SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 874/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Csenkym, Advokátska kancelária, Dolnébašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.13 C 126/2010 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   126/2010   p o r u š e n én e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 874/2014-12 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len„okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   126/2010   (ďalej   aj„napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 05.08.2010 podal sťažovateľ na Okresnom súde v Trnave žalobu o náhradu nákladov,   náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy.   Konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde Trnava pod sp. zn. 13C/126/2010.

Sťažovateľ sa v uvedenom konaní domáha svojich nárokov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka ⬛⬛⬛⬛. (...)

Okresný   súd   Trnava   rozsudkom   zo   dňa   21.11.2012   sp.   zn.   13C/126/2010-152 rozhodol meritórne vo veci. Všetky procesné strany podali proti tomuto rozsudku odvolanie. Krajský   súd   v   Trnave   uznesením   zo   dňa   21.05.2013   sp.   zn.   24Co/101/2013-189   zrušil napadnutý rozsudok a vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Odo dňa vrátenia predmetnej veci na ďalšie konanie nebol vo veci vykonaný žiadny procesný úkon. Okresný súd Trnava je v predmetnej veci absolútne nečinný. Podľa názoru sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľné, aby súd neučinil za obdobie jedného roka ani jeden   procesný   úkon.   Zároveň   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   Okresný   súd Trnava v pôvodnom konaní nepostupoval účelne a hospodárne, čo vyústilo do vydania rozsudku, ktorý bol absolútne v rozpore s platnými právnymi predpismi, teda sťažnostný súd ani nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. (...) Podstata tejto ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní postupu Okresného súdu Trnava, ktorý   svojim   postupom   porušuje   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.

Sťažovateľ k namietanému porušeniu jeho základného práva uvádza, že jeho vec vedená na Okresnom súde Trnava nebola doposiaľ skončená z dôvodov nie na jeho strane. Sťažovateľ   namieta   postup   súdu   prvého   stupňa,   kedy   v   konaní   nepostupoval   dôsledne v zmysle hospodárnosti konania tak aby prerokoval vec bez zbytočných prieťahov. Nie je to sťažovateľ, ktorý by sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na prieťahoch v konaní.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že za obdobie takmer 4 rokov nebol súd prvého stupňa schopný ukončiť predmetné konanie právoplatným rozhodnutím. Lehotu takmer 4 rokov v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú. Sťažovateľ pri tomto svojom závere vychádza okrem iného z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

(...) vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. V uvedenom konaní sa nejedná o natoľko zložitú skutkovú a právnu vec, aby nemohla byť skončená za takmer 4 roky.

Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ svojim konaním   žiadnym   spôsobom   nespôsoboval   prieťahy   v   konaní.   Nariadené   pojednávanie nebolo ani raz zmarené z dôvodov na strane sťažovateľa, práve naopak, viackrát bolo zmarené v dôsledku nedôsledného postupu Okresného súdu Trnava.

Vo vzťahu k správaniu sa súdnych orgánov sťažovateľ (...) je toho názoru, že to je práve súd prvého stupňa, ktorý v dôsledku svojho nezákonného postupu porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a primeranej lehote.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) zaväzuje zmluvné štáty zorganizovať svoje súdy tak, aby spravodlivosť nebola vykonávaná s prieťahmi spôsobilými ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť. V danom prípade nemožno považovať dobu 4 roky za primeranú. Táto lehota nespĺňa požiadavky primeranej lehoty (napr. rozhodnutia ESĽP Di Mauro proti Taliansku, A.P. proti Taliansku a pod.). Podľa názoru sťažovateľa   je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné a neprípustné, aby napadnuté konanie v predmetnej veci nebolo doposiaľ právoplatne ukončené.

(...)   nakoľko   v   dôsledku   nezákonného   postupu   Okresného   súdu   v Trnave   došlo k zásadnému   zásahu   do   jeho   právnej   istoty   a   postavenia.   Neprimerané   prieťahy v predmetnom konaní spôsobili, že sťažovateľ sa takmer 4 roky nachádza v stave právnej neistoty. Okresný súd Trnava počas obdobia takmer 4 rokov vo veci nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého konania nachádzal,   čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Sťažovateľ   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13C/126/2010 domáha svojich právnych nárokov súvisiacich so smrťou jeho milovanej manželky. Po jej úmrtí sa nevie riadne zaradiť späť do života a prostredníctvom pôvodného žalobného návrhu sa snaží domôcť aspoň čiastočnej spravodlivosti za zbytočnú smrť svojej manželky. Napriek jeho snahe však konaním orgánu štátnej správy dochádza k prieťahom v konaní a teda aj v odďaľovaní prípadného rozsudku, v ktorom by mu mal byť priznaný nárok, ktorého sa v zmysle platných právnych predpisov domáha.

