znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 877/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   AA   – centrum, s. r. o., Levočská 6, Poprad, zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Poprad   sp. zn.   17   C   184/2008 z 21. novembra 2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 22/2014 z 24. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 300/2014 z 22. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti AA – centrum, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2014   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   AA   –   centrum,   s.   r.   o., Levočská 6, Poprad (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutiami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 184/2008 z 21. novembra 2013,   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Co   22/2014 z 24. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 300/2014 z 22. júla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom spore sťažovateľky ako žalobkyne proti Ing. J. M. (ďalej len „žalovaná“) uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 184/2008 z 26. septembra 2013 nebola pripustená zmena žalobného petitu v zmysle návrhu sťažovateľky z 22. augusta 2013.   Sťažovateľka   navrhla   zmenu   žalobného   petitu   v dôsledku   zmeny   právnej argumentácie   žalovanej, ktorá   tvrdila,   že   ona   je vlastníčkou   spornej   kanalizácie,   keďže otázku   vlastníckeho   práva   treba   posúdiť   podľa   všeobecných   ustanovení   Občianskeho zákonníka.   Podľa   právneho   názoru   žalovanej   za   vlastníka   kanalizačnej   prípojky   treba považovať vlastníka pozemku alebo stavby pripojenej na kanalizáciu, pokiaľ sa nepreukáže opak. Okresný súd rozhodol o nepripustení požadovanej zmeny žalobného petitu bez toho, aby   sťažovateľka   mala   možnosť   zaujať   stanovisko   k písomnému   vyjadreniu   žalovanej z 10. septembra 2013, ktorým reagovala na návrh sťažovateľky na zmenu žalobného petitu. Návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu okresný súd nevyhovel preto, že podľa jeho názoru   výsledky   predchádzajúceho   konania   nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie o zmenenom   návrhu.   Bol   toho   názoru,   že   nová   požiadavka   na   určenie   vlastníctva kanalizačnej prípojky by si vyžadovala rozšírenie žaloby o ďalšieho účastníka konania, a to o mesto Poprad.

V reakcii na uznesenie okresného súdu podala sťažovateľka nový návrh na zmenu žalobného   petitu   z   30.   októbra   2013.   Reagovala   predovšetkým   na   argument   o   potrebe prizvať   do   konania   ďalšieho   účastníka   a   žalobný   petit   špecifikovala   tak,   aby   potreba označenia   ďalšieho   účastníka   konania   nevznikla.   Na   základe   novonavrhovanej   zmeny petitu, v ktorej sťažovateľka vymedzila rozsah, v akom je potrebné určiť jej vlastnícke právo ku kanalizačnej prípojke, už nebolo potrebné mesto Poprad označiť ako ďalšieho účastníka konania.

Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-461 z 21. novembra 2013 nebol   návrh   na   pripustenie   zmeny   žalobného   petitu   z   30.   októbra   2013   pripustený s odôvodnením,   že   výsledky   predchádzajúceho   konania   nemôžu   byť   podkladom   pre konanie o zmenenom návrhu. Podľa názoru okresného súdu nenastali žiadne skutkové ani právne okolnosti, ktoré by vyžadovali zmenu petitu.

Hoci podľa poučenia uvedeného v uznesení odvolanie proti nemu nebolo prípustné, sťažovateľka podala 30. decembra 2013 odvolanie. Z dôvodov uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku tvrdila, že odvolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa jej názoru dôvodnosť odvolania je daná tým, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže napadnutým uznesením sa jej znemožnila realizácia jej práv ako „pána sporu“, v rámci ktorých je ako žalobkyňa oprávnená podávať návrhy na zmenu žalobného petitu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 22/2014 z 24. februára 2014 bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté pre jeho neprípustnosť v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu prakticky žiadne ďalšie dôvody neobsahovalo.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   2.   mája   2014   dovolanie s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 300/2014 z 22. júla 2014 bolo dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť.

Podľa názoru sťažovateľky táto má právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom   konaní, ktoré   garantuje spravodlivý   výsledok.   Toto   právo spočíva   v oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle   a   nestranne   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   ochrany   sa   osoba   domáha, poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákona.   Porušenie   práva   sťažovateľky   sa   prejavilo v procesno-právnom   rámci.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ústavnému   právu   na autonómiu   vôle   strán   v   občiansko-právnom   konaní   zodpovedá   procesno-právny   aspekt, ktorého obsahom je právo účastníka konania na slobodné disponovanie s hmotnými právami v   občianskom   súdnom   konaní.   Dispozičná   zásada   je   jednou   zo   základných   zásad občianskeho   súdneho   konania.   Obsahovým   prvkom   autonómie   vôle   strán   je   aj   právo jedinca, aby svoje hmotné a procesné práva uplatňoval na rôznych štátnych orgánoch, a teda aj na súde. Uznesením okresného súdu bolo zabránené sťažovateľke disponovať svojím pozmeneným návrhom. Uznesenie o nepripustení zmeny žalobného petitu je aj arbitrárne, keďže je v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním, resp. skutkovými a právnymi zisteniami. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza podrobné skutkové okolnosti danej veci.

