokátka ich podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslila sumou 557,16 eur spolu za 2úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie písomného návrhuústavnému súdu) vykonané v roku 2014 a 2-krát režijný paušál. Advokátka vychádzala privyčíslení trov právneho zastúpenia z § 10 vyhlášky.
65. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možnéoceniť peniazmi. Ústavný súd v navrhovateľovej veci viedol jedno konanie na základejedného návrhu na začatie konania podaného navrhovateľom. Ústavný súd preto pri priznaníúhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky.
66. Ústavný súd priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby - dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie návrhu) a jeden úkon právnej služby v roku 2015 (vyjadrenie k stanoviskuvýboru).
67. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2013 (§ 1ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotinav zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,04 eur). Podľa Štatistického úraduSlovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačnámzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sarovná sume 8,39 eur).
68. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnejslužby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a 2 xrežijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Ústavnýsúd priznal úhradu trov právneho zastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 139,83 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16ods. 3 vyhlášky spolu v sume 8,39 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovanýchpre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokátkanavrhovateľa daňovým subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznalnavrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 432,30 eur.
69. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdomuložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľa, je orgánom Národnej rady Slovenskejrepubliky, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom KancelárieNárodnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jeho rozpočtovými prostriedkami(bod 2 výroku). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015