Vzhľadom   na   závažný   rozsah   zásahu   do   jeho   práv   a   slobôd   požaduje   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000,- €. (...)»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, abyústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1   Okresný   súd   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13C/126/2010   porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/126/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Mateja Csenkyho, advokáta so sídlom Dolné Bašty 2, 917 01 Trnava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastnícikonania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   sp.   zn.   1SprV/22/2015z 23. januára   2015   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniuokresného súdu z 23. januára 2015.

3.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonovvykonaných okresným súdom v napadnutom konaní a uviedla tieto relevantné skutočnosti: „(...) V predmetnej právnej veci sa žalobca domáha náhrady nákladov, náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1 a 2, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca   1   dňa   8.8.2008   zavinil   dopravnú   nehodu,   následkom   ktorej   zomrela   manželka žalobcu. Voči žalovanému 2 si žalobca predmetné nároky uplatňuje ako voči poistiteľovi žalovaného 1 (zodpovedného subjektu) v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

(...) Vec je t. č. pripravená na predloženie odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní žalovaných 1 a 2 proti rozsudku č. k. 13C/126/2010-267 zo dňa 1.10.2014. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť veci, mám za to, že išlo o skutkovo a právne náročnú vec, v ktorej rozhodnutie záviselo od výsledku konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 4T/80/2010, v ktorom konaní bol žalovaný 1 uznaný vinným   zo   skutku   (dopravnej   nehody),   následkom   ktorého   došlo   k   usmrteniu   manželky žalobcu. Z tohto dôvodu bolo aj toto konanie uznesením č. k. 13C/126/2010-87 zo dňa 2.6.2011   prerušené   do   právoplatného   skončenia   trestného   konania   na   Okresnom   súde Trnava vedeného pod sp. zn. 4T/80/2010. V trestnom konaní bola jednoznačne preukázaná vina   žalovaného   1   a   význam   pre   občianske   súdne   konanie   mal   tiež   znalecký   posudok podaný v tejto trestnej veci znalcom z odboru cestnej dopravy ⬛⬛⬛⬛, ktorý   v znaleckom   posudku   č.   15/2009   z   technického   hľadiska   vyhodnotil   priebeh nehodového deja, konanie obžalovaného, spôsob jazdy cyklistky, vyjadril sa k príčinám dopravnej nehody a tiež k možnostiam účastníkov dopravnej nehode zabrániť. V uvedenej trestnej veci bolo právoplatne rozhodnuté až dňa 23.2.2012, teda až po roku a pol od podania   žaloby   v civilnej   veci   o   náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy,   a   to   rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 4T/80/2010-273 zo dňa 30.6.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/57/2011-298 zo dňa 23.2.2012.

Žalobca sa podanou žalobou domáha dvoch samostatných nárokov, a to jednak náhrady   škody,   ktorá   mu   vznikla   v   súvislosti   s   úmrtím   manželky,   ako   aj   náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnosti, ktorý mu tým bol spôsobený. Uplatnená náhrada škody spočíva z náhrady nákladov na pohreb a náhrady liečebných nákladov pozostávajúcich z množstva jednotlivých položiek (úhrada pohrebných služieb vo výške 310,03 Eur, pohrebných služieb vo výške 12,28 Eur, cintorínske služby - nájomné vo výške 35,55 Eur, cintorínske služby v ďalšej časti 151,28 Eur, základ hrobu 162,65 Eur, náklady za pohreb v súvislosti s úhradou služieb farára 13,27 Eur, náklady na liečbu zosnulej 125,12   Eur   /ďalšie   položky   na   lieky   a   kozmetiku   na   ošetrovanie   zosnulej/,   náklady   za pomník v sume 1.991,63 Eur, náklady za oblečenie pre zosnulú a jej rodinu v sume 207,36 Eur, úhrada kvetov na pohreb v sume 147,05 Eur, za fotoslužby 6,64 Eur, úhrada kríža 2,16 Eur,   náklady   za   telefón   v   sume   199,92   Eur).   V   konaní   bolo   preto   potrebné   zaoberať existenciou príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného 1 a vznikom škody vo vzťahu ku každej jednej uplatnenej položke. Súd posudzoval oprávnenosť jednotlivých vynaložených   nákladov,   ich   účelnosť,   primeranosť   a   súlad   uplatnených   nákladov so zákonom, najmä príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ustanovením § 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 101 ods. 3 z. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Ďalej   bolo   v   konaní   potrebné   správne   skutkovo   vyhodnotiť   otázku   možného spoluzavinenia   zo   strany   poškodenej   v   zmysle   §   441   Obč.   zákonníka,   teda   správne vyhodnotiť priebeh dopravnej nehody a vplyv jej účastníkov na jej následky. Vzhľadom na ustálenie   spoluviny   žalovanej   v   rozsahu   20   %,   súd   pristúpil   ku   kráteniu   oprávnených nárokov žalobcu na náhradu škody, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy.

Nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa žalobca domáhal v zmysle ustanovenia § 11   Občianskeho   zákonníka,   súd   teda   vykonával   dokazovanie   za   účelom   zistenia,   či usmrtením jeho manželky došlo k takému zásahu do osobnostného práva žalobcu, že bola narušená   celistvosť   jeho   rodiny,   zasiahnuté   do   jeho   súkromného   a   rodinného   života a s akými následkami.

Náročným   bolo   v   danej   veci   správne   právne   posúdiť   pasívnu   legitimáciu žalovaného 2 (poisťovateľa škodcu) vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keď žalovaný 2 namietal, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach dopravných nehôd nespadá pod rozsah zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla.   Súd   pri výklade ustanovení citovaného zákona použil eurokonformný výklad a dospel k záveru, že žalovaný 2 je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 15 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z., poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia   z   poistenia   zodpovednosti   právo,   aby   poisťovateľ   za   neho   nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

Mám za to, že vo veci sudkyne konali plynulo a bez prieťahov, hlavne s prihliadnutím na skutkovú a právnu zložitosť veci, nutnosť vyčkania rozhodnutia vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/80/2010 a dlhodobé nedostatočné obsadenie Okresného súdu Trnava sudcami.

Na   záver   uvádzam,   že   súhlasím   s   tým,   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho prejednania veci. (...)“

3.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniuokresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Okresný súd Trnava sa v predmetnom stanovisku vyjadril k doterajším úkonom, ktoré   boli   v   predmetnej   veci   vykonané.   Zároveň   sa   vyjadril   aj   k   skutkovej   a   právnej zložitosti veci, pričom uviedol, že išlo o skutkovo a práve zložitú vec, ktorej rozhodnutie záviselo od výsledku konania v trestnej veci vedenej proti odporcovi v 1. rade. Náročným bolo podľa súdu prvého stupňa okrem iného správne právne posúdenie pasívnej legitimácie odporcu v II. rade (poisťovateľa škodcu) vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru Okresného súdu Trnava, sudkyne postupovali v predmetnej veci plynulo a bez prieťahov, hlavne s prihliadnutím na skutkovú a právnu zložitosť veci, nutnosť vyčkania rozhodnutia vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/80/2010 a dlhodobé nedostatočné obsadenie Okresného súdu Trnava sudcami.

S argumentáciou Okresného súdu Trnava sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ju za účelovú. Sťažovateľ sa predovšetkým nestotožňuje s tvrdením súdu, že sudkyne konali vo veci plynulo a bez prieťahov. Argumentáciu súdu v tomto smere vyvracia objektívne existujúci stav, kedy nebolo o veci sťažovateľa právoplatne rozhodnuté v primeranej lehote. Lehotu viac ako 4 rokov nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú lehotu. Vo   vzťahu   k   potrebe   vyčkania   právoplatného   skončenia   trestného   konania   proti odporcovi v I. rade sťažovateľ uvádza, že táto potreba objektívne nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a zároveň nebolo potrebné čakať na právoplatného skončenia trestného konania, nakoľko trestná zodpovednosť a občianskoprávna zodpovednosť sa v obdobných prípadoch posudzuje nezávisle, nakoľko každá z nich plynie samostatne. V danom prípade nebolo podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne potrebné prerušiť konanie za účelom vyčkania rozhodnutia v trestnej veci.

Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovateľ zotrváva na argumentácii uvedenej v samotnej ústavnej sťažnosti. Podľa jeho názoru nejde o tak skutkovo a právne náročnú vec, aby nemohla byť ukončená v primeranej dobe. V ostatnom sťažovateľ odkazuje na argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti.

K poslednému dôvodu súvisiacom s nedostatočnou obsadenosťou súdu sťažovateľ uvádza, že tento dôvod nepovažuje za relevantný, nakoľko ako účastník súdneho konania nemôže niesť žiadnu zodpovednosť za nedostatočnú obsadenosť   súdu sudcami. Súdy sú povinné   organizovať   svoju   činnosť   tak,   aby   spravodlivosť   nebola   vykonávaná s oneskorením. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti tento dôvod prieťahov v konaní nie je ústavne akceptovateľný.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby jeho ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené v petite ústavnej sťažnosti.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 126/2010:

Dňa 5. augusta 2010 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca 1“) a poisťovacej spoločnosti GeneraliSlovensko poisťovňa, a. s. (ďalej len „odporca 2“, spolu aj „odporcovia“), „o náhradu nákladov, náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy“. Sťažovateľ sa domáha svojichnárokov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej zahynula jeho manželka. Vec bolazaevidovaná   pod   sp.   zn.   13   C   126/2010   a bola   pridelená   na   rozhodnutie   sudkyniJUDr. Karmelite Horváthovej.

Dňa 31. augusta 2010 súd vyzval odporcov, aby k podanému návrhu zaujali písomnéstanovisko.

Dňa   8.   septembra   2010   okresný   súd   si   od   Okresného   riaditeľstva   Policajnéhozboru Trnava (ďalej len „okresné riaditeľstvo polície“) zapožičal súvisiaci trestný spis. Dňa 22. septembra 2010 odporca 1 sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu.Dňa   5.   novembra   2010   okresný   súd   zaslal   písomné   stanovisko   odporcu   1sťažovateľovi   na   vyjadrenie   a v rovnaký   deň   urgoval   okresné   riaditeľstvo   polícieo zapožičanie súvisiaceho trestného spisu.

Dňa 10. novembra 2010 bol okresnému súdu doručený žiadaný trestný spis. Dňa 23. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. december 2010.Dňa   7.   decembra   2010   odporca   2   sa   vyjadril   k žalobnému   návrhu   a súčasnenavrhol prerušenie konania „až do skončenia vyšetrovania vedeného OR PZ Trnava pod ČVS: ORP-116/OVK-TT-2009“. Kópiu uvedeného podania odporca 2 elektronickou poštouzaslal aj sťažovateľovi.

Dňa 7. decembra 2010 sťažovateľ oznámil súdu, že s prerušením konania nesúhlasí,pretože v danom prípade pripadá do úvahy „zodpovednosť objektívna, teda zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie“.

Dňa 13. decembra 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito „s tým, že vyčká právoplatnosť veci Okresného súdu v Trnave č. k. 4T 80/2010“. Vyjadrenie sťažovateľazo 7. decembra 2010 bolo zaslané odporcom na zaujatie stanoviska.

Dňa 4. januára 2011 sa odporca 2 písomne vyjadril k návrhu, pričom opakovanežiadal o prerušenie konania.

Dňa   5.   januára   2011   súd   zaslal   ostatné   vyjadrenie   odporcu   2   sťažovateľovia odporcovi 1, aby k nemu podali písomné stanovisko.

Dňa 18. januára 2011 odporca 1 zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu 2zo 4. januára 2011.

Dňa 20. januára 2011 sťažovateľ zaujal písomné stanovisko k vyjadreniu odporcu 2zo 4. januára 2011, pričom opakovane uviedol, že s prerušením konania nesúhlasí.Dňa 4. februára 2011 zákonná sudkyňa zisťovala stav konania vo veci okresnéhosúdu   sp.   zn.   4   T   80/2010   a bolo   doručené   ostatné   písomné   stanovisko   sťažovateľaodporcovi 2 na   vyjadrenie. V spise bolo zaznamenané, že vo   veci vedenej pod   sp. zn.4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 10. marec 2011.

Dňa 22. februára 2011 sa odporca 2 vyjadril k písomnému stanovisku sťažovateľaz 20. januára 2011.

Dňa   21.   apríla 2011   bolo   v spise zaznamenané,   že   vo veci vedenej pod   sp. zn.4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 5. máj 2011.

