SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 873/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnostiobchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedenépod spisovými značkami: Rvp 17759/2014, Rvp 17760/2014, Rvp 17761/2014,Rvp 17762/2014, Rvp 17764/2014, Rvp 17765/2014, Rvp 17766/2014, Rvp 17767/2014,Rvp 17768/2014, Rvp 17769/2014, Rvp 17770/2014, Rvp 17771/2014, Rvp 17772/2014,Rvp 17773/2014, Rvp 17774/2014, Rvp 17775/2014, Rvp 17776/2014, Rvp 17777/2014,Rvp 17778/2014, Rvp 17779/2014, Rvp 17780/2014, Rvp 17781/2014, Rvp 17782/2014,Rvp 17783/2014, Rvp 17784/2014, Rvp 17791/2014, Rvp 17799/2014, Rvp 17800/2014,Rvp 17801/2014, Rvp 17802/2014, Rvp 17803/2014, Rvp 17804/2014, Rvp 17805/2014,Rvp 17806/2014, Rvp 17807/2014, Rvp 17808/2014, Rvp 17809/2014, Rvp 17810/2014,Rvp 17811/2014, Rvp 17812/2014, Rvp 17813/2014, Rvp 17814/2014, Rvp 17815/2014,Rvp 17816/2014, Rvp 17817/2014, Rvp 17818/2014, Rvp 17819/2014, Rvp 17820/2014,Rvp 17821/2014, Rvp 17822/2014, Rvp 17823/2014 a Rvp 17824/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.12 Co 497/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17759/2014), sp. zn.12 Co 501/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (Rvp 17760/2014), sp. zn.15 Co 542/2014 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014 (Rvp 17761/2014), sp. zn.13 Co 798/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 17762/2014), sp. zn. 14 Co 1045/2013 a jehorozsudkom z 23. septembra 2014 (Rvp 17764/2014), sp. zn. 16 Co 657/2014 a jehorozsudkom z 23. októbra 2014 (Rvp 17765/2014), sp. zn. 16 Co 517/2014 a jeho rozsudkomz 9. októbra 2014 (Rvp 17766/2014), sp. zn. 16 Co 665/2014 a jeho rozsudkomz 23. októbra 2014 (Rvp 17767/2014), sp. zn. 16 Co 628/2014 a jeho rozsudkomz 23. októbra 2014 (Rvp 17768/2014), sp. zn. 17 Co 854/2013 z 22. októbra 2014(Rvp 17769/2014), sp. zn. 14 Co 957/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17770/2014), sp. zn. 13 Co 906/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17771/2014), sp. zn. 14 Co 555/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17772/2014), sp. zn. 14 Co 336/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014(Rvp 17773/2014), sp. zn. 16 Co 605/2014 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2014(Rvp 17774/2014), sp. zn. 14 Co 441/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17775/2014), sp. zn. 14 Co 1051/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17776/2014), sp. zn. 16 Co 513/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014(Rvp 17777/2014), sp. zn. 14 Co 1029/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17778/2014), sp. zn. 14 Co 959/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17779/2014), sp. zn. 14 Co 919/2014 a jeho rozsudkom z 26. augusta 2014(Rvp 17780/2014), sp. zn. 16 Co 241/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014(Rvp 17781/2014),sp. zn. 16 Co551/2014ajehorozsudkomz 9. októbra 2014(Rvp 17782/2014),sp. zn. 16 Co501/2014ajehorozsudkomz 9. októbra 2014(Rvp 17783/2014), sp. zn. 16 Co 597/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014(Rvp 17784/2014), sp. zn. 14 Co 743/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17791/2014), sp. zn. 14 Co 99/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17799/2014), sp. zn. 14 Co 1100/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17800/2014), sp. zn. 14 Co 799/2014 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2014(Rvp 17801/2014), sp. zn. 14 Co 1126/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17802/2014), sp. zn. 14 Co 90/2014 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17803/2014), sp. zn. 14 Co 1082/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17804/2014), sp. zn. 14 Co 838/2013 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2014(Rvp 17805/2014), sp. zn. 13 Co 1112/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014(Rvp 17806/2014), sp. zn. 14 Co 59/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17807/2014), sp. zn. 14 Co 963/2013 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17808/2014), sp. zn. 13 Co 1108/2013 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2014(Rvp 17809/2014), sp. zn. 17 Co 808/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014(Rvp 17810/2014), sp. zn. 17 Co 913/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014(Rvp 17811/2014), sp. zn. 17 Co 901/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014(Rvp 17812/2014), sp. zn. 12 Co 448/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014(Rvp 17813/2014), sp. zn. 12 Co 480/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014(Rvp 17814/2014), sp. zn. 14 Co 51/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014(Rvp 17815/2014), sp. zn. 16 Co 489/2014 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2014(Rvp 17816/2014), sp. zn. 14 Co 308/2014 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2014(Rvp 17817/2014), sp. zn. 12 Co 180/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014(Rvp 17818/2014), sp. zn. 12 Co 219/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014(Rvp 17819/2014), sp. zn. 16 Co 493/2014 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014(Rvp 17820/2014), sp. zn. 12 Co 507/2014 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014(Rvp 17821/2014), sp. zn. 13 Co 303/2014 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2014(Rvp 17822/2014), sp. zn. 16 Co 304/2014 a jeho rozsudkom z 18. septembra 2014(Rvp 17823/2014) a sp. zn. 17 Co 877/2014 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2014(Rvp 17824/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 17759/2014, Rvp 17760/2014, Rvp 17761/2014, Rvp 17762/2014,Rvp 17764/2014, Rvp 17765/2014, Rvp 17766/2014, Rvp 17767/2014, Rvp 17768/2014,Rvp 17769/2014, Rvp 17770/2014, Rvp 17771/2014, Rvp 17772/2014, Rvp 17773/2014,Rvp 17774/2014, Rvp 17775/2014, Rvp 17776/2014, Rvp 17777/2014, Rvp 17778/2014,Rvp 17779/2014, Rvp 17780/2014, Rvp 17781/2014, Rvp 17782/2014, Rvp 17783/2014,Rvp 17784/2014, Rvp 17791/2014, Rvp 17799/2014, Rvp 17800/2014, Rvp 17801/2014,Rvp 17802/2014, Rvp 17803/2014, Rvp 17804/2014, Rvp 17805/2014, Rvp 17806/2014,Rvp 17807/2014, Rvp 17808/2014, Rvp 17809/2014, Rvp 17810/2014, Rvp 17811/2014,Rvp 17812/2014, Rvp 17813/2014, Rvp 17814/2014, Rvp 17815/2014, Rvp 17816/2014,Rvp 17817/2014, Rvp 17818/2014, Rvp 17819/2014, Rvp 17820/2014, Rvp 17821/2014,Rvp 17822/2014, Rvp 17823/2014 a Rvp 17824/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17759/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli22. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkami v konaniachuvedených v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajskéhosúdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom LučenecOkresným súdom Revúca, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiarnad Hronom (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanieo jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu malispôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutýmirozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy„spôsobili“porušenie jej základnýchpráv,„osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súduzruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garanciína uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočívav zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvekdiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konanímusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne zaoberalskutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných exekučnýchkonaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ pre priznaniepráva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal aj námietkousťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkou týkajúcou saodňatia jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočnéhoodôvodnenia napadnutých rozsudkov.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej Rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdusú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznávaaj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby lenna jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu,sa ústavnýsúdpodrobnevysporiadalajvpredchádzajúcichrozhodnutiach(napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), plne sa s nimi stotožňujea v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšiekonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015