Ďalej sťažovateľka zdôrazňuje, že aj keď v zmysle § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti uzneseniu o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nie je prípustné, sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd z dôvodov podaného odvolania vedel o tom, že sťažovateľka namieta odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom v zmysle tejto právnej argumentácie je odvolanie prípustné proti každému rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Preto procesný postup krajského súdu, keď odmietol odvolanie bez splnenia podmienok   uvedených   v   ustanovení   §   218   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   bol nedôvodný. Navyše, uznesenie krajského súdu nebolo ani náležite odôvodnené.

Sťažovateľka žiada vydať nález v tomto znení: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/184/2008 zo dňa 21.11.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co 22/2014 z 24.2.2014, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 300/2014 z 22.7.2014 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   16Co/22/2014   zo   dňa   24.2.2014 a uznesenie   Okresného   súdu   Poprad   sp.   zn.   17C/184/2008   zo   dňa   21.11.2013   zrušuje a prikazuje mu vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Okresný súd Poprad je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za   2   úkony   v   sume   284,08   €   na   účet   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-445 z 26. septembra 2013 vyplýva, že   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   petitu   žaloby   z   22.   augusta   2013   sa   nepripúšťa. Sťažovateľka   sa   svojou   žalobou   domáhala   určenia,   že   vydržaním   nadobudla   právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu,   a   to   právo   nerušene   odvádzať   odpadové,   splaškové a dažďové vody. V rámci navrhovanej zmeny petitu žiadala aj určiť, že je spoluvlastníčkou existujúcej   podzemnej   kanalizačnej   prípojky.   Podľa   názoru   okresného   súdu   výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 1 a   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   V   danom   štádiu   konania,   keď   už   bolo   vykonané rozsiahle dokazovanie zamerané na posúdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu   ku   kanalizačnej   prípojke,   je   nehospodárne   rozširovať   žalobu   o   určenie podielového spoluvlastníctva ku kanalizačnej prípojke, ktorej spoluvlastníkom má byť aj mesto   Poprad,   ktoré   však   nie   je   účastníkom   konania.   Vyžadovalo   by   si   to   ďalšie dokazovanie a viedlo by to k predĺženiu konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-461 z 21. novembra 2013 vyplýva, že   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   petitu   žaloby   z   30.   októbra   2013   nebol   pripustený. Sťažovateľka   podaným   návrhom   žiadala   pripustiť   rozšírenie   žaloby   o   určenie,   že   je polovičnou   spoluvlastníčkou   podzemnej   kanalizačnej   prípojky.   Podľa   názoru   okresného súdu   výsledky   doterajšieho   konania   nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom návrhu. Od nepripustenia zmeny petitu uznesením z 26. septembra 2013 nenastali žiadne skutkové   ani   právne   okolnosti,   ktoré   by   vyžadovali   zmeniť   navrhovaný   petit,   pričom v danom štádiu konania, keď sa už vykonalo rozsiahle dokazovanie zamerané na posúdenie vydržania   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   ku   kanalizačnej   prípojke,   je nehospodárne rozširovať žalobu o   určenie podielového spoluvlastníctva   ku   kanalizačnej prípojke, lebo by si to vyžadovalo ďalšie dokazovanie a viedlo by to k predĺženiu konania v rozpore s právom účastníkov na rýchlu a účinnú ochranu ich práv.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 Co 22/2014-476 z 24. februára 2014 vyplýva, že ním bolo odmietnuté odvolanie podané sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-461 z 21. novembra 2013. Krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa najprv otázkou prípustnosti odvolania, pričom z ustanovenia § 202 ods. 2 [zrejme správne má byť § 202 ods. 3 písm. f), pozn.] Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. Preto bolo potrebné odvolanie odmietnuť ako neprípustné postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 300/2014 z 22. júla 2014 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 16 Co 22/2014   z   24.   februára   2014.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nedošlo   postupom okresného   súdu   a   krajského   súdu   k   odňatiu   možnosti   sťažovateľke   konať   pred   súdom v dôsledku   nevyhovenia   jej   návrhu   na   zmenu   petitu   žaloby   s   následným   odmietnutím odvolania krajským súdom podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zmena   návrhu   nesmie   byť   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti konania, pričom ustanovenie § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dáva navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh len so súhlasom súdu. Úvaha, či výsledky konania, ku   ktorým   sa   dospelo   pred   požadovanou   zmenou   petitu,   môžu   alebo   nemôžu   byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je týmto súdom súd prvého stupňa, navrhovateľ nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné podľa § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ani dovolací súd posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   uznesenia   všeobecných   súdov   sú   dostatočne odôvodnené a presvedčivé. Žiadne znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nemajú. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Podstatou uznesení krajského súdu č. k. 16 Co 22/2014-476 z 24. februára 2014 a najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 300/2014 z 22. júla 2014 je riešenie otázky prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-461 z 21. novembra 2013.