Dňa   31.   mája   2011   bolo   v spise   zaznamenané,   že   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.4 T 80/2010 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 30. jún 2011.

Dňa 2. júna 2011 okresný súd uznesením č. k. 13 C 126/2010-87 prerušil konanie doprávoplatného skončenia trestného konania.

Dňa   23.   júna   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   protiuzneseniu o prerušení konania.

Dňa 29. júna 2011 súd zaslal odvolanie sťažovateľa odporcom. Dňa 4. júla 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajskýsúd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 15. marca 2012 sťažovateľ svoje odvolanie proti uzneseniu č. k. 13 C 126/2010-87 zobral späť. V rovnaký deň požiadal okresný súd o pokračovanie v prerušenom konaní,pretože „konanie   vedené   na   Okresnom   súde   v Trnave   pod   sp.   zn. 4T   80/2010   bolo právoplatne skončené dňa 23.02.2012“.

Dňa 3. apríla 2012 krajský súd uznesením č. k. 24 Co 172/2011-106 odvolaciekonanie zastavil.

Dňa 11. apríla 2012 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 19. apríla 2012 bolo v spise zaznamenané, že „V trestnej veci č. k. 4T/80/2010 obž. ⬛⬛⬛⬛ bol dňa 30.6.2012 vydaný rozsudok(...), proti ktorému podal obžalovaný a poškodený odvolanie“.

Dňa 31. júla 2012 okresný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 6 To 57/2011-298 odvolanie odporcu 1 proti odsudzujúcemu rozsudku č. k. 4 T 80/2010-273 zamietol,pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. februára 2012.

Dňa 1. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2012.Dňa 3. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na1. október 2012.

Dňa 6. septembra 2012 bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhusťažovateľom.

Dňa 1. októbra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na24. október 2012 na účely výsluchu znalca.

Dňa 22. októbra 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 2. Dňa   24.   októbra   2012   bolo   pojednávanie   odročené   pre   neúčasť   znalca   na21. november 2012.

Dňa 21. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil rozsudok č. k. 13 C 126/2010-152.

Dňa 20. decembra 2012 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 28. decembra 2012 odporca 2 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 23. januára 2013 odporca 1 podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.13 C 126/2010-152.

Dňa 25. januára 2013 súd zaslal odvolania vzájomne účastníkom konania, aby k nimzaujali písomné stanovisko.

Dňa 31. januára 2013 sťažovateľ zaujal stanovisko k odvolaniam odporcov.Dňa   18.   februára   2013   odporca   2   zaujal   stanovisko   k odvolaniu   sťažovateľaa odporcu 1.

Dňa 8. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanýchodvolaniach proti rozsudku č. k. 13 C 126/2010-152.

Dňa 21. mája 2013 krajský súd uznesením č. k. 24 Co 101/2013-189 napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 28. mája 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   18.   júna   2013   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   písomne   vyjadrilk uzneseniu krajského súdu č. k. 24 Co 101/2013-189.

Dňa 10. júla 2013 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu.Dňa 6. augusta 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. september 2013.Dňa 9. septembra 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na účely vykonania dopytu na lekárov sťažovateľa o jeho zdravotnom stave spreda po roku 2008.

Dňa   22.   októbra   2013   sťažovateľ   oznámil   súdu   meno   a adresu   jeho „hlavnej“ošetrujúcej lekárky.

Dňa   18.   decembra   2013   súd   požiadal   ošetrujúcu   lekárku   sťažovateľa   o podaniesprávy o jeho zdravotnom stave.

Dňa 9. januára 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutiesudkyni JUDr. Dany Macáškovej.

Dňa 16. januára 2014 ošetrujúca lekárka sťažovateľa reagovala na výzvu súdu.Dňa 27. mája 2014 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. september 2014.Dňa 18. júna 2014 bola predmetná vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutiesudkyni Mgr. Lucii Mizerovej.

Dňa 3. septembra 2014 bolo pojednávanie odročené na 1. október 2014, pretože sa napojednávanie nedostavili odporcovia.

Dňa 5. septembra 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu 2.Dňa 1. októbra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil rozsudok č. k. 13 C 126/2010-267.

Dňa 10. novembra 2014 odporca 1 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 11. novembra 2014 aj odporca 2 podal odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 12. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súdvyhlásil dopĺňací rozsudok č. k. 13 C 126/2010-292, ktorým súd „žalobu vo zvyšnej časti“zamietol.

