znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 874/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,Rvp 1586/2015 a sp. zn. Rvp 1587/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 4 CoE 71/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 492/2015), sp. zn. 4 CoE 47/2013z 31. januára 2014 (Rvp 493/2015), sp. zn. 2 CoE 347/2013 z 23. januára 2014(Rvp 494/2015), sp. zn. 17 CoE 12/2012 z 11. júla 2012 (Rvp 495/2015), sp. zn.4 CoE 172/2012 z 31. mája 2013 (Rvp 496/2015), sp. zn. 13 CoE 7/2013 z 30. januára 2013(Rvp 531/2015), sp. zn. 17 CoE 23/2013 z 29. mája 2013 (Rvp 532/2015), sp. zn.3 CoE 72/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 533/2015), sp. zn. 4 CoE 121/2012 z 28. marca 2013(Rvp 534/2015), sp. zn. 4 CoE 146/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 535/2015), sp. zn.23 CoE 413/2012 zo 6. februára 2013 (Rvp 536/2015), sp. zn. 16 CoE 163/2012z 31. júla 2013 (Rvp 1571/2015), sp. zn. 23 CoE 367/2013 z 19. februára 2014(Rvp 1572/2015), sp. zn. 6 CoE 31/2013 z 26. februára 2013 (Rvp 1573/2015), sp. zn.8 CoE 49/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 1574/2015), sp. zn. 19 CoE 114/2013z 30. septembra 2013 (Rvp 1575/2015), sp. zn. 2 CoE 40/2014 z 20. mája 2014(Rvp 1576/2015), sp. zn. 2 CoE 52/2014 z 15. júla 2014 (Rvp 1577/2015), sp. zn.2 CoE 217/2013 zo 6. augusta 2013 (Rvp 1578/2015), sp. zn. 2 CoE 225/2013 z 22. októbra2013 (Rvp 1579/2015), sp. zn. 6 CoE 53/2013 z 26. februára 2013 (Rvp 1580/2015), sp. zn.16 CoE 87/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 1581/2015), sp. zn. 8 CoE 78/2013 z 31. júla 2013(Rvp 1582/2015), sp. zn. 23 CoE 228/2013 zo 4. novembra 2013 (Rvp 1583/2015), sp. zn.2 CoE 216/2013 z 10. septembra 2013 (Rvp 1584/2015), sp. zn. 4 CoE 7/2012z 27. februára 2013 (Rvp 1585/2015), sp. zn. 2 CoE 225/2013 z 22. októbra 2013(Rvp 1586/2015), sp. zn. 8 CoE 229/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 1587/2015), ako ajpostupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 19/2013z 9. októbra 2014 (Rvp 492/2015), sp. zn. 5 Oboer 198/2014 z 18. septembra 2014(Rvp 493/2015), sp. zn. 1 Oboer 195/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 494/2015), sp. zn.4 Cdo 322/2012 z 30. septembra 2014 (Rvp 495/2015), sp. zn. 5 Oboer 266/2014z 27. októbra 2014 (Rvp 496/2015), sp. zn. 6 ECdo 184/2013 z 30. septembra 2014(Rvp 531/2015), sp. zn. 4Oboer 373/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 532/2015), sp. zn.6 ECdo 204/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 533/2015), sp. zn. 4 Oboer 292/2013z 30. septembra 2014 (Rvp 534/2015), sp. zn. 2 ECdo 164/2014 z 29. septembra 2014(Rvp 535/2015), sp. zn. 3 ECdo 207/2013 z 28. októbra 2014 (Rvp 536/2015), sp. zn.1 ECdo 61/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1571/2015), sp. zn. 3 ECdo 160/2014z 2. decembra 2014 (Rvp 1572/2015), sp. zn. 7 ECdo 288/2014 z 20. novembra 2014(Rvp 1573/2015), sp. zn. 3 ECdo 22/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1574/2015), sp. zn.3 ECdo 172/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1575/2015), sp. zn. 3 ECdo 195/2014z 2. decembra 2014 (Rvp 1576/2015), sp. zn. 3 ECdo 202/2014 z 2. decembra 2014(Rvp 1577/2015), sp. zn. 6 ECdo 256/2013 z 26. novembra 2014 (Rvp 1578/2015), sp. zn.3 ECdo 145/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1579/2015), sp. zn. 5 Oboer 177/2013z 25. novembra 2014 (Rvp 1580/2015), sp. zn. 3 ECdo 228/2013 z 27. novembra 2014(Rvp 1581/2015), sp. zn. 6 ECdo 317/2013 z 26. januára 2014 (Rvp 1582/2015), sp. zn.3 ECdo 12/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1583/2015), sp. zn. 6 ECdo 303/2013z 26. novembra 2014 (Rvp 1584/2015), sp. zn. 2 ECdo 41/2014 z 30. októbra 2014(Rvp 1585/2015), sp. zn. 3 ECdo 145/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1586/2015) a sp. zn.3 ECdo 102/2014 z 2. decembra 2014 (Rvp 1587/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,Rvp 1586/2015 a Rvp 1587/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 492/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli13. januára 2015, 16. januára 2015 a 10. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), akoaj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššiehosúdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.

V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii napáda právne závery vyplývajúce z rozhodnutíkrajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právnehoposúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisovna predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajskéhosúdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastaveníuvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníciexekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku a mali možnosť sa k nejvyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecnésúdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťoupodmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľasťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedoknápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnostikonania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislostisťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalejlen „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladaťv tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnejpodmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorýmvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľačl. 47 charty, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajskéhosúdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší napadnutéuznesenia krajského súdu a napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšiekonanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 492/2015, Rvp 493/2015, Rvp 494/2015, Rvp 495/2015, Rvp 496/2015,Rvp 531/2015, Rvp 532/2015, Rvp 533/2015, Rvp 534/2015, Rvp 535/2015, Rvp 536/2015,Rvp 1571/2015, Rvp 1572/2015, Rvp 1573/2015, Rvp 1574/2015, Rvp 1575/2015,Rvp 1576/2015, Rvp 1577/2015, Rvp 1578/2015, Rvp 1579/2015, Rvp 1580/2015,Rvp 1581/2015, Rvp 1582/2015, Rvp 1583/2015, Rvp 1584/2015, Rvp 1585/2015,Rvp 1586/2015 a Rvp 1587/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stava aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadnú otázku,a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu obsahovalo,čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery,ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súdje nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním povereniana vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniachsp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietolako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty,pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejtosúvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydanýchv obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniamkrajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnutéako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchtopráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednakpodľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnostia jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámcidovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolaciedôvody podľa § 237 OSP.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že argumentáciasťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1dohovoru, nemá ústavnú relevanciu a nenaznačuje možnosť vysloviť porušenie označenýchpráv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nie sú v takej príčinnej súvislostis namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladua aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdovv opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľačl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenieuznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanejsťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každénepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpores právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právnynázor zároveň podporil aj s poukazom na uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciUllens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach a jeho uzneseniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdypred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalejnedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konaniaz už uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiako zjavne neopodstatnené.

Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015