Z jednoznačného ustanovenia § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku je nepochybné, že odvolanie nie je prípustné inter alia ani proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.

Sťažovateľka tvrdí, že napriek tomuto ustanoveniu v danom prípade treba odvolanie proti uzneseniu okresného súdu považovať za prípustné vzhľadom na ustanovenie § 221 ods.   1   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   odvolací   súd   zruší prvostupňové rozhodnutie, len ak (inter alia) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať pred   súdom.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľky,   ak je   v   danej   veci   táto skutková podstata naplnená, potom je odvolanie prípustné.

Právny názor sťažovateľky považuje ústavný súd za neakceptovateľný. Prípustnosť odvolania vyplýva z ustanovení § 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku, a to v tom zmysle, že odvolaním možno napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučuje, pričom prípady vylúčenia možnosti podať odvolanie sú uvedené v ustanovení § 202 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľkou označené ustanovenie § 221 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   nerieši   otázku   prípustnosti   odvolania,   ale   spôsobu rozhodovania odvolacieho súdu v tých prípadoch, v ktorých je odvolanie prípustné.

Inými   slovami,   sťažovateľka   sa   mohla   obrátiť   na   ústavný   súd   hneď   potom,   ako okresný súd nepripustil jej návrh na zmenu žalobného petitu, a to práve preto, že odvolanie proti uzneseniu nebolo prípustné.

Možno   urobiť   záver,   že   uznesenia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   v   plnom rozsahu zodpovedajú zákonu, a preto k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru zo strany týchto súdov nedošlo.

Ústavnému súdu zostáva ešte preskúmať, či obstojí z hľadiska uplatnených námietok uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 184/2008-461 z 21. novembra 2013, ktorým nebol pripustený návrh sťažovateľky na zmenu petitu žaloby.

Okresný súd bol toho názoru, že, vychádzajúc z ustanovenia § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, zmenu návrhu nemožno pripustiť, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Zároveň dospel k presvedčeniu, že vykonané dokazovanie bolo zamerané v zmysle pôvodného žalobného petitu a nový žalobný petit by znamenal potrebu vykonávania ďalšieho dokazovania, čo by bolo na úkor práva účastníkov na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka nijako nenamieta v podanej sťažnosti proti záveru okresného súdu, podľa   ktorého   zmena   petitu   by   si   vyžadovala   vykonávanie   ďalšieho   dokazovania. Argumentuje v podstate tak, že ako „pán sporu“ má v súlade s princípom autonómie vôle účastníka konania právo návrhom disponovať vrátane práva meniť ho.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že v danej situácii dochádza ku kolízii dvoch ústavných práv, a to práva navrhovateľa disponovať návrhom (meniť ho) a práva odporcu (ale aj navrhovateľa) na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Obom týmto právam sa musí poskytnúť ochrana tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Uvedená zásada je vyjadrená   práve   v   ustanovení   §   95   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorého vyplýva,   že   právo   navrhovateľa   slobodne   disponovať   návrhom   je   obmedzené   právom účastníkov   konania   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Inými   slovami, navrhovateľ môže svoje právo meniť žalobu využívať iba v takom rozsahu, aby využívaním tohto práva nedochádzalo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní.

V konkrétnom prípade ústavný súd nemal dôvod pochybovať o správnosti záveru okresného   súdu,   podľa   ktorého   výsledky   predchádzajúceho   konania   by   nemohli   byť podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Napokon,   ako   to   už   bolo   uvedené, sťažovateľka tento zásadný záver okresného súdu ani nenapadla.  

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014