Dňa 25. novembra 2014 súd doručil odvolania sťažovateľovi na vyjadrenie. Rovnakovyzval odporcov, aby vzájomne zaujali stanovisko k podaným odvolaniam, a vyzval ich naúhradu súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 18. decembra 2014 sa odporca 2 vyjadril k odvolaniu odporca 1.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu   v konaní „o   náhradu   nákladov,   náhradu   škody   a náhradu   nemajetkovej   ujmy“vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   126/2010   dochádzalo   k porušovaniu   základného   právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotnýmprerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatnýmrozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,na ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia   právnej   neistoty   ohľadom   svojich   práv(II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetomsťažnosti   je   z hľadiska   označeného   článku   ústavy   a   dohovoru   postup   okresného   súduv konaní   vo   veci   náhrady   škody.   Ústavný   súd   uznáva   určitú   skutkovú   zložitosťposudzovanej veci, a to najmä s ohľadom na jej (do určitej miery) súvis s iným súdnymtrestnoprávnym konaním (sp. zn. 4 T 80/2010).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jehoťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   k zbytočným   prieťahomv napadnutom konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a konštatuje,   ženapadnuté konanie od podania žalobného návrhu sťažovateľom (5. augusta 2010) až dovydania posledného rozhodnutia vo veci (1. októbra 2014, resp. 12. novembra 2014) trvalocelkom štyri roky a tri mesiace, čo možno považovať vzhľadom na povahu veci (náhradaškody) za takmer neprimerané. Vec sa však približne jeden rok nachádzala na odvolacomsúde (od 4. júla 2011 do 11. apríla 2012 a od 8. marca 2013 do 28. mája 2013), pričom totoobdobie nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu a postup krajského súdu sťažovateľomnapadnutý nebol. Skutočnosťou tiež je, že napadnuté konanie bolo od začiatku júna 2011 dokonca   apríla   2012   prerušené. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenieokresného súdu č. k. 13 C 126/2010-87 z 2. júna 2011 o prerušení konania nadobudloprávoplatnosť, keďže sťažovateľ zobral späť svoje odvolanie proti tomuto uzneseniu. Podľakonštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážkyjeho   postupu,   tak   ako   to   je   v prípade   prerušenia   konania,   neposudzuje   v zásade   akozbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   II.   ÚS   3/00,   I. ÚS 78/02,   III.   ÚS   42/02).Ak sťažovateľ zobral späť dostupné a účinné právne prostriedky nápravy proti uzneseniusúdu o prerušení konania, ku ktorému došlo postupom predvídaným v Občianskom súdnomporiadku,   nemôže   teraz   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom   napádať   dôsledky   tohtoprerušenia konania ako „zbytočné prieťahy“ vyvolané nečinnosťou súdu.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci poukazuje aj na svoju doterajšiujudikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistenýprieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možnovykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci satotiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré bybolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2   ústavy (napr.I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   žeojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusízakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   42/01).   Napadnuté   konanie   (vedené pod   sp.   zn.13 C 126/2010) trvalo na okresnom súde necelé tri roky a hoci postup súdu v danej vecinebol vždy bez prieťahov (napr. od 16. januára 2014 do 27. mája 2014 bol súd štyri mesiaceaj   nečinný), nevyznačuje   sa   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru(mutatis mutandis I. ÚS 63/00). Niet pochýb o tom, že okresný súd v napadnutom konaní(vzhľadom aj na povahu veci) rozhodoval pomerne dlho, vo veci však napriek prerušeniukonania dvakrát rozhodol rozsudkom, pričom celková doba rozhodovania okresného súdubola   ešte   na   hranici   ústavnej   akceptovateľnosti. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súdkonštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konaniapovažovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľa naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Postupokresného   súdu,   aj   keď   nebol   celkom   efektívny,   sa   nevyznačuje   takými   významnýmiprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťouústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených základných práv navrhol, abyústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočnýchprieťahov,   a domáhal   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trovprávneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základnéprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutiealebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súdemôže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primeranéfinančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie voveci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo, ktoréhoporušenie   sťažovateľ   namietal,   porušené   nebolo,   uvedenými   návrhmi   sa   pri   svojomrozhodovaní už nemusel zaoberať.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčastiuhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľ   v konaní   neuspel,nepripadalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jeho návrhom na náhradu trov konania.Zo   všetkých uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedenévo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2015